znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 320/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. N. R. – N., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 40 Cb 42/96-Db-312 zo 4. mája 2005 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 10. októbra   2007   vydaným   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obo 256/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. N. R.. – N., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2008 doručená sťažnosť Ing. N. R. – N., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 40 Cb 42/96-Db-312 zo 4. mája 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   vydaným 10. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 256/2005.

V predloženej sťažnosti sa uvádza, že po skončení spolupráce (vo forme konzorcia) sťažovateľa a jeho manželky s Ing. V. (ďalej len „odporca“) a jeho manželkou pri realizácii podnikateľskej činnosti (výroba pečiatok) pod spoločným obchodným menom N. v marci 1991   začal   odporca   používať toto   obchodné   meno   v obchodnom   styku   sám   a   používal i grafické stvárnenie ochrannej známky N. vo svojej prevádzke.

Sťažovateľ   požiadal   25.   marca   1991   Federálny   úrad   pre   vynálezy   o registráciu ochrannej   známky   N.   a   jeho   žiadosti   bolo   vyhovené   30.   septembra   1992.   Ani táto skutočnosť však neviedla odporcu k tomu, aby prestal používať predmetné obchodné meno.

Z tohto dôvodu   sťažovateľ podal   9. júla 1993 krajskému súdu   návrh na vydanie predbežného opatrenia o zdržanie sa nekalosúťažného konania proti odporcovi. Krajský súd uznesením   sp.   zn.   43   Cb   1087/93   z 22. marca   1996   jeho   návrhu   vyhovel   a uložil   mu, aby najneskôr do 31. mája 1996 podal proti odporcovi návrh na začatie konania o ochrane svojich   práv   zabezpečených   vydaným   predbežným   opatrením.   Sťažovateľ   návrhom z 20. mája   1996   uplatnil   na   krajskom   súde   svoje   právo   na   náhradu   škody   za   obdobie od 1. februára 1993 do 30. júna 1996 v sume 1 755 000 Sk s príslušenstvom spôsobenej používaním obchodného mena N. odporcom v obchodnom styku. Krajský súd v priebehu konania uznesením z 23. júna 1996 vyhovel návrhu sťažovateľa na pristúpenie odporcovej manželky ako ďalšej účastníčky konania na strane odporcu.

Počas   konania   odporca   požiadal   Úrad   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej republiky o zaregistrovanie predmetnej ochrannej známky iba s malou grafickou úpravou, ktorá bola zaregistrovaná 13. augusta 1999 „aj na niektoré vybrané tovary a služby v zmysle platného medzinárodného triednika“, na ktoré mal platnú ochrannú známku už sťažovateľ. Sťažovateľ tvrdí, že odporcova ochranná známka sa však nevzťahovala na výrobu pečiatok.

Krajský   súd   medzitýmnym   rozsudkom   č.   k.   40   Cb   42/96-177   zo   14.   júna   2000 rozhodol,   že   základ   sťažovateľovho   žalobného   návrhu   nie   je   opodstatnený.   V rámci dokazovania   v konaní   totiž   zistil,   že   odporca   bol   podľa   zákona   č.   105/1990   Zb. o súkromnom   podnikaní   občanov   rozhodnutím   Mestského   národného   výboru   v Ž. zo 17. októbra 1990 zaregistrovaný ako podnikateľ s obchodným menom N. okrem iného aj v oblasti   výroby   a predaja   pečiatok.   Manželka   odporcu   tiež   podnikala   aj v oblasti maloobchodu   s pečiatkami   a kvetmi   pod obchodným   menom   V.   V.   –   N.,   na   základe rozhodnutia Obvodného úradu Ž. z 10. januára 1994.

Berúc   do   úvahy   zistenia   o dátume   registrácie   sťažovateľovej   ochrannej   známky krajský   súd   vyvodil,   že „prednosť   (prioritu)   má   právo   žalovaného   na   ochranu   svojho obchodného mena, pretože vzniklo skôr. Aj používanie zapísanej ochrannej známky môže totiž byť konaním proti dobrým mravom súťaže a teda konaním nekalej súťaže.“. Z týchto dôvodov   krajský   súd   nepriznal   ochranu   sťažovateľovi   a vzhľadom   na   súvislosti medzi vzťahom sťažovateľa a odporcu na jednej strane a sťažovateľa a manželky odporcu na   strane   druhej   konštatoval   neopodstatnenosť   základu   sťažovateľovho   návrhu aj proti manželke odporcu.

Proti   medzitýmnemu   rozsudku   krajského   súdu   podal   27.   júla   2000   sťažovateľ odvolanie,   ktoré   založil   na tvrdení,   že „prvostupňový súd sa   mýli,   keď vyššiu ochranu poskytuje obchodnému názvu, ktoré si podnikateľ uvedie do živnostenského oprávnenia ako názvu chránenému ochrannou známkou...“.

Najvyšší   súd   uznesením   z 24.   septembra   2001   vydaným   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Obo 256/2000 napadnutý medzitýmny rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol, že „neobstojí právny názor krajského súdu, že žalovaní požívajú absolútnu právnu ochranu svojho obchodného mena podľa § 9 ods. 1 Obch. zák., aj keď je to totožné s ochrannou známkou žalobcu. V danom prípade nie je relevantná priorita žalovaného na označenie N., lebo   ochranná   známka   žalobcu   používanie   tohto   označenia   žalovanými   vylučuje.“. Vzhľadom na to najvyšší súd vyslovil právny názor, že „do základu žaloba je opodstatnená a preto bude úlohou krajského súdu, aby v ďalšom konaní skúmal oprávnenosť žaloby na zaplatenie náhrady škody, resp. na výšku uplatnenej žalobcom“.

V nasledujúcom   priebehu   konania   sťažovateľ   predložil   krajskému   súdu   znalecký posudok   Ing.   M.   L.   z 2.   mája   2005,   v ktorom   bola   za   obdobie   od   1.   februára   1993 do 31. decembra   1996   vyčíslená   škoda   pre   prípad   zisteného   neoprávneného   používania ochrannej známky sťažovateľa v sume 2 475 781 Sk.

Krajský súd rozsudkom č. k. 40 Cb 42/96-312 zo 4. mája 2005 žalobu sťažovateľa zamietol. Vychádzal pritom zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu o porušovaní sťažovateľových   práv   z ochrannej   známky,   po   vykonanom   rozsiahlom   dokazovaní však dospel k záveru, že sa sťažovateľovi „nepodarilo v konaní preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi označením prevádzok odporcov... názvom N.... a poklesom objednávok pečiatok a reprografických prác zo strany zákazníkov u navrhovateľa a ani tú skutočnosť, že sa tak stalo výlučne v dôsledku ich protiprávnej činnosti. Ušlý zisk je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá na rozdiel od skutočnej škody spočíva v tom, že v dôsledku škodnej   udalosti   nedošlo   ku   zväčšeniu   majetku   poškodeného,   ktorý mohol   poškodený odôvodnene,   t.   j.   preukázateľným   spôsobom,   s prihliadnutím   k obvyklej   pravidelnej obchodnej   činnosti   očakávať.   Pre   jeho   priznanie   preto   nestačí   navrhovateľom   uvedený hypotetický ušlý zisk, ale musí sa vždy jednať o zisk, ktorý sa dal za sporné obdobie reálne očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti a skutočnosti, ktoré podnikateľské riziko so sebou prináša.   Takéto   tvrdenie   nesie so sebou povinnosť   vierohodného preukázania zo strany   poškodeného,   na   ktoré   je   dôkazné   bremeno.“.   Podľa názoru   krajského   súdu sťažovateľ „na   preukázanie   reálnej   výšky   ušlého   zisku,   ale ani pre   náhradu   škody, nedoložil súdu žiadne vierohodné dôkazy“.

Následne   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   podrobne   popísal   svoje úvahy pri hodnotení vykonaných dôkazov a skutkové závery, ku ktorým dospel. Poukázal pritom   predovšetkým   na   dôkazy,   ktoré   svedčili   v prospech   záveru,   že   na   zníženom podnikateľskom úspechu sťažovateľa sa nepodieľalo výlučne protiprávne konanie odporcu a jeho manželky spočívajúce v porušovaní práv sťažovateľa plynúcich z ochrannej známky, ale   hlavne   nárast   počtu   podnikateľských   subjektov   v meste   Ž.   v spornom   období zaoberajúcich sa rovnakým predmetom podnikania ako sťažovateľ, čo logicky v dôsledku podnikateľskej   súťaže   prinieslo   sťažovateľovi   nižšie   tržby.   Krajský   súd   tiež   zdôraznil, že sťažovateľ „nepreukázal   ani   to,   akú   aktivitu   vyvinul   a akú   snahu   prejavil   na   to, aby pečiatky sám vyrábal a predával tak, aby dosiahol očakávaný zisk. Nepredložil súdu žiadne   propagačné,   inzertné   alebo   reklamné   materiály,   aby   z nich   bolo   zrejmé,   že   sa o získanie zákazníkov maximálne snažil. Naopak zo znaleckého posudku Ing. L. vyplýva, že výšku škody, ktorú za roky 1993 až 1996 vyčíslil, ani znalec vierohodne nezistil, pretože tak ako to uvádza na strane 5, stanovil túto len odhadom.“.

Krajský súd sa   v odôvodnení svojho rozsudku   vysporiadal s návrhmi sťažovateľa na ustanovenie   znalca   z odboru   ekonomiky   a z odboru   ochranných   známok   tak, že ich neakceptoval, a znalcov neustanovil. Znalec z odboru ekonomiky by podľa názoru krajského   súdu „nemal   základné   vstupné   údaje,   ktoré   odporcovia  ...   nepredložili s odôvodnením,   že   doklady   sú   skartované.   Použiť   ako   základ   pre   výpočet   ušlého   zisku dosiahnuté tržby navrhovateľa a jeho manželky sa nejavilo súdu ako dostatočne objektívne o to   skôr,   že   navrhovateľ   na   poslednom   pojednávaní   uviedol,   že   vo   výrobe   pečiatok nepodniká už dlhšiu dobu. Rovnako nemalo význam určovať na posúdenie výšky ušlého zisku   znalca   z odboru   ochranných   známok,   ktorá   je   podľa   názoru   súdu   znalcom   – špecialistom na posúdenie prvkov zhodnosti, resp. zameniteľnosti dvoch príp. viacerých ochranných známok a nie na určenie výšky ušlého zisku...“.

Krajský súd tak vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné   bremeno,   čo   sa   týka   výšky   škody   v   podobe   ušlého   zisku,   čo   muselo   viesť k zamietnutiu žaloby.

Rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním   z 30.   júna   2005, v ktorom poukázal na skutočnosť, že „zo spisového materiálu je preukázané, že odporcovia konali protiprávne, ak používali... obchodné označenie navrhovateľa, čím jednoznačne poškodili   navrhovateľa   a vyvolali   dojem,   že   zákazníci   kupujú   výrobky   navrhovateľa. V dôsledku   toho   takýmto   spôsobom   odčerpávali   zisk   navrhovateľovi   z predaja   jeho výrobkov a služieb.“.

K hodnoteniu predloženého znaleckého posudku Ing. L. krajským súdom sťažovateľ uviedol, že znalec „vypracoval znalecký posudok na vyčíslenie výšky škody porovnávacou metódou,   ktorá   je   štandardnou   metódou   na   vypracovávanie   znaleckých   posudkov v prípadoch, kedy znalec nemá k dispozícii všetky potrebné doklady a je plne v intenciách príslušných   právnych   predpisov   na   vypracovávanie   znaleckých   posudkov“.   Podľa sťažovateľa mu „skutočnosť, že odporca nepredloží potrebné údaje s odôvodnením, že sú skartované, čo môže byť v danom prípade účelové tvrdenie, nemôže byť na ujmu...“.

Postoj   krajského   súdu   k jeho   návrhu   na   ustanovenie   znalca   z odboru   ekonomiky a z odboru ochranných známok zhodnotil sťažovateľ poukazom na znalca Ing. L., ktorý je znalcom „pre odbor priemyselné vlastníctvo a odvetvie patenty a vynálezy /v strojárenstve a elektrotechnike/, priemyselné vzory, ochranné známky a značky“, pričom „je oprávnený a spôsobilý vykonávať komplexné technické a ekonomické posúdenie“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   z 10.   októbra   2007   vydaným   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Obo 256/2005 napadnutý   rozsudok   krajského súdu   potvrdil.   V odôvodnení rozsudku uviedol, že konaním odporcu a jeho manželky „neboli naplnené pojmové znaky nekalosúťažného konania v zmysle generálnej klauzuly (§ 44 OBZ), pretože s prihliadnutím na   všetky   okolnosti   ich   konanie   neposúdil   ako   odporujúce   dobrým   mravom   súťaže“. Najvyšší súd tu poukázal na zistenia krajského súdu, že odporca mal dodatok N. k svojmu menu a priezvisku zapísaný ako prvý (24. mája 1990) a sťažovateľ si „bez jeho vedomia podal dňa 27.3.1991 prihlášku ochrannej kombinovanej známky N. pre výrobky a služby na Federálny úrad pre vynálezy...“.

Najvyšší súd sa taktiež stotožnil so záverom krajského súdu, že sťažovateľovi sa nepodarilo   preukázať príčinnú   súvislosť medzi vznikom   škody   a protiprávnym   konaním odporcu a jeho manželky. Vychádzal pritom zo skutkového zistenia, že sťažovateľ „opustil spoločnú prevádzku na M. ulici v Ž. v tejto prevádzke naďalej podnikali obaja žalovaní s nezmeneným predmetom činnosti, teda pokračovali najmä vo výrobe a predaji pečiatok. Svoje   výrobky,   ani   ich   obal   pritom   neoznačovali   ochrannou   známkou  ...   označenie   N. zostalo iba na pôvodne spoločnej prevádzke. Nebolo preukázané, že zákazníci si naďalej zadávali výrobu pečiatok na Mydlárskej ulici, teda u žalovaných, preto, že mala označenie N., ale skôr preto, že išlo o zabehnutú a známu prevádzku.“. S ohľadom na tieto závery podľa   názoru   najvyššieho   súdu „nemalo   opodstatnenie   nariadiť   znalecké   dokazovanie na ustálenie výšky ušlého zisku...“.

Z obsahu odôvodnenia   sťažnosti   doručenej   sťažovateľom   ústavnému   súdu   možno vyvodiť, že k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa jeho názoru došlo tým, že najvyšší súd svojím rozsudkom z 10. októbra 2007 nenapravil pochybenia, ktorých sa mal podľa sťažovateľa dopustiť krajský súd. Pochybenia spočívali predovšetkým v nepripustení dôkazov navrhnutých sťažovateľom krajskému súdu, ktoré mali smerovať k preukázaniu spôsobenej škody. Krajský súd sa znaleckým posudkom Ing. L., ktorý si dal vypracovať   sám   sťažovateľ, „vôbec   nezaoberal   a na   pojednávaní   4.5.2005   odmietol opakovane moju požiadavku na určenie znalca čím sa dopustil závažného porušenia §-u 120 a následne OSP... Zamietnutie môjho nároku na náhradu škody odôvodnil tým, že som nezvládol dôkazné bremeno. Pravdou je však, že súd neakceptoval moje návrhy k zisteniu spôsobenej škody, prehliadal predložené dôkazy o používaní odporcom mojej ochrannej známky v oblasti označenia prevádzky, reklame, nálepok na hotových pečiatkach a pod., spochybňoval stanovisko Najvyššieho súdu o mojom výlučnom práve používať ochrannú známku N., uviedol v rozsudku množstvo nepravdivých údajov.“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   napadnutý   potvrdzujúci   rozsudok   najvyššieho   súdu „je nezákonný, lebo je v rozpore s ustanovením §-u 15 ods. 1 zák. 174/1988 Zb., ďalej s §-om 53 Obch. zák. a §-om 120 a násl. OSP ako aj v rozpore so stanoviskom Najvyššieho súdu SR, ktoré v tomto spore vyslovil vo svojom uznesení č. 3 Obo 256/2000 zo dňa 24.9.2001“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5 Obo 256/2005 zo dňa 10. októbra 2007.

2. Zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 40 Cb 42/96-Db-312 zo dňa 4.   mája   2005   a prikázal   mu   vo   veci   konať   za   účelom   zistenia   škody   spôsobenej navrhovateľovi.

3. Zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zaplatenie právneho zastúpenia sťažovateľa za dva právne úkony vo výške 33.356,- Sk do rúk J. D. – advokáta v P.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K posudzovanej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že pri jeho rozhodovaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa uplatňuje viazanosť sťažnostným návrhom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Z formulácie petitu predloženej sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia niektorého zo svojich práv alebo slobôd,   ktoré   má   na   mysli   čl. 127   ods.   1   ústavy.   Požaduje   iba   zrušenie   označených rozhodnutí   všeobecných   súdov.   Z koncepcie   čl.   127   ods.   1   a 2   ústavy   ústavný   súd vyvodzuje záver, podľa ktorého zrušenie napadnutého rozhodnutia prichádza do úvahy, len ak   sťažovateľ   žiada   súčasne   aj   vyslovenie   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy týmto rozhodnutím.

V súvislosti   s nedostatkami   vo   formulácii   sťažnostného   petitu   ústavný   súd zdôrazňuje, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom   tak, ako to vyžaduje zákon o ústavnom súde.

Ústavný   súd   však   berúc   do   úvahy   obsah   predmetnej   sťažnosti   i jej   formálne označenie dospel   k jednoznačnému záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutiami všeobecných súdov konkretizovanými v sťažnostnom   návrhu,   a preto   sa   v rámci   predbežného   prerokovania   touto   námietkou zaoberal.   Pritom   prihliadol   i   na   výsledok,   ku   ktorému   viedlo   predbežné prerokovanie podanej sťažnosti.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu okrem iného aj rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní. Ústavný súd poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru   (IV. ÚS 65/02,   II. ÚS 147/02,   II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04), ktorou vyvodzuje z čl. 127 ods. 1 ústavy dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity   brániaceho   ústavnému   súdu   poskytovať   ochranu   právam   uvedeným   v tejto ústavnej norme, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

V okolnostiach   posudzovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   možno   jednoznačne konštatovať, že ochranu sťažovateľom označenému základnému právu na súdnu ochranu, ktorého porušenie namietal, bol oprávnený poskytnúť, a na základe sťažovateľom podaného odvolania   aj   poskytol,   najvyšší   súd   v rámci   konania o riadnom   opravnom   prostriedku   - odvolaní.   Preto v tejto   časti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   vzhľadom na nedostatok svojej právomoci na rozhodovanie o nej.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu rozsudkom najvyššieho súdu z 10. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 256/2005, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vzhľadom   na   charakter   námietok   sťažovateľa   obsiahnutých   v odôvodnení   jeho sťažnosti   bolo   nevyhnutné,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   napadnutým   rozsudkom najvyššieho   súdu   v kontexte   a vo   vzájomnej   súvislosti   s prvostupňovým   rozsudkom krajského súdu. Ak by totiž rozhodnutie krajského súdu, resp. jeho postup pred vydaním rozsudku   bolo   poznačené   ústavne   neakceptovateľným   pochybením,   potom   nezjednanie nápravy najvyšším súdom v rámci konania o podanom odvolaní by bolo spôsobilé založiť právomoc   ústavného   súdu   na   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Krajskému súdu sťažovateľ vytýkal predovšetkým spôsob, akým tento viedol proces dokazovania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   označeného   základného   práva došlo   hlavne   v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   neakceptoval   jeho   návrhy   na   vykonanie niektorých   dôkazov,   ale aj v dôsledku   spôsobu   hodnotenia   znaleckého   posudku   Ing. L., ktorý si sťažovateľ obstaral sám a následne ho krajskému súdu na podporu svojich tvrdení predložil.

K nevykonaniu sťažovateľom navrhnutých dôkazov ústavný súd poukazuje na znenie ustanovenia   § 120   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   ukladajúceho   povinnosť   (ale   zároveň   i právo) účastníkov konania označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktorého druhá veta dáva konajúcemu súdu oprávnenie rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. Prirodzene, toto oprávnenie súdu nesmie v žiadnom prípade prerásť do svojvôle, a preto rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu je v prípade využitia uvedeného oprávnenia konajúceho súdu   kontrolovateľné   hlavne   odôvodnením   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   musí   splniť požiadavky   kladené   naň   ustanovením   §   157   ods.   2   OSP.   Spomedzi   nich   v súvislosti s dôkaznými návrhmi sťažovateľa treba poukázať hlavne na požiadavku, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia vysvetľovalo aj dôvody, pre ktoré súd nevykonal navrhnuté dôkazy. V nadväznosti na to má súd dbať, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé.

Ústavný súd z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 4. mája 2005 zistil, že tento podrobne   zdôvodnil,   prečo   nenariadil   sťažovateľom   navrhnuté   znalecké   dokazovanie, keď uviedol,   že   znalec   z odboru   ekonomiky   by „nemal   základné   vstupné   údaje, ktoré odporcovia  ...   nepredložili   s odôvodnením,   že   doklady   sú   skartované.   Použiť   ako základ pre výpočet ušlého zisku dosiahnuté tržby navrhovateľa a jeho manželky sa nejavilo súdu   ako   dostatočne   objektívne   o to   skôr,   že   navrhovateľ   na   poslednom   pojednávaní uviedol, že vo výrobe pečiatok nepodniká už dlhšiu dobu. Rovnako nemalo význam určovať na posúdenie výšky ušlého zisku znalca z odboru ochranných známok, ktorá je podľa názoru súdu znalcom – špecialistom na posúdenie prvkov zhodnosti, resp. zameniteľnosti dvoch príp. viacerých ochranných známok a nie na určenie výšky ušlého zisku...“.

Okrem   toho,   priznaniu   práva   na   náhradu   škody   sťažovateľovi   bránila   aj   jeho neschopnosť   preukázať   v konaní   príčinnú   súvislosť   medzi   prípadnou   škodou a protiprávnym konaním odporcu a jeho manželky. Z tohto dôvodu by znalecké posudky, ktorých cieľom podľa sťažovateľa malo byť čo najpresnejšie vyčíslenie vzniknutej škody, nepriniesli krajskému súdu poznatky spôsobilé zásadne ovplyvniť jeho záverečný úsudok o predmete sporu. V občianskom súdnom konaní má konajúci súd zohľadňovať aj zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania, ktorú v posudzovanom prípade krajský súd správne uprednostnil   pred   dôkaznými návrhmi sťažovateľa. Ak   totiž súd   v procese   dokazovania objasní skutočný stav veci do tej miery, ktorá mu umožňuje utvoriť si obraz o predmete konania jednoznačným a nezvratným spôsobom, niet dôvodu konanie predlžovať a robiť ho nákladnejším iba preto, že účastníci navrhujú ďalšie dôkazy, ktoré už žiadne nové poznatky do   prípadu   nemôžu   priniesť.   Preto   odmietnutie   navrhnutých   dôkazov   v takom   prípade nemôže predstavovať porušenie práva účastníka konania navrhovať dôkazy   na podporu svojich tvrdení, a tým aj porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je týmto návrhovým právom v procese dokazovania konkretizované.

Hodnotenie predloženého znaleckého posudku Ing. L. krajským súdom ústavný súd považuje za zodpovedajúce všetkým zásadným požiadavkám, ktoré na hodnotenie dôkazov procesno-právne   predpisy   kladú.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol, že v znaleckom posudku bola výška škody stanovená iba odhadom. Ak preto sťažovateľ v odvolaní   podanom   proti   prvostupňovému   rozsudku   namietal,   že   porovnávacia   metóda použitá pri vyhotovení tohto posudku je v súlade s príslušnými právnymi predpismi a je metódou štandardnou, ústavný súd zdôrazňuje, že ani krajský súd, ani najvyšší súd ako súd odvolací   nijako   použitie   uvedenej   metódy   z hľadiska   dôkaznej   sily   vypracovaného znaleckého   posudku   nespochybnili.   Avšak   použitie   právom   dovolenej   metódy pri vypracovaní   znaleckého   posudku   nemôže   a priori   garantovať   jeho   vierohodnosť v každom prípade.

Ustanovenie   §   132   OSP totiž   priznáva   konajúcemu   súdu   právo   hodnotiť   dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom je súd povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Spochybnenie   dôkaznej   sily   znaleckého   posudku   Ing.   L.   poukazom   krajského   súdu na určenie   výšky   škody   odhadom   vychádzalo   zo   samostatného   posúdenia   poznatku získaného z tohto posudku ako z dôkazného prostriedku. Toto spochybnenie však krajský súd   vyvodil   aj   z hodnotenia   uvedeného   dôkazu   v súvislosti   s inými   poznatkami, ku ktorým krajský   súd   v konaní   dospel.   Išlo   predovšetkým   o rozšírenie   podnikateľského súťažného prostredia   v meste Ž.   v čase,   keď ku   vzniku   škody   malo dôjsť.   Krajský   súd v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   v spornom   období   sa   v meste   Ž.   objavilo „viacero   podnikateľov,   ktorí vyrábali   a predávali   pečiatky,   čo   mohlo   mať   tiež   vplyv na výšku ziskov“, ktoré sťažovateľ dosiahol. Krajský súd v odôvodnení uviedol aj obchodné mená týchto podnikateľov.

Ďalej krajský   súd   poukázal na pasivitu   sťažovateľa pri   vyvíjaní úsilia   o získanie zákazníkov. Rovnako tak výsledok   hodnotenia dokazovania prehľadom   dodávok telíčok pečiatok   od   troch   dodávateľov   priviedol   krajský   súd   k záveru, „že   na   preukázanie navrhovateľom očakávaného predaja pečiatok o 1500 ks viac vyrobených podľa tvrdenia navrhovateľa odporcami... mesačne oproti množstvu, ktoré v skutočnosti vyrobil a predal navrhovateľ, takéto dôkazy nestačia.   Súd z týchto dôkazov nemohol zistiť žiadne ďalšie rozhodujúce údaje ani o navrhovateľovej výrobe a predaji pečiatok a ani o predaji pečiatok vyrobených a odpredaných odporcami... O tom, že by boli odporcovia skutočne vyrobili a predali   pečiatky   za   celé   sporné   obdobie   v množstve   deklarovanom   navrhovateľom, nedoložil tento žiadne relevantné dôkazy.“.

Všetky   uvedené   poznatky   prispeli   k tomu,   že   krajský   súd   správne   hodnotil vierohodnosť predloženého znaleckého posudku Ing. L. ako veľmi slabú a nedostatočnú na preukázanie výšky škody.

Skúmanie   časových   súvislostí   zapisovania   obchodných   mien   účastníkov predmetného   konania   s dodatkom   N.   a registrácie   ochranných   známok,   ktoré realizoval krajský   súd   a ktoré   malo   smerovať   k   jednoznačnému   záveru   o súlade   alebo nesúlade konania odporcov s ustanoveniami právnych predpisov chrániacich obchodné meno a práva vyplávajúce z ochrannej známky, bolo bezpochyby v prvotnej fáze dokazovania namieste, avšak predovšetkým s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby sťažovateľa (nepreukázanie príčinnej súvislosti, nevierohodné zdôvodnenie uplatňovanej výšky škody) je ústavný súd toho názoru, že prípadné nedostatky v zisťovaní účastníka, ktorý mal obchodné meno N. zapísaný   ako   prvý   a ochrannú   známku   s týmto   nápisom   registrovanú   ako   prvú,   neboli spôsobilé   ovplyvniť   výsledok   konania,   a tak v konečnom   dôsledku   ani   svojou   mierou zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti taktiež dôvodil, že krajský súd nerešpektoval právny názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v jeho   uznesení   z 24.   septembra   2001   (sp.   zn. 3 Obo 256/2000). Ústavný súd z tohto uznesenia zistil, že právny názor najvyššieho súdu smeroval   výlučne   ku   konštatovaniu   opodstatnenosti   základu   žalobného   nároku,   ktorý vyplýval   zo zistenia   protiprávneho   konania   odporcu.   Obsah   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu z 24. septembra 2001 dokazuje, že tento nevyslovil žiadny právny názor o výške vzniknutej škody ani o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním odporcov a vzniknutou škodou. Dôvodom zamietavého rozhodnutia krajského súdu v merite veci však bolo   práve   nepreukázanie   týchto   podmienok   priznania   práva   na   náhradu   škody sťažovateľom.

Z odvolania sťažovateľa podaného proti rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že väčšina odvolacích námietok smerovala práve proti kvalite dokazovania vykonaného prvostupňovým   súdom.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v týchto   otázkach   krajský   súd dôsledne rešpektoval všetky zásady občianskeho súdneho procesu konkretizujúce vo fáze dokazovania   základné   právo   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu (predovšetkým   zásada   kontradiktórnosti   i zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov). Preto najvyššiemu   súdu   ako   súdu   odvolaciemu   postačovalo   pri   rozhodovaní   o podanom odvolaní vyjadriť stotožnenie sa s právnymi závermi krajského súdu a poukázať na dôvody obsiahnuté   v odôvodnení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   ho   viedli   k hodnoteniu dôkazov navrhnutých sťažovateľom a k reakcii na ďalšie sťažovateľove dôkazné návrhy takým spôsobom, aký podrobne vo svojom prvostupňovom rozsudku popísal. Najvyšší súd nepotreboval   na   rozhodnutie   o podanom   odvolaní   vykonať   žiadne   ďalšie   dokazovanie, pretože postačovalo vychádzať zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd posudzujúc tak odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu ako jeden celok nezistil v rozsudku najvyššieho súdu žiadne nedostatky signalizujúce prípadnú   arbitrárnosť   alebo   zjavnú   neodôvodnenosť   jeho   vyvodených   názorov,   čo štandardne považuje za jediné dôvody, pri zistení ktorých je oprávnený v rámci meritórneho prejednania posudzovanej sťažnosti preskúmavať skutkové a právne závery všeobecných súdov,   ktoré   ich   pri a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   (I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

To vedie ústavný súd k záveru, že neexistuje žiadna ústavne relevantná súvislosť medzi   označeným   právom   sťažovateľa   a napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu, preto v tejto časti odmietol predmetnú sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008