znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 32/02-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2002 o späťvzatí z 28. januára 2002 návrhu z 26. novembra 2001 na začatie konania P. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v súvislosti s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/01 ohľadne jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu z 26. júna 2001 a 12. októbra 2001 takto

r o z h o d o l :

Späťvzatie návrhu P.   K. na začatie konania pre porušenie práv   p r   i p ú š ťa a konanie o ňom   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 26.   novembra   2001   označeným   ako   „Podnet   na   začatie   konania   pred Ústavným súdom SR“ sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   P.   K.,   bytom   B.,   (ďalej   len „navrhovateľ“), ktorého trestná vec pre spolupáchateľstvo k trestnému činu hrubého nátlaku podľa § 9 ods. 2 k § 235a ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona bola v tom čase väzobne   vedená   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 1 T 24/01. K podaniu pripojil viaceré listiny týkajúce sa označenej trestnej veci.

Navrhovateľ podľa svojich tvrdení požiadal krajský súd o prepustenie z väzby na slobodu   v dňoch   26.   júna   2001   a 12.   októbra   2001   (v   tomto   prípade   spolu   s ponukou peňažnej záruky). O prvej žiadosti mal krajský súd rozhodnúť v ten istý deň na hlavnom pojednávaní jej zamietnutím, proti čomu navrhovateľ podal ihneď sťažnosť. O tom, ako bolo   o sťažnosti   rozhodnuté   nadriadeným   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky,   však nemá   vôbec   vedomosť.   O druhej   žiadosti   krajský   súd   vôbec   nerozhodol   a zrejme   ju ignoruje.

Námietky   navrhovateľa   voči   krajskému   súdu   (bližšie   analyzované   v podaní)   boli potom zhrnuté v návrhu rozhodnutia (uznesenia), ktoré by mal ústavný súd vydať vo veci samej, takto: „Krajský súd v Bratislave v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu,   ktorú   podnecovateľ   podal   dňa   26.   6.   2001   a v súvislosti s rozhodovaním o návrhu podnecovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou podanou dňa 12. 10. 2001, porušil jeho práva podľa článku 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky, článku 17 ods. 2/ Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Právny zástupca navrhovateľa však podaním z 28. januára 2002 oznámil ústavnému súdu: „V označenej právnej veci som podal podnet vo veci rozhodovania Krajskému súdu v Bratislave. Tento podnet beriem celkom späť a navrhujem, aby ústavný súd vyniesol toto uznesenie: Ústavný súd zastavuje konanie o podnete na začatie konania pred Ústavným súdom SR podanom dňa 26. 11. 2001.“

Ústavný súd listom zo 4. februára 2002 požiadal právneho zástupcu navrhovateľa, aby   v lehote   7   dní   oznámil,   akým   spôsobom   boli   medzičasom   zabezpečené   tie   práva navrhovateľa,   ohľadne   porušenia   ktorých   sa   obrátil   na   ústavný   súd   o ústavnú   ochranu. Právny zástupca navrhovateľa však napriek obdržaniu tohto listu 7. februára 2002 doposiaľ naň neodpovedal.

II.

Podanie   navrhovateľa   nemožno   kvalifikovať   ako   podnet   na   začatie   konania   pre porušenie práv podľa znenia čl. 130 ods. 3 ústavy platného a účinného do 1. júla 2001, ale ako návrh na začatie konania pre porušenie práv podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“; pozri napr. III. ÚS 100/01, III. ÚS 124/01, III. ÚS 4/02 a iné).

Na späťvzatie takéhoto návrhu treba primerane použiť § 54 zákona o ústavnom súde o späťvzatí   ústavnej   sťažnosti.   Podľa   tohto   ustanovenia:   „Ak   sťažovateľ   vezme   svoju ústavnú   sťažnosť   späť,   ústavný   súd   konanie   o nej   zastaví.   To   neplatí,   ak   ústavný   súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa z dôvodov hodných osobitného zreteľa.“

Keďže navrhovateľ vzal svoj návrh z 26. novembra 2001 na začatie konania pre porušenie práv podaním z 28. januára 2002 späť a ústavný súd nezistil – aj vzhľadom na postoj právneho zástupcu navrhovateľa k listu ústavného súdu zo 4. februára 2002 – dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by tomu bránili, pripustil toto späťvzatie a konanie o návrhu navrhovateľa zastavil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2002