znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 32/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a podľa   čl. 3 ods.   2,   čl.   4,   čl.   9   ods.   1   a čl.   18   ods.   1   Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP 12/07-300 z 11. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2007 doručená   sťažnosť   M.   M.,   Taliansko   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr.   D.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 15 CoP 12/07-300 z 11. apríla 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ   som   taliansky   štátny   občan.   V   roku   1993   som   sa   v Nemecku   počas svojho pracovného pobytu zoznámil s Ing. B. O. Po dvoch rokoch spolužitia vo Z. sa nám (...)   narodil syn   M.,   ktorý má   taliansku   a slovenskú   štátnu príslušnosť.   Naše vzájomné vzťahy s matkou maloletého sa začali postupne zhoršovať a v roku 2001 vyústili zo strany matky   do nášho   rozchodu   napriek   mojej   snahe   zachovať   spoločnú   rodinu.   S   matkou maloletého sme navzájom uzavreli ústnu dohodu, že syn bude naďalej bývať s matkou s tým, že budem mať právo syna pravidelne a často navštevovať. Kvôli môjmu synovi som sa rozhodol ostať žiť na Slovensku a našiel som si bývanie v blízkosti bydliska môjho syna a jeho matky.

V lete roku 2006 počas našej dovolenky v Taliansku môj syn vyslovil želanie, že chce ostať žiť so mnou v Taliansku. Ako mi uviedol, toto rozhodnutie urobil v náväznosti na to, že sa mal proti svojej vôli s matkou a jej novým priateľom, za ktorého sa mala jeho matka v auguste 2006 vydať, odsťahovať zo Z. do obce S., pár kilometrov od ukrajinskej hranice. Počas   dlhého   rozhovoru   na   túto   tému   bol   veľmi   rozrušený   a   nemal   som   dôvod   jeho vyjadrenie brať na ľahkú váhu. Vyjadril sa, že si radšej vezme život, akoby mal „žiť taký život“. (...)

Môj   syn   bol   medzičasom   v   novembri   2006   na   základe   rozhodnutia   Súdu pre maloletých   v   Benátkach   o   nariadení   návratu   maloletého   na   Slovensko   navrátený na Slovensko napriek tomu, že sa pri prvom pokuse o výkon tohto rozhodnutia pokúsil o útek. (...)

Svoje právo zveriť maloletého syna do mojej starostlivosti som následne uplatnil aj na Okresnom súde vo Zvolene návrhom zo dňa 10. 11. 2006 k č. k. 5P 427/2006, ktorým som žiadal zveriť môjho maloletého syna M. M., (...) do mojej výchovy s tým, že matka maloletého je povinná platiť na výživu dieťaťa mesačne 1.000,- Sk a to vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k mojim rukám. (...)

Zdôrazňujem, že môjho syna mi je umožnené vidieť zo strany jeho matky cca jeden víkend v mesiaci a to dve hodiny spravidla v sobotu a dve hodiny v nedeľu, pričom mi je tak umožnené učiniť len v mieste jeho trvalého bydliska v uzavretej miestnosti detskej izby, v ktorej sa po celý čas mojej návštevy nachádza matka maloletého a v niektorých prípadoch aj jej už terajší manžel. Za takejto situácie je veľmi ťažké komunikovať so synom uvoľnene a prirodzene. Môj syn je v prítomnosti svojej matky veľmi napätý, vystresovaný, odmieta akúkoľvek rozsiahlejšiu komunikáciu, podľa môjho názoru má obavu povedať pred matkou niečo,   kvôli   čomu   by   mu   ona   neskôr   robila   výčitky.   Atmosféra   a   podmienky   vytvorené matkou maloletého, za ktorých sa môžeme so synom vidieť sú neľudské, diskriminujúce a ponižujúce. (...)

Vzhľadom na opísaný stav ohľadne môjho styku so synom, ktorý stále pretrváva v nezmenenej   podobe   do   dnešného   dňa,   podal   som   na   Okresný   súd   vo   Zvolene   návrh na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 19. 02. 2007, ktorým som sa domáhal úpravy styku s mojím synom počas jarných prázdnin mimo miesta jeho trvalého pobytu na adrese v Taliansku (...) v čase od 9,30 hod. dňa 24. 02. 2007 do 20,00 hod. dňa 04. 03. 2007. Okresný   súd   môj   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   uznesením   zo   dňa 21. 02. 2007, č. k. 5 P 427/2006-247 (príloha C). Proti uvedenému uzneseniu som podal odvolanie zo dňa 12. 03. 2007, ktorým som sa domáhal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že môjmu návrhu vyhovie s tou zmenou, že namiesto časti petitu: „v čase od 9,30 hod. dňa 24. 02. 2007 do 20,00 hod. dňa 04. 03. 2007“ vyhovie v rozsahu náhradných termínov: „v čase od 15,00 hod. dňa 05. 04. 2007 do 20,00 hod. dňa 09. 04. 2007“. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 15 CoP 12/07-300 zo dňa 11. 04. 2007 (príloha   B)   moje   odvolanie   zo dňa   12.   03.   2007   odmietol   s   odôvodnením,   že   nastali v prejednávanej veci podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 218 ods. 1 písm. e) O. s. p., podľa   ktorého   odvolací   súd   odmietne   odvolanie,   ak   rozhodnutie   napadnuté   odvolaním zaniklo inak. (...)

Tvrdím, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP 12/07-300 zo dňa 11. 04. 2007, ktoré bolo mojej právnej zástupkyni doručené dňa 20. 04. 2007, boli porušené moje základné ľudské práva a slobody zakotvené v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 6 ods. 1, a čl. 8 ods. 1, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. (...)

V prvom rade poukazujem na porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   podľa   ktorých   ustanovení má každý právo na to, aby bola jeho vec verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov v primeranej lehote.

Krajský súd v Banskej Bystrici vyššie označeným uznesením moje odvolanie odmietol s odôvodnením, že nastali v prejednávanej veci podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 218 ods. 1 písm. e) O. s. p., podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa § 211 O. s. p. bol odvolací súd povinný po predložení veci doručiť odvolanie otca proti rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   ostatným   účastníkom   konania   s výzvou   na   vyjadrenie, ak to považujú za potrebné. Odvolací súd bol tiež povinný vyčkať na uplynutie 10 dňovej lehoty   v   zmysle   uvedeného   ustanovenia   pre   možnosť   vyjadrenia   sa   účastníkov   konania k odvolaniu otca. Koniec 10 dňovej lehoty pripadol na 05. 04. 2007, pričom od 06. 04. - 09. 04. nasledovali veľkonočné sviatky, počas ktorých odvolací súd nemohol rozhodnúť. Z uvedeného dôvodu v čase rozhodovania krajského súdu o odvolaní otca už uplynula doba požadovaného náhradného termínu počas veľkonočných sviatkov, t. j. v čase od 05. 04. 2007 do 09. 04. 2007, počas ktorej žiadal otec upraviť jeho styk s dieťaťom predbežným opatrením. Oznamujem, že vyjadrenie matky maloletého k môjmu odvolaniu bolo krajskému súdu faxované dňa 02. 04. 2007 a písomne doručené dňa 03. 04. 2007.

Tvrdím, že krajskému súdu nič nebránilo v tom, aby o mojom odvolaní rozhodol ešte v   čase   pred   uplynutím   doby   požadovaného   náhradného   termínu   počas   veľkonočných sviatkov, t. j. v čase pred 05. 04. 2007 - 09. 04. 2007. Rovnako tvrdím, že krajský súd mal podľa môjho názoru rozhodnúť podľa § 75 ods. 4 O. s. p. v spojitosti s § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p. najneskôr do 7 dní od doručenia odvolania, keďže v danom prípade išlo o zverenie dieťaťa do starostlivosti druhého z rodičov. (...)

Základom mojej sťažnosti je zároveň porušenie môjho práva na ochranu rodičovstva a môjho práva rodiča na starostlivosť o moje dieťa a jeho výchovu, ktoré sú zakotvené v čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR. Napriek tomu, že môj syn nie je do dnešného dňa zverený žiadnym   súdnym   rozhodnutím   do   starostlivosti   žiadneho   z   rodičov,   moje   právo na starostlivosť o moje dieťa a jeho výchovu mi je odopreté. Matka maloletého mi nielenže neumožňuje bežný styk s mojím synom, ktorý by mi umožnil podieľať sa na jeho výchove, ale toto   moje   právo   mi   odopiera   aj   počas   sviatkov   a   prázdnin.   (...)   Naviac   mi   matka maloletého odmieta poskytnúť informáciu, kde sa môj syn nachádza v prípade, že sa počas prázdnin a sviatkov zdržiava mimo svojho trvalého bydliska. Práve z uvedeného dôvodu som sa domáhal na súde svojho práva zveriť maloletého syna do mojej starostlivosti počas jarných prázdnin a následne počas náhradného termínu veľkonočných sviatkov.

Vzhľadom na opísaný stav mám za to, že vyššie označeným rozhodnutím krajského súdu došlo k hrubému porušeniu môjho práva rodiča, ktoré je zakotvené v čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR.

Judikatúra   ústavného   súdu   ustálila,   že   predbežná   úprava   otázok   výchovy (starostlivosti)   maloletých   detí   počas   súdneho   konania   môže   s   ohľadom   na   konkrétne okolnosti veci, najmä záujem maloletých detí, vyžadovať aj predbežnú úpravu styku rodiča s tým maloletým dieťaťom, ktoré nemá vo výchove (starostlivosti). Vyplýva to z toho, že byť spolu   je   základný   prvok   rodinného   života,   aj   keď   sa   vzťahy   medzi   rodičmi   prerušili, a že opatrenia súdu, ktoré im v tom bránia, sú zásahom do práva chráneného napr. čl. 19 ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (mutatis mutandis napr. I. ÚS 22/01, ďalej napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Elscholz v. Nemecko z 13. júla 2000).

Porušenie   práva   na   ochranu   rodičovstva   a   môjho   práva   rodiča   na   starostlivosť o moje dieťa a jeho výchovu a práva na súkromný a rodinný život namietam aj v spojitosti ustanovením   čl.   12   ods.   1   ústavy   zakotvujúcim   rovnosť   v   právach   a   v   spojitosti s ustanovením   čl.   12   ods.   2   ústavy   zakazujúcim   diskrimináciu.   Skutočnosť,   že   matke maloletého je umožnený výkon rodičovských práv a povinností a že má nášho syna vo svojej starostlivosti bez toho, aby som ja mal poskytnutú zo strany súdu ochranu výkonu svojich rodičovských   práv   a   povinností   čo   i   len   počas   prázdnin   alebo   sviatkov   vnímam   ako diskrimináciu mojich základných práv a slobôd vo vzťahu ku mne ako otcovi, t. j. mužovi a zároveň cudziemu štátnemu príslušníkovi a ako porušenie zásady rovnosti v právach. Návrh na začatie konania o zverenie maloletého do starostlivosti jedného z rodičov bol   na   Okresnom   súde   vo   Zvolene   podaný   dňa   02.   08.   2006.   (...)   Vzhľadom   na   to, že právoplatné skončenie konania vo veci zverenia maloletého do starostlivosti jedného z rodičov   nemožno   z   objektívnych   dôvodov   v   krátkej   dobe   očakávať,   s   odkazom na ustanovenie § 35 Zákona o rodine som sa domáhal ochrany svojho práva na nestrannom a nezávislom súde, ktorým mi ale požadovaná ochrana mojich práv poskytnutá nebola. Podľa   môjho   názoru   tým   bolo   porušené   moje   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zakotvené v § 46 ods. 1 ústavy.

Ustanovenie čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) Vzhľadom   na   výsledok   mojej   snahy   domôcť   sa   ochrany   mojich   práv   na   nezávislom a nestrannom súde mám za to, že vyššie citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo uvedené ustanovenie medzinárodného dohovoru porušené.

Tvrdím, že označeným rozhodnutím krajského súdu bol vytvorený stav, kedy sa pri zabezpečení ochrany a starostlivosti môjmu synovi nebral ohľad na moje práva a povinnosti rodiča, čím podľa môjho názoru došlo k porušeniu čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Zároveň tým došlo k porušeniu čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa,

Súčasne sa domnievam, že označeným rozhodnutím krajského súdu bol vytvorený stav, kedy je môj maloletý syn odo mňa oddelený proti mojej vôli napriek tomu, že na to nie sú splnené podmienky upravené v čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, čím zároveň došlo k porušeniu uvedeného ustanovenia.

Čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   (...)   Fakt,   že   matke   maloletého je umožnený výkon rodičovských práv a povinností bez obmedzenia a že matka maloletého má nášho syna vo svojej starostlivosti bez toho, aby som ja mal poskytnutú zo strany súdu ochranu   výkonu   svojich   rodičovských   práv   a   povinností   je   dôkazom   toho,   že   zásada uvedená v predchádzajúcom odseku je porušená.

Domnievam sa, že neupravenie môjho osobného styku s mojím synom spočívajúce v zverení maloletého do mojej starostlivosti počas jarných prázdnin, resp. v požadovanom náhradnom termíne veľkonočných sviatkov založil stav odmietnutia ochrany oprávnených práv a záujmov mňa ako sťažovateľa, teda ku denegatio iustitiae. Tvrdím, že sa tým vytvoril faktický stav zákazu styku bez toho, že by na to boli splnené zákonné podmienky. (...)»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1)Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 15 CoP 12/07-300 zo dňa 11. 04. 2007, ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu, ktorým bol jeho návrh na   zverenie   jeho maloletého syna   do jeho   starostlivosti   počas jarných   prázdnin, porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

2) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný mu vyplatiť na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem uvedeného sťažovateľ žiadal: „Sťažovateľ v súlade s pokynom predsedu Ústavného súdu SR o anonymizácii údajov publikovaných v rozhodnutiach Ústavného súdu SR z 09. 03. 2004 žiada, aby jeho meno a meno jeho právnej zástupkyne bolo nahradené iniciálkami mena.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06).

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných   jednotlivcov   právne   za   neho   zodpovedných   a robia   pre   to   všetky   potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže   príslušné   úrady   na   základe   súdneho   rozhodnutia   a   v   súlade   s   platným   právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo   zanedbávanie   dieťaťa   rodičmi   alebo   ak   rodičia   žijú   oddelene   a   treba   rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,   vynaložia   všetko   úsilie   na   to,   aby   sa   uznala   zásada,   že   obaja   rodičia   majú spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   vývoj   dieťaťa.   Rodičia   alebo   v   zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   20.   februára   2007   bol Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) doručený návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia týkajúceho sa úpravy styku s maloletým synom mimo miesta jeho trvalého bydliska v Taliansku v čase od 9.30 h 24. februára 2007 do 20.00 h 4. marca 2007. O návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 5 P 427/2006-247 z 21. februára 2007 tak, že ho zamietol okrem iného aj s odôvodnením: „Ako mal súd preukázané z obsahu spisu a listinných dôkazov, otec sa v minulosti už dopustil rodičovského únosu a neoprávnene zadržiaval maloletého na území Talianska, pričom dieťa odmietal dobrovoľne vrátiť matke na Slovensko a o návrate dieťaťa musel rozhodnúť až Súd pre maloletých v Benátkach. (...) Zároveň mal súd za to, že vydanie predbežného opatrenia za daného stavu nie je naliehavé, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva a ani otec to v návrhu neuvádza, že by mu matka bránila sa   stretávať   s maloletým,   a preto   nič   nebráni   otcovi,   aby   po   dohode   s matkou   strávil s maloletým jarné prázdniny aj na Slovensku“.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 14. marca 2007. Vzhľadom na to, že v čase podania odvolania už uplynula doba, počas ktorej sťažovateľ žiadal, aby okresný súd predbežným opatrením upravil styk s jeho maloletým synom, v odvolaní žiadal, aby tento styk bol upravený v inom termíne, teda od 15.00 h 5. apríla 2007 do 20.00 h 9. apríla 2007.

O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   krajský súd uznesením   č.   k. 15 CoP 12/07-300 z 11. apríla 2007 tak, že ho odmietol. V rámci rozhodovania krajský súd vychádzal z obsahu napadnutého   uznesenia   súdu   prvého   stupňa,   argumentov   sťažovateľa   obsiahnutých v odvolaní, ako aj z vyjadrenia matky maloletého k odvolaniu.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva: «Krajský súd podľa § 211 ods.   1 O. s.   p.   po predložení veci odvolaciemu súdu doručil odvolanie otca ostatným účastníkom konania s výzvou, aby sa v lehote do 10 dní od doručenia výzvy k odvolaniu vyjadrili, ak to považujú za potrebné. (...)

Krajský súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a odvolanie otca odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. e) O. s. p. z týchto dôvodov. (...)

Otec maloletého M. návrhom zo dňa 19. 02. 2007, ktorý došiel na okresný súd 20. 02. 2007, žiadal predbežným opatrením upraviť jeho styk s dieťaťom mimo miesta jeho trvalého pobytu a to na adrese v Taliansku (...) v čase od 9.30 hod. dňa 24. 02. 2007 do 20. 00 hod.   dňa 04. 03. 2007 (...) Okresný súd napadnuté uznesenie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vydal dňa 21. 02. 2007. Prvostupňové uznesenie otec maloletého napadol odvolaním zo dňa 12. 03. 2007, ktoré došlo na okresný súd 14. 03. 2007. Je zrejmé, že už v čase podania odvolania otcom uplynula doba, počas ktorej mal byť predbežným opatrením upravený styk otca s maloletým dieťaťom. Zrejme z tohto dôvodu otec žiadal, aby odvolací súd upravil jeho styk s dieťaťom v inom termíne a to v čase od 05. 04. 2007 od 15.00 hod. do 09. 04. 2007 do 20.00 hod. Podľa § 211 ods. 1 O. s. p. bol odvolací súd povinný po predložení veci doručiť odvolanie otca proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa ostatným účastníkom konania s výzvou na vyjadrenie, ak to považujú za potrebné. Odvolací súd bol tiež povinný vyčkať na uplynutie 10 dňovej lehoty v zmysle uvedeného ustanovenia pre možnosť vyjadrenia sa účastníkov konania k odvolaniu otca. Odvolanie otca maloletého dieťaťa bolo doručené matke (k rukám jej splnomocneného právneho zástupcu) a kolíznemu opatrovníkovi maloletého dňa 26. 03. 2007. Koniec 10 dňovej lehoty pripadol na 05. 04. 2007. Potom v dňoch 06. 04. 2007 až 09. 04. 2007 nasledovali veľkonočné sviatky, počas ktorých odvolací súd vo veci rozhodnúť nemohol. V čase rozhodovania krajského súdu o odvolaní otca už uplynula doba jarných prázdnin pre maloletého (24. 02. 2007 - 04. 03. 2007),   počas   ktorej   žiadal   otec   návrhom   z   19.   02.   2007   upraviť   jeho   styk   s   dieťaťom predbežným opatrením. Uplynula i doba (05. 04. 2007 - 09. 04. 2007), počas ktorej žiadal otec v odvolaní upraviť styk „v náhradnom termíne“.

Podľa názoru krajského súdu nastali v prejednávanej veci podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 218 ods. 1 písm. e) O. s. p., podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak.

Z charakteru predbežných opatrení podľa § 74 a nasl. O. s. p., § 102 O. s. p. vyplýva, že   dočasná   úprava   sa   nemôže   vzťahovať   na   dobu   minulú,   ale   môže   smerovať   len do budúcnosti. Táto požiadavka musí byť splnená aj pri rozhodovaní súdu o úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom predbežným opatrením. Keďže doba, počas ktorej otec žiadal predbežným opatrením upraviť jeho styk s malol. M. už do rozhodnutia odvolacieho súdu uplynula,   stalo   sa   bezpredmetným   rozhodovanie   súdu   o   úprave   styku   otca   s   dieťaťom do minulosti. Rozhodnutie súdu prvého stupňa na základe uvedenej situácie pre uplynutie času   pre   bezpredmetnosť   zaniklo   inak,   a   preto   odvolací   súd   podľa   vyššie   citovaného ustanovenia odvolanie otca odmietol.»

Podstatou   sťažovateľovej   námietky   spočívajúcej   v porušení   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením krajského súdu bolo tvrdenie, že konanie o zverenie maloletého do starostlivosti jedného z rodičov nie je dosiaľ právoplatne   skončené,   a preto   sa   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   domáhal dočasnej ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ale podľa jeho názoru mu táto ochrana poskytnutá nebola.

Ústavný súd v rámci doterajšej rozhodovacej činnosti uviedol, že čl. 46 ods. 1 ústavy je   primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým   aj   „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je   možné   domáhať   sa   práv   podľa   čl.   46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 136/06, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rámci odvolacieho konania krajský súd v súlade s § 218 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie odmietol, pretože podľa jeho názoru rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak. V tejto súvislosti mal odvolací súd na mysli skutočnosť, že bolo irelevantné rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorým   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia   zamietol,   keďže   v čase   rozhodovania   na   odvolacom   súde   už   uplynula   lehota, počas   ktorej   sťažovateľ   žiadal   upraviť   styk   s   maloletým   synom.   Svoj   právny   názor odôvodnil charakterom predbežných opatrení s poukázaním na ustanovenia § 74 a nasl. a § 102   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   konštatoval,   že   dočasná   úprava   právnych pomerov môže byť súdnym rozhodnutím upravená len do budúcnosti, a teda sa nemôže vzťahovať na dobu minulú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   uvedené   a   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   označeným   uznesením krajského   súdu   konštatuje,   že   úvahy   krajského   súdu   vychádzajú   z konkrétnych   faktov, sú logické,   a preto   aj celkom   legitímne.   Ústavný   súd   teda   zastáva   názor,   že   namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, a nie sú pochybnosti ani o jeho odôvodnení. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia tohto rozhodnutia a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad   a aplikáciu   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy. Ústavný súd je teda toho názoru, že uznesenie krajského   súdu   ako   výsledok   rozhodovacej   činnosti   sa   neprieči   účelu   a zmyslu aplikovaných právnych predpisov a ani neznamená porušenie zásad spravodlivého procesu. V okolnostiach   daného   prípadu,   a to   hlavne   vo   vzťahu   k výsledku,   ktorý   sťažovateľ od rozhodnutia   očakával,   ako   aj   vo   vzťahu   k rešpektovaniu   práv   ostatných   účastníkov konania, ktorí mali právo vyjadriť sa k odvolaniu, sa argument krajského súdu o nemožnosti skoršieho   rozhodovania   z dôvodu   veľkonočných   sviatkov,   s   ktorým   sa   ústavný   súd nestotožnil,   javí   byť   irelevantný.   Ak   mal   sťažovateľ   na   mysli   výhrady   voči   rýchlosti rozhodovania krajského súdu, ktorá sa odzrkadlila v samotnom rozhodnutí, tieto vzhľadom na   svoj   charakter   a spôsob   uplatnenia   v sťažnosti   boli   posúdené   z hľadiska   možného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný súd zároveň   zastáva názor, že podstatou   základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jeho názormi a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne konanie, ako aj verdikt súdu   budú   spĺňať   parametre   zákonnosti   procesu   a rozhodnutia   tak,   ako   to   vyžadujú všeobecne   záväzné   právne   predpisy   vzťahujúce   sa   na   ten   -   ktorý   prípad.   Navyše, pri rozhodovaní   o   predbežnom   opatrení   ide   o   poskytnutie   dočasnej   ochrany,   pretože až právoplatné   rozhodnutie   vo   veci   samej   je   konečným   rozhodnutím   (obdobne II. ÚS 141/04, IV. ÚS 291/07).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu rozhodujúceho o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia v konaní o starostlivosti maloletých zamietnutý. V tejto   súvislosti   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   s prihliadnutím   na   okolnosti prípadu   krajskému   súdu   nebránilo   nič   v tom,   aby   o jeho   návrhu   bolo   právoplatne rozhodnuté ešte pred uplynutím lehoty, počas ktorej žiadal o úpravu styku s maloletým, o to viac aj z dôvodu, že Občiansky súdny priadok pre rozhodovanie v takýchto veciach stanovuje 7-dňovú lehotu.

Ústavný   súd   pri   skúmaní   tejto   námietky   nezistil,   že   by   všeobecný   súd   konal svojvoľne   a nedodržal   procesne   stanovené   lehoty.   Všeobecný   súd   keď   rozhodoval o tak závažných osobných pomeroch dieťaťa, nemohol konať bez náležitého dokazovania.

V tejto časti námietka, pokiaľ ide o dodržovanie procesných lehôt, je nedôvodná, pretože ústavný súd takéto pochybenia nezistil.

V namietanom   prípade   bolo   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   15   CoP   12/07-300 z 11. apríla   2007   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   20.   apríla   2007.   Týmto sa sťažovateľ   dozvedel,   ako   krajský   súd   s jeho   odvolaním   proti   prvostupňovému rozhodnutiu naložil. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 25. mája 2007, teda v čase,   keď   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už netrvalo. Toto zistenie bolo podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu. Ústavný súd už na predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Domáhať sa ochrany základných práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy je možné len v medziach zákona, ktorý tieto ustanovenie vykonáva (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vo svojej   judikatúre   uviedol,   že   základným   zákonným   predpisom,   ktorý   zásadným spôsobom   upravuje   otázky   manželstva,   rodičovstva   a rodiny   je   zákon   č.   36/2005   Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), a preto je možné domáhať sa týchto práv v rozsahu, ktorý garantuje uvedený   právny   predpis.   Zákon   o rodine   v intenciách   svojich   zásad   v jednotlivých ustanoveniach chráni manželstvo ako základ rodiny a prostredie pre riadnu výchovu detí a poskytuje   ochranu   rodine,   ktorú   rešpektuje   ako   základný   článok   spoločnosti (III. ÚS 83/02,   II.   ÚS   131/07).   Z   príslušných   ustanovení   zákona   o rodine   nepochybne vyplýva, že dôraz je kladený predovšetkým na dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností. Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o   ich   výkone   súd,   vždy   však   s   prihliadnutím   na   záujem   maloletého   dieťaťa   (obdobne napr. IV. ÚS 291/07).

V rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   dosiaľ   neustálila jednotná   a všeobecná   definícia   pojmu   rodinný   život,   ktorý   je   obsahovou   súčasťou čl. 8 ods. 1 dohovoru. Jedným z prvoradých zmyslov rodinného života je však výchova detí, ktorá   patrí   do   výkonu   rodičovských   práv.   Pod   tento   výkon   je   potrebné   zaradiť aj problematiku zverenia dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a úpravy a výkonu styku s ním. Vzhľadom na účel práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru možno konštatáciu vo vzťahu k nemu   vyslovenú   aplikovať   aj   pri   posudzovaní   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   2 ústavy.

Sťažovateľ spájal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré videl v procesných pochybeniach, s porušeniami čl. 19 ods.   2 a čl. 41 ods.   1 a 4 ústavy. Ústavný súd nezistil porušenie namietané sťažovateľom pokiaľ ide o čl. 46 ods. 1 ústavy; nezistil ani príčinnú súvislosť s namietaným porušením základných práv uvedených v čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 19 ods. 2 ústavy s čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno   automaticky   spájať   s porušením   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa,   ktorý je účastníkom takéhoto konania.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy neobsahuje garanciu základného práva   alebo   slobody,   pretože   je   súčasťou   všeobecných   ustanovení   ako   prvého   oddielu druhej   hlavy   ústavy   pojednávajúcej   o   základných   právach   a   slobodách.   S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu,   nemožno   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   namietať samostatne. Ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o porušení   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06). To isté možno konštatovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 17 dohovoru.

Ústavný súd je v rámci konania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, a preto   pri   namietanom   porušení   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   vychádzal   z formulácie, akú sťažovateľ predostrel v petite sťažnosti, aj keď v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia spomenul, že v spojitosti s namietaným porušením uvedených práv namieta aj daný článok ústavy.

Napokon preskúmaním a prerokovaním ostatnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu č. k. 15 CoP 12/07-300 z 11. apríla 2007, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obsahom   pozitívneho   záväzku   štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré   v ústave   priznal   občanovi,   ale   súčasťou   pozitívneho   záväzku   nie   je   povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02, IV. ÚS 291/07).

Podstatou   sťažovateľovho   problému   vo   vzťahu   k označeným   právam   Dohovoru o právach dieťaťa bolo jeho tvrdenie, že krajský súd namietaným uznesením v podstate nerešpektoval   a nebral   ohľad   na   výkon   jeho   rodičovských   práv.   Ústavný   súd   sa   však nestotožnil   s daným   názorom   sťažovateľa   s poukazom   na   zistenie,   že   uvedeným rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   k porušeniu   zásad   spravodlivého   procesu,   a tým logicky   ani   k porušeniu   týchto   práv   o to   viac,   že   pri   rozhodovaní   všeobecných   súdov o nariadení predbežného opatrenia nejde o definitívnu ochranu, aká pre sťažovateľa vyplýva z právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Osobitne   je   potrebné   vyjadriť   sa   k tomu,   že   Dohovor   o právach   dieťaťa   chráni základné práva   a slobody   zaručené   maloletým deťom,   pričom   sťažovateľ   v konaní pred ústavným súdom nevystupuje ako zástupca svojho syna.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008