SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 320/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného obchodnou spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovonámestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitreč. k. 8 NcC 22/2014-763 z 28. júla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 NcC 22/2014-763 z 28. júla 2014 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“).
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o námietke zaujatosti vznesenejsťažovateľom voči sudkyni Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) Mgr. DeniseMesárošovej (ďalej aj „namietaná sudkyňa“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 223/2009tak, že ju z prejednávania a rozhodovania v označenej veci nevylúčil.
Sťažovateľ uvádza, že dôvodom podanej námietky zaujatosti bola skutočnosť, žesťažovateľ a manžel namietanej sudkyne sú „priami ekonomickí konkurenti na trhu právnych služieb v obvode sudkyne, v Nitre“, a tak aj namietaná sudkyňa vzhľadom na svojemanželstvo je de facto ekonomickým konkurentom sťažovateľa, čo má potom dosah na jejrozhodovaciu činnosť. Sťažovateľ následne poukazuje na „jej dielčie rozhodovanie“ a obsahjej vyjadrenia k vznesenej námietke zaujatosti, v ktorom ho mala ako odporcu v konaníznevažovať. Ďalej poukazuje na „skutočnosť, že Sudkyňa uvádza až nepravdy o nepredkladaní listín a odmietaní vyjadrovania k predmetu konania... a bezdôvodne ma obviňuje zo spôsobovania prieťahov v konaní, napriek tomu, že Sudkyňa sama opakovane vyžaduje stále tie isté informácie o mojich majetkových pomeroch od tretích subjektov a ako účastníka ma o ne ani nepožiada“.
Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v skutočnosti, že „napriek uvedeniu skutočností preukazujúcich pomer a zaujaté konanie Sudkyne voči jednému z účastníkov konania, táto nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci... Porušovateľ v Napadnutom uznesení evidentne podceňuje skutočnosti uvedené v námietke zaujatosti doručenej dňa 13.06.2014 a napriek ich závažnosti ich nepovažuje za relevantné. Porušovateľ taktiež neuvádza konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k záverom uvedeným v Napadnutom uznesení... V nadväznosti na správanie Sudkyne voči mne som presvedčený, že naša ekonomická konkurencia ovplyvňuje správanie Sudkyne, sudkyňa sa zdá zaujatá, koná zaujate, vyjadruje sa zaujate a táto jej zaujatosť je spôsobilá ovplyvniť aj jej rozhodovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra. sp. zn. 17C/223/2009.“.Sťažovateľ následne tvrdí, že vzťah namietanej sudkyne k jeho osobe dosahuje „taký charakter a intenzitu, že je evidentné, že táto nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne“. Nadväzne na to uvádza, že k porušeniu ním označených práv krajskýmsúdom došlo aj nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia, čo v konečnomdôsledku viedlo k jeho nepreskúmateľnosti.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo vecitakéto rozhodnutie:
„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Napadnutým uznesením porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.07.2014, sp. zn. 8NcC/22/2014 - 763 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 340,90 €... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd nevylúčil namietanú sudkyňu zkonania a rozhodovania veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 223/2009.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) garantovanéprostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľasubjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovanívylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkovpodľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavynie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípadesťažovateľa, ktorý oznámil skutočnosti okresnému súdu, na základe ktorých očakával, žedôjde k vylúčeniu zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania v jeho veci) a vylúčiťnimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jehoobsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípadeani nejde o návrh, ale o oznámenie skutočností, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávaniaa rozhodovania veci) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svojerozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavaniezákladných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickýmosobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdovmôže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípovspravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupevšeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťainé možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľaObčianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konanípred ústavným súdom.
Ústavný súd pripomína, že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo vecisamej má sťažovateľ vždy právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravnýchprostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodovalvylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania protikaždému rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej a § 237 ods. 1 písm. g) OSP zaseprípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo vecirozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľaplatnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúryvšeobecného súdnictva sú závažné procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov(vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy)dôvodom i na podanie dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04, III. ÚS 640/2014).
V predmetnom konaní vedenom okresným súdom teda v prípade využitia oprávneniapodať dovolanie priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však protinapadnutému rozhodnutiu krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne) opätovneexistuje „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Pretoústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľových námietoko nedostatku nestrannosti sudcu, ktoré smerujú proti napadnutému postupu a uzneseniukrajského súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K uvedenému ústavný súd navyše poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehukonania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosťo nestrannosti a nezaujatosti sudkyne konajúcej v sťažovateľovej veci, môže sa sťažovateľochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhaťvznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne prostredníctvom opravnýchprostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp.§ 237 ods. 1 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta1997).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015