znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 320/04-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Tomáša Vavra, bytom H., toho času L., zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   pre   namietané porušenie   jeho   práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Krajského súdu v Trnave vedeným pod sp. zn. 3 Tpo 66/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Tomáša Vavra   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   zo   4.   októbra   2004   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. októbra 2004 sa naň obrátil prostredníctvom svojho právneho zástupcu   Tomáš   Vavro   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a požiadal   ho,   aby   vydal   takéto rozhodnutie:

„Konaním Krajského súdu v Trnave o väzbe sťažovateľa, v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 3 Tpo 66/03 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ sa prepúšťa z väzby. Sťažovateľovi   sa   priznáva   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, ktoré sa mu zaväzujú Krajský súd v Trnave a Okresný súd v Piešťanoch zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 163/2002 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (á 4 534 Sk + 136 Sk).“

Sťažovateľ poukázal predovšetkým na to, že: uznesením Okresného úradu justičnej polície   Policajného   zboru   v Piešťanoch   z 19.   septembra   2003   bol   obvinený   zo   skutku kvalifikovaného ako trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b), d) a ods. 2 písm. c) Trestného   zákona; 20.   septembra   2003   bol   vzatý do   väzby uznesením   Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tpr 10/03; Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 3 Tpo 66/03 z 30. októbra 2003 (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenie“) zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby;   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn. III. ÚS 135/04 z 10. júna 2004 (ďalej len „nález“) vyslovil, že krajský súd napadnutým uznesením   porušil   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   a ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby trvá už viac ako rok. Krajský súd napriek dvom sťažnostiam na prieťahy v konaní (zo 6. a 23. septembra 2004) ani neurčil termín rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby. Takéto prieťahy   v konaní   nespĺňajú   podľa   sťažovateľa   požiadavku   zákona   „a takýto   sklz v rozhodovaní je veľmi výrazným porušením jeho ústavných práv“.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak, pričom skúma najmä splnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako aj existenciu dôvodov pre jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Podľa   citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Po preskúmaní podania sťažovateľa (a jeho príloh), ktoré možno podľa jeho obsahu kvalifikovať ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   (ďalej   len   „ústavná   sťažnosť“), a listín vyžiadaných od okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú z nasledovných dôvodov.

2. Ústavný súd už napríklad aj vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 135/04 uznesením o predbežnom prerokovaní z 28. apríla 2004 vyslovil, že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu.

Neaplikovateľnosť tu potom platí aj pre právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76)].

Z dôvodu   neaplikovateľnosti   na   v ústavnej   sťažnosti   uvádzané   okolnosti   prípadu ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo   potrebné   ústavnú   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   práv   podľa   označených ustanovení považovať za zjavne neopodstatnenú.

3. 1. K tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej bolo namietané porušenie práva podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy, treba uviesť, že ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 135/04 nálezom z 10. júna 2004 vyslovil, že krajský súd napadnutým uznesením, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby, porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy. Toto uznesenie bolo zároveň zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie s tým, aby o sťažnosti sťažovateľa znovu konal a rozhodol ústavne konformným spôsobom.

Treba tiež uviesť, že ústavný súd v čase rozhodovania vo veci samej pod sp. zn. III. ÚS 135/04 nemal ani od účastníkov konania a ani od okresného súdu informáciu, že v priebehu tohto konania by došlo k relevantnej zmene okolností v trestnej veci sťažovateľa v tom smere, že táto sa už nenachádza v štádiu prípravného konania (napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v prípravnom konaní), ale v štádiu súdneho konania po podaní obžaloby.

Keďže až z príloh ústavnej sťažnosti sťažovateľa v teraz prejednávanej veci ústavný súd zistil, že jeho trestná vec má byť vedená na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 19/04 (podanie doručené krajskému súdu 23. septembra 2004), vyžiadal si bližšie informácie od predsedníčky okresného súdu.

Táto mu listom z 11. októbra 2004 oznámila, že trestná vec sťažovateľa je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 19/04, zaslala obžalobu prokurátora Okresnej prokuratúry v Piešťanoch   z 20.   februára   2004   č.   k.   Pv   1030/03-85   (doručenú   okresnému   súdu 23. februára 2004; ďalej len „obžaloba“) podanú na sťažovateľa a J. B. pre trestne stíhané skutky, ako aj odsudzujúci rozsudok z 18. júna 2004, ktorý však nie je právoplatný.

3.   2.   Príslušnosť   krajského   súdu   v konaní sp.   zn.   3   Tpo   66/03   na   rozhodovanie o väzbe   bola   príslušnosťou   súdu   (nadriadeného,   tzn.   rozhodujúceho   o sťažnosti   proti rozhodnutiu   súdu   v prvom   stupni)   v   prípravnom   konaní   a vyplývala   v základe   z   §   26 Trestného   poriadku.   Keďže   išlo   o príslušnosť   súdu   v prípravnom   konaní,   táto   bola obmedzená   na   toto   štádium   trestného   konania,   ktoré   skončilo   podaním   obžaloby   na sťažovateľa na okresnom súde 23. februára 2004.

Podľa   §   181   ods.   2   Trestného   poriadku   „Po   podaní   obžaloby   súd   rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný - nevyčkávajúc na ďalšie návrhy - urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia“.

Po podaní obžaloby na sťažovateľa je teda príslušný aj na rozhodovanie o jeho väzbe v prvom stupni okresný súd (senát podľa rozvrhu práce), pričom krajský súd je príslušný na rozhodovanie   o väzbe   ako   súd   nadriadený   (za   predpokladu,   že   okresný   súd   o väzbe rozhodne a jeho rozhodnutie je napadnuté sťažnosťou).

3.   3.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   bol   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tpo 66/03, v ktorom malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy z dôvodu dlhej doby rozhodovania o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného   súdu   o vzatí   do   väzby,   príslušný   na   rozhodovanie   o väzbe   sťažovateľa   len v prípravnom konaní, to znamená do 23. februára 2004, pričom len do tohto dňa mohol eventuálne porušiť jeho práva súvisiace s osobnou slobodou v zmysle čl. 17 ústavy.

Všeobecný súd môže svojím konaním a rozhodnutím porušiť súvisiace právo alebo slobodu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vtedy, keď je daná jeho právomoc a príslušnosť. Keď súd nekoná, resp. nerozhoduje preto, lebo jeho právomoc alebo príslušnosť nie sú dané, k porušeniu dôjsť nemôže.

Keď   teda   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   66/03   nekonal a nerozhodoval   o väzbe   sťažovateľa   po   23.   februári   2004,   nemohol   porušiť   právo sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   a ods.   5   ústavy   (jeho   konanie   a rozhodovanie   by   bolo v rozpore s princípom legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy).

Krajský súd by mohol eventuálne v označenom konaní - maximálne do 23. februára 2004 - porušiť uvedené právo sťažovateľa tým, že nekonal a nerozhodoval o jeho väzbe urýchlene. K tomu však treba uviesť, že v konaní ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 135/04, kde bola ústavná sťažnosť podaná 2. marca 2004, sťažovateľ porušenie práva podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy uvedeným spôsobom zo strany krajského súdu nenamietal. Namietať takéto porušenie 4. októbra 2004 (podanie ústavnej sťažnosti v teraz prejednávanej veci na poštu), to znamená viac ako 2 mesiace po 23. februári 2004 (keď končí možnosť porušovania zo strany krajského súdu), je v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde aj oneskorené.

4.   Z   uvedených   dôvodov   bolo   potom   potrebné   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť v zásade ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2004