znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 320/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť D. G., L., zastúpenej JUDr. J. B., PhD., pre namietané porušenie jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   č1.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 257/1994 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo D. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   257/1994   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   257/1994 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Poprad   p o v i n n ý   vyplatiť jej do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   D.   G.   v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 320/2010-18 zo 7. decembra 2010 prijal sťažnosť D. G. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 257/1994.

Zo sťažnosti doplnenej podaním z 5. novembra 2010 okrem iného vyplýva:„... Sťažovateľ ako žalobca v právnej veci proti žalovanému družstvo R. v P., so sídlom: P. v konaní o zaplatenie majetkovej a nemajetkovej ujmy je účastníkom súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 14 C 257/1994. Samosudkyňa Mgr. M. P. Dr. mala vec pridelenú dňa 6. 3. 1997, pričom vo veci rozhodla po ôsmich rokoch dňa 9. 11. 2005.

Od pridelenia veci samosudkyni Mgr. M. P. Dr. sa konali nasledovné pojednávania vo veci:

- dňa 26. 02. 1996 vedené na OS Poprad,

- dňa 06. 03. 1998 vedené na OS Poprad,

- dňa 31. 10. 2003 vedené na OS Poprad,

- dňa 05. 12. 2003 vedené na OS Poprad,

- dňa 09. 11. 2005 vedené na OS Poprad, kde samosudkyňa vo veci rozhodla,

- dňa 26. 02. 2007 vedené na KS Prešov, ktorý v konaní sp. zn. 4 Co/53/2006 vo veci rozhodol rozsudkom tak, že rozhodnutie OS Poprad zrušil a vec vrátil OS Poprad na ďalšie konanie,

- dňa 24. 10. 2008 vedené na OS Poprad,

- dňa 4. 10. 2010 vedené na OS Poprad.

Ako vyplýva   z uvedeného medzi jednotlivými pojednávaniami uplynuli nasledovné lehoty:

a) 24 mesiacov medzi prvým a druhým pojednávaním,

b) 67 mesiacov medzi druhým a tretím pojednávaním,

c) 34 mesiacov medzi štvrtým a piatym pojednávaním,

d) 14 mesiacov medzi piatym a šiestym pojednávaním,

e) 19 mesiacov medzi šiestym a siedmym pojednávaním...

Pokiaľ ide o prvé kritérium som toho názoru, že predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná   a   náročná,   aby   mohla   ospravedlniť   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu. Taktiež mám za to, že správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci absolútne nezapríčinilo spôsobené   prieťahy   v   konaní.   Zo   súdneho   spisu   je   zrejmé,   že   prieťahy   v   konaní   boli spôsobené postupom súdu. Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.“

Sťažovateľka uviedla, že v postupe okresného súdu vidí porušenie svojho základného práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   zaručeného v čl.   6 ods.   1 dohovoru. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia voči okresnému súdu v sume 7 000 € odôvodnila tým, že dosiaľ vec nie je právoplatne skončená, čo u nej vyvoláva stav právnej neistoty.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľky D. G., bytom L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Poprad vedenom pod sp. zn. 14 C 257/1994 porušené bolo.

Okresnému súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 257/1994 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľke D. G., bytom L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7. 000,- EUR (slovom sedemtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Poprad povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia D. G. v sume 254,88 € na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. B., PhD., advokáta, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Okresný súd Poprad je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, listom zo 17. februára 2011 sp. zn. 1/ÚS/2011, kde sa okrem spisového prehľadu veci uvádza:

„1. SKUTKOVÁ A PRÁVNA ZLOŽITOSŤ SPORU

Ide o skutkovo náročnú vec s tým, že v priebehu sporu došlo k opakovaným zmenám zástupcov u žalobkyne. Zostávajúci predmet konania súvisí jednak s fakultatívnymi nárokmi a jednak s priamou škodou, voči ktorým sa žalovaný bráni tým, že už boli vyplatené alebo na   ne   žalobkyňa   nemá   nárok.   Zúčastnené   strany   mali   opakovane   záujem   vyriešiť   spor mimosúdne, avšak táto ich snaha nebola dovedená do úspešného konca z dôvodov výslovne na strane žalobkyne alebo jej splnomocneného zástupcu. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nárok je za obdobie od roku 1983 a ďalej, je to náročné aj na dokazovanie, resp. niektoré dôkazy už neexistujú.

2. UVEDENIE VŠETKÝCH PROCESNÝCH ÚKONOV VO VECI Rozsudkom   tohto   súdu   č.   k.   13   C   848/91-158   z   12.   10.   1992   a   v   spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu Krajského súdu Košice č. k. 14 Co 27/93-170 z 11. 11. 1993 a s právoplatnosťou k 16. 11. 1995 bolo konanie týkajúce sa finančných nárokov   žalobkyne   D.   G.   proti   žalovanému   J.   P.,   teraz   R.   P.,   vylúčené   na   samostatné konanie z dôvodu, že ide o skutkovo samostatnú vec, ktorá s pôvodnou žalobou na ochranu osobnosti nesúvisela.

Po   vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   vec   bola   zapísaná   pod   novou   spisovou značkou 14 C/257/1994 od 1. 3. 1994...

3.   PREKÁŽKY   POSTUPU   SÚDU   PODĽA   §   107   A   NASL.   OBČIANSKEHO SÚDNEHO PORIADKU

Neboli.

4. PRIEŤAHY, KTORÉ PODĽA NÁZORU SÚDU SPÔSOBILA ŽALOBKYŇA Tak,   ako   to   vyplýva   z   chronológie   doteraz   vykonaných   úkonov   vo   veci a z predchádzajúcich rozhodnutí súdu vo veci, súd musel opakovane vyzývať žalobkyňu, resp.   jej   splnomocnených   zástupcov   alebo   ustanoveného   advokáta   na   právne odôvodnenie   zmenenej   žaloby   a   na   špecifikáciu   jednotlivých   uplatnených   žalovaných nárokov.   Tým   došlo   k   zbytočnému   predlžovaniu   konania   do   prípravy   jednotlivých pojednávaní a ktoré boli zapríčinené žalobkyňou. K ďalšiemu zbytočnému predlžovaniu konania   došlo   z   dôvodu,   že   sa   žalobkyňa   nedostavovala   na   súdne   pojednávania a opakovane   menila   splnomocnených   zástupcov,   resp.   najprv   požiadala   o   ustanovenie advokáta ex offo a potom navrhla, aby súd ďalej pokračoval v konaní bez ustanoveného advokáta   ex   offo.   To   všetko   spôsobovalo   predlžovanie   lehôt   na   vydanie   a   doručenie príslušných procesných   uznesení,   na   rozhodovanie   o   podanom odvolaní žalobkyne   voči uzneseniu súdu o priznaní odmeny a hotových výdavkov jej ustanovenému advokátovi ex offo a napokon z dôvodu opakovaných zmien zástupcov žalobkyne títo potrebovali zakaždým určitú lehotu na oboznámenie sa s obsahom spisu, jeho opakované štúdiá a na prípravu na jednotlivé pojednávania súdu. Keďže si žalobkyňa opakovane zvolila na svoje zastupovanie splnomocneného   zástupcu,   ktorý   nemá   právnické   vzdelanie,   čo   spôsobovalo   právne nekvalifikované   formulácie   podaní   a   jeho   prednesov   pred   súdom.   Naposledy   na pojednávaní súdu dňa   29.   11.   2010 splnomocnený zástupca   žalobkyne J.   G.   vypovedal plnomocenstvo, ktoré mu opätovne dala žalobkyňa a to z dôvodu nezhôd medzi nimi, čo je ďalším zbytočným prieťahom v konaní spôsobeným výlučne žalobkyňou, keď súd vlastne už vykonal všetky dôkazy a mohol rozhodnúť o zostávajúcom predmete konania. Pojednávanie preto bolo odročené s tým, že súd vyzval žalobkyňu na ďalší procesný postup v konaní, vrátane možného mimosúdneho vysporiadania veci. V terajšom štádiu, keď bola podaná ústavná sťažnosť, nie je možné nariadiť vo veci ďalšie pojednávanie, kým sa súdny spis nevráti tomuto súdu z Ústavného súdu SR. S plnou zodpovednosťou je možné uviesť, že je reálny predpoklad vyhlásenia rozhodnutia o zostávajúcom predmete konania na najbližšom pojednávaní.

Aj   keď   sťažovateľka   konštatuje,   že   už   od   roku   2005   súd   nekonal,   resp.   konal nedôsledne,   do   roku   2009   preukázateľne   nevyužila   právny   prostriedok   a   to   sťažnosť adresovanú predsedovi okresného súdu podľa § 3 a § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v snahe prijatia opatrení za účelom prípadného   odstránenia   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   Podanie   sťažností   sa   zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takýchto   základných   práv,   tým   do   roku   2009 neumožnila súdu včasným podaním sťažnosti prijatie a zabezpečenie vykonania opatrení na odstránenie prípadných zistených   nedostatkov. Až v roku 2009 súd pod Spr/100155/2009 a Spr/100142/2009 eviduje dve sťažnosti zástupcu navrhovateľky na prieťahy v konaní a to zo   dňa   27.   7.   2009   a   10.   11.   2009.   Súd   nekonštatoval   prieťahy   v   konaní   v   čase vybavovania týchto sťažností, pretože zákonným sudcom boli vykonávané úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci. Od vybavenia sťažnosti zákonný sudca postupoval plynulo s cieľom zabezpečiť dôkazy a odstrániť rozhodnutím právnu neistotu navrhovateľky.

5. PRIEŤAHY, KTORÉ BOLI SPÔSOBENÉ SÚDOM

Tak, ako to vyplýva z vyššie uvedenej chronológie doteraz vykonaných procesných úkonov vo veci, súd konal vo veci v primeraných lehotách a postupne vykonal všetky dôkazy potrebné   na   nové   rozhodnutie   vo   veci.   To,   že   v   konaní   sa   postupuje   bez   zbytočných prieťahov a v primeraných lehotách, bolo konštatované aj v odpovediach predsedu súdu JUDr. F. Z. na sťažnosti splnomocneného zástupcu žalobkyne J. G. podané na tento súd dňa 27. 7. 2009 a dňa 27. 10. 2009. Predseda súdu nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali   vyhodnotenie   oboch   sťažností   ako   dôvodných.   Objektívne   nutný   čas   si vyžadovalo štúdium spisu z dôvodu zmien zákonných sudcov a k istému spomaleniu konania došlo z dôvodu opakovanej práceneschopnosti zákonnej   samosudkyne v r. 2005 a v r. 2006 a napokon postup v konaní je ovplyvnený nedostatočným počtom sudcov na Okresnom súde Poprad. Nižší stav počtu sudcov na súde znamená vyšší počet pridelených vecí na vybavenie sudcovi a je fyzicky nemožné zvládať dlhoročne   zvýšený nápor vybavovaných vecí. S   prihliadnutím   na   dlhoročný   výkon   funkcie   sudcu   má   zákonná   samosudkyňa   v senáte   objektívne   aj   vyšší   počet   reštančných   vecí   v   porovnaní   s   inými   sudcami,   ktorí nastúpili do funkcie neskôr; tieto veci objektívne neúmerne zaťažujú sudcu a sú časovo náročné na vybavovanie. Napokon je neprípustné, aby sudca uprednostňoval jednu vec pred druhou, resp. sa sústreďoval len na niektoré veci a to na úkor vybavovania iných vecí. Postup   v konaní   nemožno   považovať   za   nečinnosť   súdu,   pretože   súd   vo   veci   koná,   o podstatnej   časti   predmetu   konania   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté   a   v   primeraných lehotách koná aj o zostávajúcom predmete konania.

6. VYHODNOTENIE ZISTENÝCH PRIEŤAHOV AKO ZBYTOČNÝCH PRIEŤAHOV Zo strany žalobkyne ide o subjektívne prieťahy, ktorým mala možnosť predísť, keby sa   zúčastňovala   pojednávaní   a   keby   opakovane   nemenila   svojich   zástupcov.   Takisto spôsobila zbytočné prieťahy tým, že na jej návrh a so súhlasom žalovaného súd opakovane poskytol účastníkom sudcovské lehoty na možné mimosúdne vysporiadanie veci. Súd v danej veci   pokračuje   v   konaní   v   primeraných   lehotách,   ktoré   nie   sú   zbytočnými   prieťahmi v konaní z jeho strany. Súd poukazuje na to, že o podstatnej časti predmetu konania už bolo právoplatne   rozhodnuté   a   to   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   9.   11.   2005 a v spojení   s   prvým   výrokom   potvrdzujúceho   rozsudku   odvolacieho   Krajského   súdu v Prešove zo dňa 26. 2. 2007 a s právoplatnosťou k 22. 5. 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti do sumy 294.812,50 Sk a 2. výrokom uvedeného rozsudku odvolacieho súdu bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti v sume 65.187,50 Sk, teraz sumy 2.163,83 eur, ktorá súvisí s uplatneným nárokom na vyplatenie fakultatívnych dávok a priamej škody a časti žalovaného nároku o zaplatenie   17.000,-   Sk   bolo   konanie   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   právoplatne zastavené.

7. INÉ OKOLNOSTI, KTORÉ OVPLYVNILI PRIEŤAHY V KONANÍ Objektívne trvanie konania súvisí aj s justičnými prázdninami, ďalej plánovaným čerpaním   ročnej   dovolenky   zákonného   sudcu   a   asistenta   senátu   a   dlhoročnému neobsadeniu   Okresného   súdu Poprad potrebným počtom sudcov,   čo spôsobuje nerovné podmienky pre výkon náročnej práce sudcu na tomto súde a to v porovnaní so sudcami na súdoch s plným obsadením.

Ak by Ústavný súd SR dospel k záveru, že v určitých štádiách konania došlo zo strany súdu   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   navrhujeme,   aby   pri   priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia   zobral   na   zreteľ   všetky   vyššie   uvedené   okolnosti   prípadu a zároveň   aby   prihliadol   na   to,   že   si   sťažovateľka   D.   G.   uplatňuje   neprimeranú   výšku finančného   zadosťučinenia   sumou   7.000,-   eur,   ktorá   je   niekoľkonásobne   vyššia,   než   je zostávajúci   predmet   tohto   súdneho   konania   v   sume   2.163,83   eur,   o   ktorom   súd   koná a rozhoduje.“

Predseda okresného súdu v podaní zo 17. februára 2011 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v   podaní   z   11.   marca   2011   uviedol,   že   netrvá   na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02), ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 257/1994 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 257/1994 je   zaplatenie   majetkovej   a   nemajetkovej   ujmy.   Daná   vec   vykazuje   znaky   náročnosti. Konanie   je   zložité   vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   nárok   je   za   obdobie   od   roku   1983, s ohľadom na časový odstup ide o vec náročnú na dokazovanie. Sťažovateľka niekoľkokrát menila návrh na začatie konania, čím došlo aj k zmene predmetu konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil také skutočnosti, ktoré by mohli byť osobitne zohľadnené na jej ťarchu. Sťažovateľka v konaní niekoľkokrát menila právneho zástupcu, dala sa zastupovať aj všeobecným zástupcom bez právnického   vzdelania,   čo   nepriaznivo   ovplyvnilo   aj   kvalitu   podaní   adresovaných okresnému súdu. Sťažovateľka žiadala, aby jej okresný súd ustanovil zástupcu – advokáta ex   offo,   neskôr   navrhla   zrušenie   tohto   zastúpenia.   Každý   zo   zástupcov   sťažovateľky potreboval nejaký čas na preštudovanie spisu, prípadne predĺženie lehoty na vyjadrenie. Sťažovateľka   sa   nezúčastnila   osobne   všetkých   pojednávaní   (napr.   26.   februára   1996, 6. marca   1998,   31. októbra   2003,   9.   novembra   2005,   24.   októbra   2008).   Sťažovateľka zasielala   okresnému   súdu   aj   urážlivé   podania,   ktoré   mali   za   následok   rozhodovanie o vylúčení zákonnej sudkyne. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   prispela k predĺženiu celkovej doby súdneho konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu. Ústavný sa zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska sťažovateľkou   namietaných   (označených)   období,   ale aj z   hľadiska   celkového   priebehu posudzovaného súdneho konania.

Z rozboru veci vyplýva, že 1. marca 1994 bola právna vec sťažovateľky vylúčená na samostatné   konanie   a   bola   jej   pridelená   sp.   zn.   4   C   257/1994.   Dňa   9. novembra   2005 okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   konanie   o   zaplatenie   sumy   17   000   Sk   zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal s tým, že o   trovách   ustanoveného   advokáta   žalobkyne   bude   rozhodnuté   samostatným   uznesením. Výrok rozsudku o zastavení konania o zaplatenie sumy 17 000 Sk nadobudol právoplatnosť k 31. januáru 2006. Proti ostatným výrokom rozsudku okresného súdu z 9. novembra 2005 sa žalobkyňa 13. januára 2006 odvolala. Dňa 26. februára 2007 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti do sumy 294 812,50 Sk a zrušil rozsudok v jeho zamietajúcej časti nad sumu 294 812,50 Sk, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom na čiastočné zrušenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   o   zamietnutí   žaloby   predmetom   konania   zostalo zaplatenie náhrady škody v sume 2 163,83 eur.

Ústavný súd zistil, že v tomto súdnom   konaní došlo   nekonaním okresného súdu k zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní.   Išlo   o obdobia   od   1.   marca   1994,   keď   bola právna vec sťažovateľky vylúčená na samostatné konanie, do 26. februára 1996, keď sa konalo pojednávanie, obdobie od 26. marca 1997, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie, do 6. marca 1998, keď sa konalo pojednávanie, obdobie od 6. marca 1998, keď sa   konalo   pojednávanie,   do   25.   októbra   1999,   keď   okresný   súd   vyzval   žalovaného   na doručenie   dokladov,   obdobie   od   24.   januára   2000,   keď   žalobkyňa   doplnila   žalobu,   do 31. októbra   2003,   keď   sa   konalo   pojednávanie.   Celková   nečinnosť   okresného   súdu   je v trvaní presahujúcom 8 rokov.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte   v roku   1994,   nemôže byť celková   dĺžka   konania takmer 16   rokov   považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v konaní vedenom pod sp.   zn.   14   C   257/1994   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd   okresnému   súdu   prikázal,   aby   v   konaní   vedenom   v   súčasnosti   pod   sp.   zn. 14 C 257/1994 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   priznané   finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa   odseku   5 citovaného   zákonného ustanovenia   ak ústavný súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v   sume 7 000 € proti   okresnému súdu,   poukazujúc najmä na celkovú   doterajšiu   dĺžku konania pred okresným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na výsledok konania o zaplatenie majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktoré nie je právoplatne skončené ani po 16 rokoch (z toho na okresnom súde konanie prebieha 13 a pol roka). U sťažovateľky oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľky, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia   ochrany   základných   práv   sťažovateľky,   ako   aj   z   konkrétnych   okolností   tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu sťažovateľke,   je   primeraným   zadosťučinením   spojeným   s   porušením   označených   práv sťažovateľky.   Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd prihliadol aj na to, že sťažovateľka svojím správaním tiež prispela k celkovému predĺženiu súdneho konania, ako aj výšku istiny, ktorá je predmetom sporu (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou B., s. r. o. Právny   zástupca   sťažovateľky   si   v   podaní   zo 17. februára   2011   uplatnil   trovy   konania v sume 254,88 € za dva úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd – sťažnosť). Základom pre výpočet náhrady za úkon   právnej   služby je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   náhradu   trov   konania   v   sume   254,88   €   (slovom dvestopäťdesiatštyri eur, a osemdesiatosem centov) z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi   sťažovateľky   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   7,21   €   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária ústavného súdu“) uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky a povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia kancelárii ústavného súdu (bod 4 a 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011