znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 32/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., P., zastúpeného Mgr. T. H., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu   Brezno   č.   k.   6   C 125/2007-66 z 19.   októbra 2007,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2009 faxom a následne 9. decembra 2009 osobne do podateľne ústavného súdu doručená sťažnosť   Ing.   M.   V.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Mgr.   T.   H.,   vo   veci namietaného   porušenia   čl.   12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného súdu   Brezno (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007 zamietol návrh Mesta K. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „Mesto K.“), ktorým   sa   od   neho   ako   odporcu   domáhal   zaplatenia   náhrady   v   sume   1   800   Sk s príslušenstvom   za   odtiahnutie   osobného   motorového   vozidla   pracovníkmi   Mestskej polície Mesta K. (ďalej len „mestská polícia“) v zmysle oprávnenia podľa § 40 ods. 4 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách   účinného   do   31.   januára   2009   (ďalej   len   „zákon   č.   315/1996   Z. z.“). Sťažovateľ uviedol, že na základe odvolania navrhovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co   2/2008-97   z   19.   februára   2008   zmenil   prvostupňový   rozsudok   tak,   že   mu   uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 800 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ ďalej dodal, že proti rozsudku odvolacieho súdu podal 14. mája 2008 dovolanie, „v ktorom namietal okrem iného aj neexistenciu právomoci súdu konať podľa § 7 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, pričom sa jedná o dovolací dôvod zmätočnosti v zmysle § 237 písm. a) tohto zákona“. Podľa   jeho   vyjadrenia   o   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval takto: „Z vykonaného dokazovania učineného konajúcimi súdmi je nepochybné, že Mestská polícia K. odtiahla dňa 7. júna 2006 moje motorové vozidlo Škoda Fabia, za čo Mestská polícia požaduje sumu vo výške 1 800 Sk (ekvivalent 59,75 €) z titulu náhrady paušálnych nákladov spojených s núteným odťahom motorového vozidla vykonaným podľa ustanovenia §   40   ods.   4   písm.   b)   zákona   NR   SR   č.   315/1996   Z.   z.   o premávke   na   pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, o ktorý navrhovateľ v konaní opiera svoj nárok, správca cesty môže odstrániť vozidlo na náklady jeho prevádzkovateľa.

Pretože § 40 zákona NR SR č. 315/1996 v znení neskorších predpisov spadá do oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií vrátane odstraňovania vozidiel správcom cesty súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej správy, ktorý nesie v plnom   rozsahu   zodpovednosť   za   jej   výkon.   (Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 70/2003).

Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom konaní   súdy   prejednávajú   a   rozhodujú   spory   a   iné   právne   veci,   ktoré   vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ustanovenia § 7 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   iné   veci   prejednávajú   a   rozhodujú   súdy   v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Vzhľadom   na   uvedené   mám   za   to,   že   daná   právna   vec,   predmetom   ktorej   je uplatnenie   nároku   na   náhradu   nákladov   spojených   s   odstránením   vozidla,   nepatri   do právomoci súdov, nakoľko nejde o nárok vyplývajúci z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov a vzhľadom na ustanovenia zákona NR SR č. 315/1996 v znení neskorších predpisov nejde ani o vec, ktorú by mali prejednávať a rozhodovať   súdy.   Práve   naopak,   ide   o   nárok   na   zaplatenie   nákladov   vyvolaných odstránením vozidla podľa ustanovenia § 40, ktorý je nárokom z verejného práva, ktorý je oprávnený prejednať a rozhodnúť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, a nie súdy. Žiaden   z konajúcich   súdov   neuznal   neexistenciu   svojej   právomoci   konať   vo   veci a vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súdy oboch stupňov rozhodli bez toho, aby bola   splnená   prvá   podmienka   konania,   ktorou   je   právomoc   súdu   na   prejednanie a rozhodnutie veci.“

Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva možnosť Mesta K. preniesť na mestskú políciu oprávnenie v zmysle § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996   Z.   z.,   ale   že   správcom   miestnych   komunikácií   je   Mesto   K.   a   jedine   ono, respektíve   ním   na   tento   účel   zriadená   alebo   založená   právnická   osoba,   je   oprávnené vykonať odtiahnutie motorového vozidla v prípade porušenia zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd,   krajský   súd   a   najvyšší   súd   porušili   jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu,   že   v   danom   prípade   nebola   daná   ich právomoc vo veci konať a rozhodnúť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojich práv sťažovateľ ďalej dodal: „Je   potrebné   sa   pri   tomto   ďalej   pristaviť   pri   dikcii   §   8   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý upravuje tzv. delenú právomoc, ktorú je podľa nášho názoru podriadiť aj pod tento prípad, keďže mal o predmetnej veci najprv rozhodovať sám žalobca ako orgán verejnej   správy,   v   pozícii   nadriadeného   subjektu   v   správnom   konaní.   Jedná   sa   o   spor vzniknutý   z   verejnoprávneho   právneho   vzťahu   a   tak   je   tu   jednoznačný   priestor   riešiť vzniknuté spory v konaní pred správnym orgánom....

Súd mal v tomto prípade posúdiť podanú žalobu ako vec, ktorá nepatri do jeho právomoci a keďže sa jedná o condictio sine qua non bolo potrebné postupovať v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a konanie zastaviť....

Najvyšší súd svojím uznesením taktiež zasiahol do práva sťažovateľa a to tým, že dovolanie odmietol a nezaoberal sa dôvodom zmätočnosti podľa § 237 písm. a) O. s. p.; v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s ustanovením   §   237   písm.   a)   O.   s.   p.   nemusia   byť   podmienky   prípustnosti   dovolania v zmysle § 238 a § 239 O. s. p. dané. Keďže bol tento súd poslednou inštanciou, a fortiori mal dovolanie preskúmať a rozhodnúť, a nie ho odmietnuť...“

Sťažovateľ   namietal,   že   postupom   označených   všeobecných   súdov   došlo   aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu „z dôvodu, že tieto súdne orgány neposkytli ochranu   pokojne   využívať   svoje   vlastnícke   právo   (v   tomto   prípade   vlastnícke   právo k predmetnému motorovému vozidlu) a disponovať tak majetkom zo strany sťažovateľa“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval aj tým, že „žalobca nebol oprávnený poveriť vykonávaním odťahov motorových vozidiel Mestskú políciu K., nakoľko tento odborný útvar samotný ako aj vzťah tohto odborného útvaru a žalobcu je prísne regulovaný zákonom SNR č. 564/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a zákonom SNR č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Na tomto základe možno skonštatovať, že odstránenie (odťah) vozidla nebol uskutočnený na to oprávnenou osobou spôsobom zákonom určeným, a preto žalobca nebol   oprávnený   žiadať   akúkoľvek   náhradu   nákladov,   s   tým   spojených.  ...   Podľa ustanovenia § 40 ods. 4 a 5 zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov, sa odstránenie vozidla z komunikácie vykoná na náklady jeho prevádzkovateľa. V zmysle uvedeného môže správca cesty požadovať iba náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a priamo vynaložené na odstránenie vozidla v konkrétnom prípade. Výška týchto nákladov je   teda   v každom   jednotlivom   prípade   odstránenia   toho   -   ktorého   vozidla   individuálna a bude závislá od vzdialenosti z miesta, z ktorého sa odstránenie uskutočňuje, do miesta, kam   sa   vozidlo   odstraňuje,   a   tiež   od   dopravných   technológii,   ktoré   sú   na   odstránenie použité.   Teda   nie   je   možné   paušálne   určenie   nákladov   za   odstránenie   vozidla   (nútený odťah). Napriek uvedeným skutočnostiam navrhovateľ požaduje na nútený odťah náhradu nákladov   v   jednotnej   výške   1   800   Sk   (ekvivalent   59,75   €)  ,   bez   ohľadu   na   konkrétne podmienky vykonania toho - ktorého núteného odťahu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Okresný súd v Brezne postupom a rozhodnutím sp. zn. 6 C 125/2007-66 zo dňa 19. októbra 2007 porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozhodnutím sp. zn. 14 Co 2/2008 zo dňa 19. februára porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   článku   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo dňa 17. septembra 2009 porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   právo   účastníka   na   rovnosť   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky.

4. Rozsudok Okresného súdu v Brezne sp. zn. 6 C 125/2007-66 zo dňa 19. októbra 2007   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   14   Co   2/2008   zo   dňa 19. februára zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Brezne.

5. Ing. M. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €.

6. Ing. M. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 56 €, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení a odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007 a rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008, vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní a na   základe   podaného dovolania   právomoci   ústavného súdu   vo   vzťahu   k   preskúmaniu rozhodnutia krajského súdu bezprostredne predchádzala právomoc najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   v   mnohých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   sťažnosť   v   zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základného práva alebo slobody (napr. II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04 a iné).

Jednou zo základných podmienok konania je predloženie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Túto lehotu sťažovateľ nedodržal, pokiaľ ide o rozsudky okresného súdu č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007 a krajského súdu č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008, a preto je možné sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj z dôvodu oneskorenosti.

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a   hospodárskych   vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov   verejnej   moci   a   rozhodujú   o   súlade   všeobecne   záväzných   nariadení   orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných   orgánov štátnej správy, pokiaľ ich   podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 3 OSP iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007 bol návrh Mesta K. voči sťažovateľovi na zaplatenie sumy 1 800 Sk s príslušenstvom zamietnutý. Navrhovateľ sa zaplatenia uvedenej sumy domáhal z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil vyúčtovanú náhradu nákladov za odtiahnuté osobné   motorové   vozidlo,   k   odtiahnutiu   ktorého   došlo   7.   júna 2006   mestskou   políciou podľa § 40 ods. 4 písm. b) zákona č. 315/1996 Z. z.

V   odôvodnení   toho   rozhodnutia   okresný   súd   konštatoval,   že   postupom   mestskej polície proti sťažovateľovi došlo k porušeniu právnych predpisov, pretože mestská polícia je síce útvarom Mesta K., ale s osobitnými oprávneniami a povinnosťami, medzi ktoré nepatrí odtiahnutie vozidla, pretože túto právomoc zveruje zákon obci – Mestu K.. K preneseniu danej právomoci Mesta K. na mestskú políciu by mohlo dôjsť rozhodnutím v súlade s právnym   predpisom.   Podľa   názoru   okresného   súdu   však   takéto   ustanovenie   v zákone neexistuje.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   podal   navrhovateľ   odvolanie,   na   základe   čoho potom krajský súd v rozsudku č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 800 Sk s príslušenstvom, ako aj trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

V označenom rozsudku krajský súd okrem iného konštatoval: „Krajský súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania... dospel na rozdiel od okresného súdu k názoru, že Mesto K., ako správca pozemnej komunikácie, na ktorej sa nachádzalo osobné motorové vozidlo odporcu, ktoré vytvorilo prekážku (parkoval na mieste vyhradenom pre invalidov, ktoré bolo riadne vyznačené dopravnou značkou D 12), bolo oprávnené v zmysle § 40 ods. 4 a 5 zák. č. 315/96 Zb. zákonov pristúpiť k odtiahnutiu osobného motorového vozidla odporcu. Mesto K. odtiahnutím motorového vozidla poverilo v zmysle § 2 ods. 1, 2, 4 svoj poriadkový útvar Mestskú políciu. Takýto postup zo strany Mesta K. nebol v rozpore so zákonom o obecnom zriadení, ani o obecnej polícii. Išlo o prenesený výkon štátnej správy v zmysle ust. § 4 ods. 3 písm. d) zák. č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení v znení zákona č. 453/2001 Zb. zákonov. Mestská polícia K. nemá právnu subjektivitu, v tomto smere je potrebné stotožniť sa s názorom odporcu. Ako poriadkový útvar   pôsobiaci   pri   zabezpečovaní   obecných   vecí   verejného   poriadku   bola   však splnomocnená Mestom K. zastúpeného primátorom, aby vykonávala kompetencie správcu cesty v rozsahu stanovenom v § 40 zák. č. 315/96 Zb. zákonov v platnom znení, ako vyplýva z   plnomocenstva   zo   dňa   31.   8.   2001   a   taktiež   Správa   komunikácii   K.   so   sídlom   K., zastúpená hlavným inšpektorom komunikácii Mesta K. splnomocnila Mestskú políciu K. na realizovanie   právomoci   uvedených   v   §   40   zák.   č.   315/96   Zb.   zákonov   o   premávke   na pozemných komunikáciách (splnomocnenie je zo dňa 31. 8. 2001). Mestské zastupiteľstvo prerokovalo aktivizáciu mestskej polície za účelom výkonu odťahu vozidiel. Obecná polícia vykonávala aj rozhodnutie starostu - primátora mesta, ktoré jej vyplýva z § 3 ods. 1 písm. e) zák. č. 564/91 Zb.. Obec Mesto K. nepreviedlo svoje právomoci a kompetencie, ktoré mu vyplývajú ako správcovi miestnych komunikácii z § 40 zákona č. 315/96 Zb. na iný subjekt, ale vykonáva ich vo vlastnom mene prostredníctvom poriadkového útvaru a to obecnej polície Mestskej polície K..“

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 tak, že ho odmietol. V dovolaní sťažovateľ tvrdil existenciu vady podľa § 237 písm. a) OSP, pretože bol toho názoru, že v danej veci nebola daná právomoc súdov o veci konať a rozhodnúť podľa § 7 ods. 1 a 3 OSP, keďže išlo o nárok z oblasti verejného práva. Okrem toho sťažovateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia z hľadiska určenia výšky nákladov za odtiahnutie vozidla, ako aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol stručný obsah rozsudku okresného súdu, podstatu rozhodnutia odvolacieho súdu, zásadné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní, ako aj vyjadrenie navrhovateľa, ktorý považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd konštatoval: „V   prejednávanej   veci   smeruje   dovolanie   proti   zmeňujúcemu   výroku   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení 1 800 Sk (na príslušenstvo sa neprihliada).

Výška minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby (4. apríla 2007) predstavovala 7 600 Sk   (viď   nariadenie   vlády   č.   540/2006   Z.   z.),   jej   trojnásobok   22   800   Sk.   Dovolanie žalovaného   teda   smeruje   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (1 800 Sk < 22 800 Sk). Na danú vec sa preto,   i keď inak ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§   238 ods.   1 O.   s. p.), vzťahuje   ustanovenie   §   238   ods.   5   O.   s.   p.,   ktoré   prípustnosť   dovolania   vylučuje   aj   v prípade zmeňujúceho rozsudku. Dovolanie žalovaného preto v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné....

Vady konania v zmysle § 237 písm. b) až e) a g) O. s. p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo...

Žalovaný v dovolaní tvrdil, že konanie je postihnuté procesnými vadami v zmysle § 237 písm. a) a f) O. s. p. Dovolací súd však existenciu namietaných procesných vád nezistil.

K vade podľa § 237 písm. a) O. s. p.: Konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. a) O. s. p. ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov....

Z vyššie uvedených ustanovení možno teda vyvodiť, že správa miestnych komunikácií je v originálnej pôsobnosti obce. Pod správou komunikácie treba pritom rozumieť aj vzťahy upravené   ustanoveniami   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na   pozemných komunikáciách, ktoré ukladajú správcovi komunikácie konkrétne práva a povinnosti. Podľa § 40 ods. 4 uvedeného zákona, správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, a to za podmienok v zákone uvedených. Toto oprávnenie vyplýva z postavenia správcu komunikácie a nie z postavenia orgánu, na ktorý bola prenesená pôsobnosť rozhodovať o priestupkoch podľa § 22 ods. 1 písm. k), l) zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch. V týchto súvislostiach treba poukázať na   potrebu   odlišovania   výkonu   originálnej   pôsobnosti   podľa   zákona   č.   315/1996   Z.   z. o premávke   na   pozemných   komunikáciách   a   prenesenej   pôsobnosti   podľa   zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch. Na každý z týchto postupov sa totiž budú vzťahovať rôzne ustanovenia zákona, hoci v oboch prípadoch ide o výkon verejnej moci. V prípade, že obec (resp. poverený orgán obce - Mestská polícia) vykonáva pôsobnosť priestupkového orgánu, na jej procesný postup sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, teda zákon č. 71/1967   Zb.   a   ustanovenia   zákona   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch.   Potreba   tohto odlišovania je zrejmá aj z toho, že ustanovenie § 77 v spojení s § 79 zákona č. 372/1990 Z. z.   o   priestupkoch   síce   umožňujú   zaviazať   osobu,   ktorá   sa   dopustila   priestupku   na náhradu   trov   konania,   za   ktoré   sa   v   zmysle   uvedených   ustanovení   považujú   iba   trovy spojené s prejednaním priestupku, pričom trovy odstránenia vozidla nemožno považovať za trovy spojené s prejednaním priestupku. Naviac právo na odstránenie vozidla nemusí byť vždy spojené s priestupkovou zodpovednosťou (iba môže), pričom náhradu nákladov na odstránenie vozidla z dôvodov uvedených v ustanovení § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o   premávke   na   pozemných   komunikáciách   má   povinnosť   uhradiť   prevádzkovateľ,   čo   je osoba, ktorá môže byť odlišná od osoby, ktorá spôsobila prekážku, resp. zanechala vozidlo na ceste alebo na chodníku. Na druhej strane postup obce pri správe verejných komunikácií sa   bude   riadiť   ustanoveniami   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na   pozemných komunikáciách, pričom táto činnosť správcu komunikácie má s činnosťou, obsahom ktorej je posudzovanie naplnenia skutkovej podstaty priestupku spoločná iba v tom, že spáchanie priestupku môže súčasne znamenať potrebu vykonať činnosti zodpovedajúce povinnostiam správcu komunikácie - odstrániť vozidlo.

Hoci odstránenie vozidla za podmienok uvedených v ustanoveniach § 40 ods. 1, 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách je činnosťou, ktorá má verejnoprávny   charakter   (tak   ako   správne   uvádza   dovolateľ),   obec   vykonávajúca   túto činnosť nie je podľa zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách nadaná právomocou o tejto náhrade nákladov na odstránenie vozidla sama rozhodnúť. Bráni tomu totiž absencia ustanovení zákona, ktoré by ju oprávňovali na vydanie takéhoto rozhodnutia. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za Štátny orgán treba pritom považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc.

Nakoľko zákon na jednej strane priznáva obci právo (nárok) na náhradu nákladov za odstránenie   vozidla   a   na   druhej   strane   neupravuje   procesný   postup,   ako   tak   môže dosiahnuť,   treba   tento   vzťah   posúdiť   podľa   ustanovení   upravujúcich   právomoc   súdov. Takýmito ustanoveniami sú predovšetkým ustanovenia § 7 O. s. p. V prípade, ak vzťah nemožno zaradiť pod skutkovú podstatu ustanovení § 7 O. s. p. ani pod iné ustanovenia právneho   poriadku,   je   treba   vec   posúdiť   z   hľadiska   ustanovenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky... Citované ustanovenie ústavy teda deklaruje právo na súdnu ochranu v každom prípade, ak ochrana nie je poskytovaná iným orgánom Slovenskej republiky. Iný výklad   by   naviac   bol   v   rozpore   aj   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd....

Pod právom na prejednanie nezávislým a nestranným súdom treba pritom rozumieť aj   právo   na   prístup   k   súdu,   a   to   vtedy,   ak   právny   poriadok   neurčuje   iný   orgán   na prejednanie a rozhodnutie o práve priznanom zákonom. Za také právo treba považovať aj právo vyplývajúce z ustanovení § 40 ods. 1, 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných   komunikáciách   na   náhradu   nákladov   za   odstránenie   vozidla   (porovnaj   aj R 82/2002)....

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Existenciu tejto   vady   žalovaný   videl   v   porušení   zásady   dvojinštančnosti   súdneho   konania   ako i v nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   pokiaľ   ide   o   výšku   priznaného nároku....

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odvolací súd žalovanému nejakým závadným   procesným   postupom   znemožnil   realizáciu   procesných   práv,   priznaných   mu procesným   predpisom.   Vo   vzťahu   k   žalovanému   nedošlo   postupom   odvolacieho   súdu k odňatiu   možnosti   pred   ním   konať   z   dôvodu,   že   zmena   prvostupňového   rozhodnutia vykonaná   na   základe   skutkového   stavu   zisteného   prvostupňovým   súdom   v   súlade s príslušnými procesno-právnymi ustanoveniami, nie je porušením zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že sa v tejto časti nejednalo o   tzv.   prekvapujúce   rozhodnutie   a   žalovaný   a   jeho   právny   zástupca   mali   možnosť vyjadrovať   sa   k   veci,   vrátane   právnej   kvalifikácie   a   k   hodnoteniu   dôkazov   aj   v   rámci odvolacieho   konania,   ktorú   procesnú   možnosť   aj   využili   jednak   písomne   podaním vyjadrenia k odvolaniu žalobcu (č. l. 84 a nasl. spisu) ako i na pojednávaní pred odvolacím súdom   konanom   dňa   19.   februára   2008   (viď   zápisnicu   o   pojednávaní   pred   odvolacím súdom č. l. 90 a nasl. spisu). V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapujúce rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv žalovaného skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia veci, prípade vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3 O. s. p. v znení platnom v čase pojednávania a rozhodovania odvolacím súdom.

Pokiaľ žalovaný namieta, že rozsudok odvolacieho súdu pokiaľ ide o výšku priznanej sumy   je   nepreskúmateľný,   treba   uviesť,   že   nepreskúmateľnosť   rozsudku   je   dôsledkom a vonkajším prejavom tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., ktorá je síce   relevantným   dovolacím   dôvodom   (možno   ním   odôvodniť   procesné   prípustné dovolanie), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, lebo ani táto procesná vada konania nevykazuje znaky niektorej z vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. V   dovolaní   sa   odvolaciemu   súdu   tiež   vytýka,   že   jeho   rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľa pred súdom konať nemohli viesť ani   právne závery,   na   ktorých súdy   založili   svoje rozhodnutia,   lebo   ustanovenie §   237 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí...“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 44/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd vychádzajúc z argumentov sťažovateľa, obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z citovanej judikatúry dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 treba pokladať za ústavne konformné, odôvodnené   a   ako   také,   ktoré   nenesie   znaky   svojvôle.   Dovolací   súd   v   úvodnej   časti odôvodnenia rozhodnutia vyslovil neprípustnosť dovolania z dôvodu podľa § 238 ods. 5 OSP, pretože ním bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení   neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy.   Okrem   toho   najvyšší   súd v namietanom   rozhodnutí   zásadným   spôsobom   vysvetlil,   na   základe   akých   skutočností prijal záver o tom, že vec, ktorú prerokovával a rozhodoval okresný súd a krajský súd, patrila do právomoci týchto súdov, pričom v tejto súvislosti sa odvolal na svoju stabilnú judikatúru. V danom prípade sa navrhovateľ (Mesto K.) domáhal zaplatenia sumy 1 800 Sk s   príslušenstvom   z   titulu   odtiahnutia   vozidla   mestskou   políciou   uplatňujúc   pritom oprávnenie podľa § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. V tejto súvislosti najvyšší súd citujúc relevantné   ustanovenia   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   účinnom   do   30.   júna   2006   (ďalej   len   „zákon č. 372/1990 Zb.“) poukázal na to, že oprávnenie prerokovať priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a oprávnenie odstrániť osobné motorové vozidlo, ktoré je zaparkované   na   vyhradenom   parkovisku   a   nemá   označenie,   ktoré   by   ho   na   takéto zaparkovanie oprávňovalo, je potrebné odlíšiť,   hoci   v obidvoch   prípadoch   ide   o výkon verejnej   moci.   Zároveň   poukázal   na   to,   že   na   prerokovanie   priestupku   sa   vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, teda zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny   poriadok)   v   znení neskorších   predpisov,   zatiaľ čo   oprávnenie obce   pri   správe verejných   komunikácií   sa   riadi   zákonom   č.   315/1996   Z.   z.   Odstránenie   vozidla   je oprávnením   obce,   ktoré   má   verejnoprávny   charakter,   ale   zo   žiadnych   ustanovení   tohto zákona nevyplýva právomoc obce rozhodnúť o náhrade nákladov za odtiahnutie vozidla.

V týchto úvahách potom najvyšší súd pokračoval ďalej, a teda konštatoval, že ak síce na jednej strane patrí obci ako správcovi komunikácie nárok na náhradu nákladov spojených s   odtiahnutím   vozidla,   ale   zákon   neuvádza,   akým   spôsobom   môže   obec   tieto   náklady vymôcť, treba tento procesný postup vymáhania sumy ako náhrady nákladov za odtiahnutie vozidla subsumovať pod ustanovenia upravujúce právomoc súdov, ktorým je hlavne § 7 OSP, ale predovšetkým je potrebné vychádzať z podstaty a zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré zakotvujú právo na spravodlivý proces. Súčasťou tohto práva je potom aj záruka, že v prípade, ak právny poriadok neurčuje konkrétny orgán verejnej moci na prerokovanie určitého práva či nároku, potom nastupuje právomoc súdu, ktorý spravodlivo a nestranne danú vec prerokuje a rozhodne o nej. Najvyšší súd vyslovil, že k takýmto právam, u ktorých nie je explicitne stanovené, akým spôsobom sa ich možno domôcť, je potrebné zaradiť aj právo na náhradu nákladov za odstránenie vozidla v súlade s § 40 zákona č. 315/1996 Z. z.

Okrem toho najvyšší súd v napadnutom uznesení reagoval aj na ďalšie námietky sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní, a teda vyjadril sa k nenaplneniu dovolacieho dôvodu z hľadiska § 237 písm. f) OSP, teda odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom, k neporušeniu zásady o dvojinštančnosti konania, k tvrdenej nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu, ako aj k námietke o nesprávnom právnom posúdení veci.

Ako   je   zrejmé   z   výrokovej   časti   uznesenia   najvyššieho   súdu,   dovolanie   bolo odmietnuté,   čo   najvyšší   súd   zdôvodnil   jeho   procesnou   neprípustnosťou,   teda   tým,   že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné, a preto sa nezoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že nepriaznivý výsledok dovolacieho konania z pohľadu toho-ktorého   účastníka   konania nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   zásad spravodlivého procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej činnosti   nenesie   znaky   svojvôle   alebo   neodôvodnenosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu rozhodnutie   najvyššieho   súdu   rešpektuje   požiadavky   kladené   na   zákonnosť   a   ústavnú konformnosť   rozhodnutí   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   sa   nedomnieva,   že   by z uznesenia najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Vychádzajúc z obsahu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   tohto   základného   práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd taktiež nezistil, že by uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu zákazu diskriminácie zakotveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ ani neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň opodstatňovali úvahy o možnom porušení týchto článkov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením najvyššieho súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010