znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 319/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoobchodnou   spoločnosťou   STEHURA   &   partners,   s.   r.   o.,   Fraňa   Kráľa   2080,   Čadca,v mene ktorej   koná advokát JUDr. Celestín   Stehura, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoP 35/2014-175z 27. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola11. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), upravená adoplnená podaním sťažovateľa doručeným 9. októbra 2014, ktorou namieta porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkomKrajského   súdu   v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“) č.   k.   5   CoP   35/2014-175z 27. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len„okresný   súd“)   č.   k.   6   P/27/2012-158   zo 14.   novembra   2013   (ďalej   aj   „rozsudokokresného súdu“) bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 573/01 z 22. októbra 2001zmenený   tak,   že   sťažovateľovi   bola   určená   povinnosť   platiť   zvýšené   výživnéna maloletého syna v sume 180 € mesačne k rukám matky počnúc 3. septembrom 2012s tým, že zameškané výživné okresný súd povolil sťažovateľovi splácať spolu s bežnýmvýživným po 20 € mesačne. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresnéhosúdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd vykonal „zúžené dokazovanie“ v rozsahu jehomajetkových   príjmov,   pričom   ostatnými   ním   namietanými   skutočnosťami   sa   hlbšienezaoberal a ním navrhované dôkazy nevykonal. Podľa jeho názoru krajský súd svojpotvrdzujúci   rozsudok   bližšie   neodôvodnil   a s   uplatnenými   odvolacími   dôvodmi   sanevysporiadal.   Následne   cituje   dopadajúcu   judikatúru   ústavného   súdu   vzťahujúcu   sana obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   226/03,I. ÚS 114/08, III. ÚS 153/07, III. ÚS 47/05). Nadväzne na to sťažovateľ uvádza, že «či už OS Čadca vo svojom rozhodnutí ako i KS Žilina mal sa riadne zaoberať mojimi dôvodmi, pre   ktoré   som   podal   odvolanie   a   riadne   na   ne   odpovedať,   prečo   tieto   dôvody neakceptoval. Je zrejmé, že všeobecný súd nezistil dôsledne skutkový stav veci, t. j. nezistil majetkové pomery členov spoločnej domácnosti navrhovateľky (napr. manžela navrhovateľky),   ďalej   nezistil   dôsledne   výšku   sociálnych   príspevkov   na   maloletého, na ktorého   som   povinný   platiť   výživné   (je   všeobecne   známe,   že   výška   „prídavku na dieťa“, ktorý je poskytovaný v Rakúskej republike je niekoľkonásobne vyššia ako v SR, kde   je   výška   23,10   mesačne)   ako   i   nezistil   a   nesprávne   sa   vysporiadal   s   mojimi príjmovými možnosťami. Ak mám nepravidelný príjem, je potrebné vychádzať z jeho celoročného priemeru. Všeobecný súd však vo svojom rozhodnutí vôbec nedáva odpoveď na   moje   „argumenty“,   z   toho   mi   sa   vyvodzuje   záver,   že   všeobecný   súd   sa   mojimi argumentmi   vôbec   nezaoberal.   Navyše   nedôsledným   zistením   skutkového   stavu   som vystavený   rozhodnutím   porušovateľa   trestnému   stíhaniu   pre   trestný   čin   zanedbania povinnej   výživy   podľa   §   207   TZ,   nakoľko   súdom   stanovenú   vyživovaciu   povinnosť nedokážem objektívne plniť.».

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na dôvody, pre ktoré by mu malústavný súd priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €. Tie spočívajú v ohrození jehopsychického stavu, ako aj v pocitoch neistoty.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje   vydať   vo   vecirozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorurozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 35/2014 z 27. mája 2014 porušené bolo. Ďalejnavrhuje   napadnutý   rozsudok   zrušiť,   vec   vrátiť   krajskému   súdu   na   ďalšie   konaniea sťažovateľovi priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj úhradu trov konaniav sume 340,89 € na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorenemôže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu prejeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právomalebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudskýchprávach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môžepreskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveňby mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bolaspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vo   vzťahu   k posúdeniu   namietaného   porušenia   označených   práv   ústavný   súdnajskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadrilzhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochranypodľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákonov,   ktorú   tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavyv spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranupatrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnejnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo vtakých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normyna zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právona súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovenéčl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania.To všetko   v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú prevec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd po uvedení znenia§ 219   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   uviedol,   žes odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje,   pričomv sťažovateľovej   veci „nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   spochybňovali   správnosť rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodujúcich skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody, pre ktoré tak urobil, správne a podrobne rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného   súdu   odvolací   súd   dodáva:   Hmotnoprávnou   podmienkou   pre   zmenu   skôr určenej vyživovacej povinnosti je podľa ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine zmena pomerov. Pri   rozhodovaní   o   zmene   výživného   musí   súd   posúdiť   komplexne   všetky   zmeny v pomeroch účastníkov, ku ktorým došlo od predchádzajúcej úpravy, pričom nemôže opomenúť ani existenciu ustanovenia § 62 ods. 2 Zákona o rodine zakotvujúcu právo dieťaťa podieľať sa na dosiahnutej životnej úrovni svojich rodičov, či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle, ako i všeobecné hľadisko upravené v ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri rozhodovaní o výživnom sa prihliada na odôvodnené potreby oprávneného,   ako   aj   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   Otec maloletého v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli predmetom   prvostupňového   konania,   resp.   ktoré   by   prvostupňový   súd   pri   svojom rozhodnutí   nezohľadnil.   Prvostupňový   súd   správne   právne   odôvodnil,   prečo   návrhu vyhovel a ustálil výšku vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému na sumu 180,- eur mesačne.   Odvolaciu   námietku   týkajúcu   sa   nedostatočného   odôvodnenia a nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu   nepovažoval   odvolací   súd   za   dôvodnú, nakoľko okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré   sú   z   hľadiska   súdneho   rozhodnutia   považované   za   rozhodujúce.   Právo na spravodlivý   súdny   proces   nezahŕňa,   aby   sa   súd   stotožnil   s   názormi   účastníkov konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04) a ani to, aby bol účastník úspešný v konaní (I. ÚS 50/04). Keďže odvolací súd v napadnutom rozsudku nezistil pochybenie, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.“.

Keďže krajský súd si dôvody uvedené v rozsudku okresného súdu v plnej miereosvojil   a zároveň   na   ne   poukázal,   ústavný   súd   pri   hodnotení   ústavnej   udržateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľaktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožnoposudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   tvoria   z hľadiskapredmetu konania jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08a IV. ÚS   66/2011).   S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   vzal   zreteľ   i na   záveryokresného súdu formulované v jeho rozsudku č. k. 6 P 27/2012-158 zo 14. novembra2013,   z ktorých   vyplýva,   že   sťažovateľ   od   poslednej   úpravy   vyživovacej   povinnostik maloletému (od roku 2001) „neprispel na výživu maloletého okrem určeného výživného žiadnymi finančnými ani naturálnymi hodnotami, nezaujímal sa o maloletého aj napriek tomu, že žijú v jednej obci. Neobstojí tvrdenie otca týkajúce sa porovnávania jeho výdavkov na stravu a výdavkov maloletého a takisto poukazovanie na možnosti a životnú úroveň matky. V tomto prípade treba vychádzať zo situácie, že matka je ťažko zdravotne postihnutou osobou. Aj na pojednávaní sa zúčastnila za prítomnosti svojej osobnej asistentky, pretože veľmi slabo vidí. Za týchto okolností aj napriek rozhodnutiu, že je ťažko zdravotne postihnutou osobou a invalidnou dôchodkyňou, nemožno požadovať od matky dieťaťa, aby si hľadala primerané zamestnanie, keď sama má vážne problémy a musí byť doprevádzaná osobnou asistentkou. Takéto tvrdenie otca je zjavne necitlivé a neohľaduplné. Samotná tá skutočnosť, že matka dieťaťa je opätovne vydatá a že jej manžel pracuje v zahraničí, znamená iba toľko, že súčasný manžel matky sa má podieľať na   nákladoch   spoločnej   domácnosti   a   vyživovacej   povinnosti   na   ďalšie   dieťa,   ktoré z tohto manželstva so súčasným manželom matky sa narodilo. Nevyplýva však manželovi matky   povinnosť   prispievať   na   výživu   maloletého.   Z   dokladov   predložených matkou je zjavné, že ide o dieťa, ktoré sa v súčasnej dobe prudko vyvíja a jeho náklady na oblečenie, stravovanie, obuv, hygienické potreby sú značné. Matka zo svojho príjmu musí   prispievať   primerane   na   náklady   spoločnej   domácnosti,   má   ďalšiu   vyživovaciu povinnosť a pritom do značnej miery je jej práca v domácnosti, orientácia v rodine znevýhodnená   aj   napriek   osobnej   asistentke.   Teda   z   tohto   pohľadu   je   porovnávanie situácie matky a otca maloletého neprimerané. Otec je zamestnaný atak ako to vyplýva z jeho   vyjadrení   prostredníctvom   právneho   zástupcu,   že   nie   je   schopný   vzhľadom na ďalšie náklady, ktoré má v spojení so svojim zamestnaním, vysoké výdavky a nemôže prispievať   na   výživu   maloletého   požadovanou   sumou,   tieto   skutočnosti   žiadnym spôsobom   nepreukázal.   Práve   naopak,   matka   prostredníctvom   právneho   zástupcu poukázala na ďalšie majetkové hodnoty, ktoré má otec v nehnuteľnostiach a takisto poukázala   na   tú   skutočnosť,   že   pokiaľ   poukázal   na   výdavky   spojené   so   stavbou a dostavbou rodinného domu, ktorý začali stavať ako manželia, ide o výdavok, ktorý nemá prednosť pred plnením vyživovacej povinnosti. Treba dať za pravdu matke, že výživné   je   prednostná   povinnosť   otca   a   matka   osobnou   starostlivosťou   sa   podieľa na potrebách maloletého. Takisto neobstojí tvrdenie, že maloletý má 13 rokov a preto už starostlivosť nie je potrebná v takej intenzite ako o úplne malé dieťa. Dieťa v školskom veku nie je predsa schopné zabezpečovať si doma stravu, pranie, hygienu a podobne, teda ide o starostlivosť, ktorá stále ešte je starostlivosťou rodiča, s ktorým žije v spoločnej domácnosti. Teda toto tvrdenie otca neobstojí. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobné pomery na strane maloletého ako aj pomery matky, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a na druhej strane pomery otca, ktorý má jedinú vyživovaciu povinnosť na maloletého, ktorý má pravidelný príjem   zo   zamestnania   a   i   keď   táto   skutočnosť   nebola   matkou   preukázaná,   že zamestnávateľ prispieva na náklady cestovného, ubytovania a stravovania, je jednak v právnej úprave o poskytovaní príspevku na stravovanie zamestnancov t a na druhej strane zvyklosťou u zamestnancov, ktorí pracujú v mieste, ktoré nie je totožné s miestom ich bydliska, že za cestovné sú poskytované takýmto zamestnancom náhrady. Teda je nesporné, že životná úroveň otca vzhľadom na jeho osobnú a majetkovú situáciu je vyššia,   ako   životná   úroveň   matky   a   preto   maloletý má   právo   podieľať   sa na životnej   úrovni   rodičov,   teda   aj   otca.   Súd   považoval   výšku   180,-   Eur   mesačne vzhľadom   na   podstatnú   zmenu   pomerov   od   poslednej   úpravy   výživného   za   sumu primeranú a vzhľadom na to, že otec neplní vyživovaciu povinnosť okrem určenej sumy, ktorá predstavuje v eurách 49,79 Eur, žiadnymi inými formami na maloletého, súd zvýšil výživné, tak ako je uvedené. Výživné podľa návrhu bolo zvýšené počnúc dňom 3.9.2012   s   tým,   že   rozdiel   medzi   výživným,   na   ktoré   bol   pôvodne   otec   zaviazaný a výživným, ktoré súd zvýšil počnúc dňom 3.9.2012, teda za obdobie od podania návrhu do rozhodnutia súdu 14.11.2013, kedy mesiac november 2013 nebol ešte pri zameškanom výživnom zarátaný vzhľadom na možnosť plnenia výživného do 15. dňa toho - ktorého mesiaca, predstavuje zameškané výživné po odpočítaní sumy, ktorou prispieva podľa pôvodného   rozhodnutia   otec,   suma   1.792,73   Eur.   Súd   vzhľadom   na   takýto   vysoký nedoplatok   na   výživnom   považoval   v   súlade   so   schopnosťami   a   možnosťami   otca zameškané výživné za obdobie od podania návrhu, teda od 3.9.2012 do 14.11.2013 za primerané splácať v mesačných splátkach po 20,- Eur, počnúc prvou splátkou zročnou v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod stratou výhody splátok, ak bude vynechaná hoci i len jedna splátka.“.

Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s výsledkom označenéhokonania a odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj so spôsobom hodnotenia dôkazova nevykonaním   sťažovateľom   navrhnutých   dôkazov,   ktoré   mu   mohli   privodiťpriaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel   ústavný   súdk záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnostirozsudku okresného súdu a stotožnení sa s jeho odôvodnením krajský súd na zdôraznenievecnej správnosti potvrdzovaného rozsudku doplnil konkrétne dôvody a vyjadril sa ajk sťažovateľom uplatneným odvolacím námietkam. Krajský súd tak postupoval v súlade s§ 219 ods. 2 OSP, v súvislosti s čím ústavný súd poznamenáva, že postup a rozhodnutievšeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemožnov zásade hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd objasnil dôvody, z ktorých napadnutýrozsudok   vychádza,   ako   aj   úvahy,   akými   sa   pri   jeho   vydaní   riadil,   dostatočnea v spojitosti s rozsudkom okresného súdu poskytol jasné a zrozumiteľné odpovede nav prípade   relevantné   právne   otázky.   Tie   sa   neodchyľujú   od   obsahu   v prípadeaplikovaných   právnych   noriem   upravujúcich   plnenie   vyživovacej   povinnosti   medzirodičmi a deťmi, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťomje ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné sa samy živiť,ďalej,   že   obaja   rodičia   prispievajú   na   výživu   svojich   detí   podľa   svojich   schopností,možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovnirodičov, a že výživné na dieťa má prednosť pred inými výdavkami rodičov (§ 62 zákonač. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov).

K námietke   nesprávneho   hodnotenia   dôkazov   poukazuje   ústavný   súd   na   svojupredchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásadavoľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavyrešpektujú,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   znovu   „hodnotiť“   hodnotenie   dôkazovrealizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sámnestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).

Ústavný súd zistil, že pri ustálení svojich právnych záverov krajský súd vychádzalz pomerne   rozsiahle   zisteného   skutkového   stavu,   ktorý   konajúce   súdy   vo   svojichrozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konanianáležite vyhodnotili. Ústavný súd preto považuje za nevyhnutné námietku sťažovateľa, žesa   krajský   súd   nezaoberal   ním   namietanými   skutočnosťami,   odmietnuť   akoneopodstatnenú.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   uvedenýmv napadnutom   rozsudku   nestotožňuje,   sama   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súduza ústavne udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou prirozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnejperfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnychpožiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisova z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnejakceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnychnázorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomocivšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavnéhosúdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že byzásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   námietky   sťažovateľa   o tom,   žekrajský súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciusťažovateľa, čím porušil právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie zaručené čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru za nedostatočné.

Vo vzťahu k v argumentácii uvádzanému čl. 47 ods. 3 ústavy zaručujúceho rovnosťúčastníkov v súdnom konaní považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípadezastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci rozhodoval ústavnýsúd o porušení tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ   domáha   len v návrhu   narozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (§ 47ods.   3   ústavy),   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v súlades doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentáciesťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07 a IV. ÚS 279/07).

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďže bola sťažnosťako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej veci stratiloopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015