znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 320/07-76

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v súvislosti s neprijatím jej podaní urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., a. s., o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2006 doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“) v súvislosti s neprijatím jej podaní urobených 1. augusta 2006 elektronickými prostriedkami a podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom.   Sťažnosť   bola   doplnená   podaním sťažovateľky zo 4. októbra 2006 doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2006, podaním z 26.   októbra   2006   doručeným   ústavnému   súdu   27.   októbra   2006   a   následne   ďalším podaním   z   25.   januára   2007   doručeným   ústavnému   súdu   v   ten   istý   deň   (doplnenie o znalecký posudok).

Sťažovateľka uviedla, že 31. marca 2006 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresnému súdu žaloby o vydanie platobných rozkazov. Keďže podľa ustanovenia § 42 ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“)   možno podanie urobiť aj elektronickými   prostriedkami,   pričom   musí   byť   podpísané   zaručeným   elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, teda zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronickom podpise“), sťažovateľka podala podania takouto formou (na troch DVD nosičoch).

Sťažovateľka uviedla, že spolu s podaniami na DVD nosičoch doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informovala o tom, že návrhy na začatie konania   sú   v   elektronickej   forme,   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom a obsiahnuté na doručených DVD nosičoch.

Na podanie sťažovateľky reagoval okresný súd listom z 3. apríla 2006, v ktorom uviedol: „Po   konzultácii   s   pracovníkmi   Ministerstva   spravodlivosti   SR,   sekcie   justičnej informatiky na Krajskom súde v Banskej Bystrici Vám v prílohe vraciam podanie zo dňa 31. 03. 2006 s tým, že tunajší súd nie je technicky vybavený na prijatie takéhoto podania.“

Z uvedeného dôvodu okresný súd sťažovateľke v prílohe listu z 3. apríla 2006 vrátil doručené DVD nosiče obsahujúce elektronické podania.

Na   oznámenie   okresného   súdu   reagovala   sťažovateľka   listom   z   26.   apríla   2006, v ktorom poukázala na to, že podanie bolo urobené v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 OSP a bolo   aj riadne okresnému   súdu   doručené, pričom   deň   doručenia   je potrebné v súlade s ustanovením § 82 ods. 1 OSP považovať za deň začatia konania. V liste sťažovateľka argumentovala   aj   ustanovením   §   132   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovuje: „Pri   prijímaní   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú podateľni na ďalší postup podľa § 129.“ Sťažovateľka zároveň dodala, že podanie elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (zákona o elektronickom podpise) možno učiniť už od 1. mája 2002, pričom   nemôže   niesť   zodpovednosť   za   to,   že   okresný   súd   nemá vytvorené   podmienky na prijímanie takýchto podaní.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu ďalej uviedla, že 1. augusta 2006 podala okresnému   súdu   nové podanie obdobným spôsobom   ako v prvom   prípade,   teda zaslala sprievodný list a jeden DVD nosič. Avšak aj po podaní týchto návrhov na začatie konania zaznamenaných   v   elektronickej   podobe   na DVD   nosiči   jej   okresný   súd   listom z 1. augusta 2006 oznámil, že jej podanie z 24. júla 2006 (doručené mu 1. augusta 2006) nemôže prijať z rovnakých dôvodov, ako to bolo v prípade skoršieho podania.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   dodržala   zákonom   ustanovený   postup,   urobila podanie v súlade so zákonom, a to elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým   podpisom,   splnila   všetky   zákonné   požiadavky,   no   napriek   tomu   nebolo jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   súvislosti   s   neprijatím   podaní   z   24.   júla   2006

-žalobných   návrhov   sťažovateľky   ako   navrhovateľky   proti   žalovaným   uvedeným   v sťažnosti, a tiež aby vyslovil, že tieto podania v elektronickej forme podpísané zaručeným elektronickým podpisom boli urobené zákonom ustanoveným spôsobom, a aby prikázal okresnému súdu konať na základe týchto návrhov. Okrem toho žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk za každé jednotlivé porušenie práv v súvislosti s jednotlivými návrhmi na začatie konania proti jednotlivým žalovaným, ako aj náhradu trov konania.

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásah do uvedených práv má spočívať v tom, že okresný súd sa odmietol zaoberať jej žalobami (návrhmi na vydanie platobného rozkazu) z dôvodu, že nie je   z   hľadiska   organizačného   a   materiálno-technického   vybavenia   schopný   prijímať elektronické   podania   so   zaručeným   elektronickým   podpisom,   hoci   príslušný   zákonný procesný predpis (Občiansky súdny poriadok) podanie takouto formou pripúšťa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   v   zmysle   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 29/02, I. ÚS 33/02, II. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov je zrejmé, že sťažovateľka podala   žaloby   elektronickými   prostriedkami   okresnému   súdu   prvýkrát   31.   marca   2006. Okresný súd vrátil sťažovateľke doručené DVD nosiče obsahujúce elektronické podania v prílohe listu z 3. apríla 2006, zároveň jej oznámil dôvody, pre ktoré neboli podania prijaté. Tento   list   bol   sťažovateľke   doručený   v   priebehu   apríla   2006,   a   to   najneskôr do 26. apríla 2006,   keď   sťažovateľka   listom   z   uvedeného   dňa   reagovala   na   oznámenie okresného súdu.

Listom   z   26.   apríla   2006   reagoval   právny   zástupca   sťažovateľky   na   oznámenie okresného   súdu   a   taktiež   sa   vyjadril   k   obsahu   stanoviska   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky z 3. apríla 2006 k prijímaniu a používaniu elektronických   podaní vydaného v súvislosti s podaniami sťažovateľky doručenými viacerým súdom v Slovenskej republike.

Sťažovateľka sa o všetkých podstatných skutkových okolnostiach, v ktorých vidí zásah   do   svojich   základných   práv   a   slobôd,   dozvedela   najneskôr   do   26.   apríla   2006. V súlade s ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jej preto najneskôr v uvedený deň začala plynúť dvojmesačná zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúcom v neakceptovaní podaní (návrhov na začatie konania) urobených elektronickými prostriedkami zo strany okresného súdu.

Sťažovateľka   sa   však   na   ústavný   súd   obrátila   až   sťažnosťou   z   3.   októbra   2006 doručenou ústavnému súdu 5. októbra 2006, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na túto skutočnosť je jej sťažnosť podaná oneskorene.

Opakovaný pokus sťažovateľky z 1. augusta 2006 o podanie žalôb (z 24. júla 2006) elektronickými prostriedkami nie je z hľadiska plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde právne významný. Vzhľadom na podstatné skutkové a právne okolnosti a na   povahu   namietaného   zásahu   (konanie,   následok   a   dôvody,   pre   ktoré   bolo   prijatie elektronických podaní okresným súdom odoprené) zostala totožnosť (identita) zásahu, ktorý sťažovateľka namieta vo vzťahu k svojim právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zachovaná, aj pokiaľ ide o opakovaný pokus urobiť zamýšľané podania elektronickými prostriedkami a ich následné neprijatie zo strany okresného súdu (ten v liste z 1. augusta 2006 poukazuje na rovnaký dôvod neprijatia ako v liste z 3. apríla 2006). O tomto zásahu sa sťažovateľka dozvedela už v apríli 2006. Okolnosti, za ktorých k nemu malo dôjsť,   jej boli známe (čo   vyplýva z jej argumentácie,   ako aj z listín   pripojených k sťažnosti)   vrátane   skutočnosti,   že   elektronickou   podateľňou   v   zmysle   osobitných predpisov   nedisponoval   v   vedenom   čase   žiaden   súd   v   Slovenskej   republike,   pričom Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   listom   z   3.   apríla   2006   oznámilo okresným súdom svoje stanovisko k prijímaniu a používaniu elektronických podaní uvedúc: „... Elektronická podateľňa sa zriaďuje v prípade, ak orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva zaručený elektronický podpis... v styku s fyzickými osobami alebo s právnickými osobami... Vzhľadom na skutočnosť, že súdy Slovenskej republiky nemajú k dispozícii   elektronickú   podateľňu,   nie   sú   v   súčasnosti   splnené   podmienky   osobitného zákona na prijímanie podania elektronickou formou...“ (sťažovateľka obsah uvedeného stanoviska poznala, keďže naň reagovala v liste z 26. apríla 2006).

Uvedené skutočnosti neumožňovali sťažovateľke rozumne predpokladať, že by pri druhom pokuse o podanie žalôb elektronickou formou v takom krátkom časovom horizonte malo,   resp.   mohlo   dôjsť   k   zmene   stanoviska   príslušného   okresného   súdu.   Opakovanie pokusu o podanie žalôb formou elektronických podaní 1. augusta 2006 preto ústavný súd považoval   iba   za   formálny   a   účelový   úkon   zo   strany   sťažovateľky,   ktorý   nemožno považovať   za   uplatnenie   účinného   a   efektívneho   prostriedku   nápravy   vo   vzťahu k namietanému zásahu do jej základných práv a slobôd, ktoré má v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   predchádzať   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa čl. 127 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 129/07, III. ÚS 130/07).

Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007