znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 320/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., advokáta a konateľa spoločnosti K., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 140/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 140/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   doručil   12.   júla   2010 okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o   uverejnenie   odpovede   a   peňažnú   náhradu v zmysle „tlačového   zákona“,   ktorý   bol   na   okresnom   súde   zapísaný   pod   sp.   zn. 33 Cb 133/2010.   Po   reklamácii   zápisu   uvedenej   veci   do   oddelenia   „33   Cb“   z   dôvodu mylného zápisu bola vec prevedená 6. augusta 2010 náhodným výberom do oddelenia „C“ a zapísaná   pod   sp.   zn.   26   C   140/2010.   Okresný   súd   vyzval   odporcu   uznesením zo 6. septembra 2010 na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľa. Odporca doručil okresnému súdu žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k návrhu 8. novembra 2010. V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že podal na okresnom súde 22. februára 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu sťažnosť evidovanú pod sp. zn. Spr. 2059/2011 vybavila oznámením z 13. marca 2011, ktorým sťažnosť sťažovateľa odložila. Sťažovateľ následne doručil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 19. apríla 2011 žiadosť o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti z 21. februára 2011. Podpredseda krajského súdu listom zo 17. mája 2011 konštatoval nesprávne odloženie jeho sťažnosti z 21. februára 2011 a informoval sťažovateľa o opätovnom prešetrení sťažnosti okresným súdom. Okresný súd opätovne prešetril sťažnosť sťažovateľa z 21. februára 2011 a listom zo 17. mája 2011 konštatoval jej nedôvodnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádza, že „predmetné súdne konanie nie je po skutkovej ani právnej stránke zvlášť náročné“ a z hľadiska významu predmetu sporu pre sťažovateľa „pretrvávanie stavu právnej neistoty je pre sťažovateľa naďalej neúnosné a priamo ohrozujúce výkon jeho advokátskej činnosti“. Z tohto dôvodu má sťažovateľ naliehavý záujem na tom, aby „súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov“. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd do dnešného dňa nekoná, čo je porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. M. K., advokáta na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26C/140/2010 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 26C/140/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. M. K., advokátovi sa priznáva finančné zadosťučinenie EUR 5.000 (slovom päťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   JUDr.   M.   K.,   advokátovi   trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške, ktorú oznámi Ústavnému súdu Slovenskej republiky na jeho výzvu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 140/2010.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný   súd   z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   posledný   procesne relevantný úkon   bol   v   napadnutom   konaní uskutočnený   okresným   súdom   6.   septembra 2010. Okresný súd uvedeného dňa uznesením vyzval odporcu na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľa.   V   uznesení   zároveň   určil   30-dňovú   lehotu   od   doručenia   uznesenia na vyjadrenie sa k žalobe sťažovateľa. Uvedené uznesenie okresného súdu bolo doručené odporcovi 30. septembra 2010.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania   (jeden   rok)   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   citovaného   článku ústavy.   V   postupe okresného   súdu   je síce   možné zistiť   aj nečinnosť   v   trvaní približne ôsmych   mesiacov   (obdobie   od   31.   októbra   2010,   keď   uplynula   lehota   odporcovi v napadnutom   konaní   na   podanie   vyjadrenia   k   návrhu   sťažovateľa),   išlo   však   doteraz o ojedinelý prieťah.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uznal, že „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“   (IV.   ÚS   203/03),   pričom   jednorazový   prieťah   v   konaní   súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   a   berúc   do   úvahy   doterajšiu   dobu konania pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že doterajší postup okresného súdu nesignalizuje možnosť zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh zjavne neopodstatnený.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nebráni sťažovateľovi   opätovne   sa   obrátiť   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti v napadnutom konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011