znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 319/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 9929/2013, Rvp 9930/2013, Rvp 9931/2013, Rvp 9932/2013, Rvp 9933/2013, Rvp 9934/2013 a sp. zn. Rvp 9935/2013, zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Martin   sp. zn. 18 Er 4937/2012 z 9. novembra 2012, sp. zn. 17 Er 5167/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 17 Er 5168/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 17 Er 5166/2012 zo 16. novembra 2012,   sp.   zn.   18   Er   4946/2012   z   9.   novembra   2012,   sp.   zn.   17   Er   2169/2012   zo   16. novembra 2012 a sp. zn. 18 Er 4936/2012 z 9. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9929/2013 až sp. zn. Rvp 9935/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 319/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára 2013 doručených 7 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   9929/2013   až   sp.   zn.   Rvp   9935/2013,   ktorými   namietala porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Er 4937/2012 z 9. novembra 2012, sp. zn. 17 Er 5167/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 17 Er 5168/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 17 Er 5166/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 18 Er 4946/2012 z 9. novembra 2012, sp. zn. 17 Er 2169/2012 zo 16. novembra 2012 a sp. zn. 18 Er 4936/2012 z 9. novembra 2012 (ďalej „namietaný postup“ a „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami   okresný súd vylúčil súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie   z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom   prípade   oprávneného),   čo   podľa   názoru   okresného   súdu   zakladá   dôvod   na jeho vylúčenie,   pretože   existujú   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti   z   objektívneho   hľadiska, reflektujúc   a   rešpektujúc   tak   názor   ústavného   súdu   uvedený   v   náleze   sp.   zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   tvrdí,   že   okresný   súd   napadnutými   uzneseniami a postupom   v   označených   konaniach „ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho   vydaniu,   sťažovateľ   napáda   z   hľadiska   porušenia   jeho   základných,   nižšie definovaných, práv...“.

V   závere   svojich   sťažností   sťažovateľka   uvádza,   že   vzhľadom   na   to,   že   zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby ústavný   súd   rozhodol,   že   jej v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu,   boli   napadnutými   uzneseniami   a   postupom   okresného   súdu   porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby napadnuté uznesenia zrušil. Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   označených   konaniach a napadnutými uzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9929/2013 až sp. zn. Rvp 9935/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   postupom   a   napadnutými uzneseniami okresného súdu

Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenia boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi okresného súdu.

Podľa   čl.   142   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona   č.   549/2003   Z.   z.   o   súdnych   úradníkoch   v   znení neskorších   predpisov   štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).

Sťažovateľka v daných prípadoch nepostupovala v súlade s poučením v napadnutých uzneseniach o možnosti podať proti ním opravný prostriedok (odvolanie) na okresný súd do 15 dní, ale priamo sa obrátila na ústavný súd.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľkou   namietané   porušenie niektorého z jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutými uzneseniami okresného súdu a ich postupom podľa jej názoru porušené, pričom to, či ho využila, alebo aj nevyužila, v sťažnostiach už neuviedla.

Z   okolností   danej   veci   vyplýva,   že   oprávnenie   sudcu   rozhodnúť o   namietanom postupe   a   napadnutých   uzneseniach   okresného   súdu   vylučuje   v   tejto   veci   právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež zo záverov   a   právneho   hodnotenia   skutkových   okolností   daných   prípadov   ústavný   súd sťažnosti sťažovateľky už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie [§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 396/2012].

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013