znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 32/07-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 a 1 Obdo V 6/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 28. júna 2006 doručené podanie F. (ďalej len „sťažovateľ”), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a základného   práva   na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 a 1 Obdo V 6/2006.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ   je   účastníkom   konania,   (...)   v   súdnom   konaní,   ktoré   je   vedené na Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   28   K   226/2002   (ďalej   v   texte   len „prvostupňový   súd“),   a   to   v   právnej   veci   navrhovateľa   v 1./   rade,   t.   j.   sťažovateľa, a navrhovateľa v 2./ rade, Kúpele S. a K., a. s. (...) proti dlžníkovi, C., spol. s r. o., so sídlom N., (...) o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

Prvostupňový súd uznesením zo dňa 14. 07. 2004 návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok   dlžníka   podľa   §   5   ods.   1   v   spojení   s §   13   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   zamietol   pre   nedostatok   majetku.   Prvostupňový   súd   svoje rozhodnutie odôvodni! tým, že zo zistení predbežného správcu a z dokladov doložených v spise je zrejmé, že dlžník nemá majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konkurzného konania, (...).

Prvostupňový súd uznesenie zo dňa 14. 7. 2004 doručoval dlžníkovi na adresu sídla spoločnosti   uvedenú   v   obchodnom   registri,   (...)   N.,   ktoré   po   dvoch   neúspešných doručeniach, dňa 19. 07. 2004 a dňa 17. 08. 2004, prvostupňový súd považoval za doručené po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu v súlade s § 48 ods. 2 O. s. p. Z uvedených dôvodov predmetné uznesenie prvostupňového súdu dňa 25. 09. 2004 nadobudlo právoplatnosť. Týmto uznesením sa dlžník, spoločnosť C., spol., s r, o., ako obchodná   spoločnosť,   podľa   §   68   ods.   3   písm.   d)   OBZ   zrušila.   (...) Na   základe   tohto právoplatného uznesenia Okresný súd v Nitre v súlade s § 68 ods. 4 OBZ ako aj s § 8a ods. 1   písm.   a)   zákona   č   530/2003   Z.   z.   o   obchodnom   registri,   vykonal   výmaz   tejto spoločnosti z obchodného registra ku dňu 9. 11. 2004. Týmto dňom, v súlade s § 68 ods. 1 OBZ, spoločnosť C., spol. s r.o. zanikla. (...)

Najvyšší   súd   SR,   ako   dovolací   súd   v   konaní   začatom   na   základe mimoriadneho dovolania   Generálneho   prokurátora   SR,   uznesením   zo   dňa   28.   06.   2005 sp. zn.   4   M   Obdo   2/2005,   dovolacie   konanie   zastavil,   a   to   z   dôvodu   neodstrániteľnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku právnej subjektivity dlžníka, spoločnosti C., spol. s r. o., nakoľko táto obchodná spoločnosť bola z Obchodného registra Okresného súdu v N. odd. Sro, vložka č. 12543/N, dňa 9. 11. 2004 vymazaná, teda zanikla bez právneho nástupcu.

(...) následne iný senát Najvyššieho súdu SR v inom súdnom konaní - vedenom pod sp. zn. 6 Obo 38/05, v právnej veci žalobcu, C., spol. s r. o., proti žalovaným, v 1./ rade F., v 2./ rade C., o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a iné, vydal uznesenie zo dňa 08. 08. 2005 sp. zn. 6 Obo 38/05, ktorým v rozpore s ustanovením § 135 ods. 1 tretia veta (...) spochybnil   právoplatnosť   dovtedy   všetkými   súdmi   rešpektovaného   uznesenia   Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 07. 2004 sp. zn. 28 K 226/2002, (...) poučil žalobcu, t. j. dlžníka,   C.,   spol.,   s r.   o.   (ďalej   v   texte   len   „dlžník“)   vo   svojej   vecí,   „aby   si   vyžiadal od konkurzného súdu uznesenie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku“, lebo toto uznesenie mu ešte nebolo riadne doručené.

Dlžník,   v   súlade   s   uvedeným   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   SR,   prípisom zo dňa   25.   08.   2005,   konal   na   základe   poskytnutého   poučenia   ako   právne   postupovať vo veci, a požiadal prvostupňový súd o doručenie právoplatného uznesenia zo dňa 14. 07. 2004   na   adresu   N.   (čl.   392).   Prvostupňový   súd   predmetné   právoplatné   uznesenie sprievodným listom zo dňa 07. 09. 2005 (čl. 414) zaslal dlžníkovi na vedomie, ale mu ho výslovne   nedoručoval   s   právnymi   účinkami   doručovania   rozhodnutia   proti   ktorému   je prípustné odvolanie.

(...)   podal   dlžník   proti   právoplatnému   uzneseniu   prvostupňového   súdu   odvolanie zo dňa 22. 09. 2005 priamo na Najvyšší súd SR (...). Uvedené podanie nebolo zapísané v deň doručenia do príslušného registra, nebola mu pridelená spisová značka Najvyššieho súdu SR, ale ho neznáma osoba držala bez spisovej značky na neznámom mieste.

(...) dlžník zaslal podané odvolanie aj na vedomie prvostupňovému súdu, tento súd prípisom   z   26.   10.   2005   (čl.   443)   doručeným   na   Najvyšší   súd   SR   dňa   31.   10.   2005 o 8,00 hod., predložil vec tomuto súdu. Na uvedenom prípise prvostupňového súdu (čl. 443) je   uvedená   spisová   značka   Najvyššieho   súdu   2   Obo   344/05   ako   odvolacieho   súdu príslušného konať a rozhodnúť o veci (ďalej v texte len „odvolací súd“).   (V súčasnosti je odvolanie dlžníka zo dňa 22. 09. 2005 podané dňa 23. 09. 2005, doručené Najvyššiemu súdu SR dňa 26. 09. 2005, bez čísla listu iba vložené do súdneho spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 344/05.)

Odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   16.   11.   2005   sp.   zn.   2   Obo   344/2005,   zrušil rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   avšak   nevrátil   vec   prvostupňovému   súdu   na   nové konanie, ale v rozpore so zrušovacím prejavom, zastavil konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. (...)

Sťažovateľ proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie zo dňa 03. 01. 2006. (...)   Dovolací   súd   uznesením   zo dňa   29.   03.   2006 sp.   zn.   1   Obdo V   6/2006   dovolanie sťažovateľa odmietol (...).»

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   jeho   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené z nasledovných dôvodov:

«1./Dovolací   súd   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé súdne konanie, keď v rozpore s § 66e ods. 1 ZKV v spojení s § 236 a nasl. O. s. p. odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., ktoré smerovalo proti rozhodnutiu proti ktorému je dovolanie prípustné a v rozpore s § 242 ods. 1 O. s. p. nepreskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu dovolania sťažovateľa a v ňom uplatnených vád konania. (...)

Sťažovateľ je toho právneho názoru, že v predmetnej konkurznej veci nemožno použiť ustanovenie   §   66f   ZKV,   a   preto   je   dovolanie prípustné,   a   to   z nasledovných   dôvodov: Vychádzajúc z ustanovenia § 66e ods. 1 ZKV, na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 66f ZKV, na konkurz a vyrovnanie sa nepoužijú ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d Občianskeho súdneho poriadku.

Pojem „konkurz“ sa v ZKV používa ako legislatívna skratka pre konkurzné konanie, ktorý zákon zaviedol v § 2 ods. 1 ZKV. Podľa § 2 ods. 1 ZKV, ak je dlžník v úpadku, možno na konkurznom súde (ďalej len „súd“) začať za podmienok ustanovených týmto zákonom konkurzné   konanie   (ďalej   len   "konkurz")   alebo   vyrovnacie   konanie   (ďalej   len „vyrovnanie“).

Citované   ustanovenie   §   2   ods.   1   ZKV   je   špeciálnym   procesným   ustanovením vo vzťahu   k   všeobecnému   procesnému   predpisu,   ktorým   je   Občiansky   súdny   poriadok, a preto   má   prednosť   pred   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle citovaného   ustanovenia,   konkurz sa môže   začať   až   po splnení materiálnych   podmienok stanovených ZKV, čo znamená, že samotný konkurz sa začína až jeho vyhlásením. Z tohto hľadiska je potrebné vysvetľovať   ustanovenie § 2 ods.   1 ZKV   tak,   že síce nestanovuje začatie   konkurzného   konania   v   zmysle   začatia   súdneho   konania   ako   takého,   ale   ZKV používa   legislatívnu   skratku   „konkurz“   len   pre   tú   časť   konkurzného   konania,   ktorá nasleduje po vyhlásení konkurzu, t. j. po splnení materiálnych podmienok pre vyhlásenie konkurzu, čo vyplýva aj z ďalších ustanovení ZKV. (...)

2./ Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   porušené,   ak   odvolací   súd   zruší právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k nesprávnemu výkladu ustanovení § 48 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   o   doručovaní   písomností   právnickej   osobe,   a   preto v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom zrušil právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu,   dovtedy   rešpektované   všetkými   súdmi   SR,   a   to   po   viac   ako   400   dňoch   od   jeho riadneho doručenia. Dovolací súd neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie týmito vadami odvolacieho konania. (...)

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   ustanovenie   §   48   ods.   1   O.   s.   p.   upravuje osobitný   spôsob   doručovania   písomností   určených   orgánom   alebo   právnickým   osobám, a to otázku, komu je možné tieto zásielky účinne odovzdať. Písomnosti určené právnickej osobe sa majú doručovať na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri v ktorom je zapísaná. V prípade, že právnická osoba na uvedenej adrese zásielku neprevezme, uvedené zákonné ustanovenie neustanovuje povinnosť doručovať zásielku ešte aj   na   adresu   pracovníka   oprávneného   za   orgány   alebo   právnické   osoby   prijímať písomnosti, a v prípade, že ich niet, netreba doručovať ani na adresu toho, kto je oprávnený za   orgán   alebo   právnickú   osobu   konať.   Uvedené   osoby,   ako   aj   štatutárny   orgán, sú oprávnené   len   zásielky   adresované   právnickej   osobe   účinne   prevziať.   Z   uvedeného dôvodu, ak zásielku na adrese sídla právnickej osoby uvedenej v obchodnom registri alebo v inom   registri   v   ktorom   je   zapísaná,   nikto   neprevezme   a   zásielka   sa   súdu   vráti   ako nedoručená, v súlade s § 48 ods. 2 sa uplatní fikcia doručenia. (...)

Podľa právneho názoru sťažovateľa prvostupňový súd predmetné uznesenie riadne doručoval podľa § 48 ods. 1 O. s. p. adresátovi, t. j. spoločnosti C., spol. s r.o. na adresu sídla spoločnosti uvedenú v obchodnom registri. Na tejto adrese zásielku nikto neprevzal, ani   pracovníci,   ktorí   by boli oprávnení za   spoločnosť   prijímať   písomnosti,   ani   konateľ spoločnosti. Z uvedeného dôvodu, prvostupňový súd po dvoch neúspešných doručeniach v súlade s § 48 ods. 2 O. s. p. považoval uznesenie po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj v prípade, že konateľ dlžníka sa o tom nedozvedel. Z týchto dôvodov nemožno považovať za správny názor odvolacieho súdu, že prvostupňový súd hodnotil vec (t. j. doručovanie ), ako keby ustanovenie § 48 ods. 1 O. s. p. neexistovalo a aplikoval len ustanovenie § 48 ods. 2 o fikcii doručenia, bez toho aby riadne doručoval podľa ustanovenia § 48 ods. 1 O. s. p. (...)

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   úvaha   odvolacieho   súdu   o   povinnosti doručovania na „všeobecne známu adresu konateľa C. s. r. o. MUDr. V. S.“ nie je v súlade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.   Občiansky súdny poriadok neustanovuje povinnosť doručovať písomnosti určené pre právnickú osobu ešte osobitne aj štatutárnemu orgánu tejto právnickej osoby, aj keď v konkrétnom prípade ide o poslanca Národnej rady SR. Ak je niekto poslancom NR SR, je jeden z tvorcov zákona, z čoho vyplýva, že by mal rešpektovať zákon, ktorý platí, a nie, že by mal mať v súvislosti s týmto postavením iné zákonné výhody. Takýto právny záver vyplýva aj z ustanovenia § 48 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého písomnosť adresovaná právnickej osobe sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. (...)»

Podľa   sťažovateľa   „(...) uznesenie   prvostupňového   súdu   zo   dňa   14.   7.   2004 sp. zn. 28 K/226/2002, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť C., spol., s r.o. zamietnutý pre nedostatok majetku, po neúspešnom doručení dlžníkovi na adrese sídla spoločnosti, a to dňa 19. 07. 2004 ako aj dňa 17. 08. 2004, v súlade s § 48 ods. 2 O. s. p., sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a preto uvedené   uznesenie   prvostupňového   súdu   dňa   25.   09.   2004   nadobudlo   právoplatnosť. Z uvedených   dôvodov   odvolanie   dlžníka   zo   dňa   22.   09.   2005   bolo   podané   proti právoplatnému   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   14.   7.   2004 sp. zn. 28 K/226/2002, a preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací mal predmetné odvolanie podľa   §   218   ods.   1   písm.   a)   odmietnuť   ako   oneskorene   podané,   a   preto   uznesením Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   16.   11.   2005   sp.   zn.   2   Obo   344/2005   sa   v   rozpore ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušilo   právo   platné   uznesenie prvostupňového súdu. (...)

3./ V rozpore so zásadou spravodlivosti súdneho konania, odvolací súd neskúmal, či je podané odvolanie prípustné, t. j, či bolo podané včas, či bolo podané oprávnenou osobou,   či   nesmeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné,   či   má   všetky náležitosti   podľa   §   205   ods.   1   a   2   O.   s.   p.,   čím   zvýhodnil   odvolateľa   tolerovaním nedostatkov   odvolania,   nesplnením   zákonom   vyžadovaných   podmienok.   Dovolací   súd neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie týmito vadami odvolacieho konania. (...)

4./ Odvolací súd zaťažil svoje rozhodnutie vadou nespravodlivosti, keď v rozpore zákonným ustanovením § 213 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. sa domnieval, že nie je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, lebo mal za to, že súd prvého stupňa dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   avšak dokazovanie v potrebnom rozsahu neopakoval. Dovolací súd neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie touto vadou odvolacieho konania. (...)

5./   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   nebolo   realizované,   keď odvolací súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil. Dovolací   súd   neposkytol   súdnu   ochranu   a   zaťažil   svoje   rozhodnutie   vadou nepreskúmateľnosti. (...)“.

Sťažovateľ je toho názoru, že v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu uvedené skutkové   a   právne   závery   sú   zjavne   neodôvodnené,   svojvoľné   a neudržateľné,   vôbec neobjasňujú rozhodnutie súdu vo veci samej, a preto majú za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie z dôvodov uvádzaných sťažovateľom v sťažnosti:„6./ Ak odvolací súd zruší rozhodnutie bez zákonného dôvodu, a po zrušení nevráti vec   prvostupňového   súdu   na   ďalšie   konanie,   takéto   rozhodnutie   je   nespravodlivé, nezákonné, lebo štátne orgány podľa Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 221 ods. 1 písm. a) až h) O. s. p., účinného od 01. 09. 2005, odvolací súd môže zrušiť rozhodnutie prvostupňového   súdu   len   v   taxatívne   vymedzených   prípadoch.   Dovolací   súd   neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie touto vadou odvolacieho konania.

7./ Postup   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   vyjadrením   morálneho   odsúdenia konania jedného z účastníkov, a to sťažovateľa, na základe morálnych princípov, ktoré odvolací súd nadradil nad ústavné a všeobecné zákony Slovenskej republiky, a nad konanie v súlade s nimi, v dôsledku čoho bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Dovolací súd neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie touto vadou odvolacieho konania. (...)

Sťažovateľ   chce   poukázať   na   skutočnosť,   že   jeho   konanie   bolo   a   je   v   súlade so zákonmi Slovenskej republiky. Od zmluvy o odplatnom prevode akcií odstúpil len preto, aby chránil majetok štátu, ktorý v rámci privatizácie nadobudol dlžník, ktorý však v rozpore so zmluvou nezaplatil kúpnu cenu. Návrh na vyhlásenie konkurzu sťažovateľ podal v súlade so zákonom 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, a to z dôvodu, že dlžník neplnil svoje splatné   záväzky,   nemal   žiaden   majetok   a   nevykonával   žiadnu   podnikateľskú   činnosť, čo dlžník   sám   priznal   na   čl.   151   spisu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   takáto   obchodná spoločnosť nemôže mať zastúpenie na podnikateľskom trhu. (...)

Sťažovateľ nepovažuje za spravodlivé, keď by mala byť chránená zmluvná strana na základe morálnych princípov v čase, keď táto je v permanentnom porušovaní citovaného § 66g ods. 1 zákona č. 328/1991 o konkurze a vyrovnaní, ako aj citovaného Čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004, teda nielenže koná nezákonne, ale aj nemorálne, nakoľko zákony sú prijaté v súlade s princípmi morálky (...).“

Podľa názoru sťažovateľa: „Ak odvolací súd svojím postupom a rozhodnutím chránil záujmy jedného účastníka konania, ktorého procesné úkony a nekonanie bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a odsúdil konanie iného účastníka konania ako nemorálne, hoci jeho konanie bolo v súlade so zákonom, takýmto postupom a rozhodnutím odvolací súd porušil právo iného účastníka konania, a to právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

8./   Postupom   odvolacieho   súdu,   ktoré   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia predchádzalo,   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keď v rozpore s § 3 ods. 8 zákona č. 757/2004 Z. z., s § 44 ods. 1 O. s. p. a s § 13 ods. 1 Kancelárskeho   poriadku   Najvyššieho   súdu   SR   bolo   odňaté   jeho   právo   nahliadnuť do súdneho spisu za účelom prevzatia odvolania a vyhotoviť si z neho fotokópie. (...)

Sťažovateľ sa o podaní odvolania dlžníka zo dňa 22. 09. 2005 a jeho približnom obsahu dozvedel z iných informačných zdrojov, ako zo súdneho spisu 2 Obo 344/2005. Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, v rozpore s povinnosťou ustanovenou v § 211 ods. 1 O. s. p., odvolanie dlžníka zo dňa 22. 09. 2005 sťažovateľovi, ako účastníkovi predmetného konania nedoručil, a ani ho nevyzval, aby sa k odvolaniu vyjadril. (...)

Z dôvodu, že odvolanie dlžníka sťažovateľovi v rozpore s § 211 ods. 1 O. s. p. nebolo odvolacím   súdom   doručené,   ako   aj   kvôli   pochybnostiam   sťažovateľa   o   tom   či   bola predmetná vec pridelená zákonnému sudcovi, ak odvolanie dlžníka zo dňa 22. 09. 2005, ktoré bolo doručené na Najvyšší súd SR dňa 26. 9. 2005, bolo pridelené až 31. 10. 2005 alebo 14. 11. 2005 (podľa tvrdenia predsedu senátu uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 11. 2005 sp. zn. 1 Ndob 85/2005) na rozhodnutie senátu 2 Obo, a do tohto dňa nebola pridelená spisová značka, ani nebol určený zákonný sudca, právny zástupca sťažovateľa mal záujem konať vo veci, a ešte pred rozhodnutím, dňa 15. 11. 2005 faxom ako aj poštou zaslal súdu prvú žiadosť o nahliadnutie do súdneho spisu za účelom prevzatia odvolania a podania vyjadrenia vo veci.

Nahliadnutie do súdneho spisu na základe prvej žiadosti zo dňa 15. 11. 2005 nebolo umožnené, preto právny zástupca sťažovateľa dňa 16. 11. 2005 faxom ako aj poštou zaslal súdu   druhú   žiadosť   o   nahliadnutie   do   súdneho   spisu,   ako   aj   námietku   zaujatosti   proti predsedovi senátu 2 Obo, JUDr. J. Š.

Odvolací   súd   bez   toho,   aby   súhlasil   alebo   odoprel   súhlas   s   nahliadnutím do predmetného   súdneho   spisu,   túto   žiadosť   podanú   podľa   §   13   ods.   1   Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR, ignoroval a ihneď, teda po dvoch dňoch od pridelenia veci, v čase, keď sa účastník konania domáhal nahliadnutia do spisu a podal riadnu námietku zaujatosti, ešte dňa 16. 11. 2005 vo veci rozhodol. Takýmto postupom odvolacieho súdu sa sťažovateľovi v rozpore so základnými zásadami činnosti súdov podľa § 3 ods. 8 zákona č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch,   ako aj v rozpore   s § 44 ods.   1 O.   s.   p.,   odoprelo   právo nahliadnuť do súdneho spisu za účelom oboznámenia sa a prevzatia odvolania. (...)“

K porušeniu   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   sťažovateľ uviedol:

„(...) Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu, keď podaniu dlžníka - odvolaniu zo dňa 22. 09. 2005, ktorý dňa 23. 09. 2005 dlžník podal priamo na Najvyšší súd SR, ako na súd odvolací, ktoré bolo doručené na Najvyšší súd SR dňa   26.   09.   2005   o 8,00   hod.   v   troch   vyhotoveniach,   náhodným   výberom   nepridelil zákonného   sudcu   na   konanie   a   rozhodnutie   o   veci,   uvedené   podanie   nezapísal do príslušného registra a nepridelil tomuto podaniu spisovú značku. Toto podanie bez čísla listu iba vložil do súdneho spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 344/05, a zo spisu nemožno zistiť akým spôsobom a kedy sa odvolanie dlžníka do tohto spisu dostalo, a kto s ním od 26. 09. 2005 manipuloval.

Senát Najvyššieho súdu 2 Obo, ktorý vo veci vydal napadnuté rozhodnutie zo dňa 16. 11.   2005   sp.   zn.   2   Obo   344/2005,   nebol   zákonným   sudcom   oprávneným   konať a rozhodnúť   o   odvolaní   dlžníka   zo   dňa   22.   09.   2005,   lebo   tento   senát   nebol   určený k podaniu dlžníka doručenému Najvyššiemu súdu SR dňa 26. 09. 2005 ako zákonný sudca náhodným výberom v súlade s § 3 ods. 3, § 51 ods. 1, § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z., ani   v   súlade   s §   10   ods.   1   Kancelárskeho   poriadku   Najvyššieho   súdu   SR   Spr   118/02. Zákonným sudcom na konanie a rozhodnutie v tejto veci mohol byť jedine ten, ktorému by vec bola náhodným výberom pridelená dňa 26.   9.   2005,   čo sa však v predmetnej veci nestalo. (...)

Zo súdneho spisu 2 Obo 344/05 však nemožno zistiť a preveriť, či vo veci rozhodol senát   Najvyššieho   súdu   SR   2   Obo,   alebo   iba   predseda   tohto   senátu   ako   jedna   osoba. V súdnom   spise   sa   nenachádza   zápisnica   a   dokonca   ani   žiaden   úradný   záznam z neverejného zasadnutia, z ktorého by bolo možné preveriť, v akom zložení, kedy a kde zasadal   a   rozhodoval   senát   2   Obo.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno   preveriť,   či   dvaja členovia senátu, ktorých mená zo súdneho spisu nemožno zistiť, či neboli vo veci zaujatí, čí boli zákonnými sudcami, alebo či sa vôbec zúčastnili rozhodnutia vo veci samej.

Zo súdneho spisu 2 Obo 344/05, v rozpore s § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z, nemožno zistiť a nemožno preveriť ani to, kedy a či bola vec pridelená senátu 2 Obo ako zákonnému sudcovi, lebo ani potvrdenie o prevzatí a pridelení veci zákonnému sudcovi sa v súdnom   spise   nenachádza.   Z   dôvodu,   že   sťažovateľovi   ešte   pred   rozhodnutím v predmetnej veci nebolo povolené do súdneho spisu nahliadnuť, a vo veci sa rozhodlo už 16. 11. 2005, hoci spis bol údajne iba 14. 11. 2005 pridelený zo spisu Najvyššieho súdu SR 6   M   Obdo   5/2005,   ďalej   z   dôvodu,   že   odvolací   súd   rozhodol   bez   ohľadu   na   žiadosť o študovanie spisu za účelom prevzatia odvolania, z dôvodu, že v súdnom spise je priame podanie dlžníka - odvolanie zo dňa 26. 09. 2005 iba vložené bez spisovej značky, bez čísla listu,   z   dôvodu,   že   spisová   značka   2   Obo   344/2005   je   uvedená   až   na   predložení   veci prvostupňovým súdom doručenom 31. 10. 2005, z dôvodu, že v súdnom spise na čl. 444 až 446 pôvodná žurnalizácia na vyjadrení sťažovateľa zo dňa 07. 11. 2005 je vyzmizíkovaná a prepísaná, sťažovateľ má za to, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, lebo je preukázané, že so súdnym spisom bolo v rozpore s právnymi predpismi manipulované.(...)

Sťažovateľ je toho názoru,   že predseda senátu 2 Obo,   JUDr.   J.   Š.   bol vylúčený z rozhodovania   aj   vzhľadom   na   jeho   pomer   k   účastníkom   tohto   konania.   Rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Dso 1/03, (...) JUDr. J. Š. sa dopustil skutkov, (...) že vzhľadom na jeho osobné vzťahy k MUDr. V. S., konateľovi a spoločníkovi dlžníka, v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Z dôvodu, že na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ mal pochybnosti o nezaujatosti   predsedu   senátu,   JUDr.   J.   Š.,   podal   námietku   zaujatosti,   ktorá   bola odvolaciemu súdu SR doručená faxom dňa 16. 11. 2005, a v súlade s § 42 ods. 1 O. s. p. toto   podanie   bolo   doplnené   dňa   18.   11.   2005   doručením   jeho   originálu.   Najvyšší   súd uznesením zo dňa 28. 11. 2005 sp. zn. 1 Ndob 85/2005, konanie o námietke zaujatosti zastavil bez jej vecného prejednania, avšak rozhodnutie súdu sa týkalo námietky zaujatostí zo dňa 18. 11. 2005, hoci sťažovateľ námietku zaujatosti riadne podal dňa 16. 11. 2005, na ktorú   však   súd   v   rámci   konania   o   námietke   zaujatosti   neprihliadal   a   vo   svojom rozhodnutí sa týmto podaním ani nevysporiadal. Vzhľadom na to, že odvolací súd vo veci samej   rozhodol   dňa   16.   11.   2005,   keď   bola   súdu   doručená   aj   námietka   zaujatosti sťažovateľa, Najvyšší súd SR, v rámci konania o tejto námietke, mal skúmať kedy toto podanie   súdu   došlo   a   kedy   rozhodoval   odvolací   súd,   avšak   tieto   skutočnosti   vôbec neskúmal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, sťažovateľ je tohto právneho názoru, že uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2005 sp. zn. 1 Ndob 85/2005, ktorým konanie o námietke zaujatosti bolo zastavené bez jej vecného prejednania, je nepreskúmateľné, lebo o jeho podaní - námietke zaujatosti zo dňa 16. 11. 2005, podanej podľa názoru sťažovateľa ešte pred rozhodnutí odvolacieho súdu, doposiaľ nebolo rozhodnuté, rozhodlo sa o námietke zaujatosti zo dňa 18. 11. 2005, a z tohto dôvodu sťažovateľ má za to, že dňa 16. 11. 2005 vo veci   samej   rozhodol   vylúčený   sudca,   ktorý   nebol   zákonným   sudcom   na   prejednanie a rozhodnutie veci. (...)“

Sťažovateľ   uvádza: „Z   dôvodu,   že nazretím   do   súdneho   spisu   odvolacieho   súdu 2 Obo 344/05, v rozpore citovaným ustanovením § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, nemožno preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi, a z tohto dôvodu nie je zabezpečená možnosť kontroly evidencie prideľovania vecí na prejednanie sťažovateľovi, t. j. osobe, ktorá má na veci právny záujem, preto tento nedostatok dostatočne preukazuje tvrdenie sťažovateľa, a je dôkazom porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   pod sp. zn. 1 Obdo V 6/2006 a pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 porušil právo F. na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods.1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., a právo na zákonného sudcu   podľa   Čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   podľa   Čl.   38   ods.1 Ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   29.   03.   2006 sp. zn. 1 Obdo V 6/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 11. 2005 sp. zn. 2 Obo 344/05 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Fondu   národného   majetku   SR   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenie v paušálnej   sume   250.000,-Sk   (slovom   dvestopäťdesiat   tisíc   slovenských   korún   ),   ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu F.   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde”),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn. 2   Obo 344/2005   zo   16. novembra   2005,   ústavný   súd   odmietol pre oneskorenosť.

Ústavný súd z podanej sťažnosti a jej príloh zistil, že najvyšší súd ako odvolací súd v konkurznej veci rozhodol 16. novembra 2005 uznesením sp. zn. 2 Obo 344/2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. decembra 2005.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 28. júna 2006, teda nepochybne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, a z toho dôvodu bola v tejto časti odmietnutá ako podaná oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 6/2006 z 29. marca 2006, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade špeciálneho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05)

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   z podanej   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 1   Obdo   V   6/2006   z   29.   marca   2006   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   ako navrhovateľa   v konaní   o vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka   tak,   že   dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu najmä skutočnosťou, že najvyšší súd ako súd dovolací jeho dovolanie odmietol, pričom podľa sťažovateľa je dovolanie prípustné najmä s ohľadom na jeho právny názor, „že v predmetnej konkurznej veci nemožno použiť ustanovenie § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní č. 321/1991 Zb. v znení neskorších predpisov“.

Sťažovateľ v sťažnosti vychádzal z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Nosným   základným   právom   sťažovateľom   namietaných   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru je právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj základné právo na zákonného sudcu a právo na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis, II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len   v   prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté   právne   závery   boli   so   zreteľom   na   skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé konanie ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy,   nie   je   absolútne.   Ak   ide   o   vymedzenie   súdnej   ochrany   subjektívnemu   právu, uvedený   článok   odkazuje   na   zákon.   Preto   len   na   základe   tohto   článku   ústavy nemožno vyvodiť   právo   na   súdnu   ochranu   dovolacím   súdom.   Tým   viac   potom   platí, že sa ho   nemožno   dovolávať   bez   splnenia   zákonom   stanovených   podmienok,   ktoré v prípade dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť prísnejšie ako v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 6/2006 z 29. marca 2006 okrem iného vyplýva: «(...) Citované ust. § 66e ods. 1, ako aj § 66f ZKV použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spájajú so slovom „konkurz“. Samotný zákon (ZKV) slovo „konkurz“ bližšie nedefinuje. Z ust. § 2 ods. 1 ZKV sa javí, že tento zákon slovo „konkurz“ stotožňuje s konkurzným konaním. Z takto chápanej právnej úpravy by potom vyplývalo, že v zmysle ust. § 66e ZKV na konkurzné konanie, t. j. od jeho začiatku až do jeho skončenia   sa   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   používajú   len   vtedy,   ak   ZKV neustanovuje inak. Keďže ale tento zákon v ust. § 66f ods. 1 stanovuje, že v konkurznom konaní ustanovenia OSP upravujúce dovolanie sa nepoužijú, potom logicky by bolo možné dospieť k záveru, že dovolanie v konkurznom konaní nie je prípustné. Riešenie tejto otázky však ani v teórii, ani v praxi nie je celkom jednoznačné a pravdepodobne legislatívne určito je táto otázka zodpovedná až v zákone o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov č. 7/2005 Z. z. V ust. § 198 ods. 1 zákona je jednoznačne stanovené, že dovolanie, ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné. Vzhľadom na znenie čl. IV tohto zákona, podľa ktorého čl. I. nadobúda účinnosť 1. 1. 2006, tento zákon v danej veci nemožno aplikovať.

V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu v rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 55/2004 (zošit 3/2004) je uverejnený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 1/2004, z ktorého   je   judikovaná   právna   veta   v tom   znení,   že   ak   odvolací   súd   rozhodnutie   súdu prvého   stupňa   zmení   tak,   že   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   zamietol,   proti   tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné. Týmto spôsobom danú problematiku riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 26. 2. 2003 č. IV ÚS 31/03. V danej   veci   dovolaniami   napadnutým   uznesením   odvolacieho   súdu   však   nebolo rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zmenené   tak,   že by   odvolací   súd   návrh   na   vyhlásenie konkurzu zamietol, preto argumentáciu uvedenú v publikovanom rozhodnutí nemožno bez ďalšieho použiť (keď naviac súdy takto publikovanými rozhodnutiami nie sú ani viazané). Preto dovolací súd zvažujúc viaceré výkladové možnosti, týkajúce sa aplikácie citovaných ustanovení, dospel k záveru, že v danej konkrétnej veci ust. § 66f ZKV použitie ustanovenia OSP o dovolaní vylučuje, keďže ide o uznesenie vydané v konkurznom konaní a tento výklad neodporuje doterajšej súdnej praxi (ale ani následnej legislatívnej úprave). (...)»

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov   a   zaujíma   stanovisko   k   podstate   dôvodov uvedených   v dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takéto   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV.   ÚS   43/04)   sťažovateľa. Treba   ešte   uviesť,   že dovolací   súd   aj ústavne udržateľným spôsobom zaujal stanovisko k interpretácii § 66e ods. 1, ako aj § 66f zákona o konkurze   a   vyrovnaní   č.   328/1991   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   na   uplatnenie ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v konkurznom   konaní, k čomu je potrebné ešte dodať, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   č.   757/2004   Z.   z.   v znení neskorších predpisov je zverená práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Ak sťažovateľ tvrdil, že podal námietku zaujatosti, „ktorá bola odvolaciemu súdu SR doručená faxom dňa 16. 11. 2005, a v súlade s § 42 ods. 1 O. s. p. toto podanie bolo doplnené   dňa   18.   11.   2005   doručením   jeho   originálu   (...)“, pričom   najvyšší   súd 16. novembra   2005   vo   veci   meritórne   rozhodol   neprihliadnuc   na   námietku   zaujatosti, ústavný súd môže len konštatovať, že takýto postup najvyššieho súdu, ako aj postup, keď najvyšší   súd   uznesením   zo   dňa   28.   novembra   2005   sp.   zn.   1   Ndob   85/2005   konanie o námietke   zaujatosti   zastavil   bez jej vecného prejednania, nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný (v tejto súvislosti možnosť použitia analogie legis podľa § 10 ods. 10 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov).

Ústavný súd osobitne zameral pozornosť na tvrdenie sťažovateľa, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie postupom odvolacieho súdu, „keď v rozpore s § 3 ods. 8 zákona č. 757/2004 Z. z., s § 44 ods. 1 O. s. p. a s § 13 ods. 1 Kancelárskeho poriadku   Najvyššieho   súdu   SR   bolo   odňaté   jeho   právo   nahliadnuť   do   súdneho   spisu za účelom prevzatia odvolania a vyhotoviť si z neho fotokópie (...)“, a ústavný súd mohol len konštatovať, že v tejto časti je sťažnosť neprípustná.

Podľa § 44 ods. 1 OSP v znení platnom do 1. septembra 2005, ako aj po 1. septembri 2005, účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií (...). Podľa odseku 2 citovaného   ustanovenia   niekomu   inému   než   účastníkovi   môže   predseda   senátu   alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody   a   oprávnené   záujmy   účastníkov   tým   nemôžu   byť   dotknuté.   Stabilný   a   logický výklad tohto ustanovenia vylučuje, aby účastníci a ich zástupcovia boli zásadným spôsobom obmedzení v práve robiť si odpisy. Rovnako by však bolo nelogické a v rozpore s účelom takého oprávnenia účastníka konania a jeho zástupcu, aby tak mohli urobiť bez súhlasu predsedu senátu, ktorý jediný je oprávnený posúdiť, či niet zákonnej prekážky na to, aby sa určitý odpis zo spisu urobil, napríklad či účastník a jeho zástupca nemienia urobiť odpis z pripojeného spisu, v ktorom už účastník nie je účastníkom konania, z časti spisu, ktorá má povahu   utajovanej   skutočnosti,   a   podobne.   Napokon   iba   predseda   senátu   je   oprávnený posúdiť aj to, či ide vôbec o účastníka, ak sa osoba odvoláva na svoje postavenie účastníka podľa § 94 ods. 1 OSP, pričom nebola ešte do konania pribraná uznesením súdu. Preto ústavne súladným výkladom § 44 ods. 1 OSP najmä so zreteľom na obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou   je právo na spravodlivé súdne konanie, je taký výklad, podľa ktorého aj účastník a jeho zástupca si môžu urobiť odpis zo spisu len na základe súhlasu predsedu senátu, ktorý je vo veci zákonným sudcom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. K iným právnym prostriedkom ústavný súd ráta nielen   tie   prostriedky,   ktoré   majú   povahu   opravných   prostriedkov,   ale   aj   tie,   ktorých použitie   by   mohlo   viesť   (nemusí)   k   postupu   odstraňujúcemu   tvrdené   porušovanie základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ podľa týchto východísk a platného právneho stavu mal po namietanom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy požiadať príslušného predsedu senátu, ktorý   bol   v   jeho   veci   zákonným   sudcom,   o   súhlas na   vyhotovenie   odpisu.   Pokiaľ   tak sťažovateľ urobil a nedostal stanovisko predsedu senátu, nič nebránilo sťažovateľovi, aby podal   sťažnosť   na   predsedu   senátu   predsedovi   najvyššieho   súdu.   Ak   tak   sťažovateľ neurobil, ale obrátil sa na ústavný súd, nevyužil právny prostriedok ochrany svojho práva. (m. m. IV. ÚS 202/03).V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že okrem vyhotovenia odpisu (žiadosti o taký odpis) mohol sťažovateľ v súlade so svojimi procesnými oprávneniami požiadať krajský súd o doručenie podania odvolania (účastníka konania) (§ 42 ods. 3 i. f. OSP).

Z uvedených záverov vyplýva, že napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007