znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 320/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   T.   a T.   T.,   zastúpených   JUDr.   Zuzanou   Lapárovou, Advokátska kancelária, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   17   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky sp. zn. 10 C/152/2013 z 10. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. T. a T. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014 doručená   sťažnosť S.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 1.   rade“)   a T.   T.   (ďalej   len „sťažovateľka v 2. rade“); (ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C/152/2013 z 10. októbra 2013.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   sú   účastníčkami konania o zapretie otcovstva, a to na strane odporcu, vedeného na základe návrhu podaného okresnému súdu 11. júna 2013.

Sťažovateľky v sťažnosti predkladajú túto argumentáciu:«... 2. Sťažovateľka v 1. rade sa narodila 15.8.1992, a to počas trvania manželstva navrhovateľa   a   sťažovateľky   v   2.rade,   teda   jeho   otcovstvo   bolo   určené   v   súlade s ustanovením § 51 ods. 1 Zák. č. 94/1993 Zb. (nie ako sa uvádza v návrhu, teda podľa § 85 ods. 1 Zák. č. 36/2005 Z. z.).

3. Navrhovateľ vo svojom návrhu oprávnenosť podania návrhu opiera o tvrdenie, že s poukazom na Nález Ústavného súdu SR PL.ÚS 1/2010 z 20.4.2010, ktorým tento súd rozhodol, že ustanovenie § 86 ods.1 Zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   v   súčasnosti   nie   je   zákonom   vymedzená   lehota, po uplynutí ktorej by nebolo možné domáhať sa na súde zapretia otcovstva, preto on môže tento návrh podať.

4. Podľa § 57 ods. 1 Zák. č. 94/1963 mohol manžel matky dieťaťa zaprieť otcovstvo na súde do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa. Keďže navrhovateľ sa o narodení sťažovateľky v 1. rade dozvedel v deň jej narodenia, lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva mu uplynula 15.2.1993. 6-mesačná lehota je lehota prekluzívna.

5. Podľa § 117 Zák. č. 36/2005 Z. z. na plynutie lehôt, ktoré neskončili do 1.4.2005 sa použije tento zákon. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ lehota skončila pred týmto dňom, táto lehota už nemôže plynúť znova, teda nemôže „obživnúť“. S poukazom na uvedené mal súd návrh bez ďalšieho dokazovania zamietnuť.

6.   Okresný   súd   Nové   Zámky   však   vo   veci   koná   a   uznesením   10C/152/2013-30 z 10.10.2013 ustanovil vo veci znalca z odboru genetika, odvetvie analýza DNA a takto nás núti podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu - genetickej skúške. Pretože my sa voči tomuto rozhodnutiu súdu nemáme ako inak brániť, podávame túto ústavnú sťažnosť.

7. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená   môže   byť   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.“.   Z   Ústavy   SR,   z občianskeho súdneho poriadku Zák. č. 99/63 Zb. ako aj zo Zákona o rodine Zák. č. 36/2005 Z. z., nepochybne vyplýva, že súd môže zasiahnuť do nedotknuteľnosti osoby len vtedy, ak je to v súlade so zákonom. Súd nemôže nariadiť vykonanie dôkazu, tobôž nie takého závažného akým   je   vykonanie   genetickej   skúšky   v   prípade,   keď   výsledok   tohto   dokazovania   je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Súd takto neprípustné zasahuje do nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia sťažovateliek.

8. Poukazujeme aj na to, že skutočnosť, že náš parlament dodnes neurčil lehotu na zapretie otcovstva v takýchto prípadoch, nemôže mať napríklad za následok, že dieťa nemôže podávať žalobu o prípustnosť zapretia otcovstva podľa § 96 ods. 1 Zák. o rodine, pretože nemôže byť splnená podmienka podľa § 96 ods. 1 „ak rodičom uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva“. Zákon sám teda existenciu lehoty na podanie návrhu na zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa v ustanovení § 96 ods.   1 Zák. o rodine predpokladá. V tejto súvislosti poukazujeme aj na odôvodnenie Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 1/2010 z 20.4.2010, z ktorého okrem iného vyplýva, že nie existencia lehoty a jej dĺžka ale určenie začiatku jej plynutia boli podkladom vyslovenia tohto nálezu. Okrem toho v prípade, ak dieťa mieni podať žalobu o zapretie otcovstva, musí najprv podať žalobu o prípustnosť   zapretia   otcovstva,   kedy   súd   skúma   okrem   iného   aj   to,   či   je   to   potrebné v záujme dieťaťa. Naproti tomu otázka záujmu dieťaťa sa neskúma v konaní o zapretie otcovstva   kde   návrh   podal   manžel   matky   dieťaťa.   Je   tiež   otázne,   na   základe   akého ustanovenia   zákona   za   súčasného   právneho   stavu,   keď   ustanovenie   §   86   ods.   1 Zák. č. 36/2005 Z. z. je neplatné a neúčinné, môže manžel matky dieťaťa podávať žalobu o zapretie otcovstva.»

Sťažovateľky na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 17 dohovoru uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   10   C/152/2013   z 10.   októbra   2013,   označené   uznesenie okresného súdu zrušil, priznal sťažovateľke v 1. rade primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, sťažovateľke v 2. rade primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 300,16 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľky v podanej sťažnosti namietajú, že uznesením okresného súdu, ktorým bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   prostredníctvom   analýzy   DNA,   došlo k neprípustnému zásahu do ich práva na súkromie, keď súd v konaní o návrhu na zapretie otcovstva podaného právnym otcom sťažovateľky v 1. rade nariadil znalecké dokazovanie napriek   skutočnosti,   že   mu   prekluzívna   lehota   na   podanie   návrhu   podľa   názoru sťažovateliek   dávno   predtým   uplynula.   V postupe   okresného   súdu   prezentujúc   vlastnú interpretáciu   relevantnej   právnej   úpravy   vidia   sťažovateľky   porušenie   základných   práv zaručených čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež čl. 17 dohovoru.

Právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu poskytuje ústava   každému   právu,   ktoré   je v právnom poriadku   Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej   republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej republiky,   keďže   konanie súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je v rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (III. ÚS 70/01).

Rámec   povinností   štátnych   orgánov,   proti   ktorým   smeruje   právo   na   súdnu   a inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   protirečí   príkazu   ústavnej   normy.   Postup všeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania, treba považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 26/94).

Ústavný   súd   pri   posúdení   námietky   sťažovateliek   v intenciách   prezentovanej judikatúry sústredil svoju pozornosť na relevantnú právnu úpravu, a teda na zodpovedanie otázky,   či   postup   okresného   súdu,   ktorý   v konaní   o návrhu   na   zapretie   otcovstva iniciovaného právnym otcom sťažovateľky v 1. rade nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru   genetiky,   odvetvia   analýzy   DNA,   mal   dostatočnú   oporu   v relevantnej   právnej úprave.

V náleze sp. zn. PL ÚS 1/2010 z 20. apríla 2011, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   okrem   iného   konštatoval,   že   pri   rozhodovaní   o návrhu na zapretie otcovstva je aplikovateľné ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine (upravujúce zapieracie   právo   právneho   otca,   ktorého   otcovstvo   bolo   určené   na   základe   domnienky otcovstva   svedčiacej   manželovi   matky   a podmienky   plynutia   lehoty   pre   podanie   tohto návrhu), nie ustanovenie § 57 ods. 1 predchádzajúceho zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení   neskorších   predpisov   [«Právo   na   zapretie   otcovstva   manželom   matky,   ktoré s výnimkou dĺžky lehoty je identicky upravené v obidvoch citovaných zákonoch, je bez akýchkoľvek   pochybností   tým   právom,   ktoré   sa   z uvedeného   rámca   obsahu rodinnoprávneho   vzťahu   otec   –   dieťa   jednoznačne   vymyká.   Toto   právo   síce   v určitej potenciálnej rovine existuje, ale rozhodne nejde o právo hmotnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné zahrnúť do „práv vzniknutých“ z rodinnoprávneho vzťahu otec – dieťa. Tu skôr možno   hovoriť   o určitej   podobe   tzv.   žalobného   práva,   ktoré   však,   ak   je   uplatnené za účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z., treba posudzovať podľa tohto nového zákona.»].

V zmysle záverov označeného nálezu ústavného súdu právnou úpravou potenciálne aplikovateľnou   v prípade   sťažovateliek   upravujúcou   lehotu   na   podanie   tzv.   zapieracej žaloby a podmienky plynutia tejto lehoty bol teda zákon o rodine, resp. ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine.

V zmysle   čl.   125   ods.   3   ústavy,   keďže   Národná   rada   Slovenskej   republiky po konštatovaní nesúladu predmetného ustanovenia s príslušnými čl. dohovoru ho neuviedla do   súladu   s   dohovorom,   stratilo   toto   ustanovenie   po   šiestich   mesiacoch   od vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Vecná legitimácia manžela   ako   právneho   otca   podať   zapieraciu   žalobu   vzhľadom   na ustanovenie   §   88 v spojitosti s § 87 zákona o rodine ostala zachovaná.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v porovnaní   s minulosťou,   keď   zákonom   ustanovená prekluzívna lehota a jej plynutie bolo jednou z prvých skúmaných skutočností v konaní a zmeškanie lehoty znamenalo zamietnutie návrhu bez meritórneho rozhodovania, platná právna   úprava   podanie   zapieracej   žaloby   aktuálne   nelimituje   žiadnou   lehotou,   ktorá okolnosť je z pohľadu argumentácie sťažnosti okolnosťou ťažiskovou.

Podľa   §   127   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „OSP“)   ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca.

Podľa § 127 ods. 3 OSP účastníkovi, prípadne i niekomu inému môže súd uložiť, aby sa ustanovil k znalcovi, predložil mu potrebné predmety, podal mu potrebné vysvetlenia, podrobil sa lekárskemu vyšetreniu, prípadne krvnej skúške, alebo aby niečo vykonal alebo znášal, ak je to na podanie znaleckého posudku potrebné.

Okresný   súd   v namietanom   uznesení   postup   podľa   citovaných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   odôvodnil   poukazom   na   potrebu „analýzy   ľudského genetického materiálu DNA za účelom zistenia biologického otcovstva a to u navrhovateľa voči odporkyni v 1. rade s tým, že ľudský genetický materiál DNA je potrebné analyzovať u navrhovateľa, odporkyne v 1. rade a odporkyne v 2. rade, ktorá je matkou odporkyne v 1. rade“.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv sťažovateliek zaručených ústavou, ani čl. 17 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu v posudzovanom konaní, pretože je zrejmé, že okresný súd aplikoval platnú a účinnú právnu úpravu (platný zákon o rodine a Občianskeho súdneho poriadku), a postupoval teda zákonným   spôsobom   v súlade   s relevantnými   ustanoveniami   príslušných   právnych predpisov,   keď   splnenie   podmienok   na   ustanovenie   znalca   a odobratie   genetického materiálu u sťažovateliek vo svojom rozhodnutí aj náležite vysvetlil.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateliek je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateliek sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014