znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 32/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Timkom, advokátskakancelária, Štefánikova trieda 6, Nitra, ktorou namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 8 C 91/2010 z 12. júna 2013a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 260/2014 z 20. mája 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola26. novembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,obaja ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenieporušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 55 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nitra(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 91/2010 z 12. júna 2013 a rozsudkom Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 260/2014 z 20. mája 2015 (ďalej len„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania na stranežalovaných v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 91/2010, ktoréhopredmetom bolo zaplatenie sumy 203,94 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkomz 12. júna 2013 návrhu žalobcu vyhovel a sťažovateľov zaviazal na zaplatenie sumy203,94 € s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Sťažovatelia podali odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvéhostupňa v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správne a zaviazalsťažovateľov na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že došlo k porušeniu ich označených práva článkov ústavy označeným rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkomkrajského súdu, pričom argumentovali tým, že okresný súd rozhodol o nároku žalobcuaplikáciou podľa ich názoru protiústavnej vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví(ďalej len „úrad“) č. 630/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vodyna odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplejúžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška “), ktoráplatila v rozhodnom čase. Následne bola vyhláška zmenená novelou č. 358/2009 Z. z.,ktorou úrad zohľadnil nevýhodné postavenie viacerých bytov, ktoré majú individuálnekúrenie, tak, že vypočítanú základnú zložku za dodané teplo v zmysle novelizovanéhoustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky násobí koeficientom 0 v prípade, že byt sa nachádzanad priestormi, ktoré nie sú vykurované, alebo v tých bytoch a nebytových priestorochs individuálnym vykurovaním, cez ktoré neprechádzajú rozvody vykurovacej sústavycentrálneho zásobovania teplom. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali na to, že bytv ich vlastníctve je prízemný byt, pod ktorým sa nenachádzajú žiadne priestory, avšakbytom prechádza centrálna vykurovacia sústava, ktorá bola v rozhodnom čase užsvojpomocne zaizolovaná sťažovateľmi. Sťažovatelia preto argumentovali, že vo vecikonajúce súdy ich zaviazali zaplatiť za teplo, ktoré im podľa ich tvrdenia nebolo dodané,a to len na základe vyhlášky, ktorá v rozhodnom čase nezohľadňovala postavenie ich bytu.V uvedenom, že okresný súd, ako aj krajský súd nereflektovali na ich zásadné argumenty,s ktorými sa ústavne konformne nevysporiadali, sťažovatelia videli porušenie svojichoznačených práv, ako aj označených článkov ústavy.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavnýsúd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označenýchpráv sťažovateľov, ako aj označených článkov ústavy rozsudkom okresného súdua napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušív spojení s označeným rozsudkom okresného súdu a sťažovateľom prizná finančnézadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv a článkov ústavyoznačeným rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorýmpotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom podstata ich argumentácie spočívav tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd na ich vec aplikovali podľa ich názoruprotiústavnú vyhlášku, čím malo dôjsť k neprípustnému zásahu do ich označených práva článkov ústavy.

1. Pokiaľ ide o označený rozsudok okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu jedaná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súdpreto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok okresného súdu ani jehopredchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd,ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej protioznačenému rozsudku súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

2. Sťažovatelia tiež namietali, že krajský súd tým, že potvrdil označený rozsudokokresného súdu, neprípustným spôsobom zasiahol do ich označených práv.

Sťažovatelia namietané porušenie svojich označených práv odôvodňujú len tým, žekrajský súd aplikoval na ich vec vyhlášku, ktorá bola podľa ich názoru v rozhodnom časeprotiústavná, o čom má svedčiť aj jej následná zmena.

V danom prípade predmetom sporu je nárok na zaplatenie sumy 203,94 €s príslušenstvom. Namietaná suma, o ktorú boli, resp. mali byť sťažovatelia ukrátení, zjavnenedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecnéhosúdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnejmzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolaciehosúdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smerujeproti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnejochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorýchdošlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzituzjavne nedosahuje, keďže výrok napadnutého rozsudku bol v zmysle zákona odôvodnený.Krajský súd sa zaoberal námietkami sťažovateľov a ústavne konformným spôsobomvysvetlil, prečo v ich veci nemohol svojvoľne ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorábola jednoznačná, zrozumiteľná a sledovala zmysel a účel právneho predpisu, preto ju aninepovažoval na rozdiel od sťažovateľov za protiústavnú. Vychádzajúc z okolností prípadukrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že byt sťažovateľov, ktorýtvorí súčasť bytového domu, je ovplyvňovaný prestupom tepla zo spoločných priestorov,preto boli splnené podmienky na aplikovanie platnej vyhlášky v rozhodnom čase, tak ako touskutočnil okresný súd.

2.1 Ústavný vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi namietaným porušenímzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právom podľa čl. 1dodatkového protokolu a napadnutým rozsudkom krajského súdu nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkomkrajského súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedené články ústavy majú charaktervšeobecných ústavných princípov a primárne neformulujú základné právo ani slobodufyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 2 ústavy stabilnejudikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tieantidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamoaplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch(III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konaťa rozhodnúť o porušení uvedených ústavných noriem v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol pre nedostatoksvojej právomoci.

2.3 Ústavný súd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 55 ods. 1 ústavyvyjadrujú podstatu a zásady fungovania hospodárstva Slovenskej republiky a nejde o úpravuzákladných práv a slobôd. Ide o ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánompôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vychádzajúc z uvedeného ústavnýsúd aj túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016