znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 319/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Furčákom, Advokátska   kancelária,   Námestie   sv.   Egídia   44,   Poprad,   vo veci namietaného   porušenia jeho základných práv podľa čl. 12, čl. 13, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice – okolie č. k. 12 Er 458/2003-22 zo 7. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 18. marca 2014 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv   podľa   čl.   12,   čl.   13,   čl.   46,   čl. 47   a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 12 Er 458/2003-22 zo 7. januára 2014.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Proti   právoplatnému   a na   odvolanie   neprípustnému   rozhodnutiu   OS   Košice   – okolie, ktoré sťažovateľ prevzal 22.1.2014 podávame ústavnú sťažnosť, pretože: Exekúciu možno   vykonať   len   podľa   §   62   Exekučného   poriadku   a za   takú   predmetnú   exekúciu nemožno považovať, keďže:

-exekútor zaslal v r. 2003 upovedomenie o začatí exekúcie na nesprávnu adresu, a teda ju právne a účinne nedoručil,

- napriek jeho pochybeniu si vyúčtoval takmer 200% trov konania, hoci sťažovateľ o exekúcii nevedel, nemohol sa nijako brániť, ani dobrovoľne plniť a zamedziť ani vysokým trovám. Toto pochybenie exekútora nemôže ísť na vrub sťažovateľa,

-po 9 rokoch a desiatich mesiacoch si exekútor so spätnou účinnosťou svojvoľne a neprípustne svoju chybu „napravil“ a skombinoval tak, že považoval exekúciu za začatú od r. 2003, a to aj pokiaľ ide o trovy konania. Súd sa v napadnutom rozhodnutí   s týmito   chybami   exekútora   nezaoberal   a zmätočne   rozhodol v zásadnom rozpore s exekučným poriadkom.

Pretože   v predmetnej   veci   vyšli   najavo   nové   skutočnosti,   podal   sťažovateľ   návrh na obnovu konania s priloženou prílohou zo dňa 9.2.2014. Zároveň podal na GP SR podnet na mimoriadne dovolanie. Jeho podnet bol prijatý, čo potvrdzuje priložený list GP SR zo dňa 9.2.2014. Sťažovateľovi bolo už v inom konaní doručené nezákonné rozhodnutie, kde je rovnako exekúcia, tiež podal na tom istom súde návrh na obnovu konania, no ten istý súd je vo veci nečinný už 23 mesiacov a vec je riešená sťažnosťou na ÚS SR.

Keďže   sťažovateľ   už   vyčerpal   všetky   možnosti   a nápravy   sa   nedočkal,   pričom   je napadnuté   rozhodnutie   v zásadnom   rozpore   s hmotným   právom,   nie   je   zrušené   a je spôsobilé privodiť mu veľmi vážnu ujmu a na súčasnú situáciu je preňho aj likvidačné, žiadame, aby Ústavný súd rozhodol takto:

Základné práva JUDr. J. M., vyjadrené v čl. 12, 13, 46, 47, 48 Ústavy SR porušené boli. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zrušuje a predmetnú exekúciu zastavuje. JUDr. J. M., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur, ktoré je Krajský   súd   v Košiciach   povinný   zaplatiť   menovanému   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

JUDr.   J.   M.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   výška   ktorých   bude vyčíslená v rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   AK JUDr. Furčák Jozef, Námestie sv. Egídia 44, 058 01 Poprad.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj   vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1   ústavy,   §   20   a   §   49 a nasledujúcich   zákona   o   ústavnom   súde).   V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   opakovane uviedol,   že   všeobecné   náležitosti   návrhu   musí   spĺňať   každý   návrh,   a to   tak   náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnosti neurčitý, nepresný a neúplný.

V   petite   predloženej   sťažnosti   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   opomenul   spisovou   značkou   označiť   rozhodnutie,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu   jeho   uvedených   práv.   Sťažovateľ   tiež   v petite   svojej   sťažnosti   neoznačil porušovateľa ním uvedených základných práv. Takto formulovaný petit sťažnosti ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne stanoviť predmet tohto konania,   ale   predovšetkým   ide   o   petit,   ktorý   je   z   uvedených   dôvodov   nevykonateľný. Nevykonateľný je tiež návrh sťažovateľa v druhej vete petitu, ktorým navrhuje ústavnému súdu   zjavne   nad   rámec   jeho   právomoci   zastaviť „predmetnú   exekúciu“.   Takýto   návrh nespĺňa   náležitosti   ustanovené   v   §   20   ods.   1,   ale predovšetkým   v   §   50   ods.   1   zákona o ústavnom súde. Zmätočnou je tiež tretia veta petitu, v ktorej navrhuje zaviazať zaplatením primeraného finančného zadosťučinenia „Krajský súd v Košiciach“, avšak z celého obsahu sťažnosti   nie   je   možné   zistiť,   akým   spôsobom   mal   tento   zasiahnuť   do   sťažovateľom označených   základných   práv   a sťažovateľ   ho   za   porušovateľa   svojich   základných   práv v sťažnosti ani neoznačil. Napokon sťažovateľ v rozpore s § 36 zákona o ústavnom súde navrhuje,   aby   trovy   tohto   konania   nahradil   jeho   právnemu   zástupcovi   ústavný   súd prostredníctvom Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.  

Rovnako   odôvodnenie   predloženej   sťažnosti   neobsahuje   označenie   rozhodnutia, ktorým   malo dôjsť   k zásahu do   sťažovateľom   označených   základných   práv.   Sťažovateľ rozhodnutie,   ktoré   sťažnosťou   napáda, označil   iba   v záhlaví svojej   sťažnosti,   pričom   aj v tomto   prípade   uviedol   spisovú   značku   nesprávne.   Rovnako   závažným   obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že v celom jej odôvodnení sa nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá   ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech   záveru   o   porušení   niektorého z označených   základných   práv   alebo slobôd podľa ústavy a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods.   1 ústavy povolaný. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)]   vyplýva,   že   sťažovateľ   musí   označiť   základné   práva   a   slobody,   vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu   má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich   o   porušení   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím,   opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto   námietok   podanie   sťažovateľa   neobsahuje   a   samotný   subjektívny   názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Keďže   sťažnosť,   ktorá   bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.  

Napokon ústavný súd zistil aj nedostatky v splnomocnení udelenom sťažovateľom advokátovi   pre   konanie pred   ústavným   súdom,   keďže   toto   je   vymedzené „na   podanie ústavnej   sťažnosti   v právnej   veci   porušenia   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez prieťahov“,   pričom   predmetná   sťažnosť   zjavne   z obsahového   hľadiska   tento   rozsah splnomocnenia presahuje.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákona č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu za následok   záver,   že   ani   prípadná   výzva   adresovaná   sťažovateľovi   na   účel   doplnenia predloženého podania by nemohla viesť ku zhojeniu jeho vád. Doplnenie sťažnosti by totiž s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačnú špecifikáciu základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ žiada od ústavného   súdu   vysloviť,   nezameniteľné   určenie   zásahu,   ktorým   mali byť v   prípade sťažovateľa porušené jeho základné práva a slobody, ako ani relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014