znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 32/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   č. k. 7 Tpo 45/2011-24   a jeho   uznesením zo 6. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2011 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods. 1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom   pod č.   k.   7 Tpo 45/2011-24 a jeho uznesením   zo   6. septembra   2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti opísal okolnosti, za ktorých bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 64/2011 z 19. augusta 2011, a vyjadril sa tiež k okolnostiam skutku, z ktorého spáchania je obvinený orgánom činným v trestnom konaní. Ďalej namietal porušenie viacerých ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“), napríklad § 2 ods. 2, § 55 ods. 1, § 58 ods. 1,   §   86,   §   87   ods.   1   a 2   a pod.   Namietal   taktiež   súdom   ustanoveného   advokáta, nezákonný postup sudkyne okresného súdu, ako aj postup prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I pre jeho nedôslednosť v prípravnom konaní.

V ďalšej časti sťažovateľ citoval z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   vzťahujúcej sa na záruky zachovania základných práv a slobôd   v trestnom   konaní,   obzvlášť   pri   rozhodovaní   väzbe   a jej   trvaní,   osobitne zvýrazňujúc   požiadavku   rýchlosti   rozhodovania   o väzbe   osôb   obvinených   zo   spáchania trestného činu. Pokiaľ ide o namietané porušenie ústavných práv, sťažovateľ namietal aj neúmernú dĺžku obmedzovania jeho osobnej slobody, porušovanie zákonnosti pri postupe orgánov činných v trestnom konaní a nezákonnosť rozhodnutí všeobecných súdov v jeho veci, osobitne v napadnutom uznesení krajského súdu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal   s cieľom   zmiernenia   jeho   nemajetkovej   ujmy   o   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €.

Na   základe   obsiahlej   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva M. J... podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, 5, čl. 12 ods. 4, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny, čl. 5 ods. 1, 3 Dohovoru, čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach vedenom pod zn. 7 Tpo 45/2011-24 porušené bolo.

Krajskému súdu Košice v konaní vedenom zn. 7 Tpo 45/2011-24 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uzn.   Krajského   súdu   v Košiciach   zn. 7 Tpo 45/2011-24.

M.   J...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   6 000   €  ...   ktoré   je krajský   súd   v Košiciach   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Súčasťou   sťažnosti   bola aj žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa § 138 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý je v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde potrebné na túto otázku primerane aplikovať, patrí k predpokladom oslobodenia od súdnych   poplatkov   aj   to,   že   vo   veci   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Keďže v sťažovateľovom prípade boli ústavným súdom jednoznačne   zistené   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   predbežnom   prerokovaní návrhu,   bolo   namieste   považovať   sťažnosť   za   zrejme   bezúspešné   bránenie   práva,   čím u sťažovateľa   nedošlo   k naplneniu   predpokladov   na   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval za   potrebné   sťažovateľa   ani   vyzývať   na   ďalšie   doplnenie   podania,   a preto   bolo   bez právneho významu ustanoviť mu tohto právneho zástupcu. Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný   súd   sťažnosť   podľa   jej   celkového   obsahu,   najmä   s prihliadnutím   na   všetky označené   články   ústavy,   listiny   a dohovoru,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   ako   aj   na sťažovateľom označený štátny orgán, ktorý mal jeho práva porušiť (krajský súd)   a ním vedené konanie sp. zn. 7 Tpo 45/2011.  

1. Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa už pred podaním tejto sťažnosti na postup krajského súdu v jeho veci vedenej pod sp. zn. 7 Tpo 45/2011 skončenej vydaním uznesenia zo 6. septembra 2011 sťažoval, a to   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   4.   novembra   2011.   V tejto   sťažnosti   sťažovateľ namietal   porušenie   čl.   17   ods. 1,   2   a 5,   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd na základe   uvedenej   sťažnosti   preskúmal   sťažovateľom   namietané   dôvody   proti označenému   konaniu   krajského   súdu   v jeho   väzobnej   veci   a dospel   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti jednak z dôvodu, že sťažovateľ namietal porušenie takých svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť, a tiež z dôvodu, že právne závery krajského súdu boli z ústavného hľadiska   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   a teda   sú   ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd preto skoršiu   sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. IV. ÚS 493/2011-10 z 22. novembra 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S prihliadnutím na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde vyhodnotil ústavný súd sťažnosť pre porušenie čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorou sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu č. k. 7 Tpo 45/2011-24 zo 6. septembra 2011 (ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti jeho vzatiu do väzby), za neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,   pretože   sa   týka   veci,   o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol   uznesením č. k. IV. ÚS 493/2011-10   z 22.   novembra   2011,   pričom   v uvedenom   prípade   nebolo ústavným súdom rozhodované len o podmienkach konania.

2. V ostatnej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy   a čl.   5   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   č.   k.7 Tpo 45/2011-24 a jeho uznesením zo 6. septembra 2011, ústavný súd skúmal, či nie sú dané iné dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V prvom   rade   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   č.   k.   7   Tpo   45/2011-24 zo 6. septembra   2011   sa   podľa   §   184   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   stalo právoplatným okamihom jeho vyhlásenia, t. j. 6. septembra 2011.

Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu, považoval ústavný súd za nevyhnutné zohľadniť svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti,   by   mala   vyjadrovať   dobu,   ktorá   je   postačujúca   pre   uplatnenie   účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty. Aby uvedené požiadavky   spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi   náležite   oznámené.   Ak   sa   tak   nestalo,   táto   lehota   nemôže   začať   plynúť (uznesenie   o prijatí   sťažnosti   sp.   zn.   III. ÚS 186/02   z   28. novembra 2002).   Z takéhoto posudzovania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu   v trestnom   konaní   ústavný   súd   vychádzal   aj v ďalších   veciach prerokovávaných ústavným súdom (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04 a iné).

Nahliadnutím ústavného súdu do spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 64/2011 bolo zistené, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu bolo krajským súdom rozhodované   6.   septembra   2011   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   v neprítomnosti sťažovateľa, resp. jeho obhajcu. Následne po vrátení spisu krajským súdom bolo napadnuté uznesenie   doručené   okresným   súdom   sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi   3.   októbra   2011. Sťažovateľovi   teda   v súlade   s citovanou   judikatúrou   začala   plynúť   lehota   na   podanie sťažnosti   najneskôr   3.   októbra   2011,   keď   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu   doručené sťažovateľovi aj jeho obhajcovi.

Ústavnému súdu však bola sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu doručená 16. decembra 2011, pričom na poštovú prepravu bola podaná 13. decembra 2011, teda desať dní po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá v okolnostiach danej veci začala plynúť najneskôr dňom, keď sa sťažovateľ mohol oboznámiť s napadnutým uznesením. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Tpo 45/2011-24 zo 6. septembra 2011 už lehota na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   zvyšnej   časti   (t.   j.   týkajúcej   sa   namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o sťažovateľove námietky proti postupu krajského súdu obsahujúce argumenty vzťahujúce sa na celkovo neúmernú dĺžku obmedzovania osobnej slobody v jeho trestnej veci ústavný súd poukazuje na právo obvineného   vyplývajúce   z čl.   5   ods.   4   dohovoru   zaručujúce   právo   iniciovať   konanie, v   ktorom   môže   spochybniť   zákonnosť   zbavenia   slobody,   a súčasne   zaručujúce   právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti zbavenia   slobody   a   nariadené   jeho   ukončenie,   ak   sa   ukáže   ako   nezákonné (obdobne Vodeničarov   c.   Slovenská   republika,   rozsudok   ESĽP   z   21.   decembra   2000, § 33−§   36).   Ústavným   súdom   bolo   zistené,   že   sťažovateľ   takéto   konanie inicioval prostredníctvom svojho obhajcu   25.   októbra   2011,   pričom uznesením   krajského súdu č. k. 7 Tpo 58/2011-93 z 22. novembra 2011 bol prepustený z väzby na slobodu. Z uvedeného vyplýva, že ani nadväzujúce konanie o   žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby netrvalo od podania   jeho žiadosti   dlhšie ako   jeden   mesiac na dvoch   stupňoch, a preto ani tento postup krajského súdu nesignalizuje zásah do základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   o odmietnutí   sťažnosti   tak,   ako   to   vyplýva   z   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia, pričom ostatnými   návrhmi   sťažovateľa   (návrh   na   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu č. k. 7 Tpo 45/2011-24 zo 6. septembra 2011, návrh na vyslovenie príkazu krajskému súdu vo veci   konať,   prípadne   návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   a úhradu   trov konania) sa už nebol dôvod zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012