znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 320/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného obchodnou spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,   Hviezdoslavovonámestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základnýchpráv   a slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitreč. k. 8 NcC 22/2014-763 z 28. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8   NcC   22/2014-763   z 28.   júla   2014   (ďalej   aj„napadnuté uznesenie“).

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   o námietke   zaujatosti   vznesenejsťažovateľom voči sudkyni Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) Mgr. DeniseMesárošovej (ďalej aj „namietaná sudkyňa“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 223/2009tak, že ju z prejednávania a rozhodovania v označenej veci nevylúčil.

Sťažovateľ uvádza,   že dôvodom podanej námietky   zaujatosti   bola skutočnosť, žesťažovateľ   a manžel   namietanej   sudkyne   sú „priami   ekonomickí   konkurenti   na   trhu právnych služieb v obvode sudkyne, v Nitre“, a tak aj namietaná sudkyňa vzhľadom na svojemanželstvo je de facto ekonomickým konkurentom sťažovateľa, čo má potom dosah na jejrozhodovaciu činnosť. Sťažovateľ následne poukazuje na „jej dielčie rozhodovanie“ a obsahjej vyjadrenia k vznesenej námietke zaujatosti, v ktorom ho mala ako odporcu v konaníznevažovať.   Ďalej   poukazuje   na „skutočnosť,   že   Sudkyňa   uvádza   až   nepravdy o nepredkladaní listín a odmietaní vyjadrovania k predmetu konania... a bezdôvodne ma obviňuje zo spôsobovania prieťahov v konaní, napriek tomu, že Sudkyňa sama opakovane vyžaduje stále tie isté informácie o mojich majetkových pomeroch od tretích subjektov a ako účastníka ma o ne ani nepožiada“.

Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľ   v skutočnosti,   že „napriek   uvedeniu skutočností preukazujúcich pomer a zaujaté konanie Sudkyne voči jednému z účastníkov konania,   táto   nebola   vylúčená   z   prejednávania   a   rozhodovania   vo   veci...   Porušovateľ v Napadnutom uznesení evidentne podceňuje skutočnosti   uvedené v   námietke zaujatosti doručenej   dňa   13.06.2014   a   napriek   ich   závažnosti   ich   nepovažuje   za   relevantné. Porušovateľ   taktiež   neuvádza   konkrétne   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   záverom   uvedeným v Napadnutom uznesení... V nadväznosti na správanie Sudkyne voči mne som presvedčený, že naša ekonomická konkurencia ovplyvňuje správanie Sudkyne, sudkyňa sa zdá zaujatá, koná   zaujate,   vyjadruje   sa   zaujate   a   táto   jej   zaujatosť   je   spôsobilá   ovplyvniť   aj   jej rozhodovanie   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Nitra.   sp.   zn.   17C/223/2009.“.Sťažovateľ   následne   tvrdí,   že   vzťah   namietanej   sudkyne   k jeho   osobe   dosahuje „taký charakter   a intenzitu,   že   je   evidentné,   že   táto   nebude   môcť   rozhodovať   nezávisle a nestranne“. Nadväzne   na   to   uvádza,   že   k   porušeniu   ním   označených   práv   krajskýmsúdom   došlo   aj   nedostatočným   odôvodnením   napadnutého   uznesenia,   čo   v konečnomdôsledku viedlo k jeho nepreskúmateľnosti.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo vecitakéto rozhodnutie:

„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   článku   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Napadnutým uznesením porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.07.2014, sp. zn. 8NcC/22/2014 - 763 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 340,90 €... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd nevylúčil namietanú sudkyňu zkonania a rozhodovania veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 223/2009.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods.   l   ústavy   je   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   garantovanéprostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľasubjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovanívylúčený,   je dôvodom na uplatnenie   riadnych   a mimoriadnych opravných prostriedkovpodľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavynie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípadesťažovateľa, ktorý oznámil skutočnosti okresnému súdu, na základe ktorých očakával, žedôjde k vylúčeniu zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania v jeho veci) a vylúčiťnimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jehoobsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípadeani nejde o návrh, ale o oznámenie skutočností, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávaniaa rozhodovania veci) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svojerozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavaniezákladných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickýmosobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdovmôže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípovspravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupevšeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťainé možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľaObčianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konanípred ústavným súdom.

Ústavný súd pripomína, že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo vecisamej   má   sťažovateľ   vždy   právo   v   rámci   riadnych,   ako   aj   mimoriadnych   opravnýchprostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci   rozhodovalvylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania protikaždému rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej a § 237 ods. 1 písm. g) OSP zaseprípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo vecirozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľaplatnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a   judikatúryvšeobecného   súdnictva   sú   závažné   procesné   pochybenia   v   konaní   všeobecných   súdov(vrátane   porušenia   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy)dôvodom i na podanie dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04, III. ÚS 640/2014).

V predmetnom konaní vedenom okresným súdom teda v prípade využitia oprávneniapodať dovolanie priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však protinapadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   o   nevylúčení   zákonnej   sudkyne)   opätovneexistuje   „iný   súd“,   a   to   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinnýchprostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Pretoústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľových   námietoko nedostatku nestrannosti sudcu, ktoré smerujú proti napadnutému postupu a uzneseniukrajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K uvedenému ústavný súd navyše poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehukonania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosťo nestrannosti a nezaujatosti sudkyne konajúcej v sťažovateľovej veci, môže sa sťažovateľochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhaťvznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne prostredníctvom opravnýchprostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp.§ 237 ods. 1 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej„Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta1997).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015