znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 319/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11. ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 951/01 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 22/2011 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11. ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 1 listiny, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   17   Cb   951/01   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 22/2011 z 26. októbra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na krajskom súde prebiehalo od 2. novembra 2001   konanie   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   v   ktorom   sťažovateľ   zastupoval žalobkyňu na základe príkaznej   zmluvy. Krajský   súd rozsudkom   sp.   zn. 17 Cb 951/01 z 23. septembra   2002   zamietol   žalobný   návrh   spolu   s   návrhom   žalobkyne   na   vydanie predbežného opatrenia. Na základe odvolania žalobkyne najvyšší súd zrušil rozhodnutie prvostupňového   súdu   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   rozhodnutím z 23. augusta 2006 žalobu opätovne zamietol. Žalobkyňa sa proti tomuto rozsudku odvolala. Podaním   z   3.   mája   2007   požiadala   žalobkyňa   najvyšší   súd   o   odpustenie   poplatkov za odvolanie a o ustanovenie právneho zástupcu v odvolacom konaní. Krajský súd tomuto návrhu   žalobkyni   nevyhovel   a   najvyšší   súd   jeho   rozhodnutie   v   odvolacom   konaní uznesením   sp.   zn.   1   Obo   20/2008   z   31.   marca   2011   potvrdil.   Žalobkyňa   podala   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   20/2008   dovolanie   a   požiadala   súd o ustanovenie právneho zástupcu   v dovolacom   konaní. Krajský   súd ustanovil   žalobkyni právnu zástupkyňu pre dovolacie konanie. Dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 7/2009 z 30. septembra 2009 zrušil uznesenia krajského aj najvyššieho súdu, ktorým tieto rozhodli o neodpustení súdneho poplatku za odvolacie konanie a žalobkyni neustanovili právneho zástupcu   v odvolacom   konaní, a uložil krajskému súdu   opätovne preskúmať majetkové pomery žalobkyne.

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   bol   na   majetok žalobkyne vyhlásený   konkurz   a   v   ďalšom   konaní za   úpadcu   konal   správca   konkurznej podstaty.   Sťažovateľovi   vznikol   za   predkonkurzné   zastupovanie   žalobkyne   nárok na odmeny,   ktoré   prihlásil   do   konkurzného   konania   a   ktorých   pravosť   bola   potvrdená okresným   súdom   rozsudkami   sp.   zn.   26   Cbi/20/2009   a 26   CBi/19/2009.   Keďže   jedna z týchto pohľadávok je podmienená úspechom sťažovateľa v konaní sp. zn. 17 Cb 951/01, podal sťažovateľ 2. februára 2010 na krajskom súde návrh na pripustenie jeho vstupu do tohto   konania.   Po   urgencii   rozhodnutia   o   svojom   návrhu   mu   krajský   súd   podaním zo 16. marca 2012 oznámil, že vec bola právoplatne skončená.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza: „Keďže   návrhom   na   pristúpenie   do   konania   som   uplatnil   svoje   základné   právo na prístup k súdu v mňa sa týkajúcej veci, som toho názoru, že od momentu jeho doručenia dňa 3. 2. 2010 Krajskému súdu Košice predstavoval tento návrh procesnú prekážku postupu konania od úkonov, ktoré by mi ako účastníkovi konania po pristúpení do konania patrili. Nemohol by som síce podať vlastné odvolanie, nakoľko odvolacia lehota už uplynula, avšak, mal by som právo zúčastniť sa prípadného odvolacieho pojednávania a napr. za účelom doplnenia dokazovania konať už aj v odvolacom konaní; v prípade že by bolo odvolacie konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v ust. §237 O. s. p. (ako sa to stalo aj v tomto prípade), mohol by som proti odvolaciemu rozhodnutiu podať dovolanie a dospieť takto k náprave   namietané   vadného   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   a   jemu   predchádzajúceho druhého konania a rozhodnutia súdu prvostupňového. Ako prvostupňový tak aj odvolací súd si mali uvedomiť, že nerozhodnutím o mojom návrhu na pripustenie môjho pristúpenia do konania   vo   fáze   odvolacieho   konania   dôjde   k   porušeniu   môjho   základného   práva na prístup   k   súdu   vo   všetkých   ďalších   zákonom   predpokladaných   a   prípustných   fázach konania, v danom prípade, už vo fáze odvolacej, nesporne však vo fáze dovolacej.

Nerozhodnutím súdu o mojom návrhu na pristúpenie do konania súd porušil moje základné práva:

- právo na prístup k súdu v mňa sa týkajúcej veci - odmietnutie spravodlivosti;

-   právo   na   účinný   a   efektívny   prostriedok   nápravy   (dovolanie),   nakoľko   ako neúčastníkovi konania mi odvolacie rozhodnutie nebolo doručované, nemal som sa o jeho existencii ako dozvedieť;

-   strata   majetku   -   moja podmienená pohľadávka nevznikla a   nikdy   už   vzniknúť nemôže;

- strata majetkových práv - napadnutou kúpnou zmluvou zničené majetkové hodnoty F. s. r. o. sa neobnovili (spoločník, ako veriteľ úpadcu v poslednom rade).

Podotýkam,   že   nerozhodnutie   o   mojom   návrhu   nebolo   v   náhodnej   časovej koincidencii s odvolacím rozhodnutím, nakoľko svoj návrh súdu som doručil dňa 3. 2. 2010 a   ako   vyplýva   zo   spisovej   zn.   odvolacieho   rozhodnutia,   odvolaciemu   súdu   bol   spis predložený na rozhodnutie až začiatkom r. 2011, teda zhruba rok po mojom návrhu. Ani Najvyšší súd SR ako súd odvolací si evidentne nevšimol v spise založený môj návrh   na   pripustenie   pristúpenia   do   konania,   ani   to,   že   o   návrhu   nebolo   rozhodnuté a nekonal k ochrane mojich uplatnených základných práv.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Navrhujem   Súdu,   aby   vyslovil,   že   v   konaní   Krajského   súdu   Košice,   sp.   zn. 17 Cb 951/01   a   v   konaní Najvyššieho súdu   SR,   sp.   zn.   2 Obo   22/2011,   nerozhodnutím o mojom   návrhu   zo   dňa   2.   2.   2010   na   pripustenie   môjho   pristúpenia   do   konania a skončením prejednávanej veci bez rozhodnutia o mojom návrhu, moje základné práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods.1 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods.1 a čl.11 ods. 1 v spojení s porušením čl. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl.   6   ods.1,   čl.   13   Dohovoru   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru,   v   spojení s porušením čl. 1 Dohovoru, porušené boli.

Navrhujem Súdu, aby zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 10. 2011, sp. zn. 2 Obo 22/2011.

Navrhujem Súdu, aby prikázal Krajskému súdu Košice rozhodnúť o mojom návrhu zo dňa 2. 2. 2010 na pripustenie môjho pristúpenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu.

Navrhujem Súdu, aby mi za ujmy nemajetkovej povahy priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000,-€.

Navrhujem Súdu, aby mi priznal náhradu trov konania a právneho zastúpenia.“

K   nedostatku   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ uvádza:

«Dňa   19.   3.   2012   som   požiadal   Centrum   právnej   pomoci   o   poskytnutie   právnej pomoci pri mojej snahe o zjednanie nápravy. V žiadosti som vyslovil svoj názor, že sa neviem rozhodnúť, či sa náprava dá zjednať sťažnosťou k ústavnému súdu, alebo podnetom generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Upozornil som Centrum na plynutie lehoty pre sťažnosť k ústavnému súdu a podpísal som aj časť „D“ žiadosti, kde som   požiadal   o   predbežné   poskytnutie   právnej   pomoci   pred   riadnym   rozhodnutím   o žiadosti.

Dňa 24. 4. 2012 ( 36 dní po podaní žiadosti) mi bola doručená výzva Centra zo dňa 4.   4.   2012   na   doplnenie   žiadosti   s   upozornením,   že   30-dňová   lehota   na   rozhodnutie o žiadosti   začne   plynúť   až   od   jej   doplnenia,   na   ktorú   som   odpovedal   podaním   zo   dňa 24. 4. 2012.

Dňa 6. 5. 2012 som sa telefonicky informoval o stave mojej žiadostí, ale vzhľadom na čerpanie   dovolenky   zodpovednej   pracovníčky   som   dostal   iba   sprostredkovanú informáciu, že rozhodnutie o žiadosti mi bolo zaslané poštou.

Až   dnes,   9.   5.   2012,   som   toto   rozhodnutie   obdržal,   a   to   rozhodnutie   zamietavé, pričom   z   dvojmesačnej   lehoty   mi   ostávajú   posledné   2   dni,   avšak   zajtra,   10.   5.   2012 nastupujem na operačný zákrok. Kvôli zachovaniu lehoty som nútený sťažnosť ústavnému súdu   spísať   sám   ako   viem,   pričom   postupom   Centra   som   bol   pripravený   temer   o   celú dvojmesačnú   lehotu   a   k   dispozícii   mi   ostáva   zopár   hodín.   Aj   keď   to   nie   je   otázka na rozhodnutie ústavným súdom, s rozhorčením sa musím pýtať, načo bola výzva Centra, doručená 24. 4. 2012, ak v zamietavom rozhodnutí je uvedené, že moje majetkové pomery neboli   skúmané,   nakoľko   nie   je   vylúčená   zrejmá   bezúspešnosť   sťažnosti?   Na   toto potrebovalo Centrum celé 2 mesiace?

Proti rozhodnutiu Centra využijem opravný prostriedok podľa poučenia, čo mi však prípadne zmeškanú lehotu neprinavráti ani keby som s odvolaním uspel. Preto sa musím sťažovať sám, bez právnej pomoci, z časových dôvodov bez akejkoľvek šance na akúkoľvek právnu pomoc, ktorú potrebujem a na základné právo poskytnutia ktorej nerezignujem, ale trvám na ňom.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   porušení   jeho   základných   práv konaním všeobecných súdov, ktoré nerozhodli o jeho návrhu na pristúpenie do konania. Podľa citovaného ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia   v   sťažnosti uvádzaných základných   práv konaním krajského súdu   a rozhodnutím   najvyššieho súdu, ktoré nerozhodli o jeho návrhu na vstup do konania sp. zn. 17 Cb 951/01 ako vedľajšieho účastníka, keďže jeho odmena za zastupovanie žalobkyne v predkonkurznom období bola závislá od jej úspechu v tomto konaní.

Podľa § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) môže sa ako vedľajší   účastník   popri   navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 3 OSP vedľajší účastník vstúpi do konania buď z vlastného podnetu alebo   na   výzvu   niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa   §   201   OSP   môže   aj   vedľajší   účastník   napadnúť rozhodnutie   súdu   prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje a pokiaľ z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   a   zistil,   že   jeho   návrh   na   vstup do konania ako vedľajšieho účastníka bol na krajskom súde podaný 2. októbra 2010, viac ako štyri roky potom, ako krajský súd ako súd prvostupňový vo veci meritórne rozhodol. Počas celého konania na prvom stupni bol sťažovateľ zástupcom žalobkyne a zastupoval ju aj   pri   podaní   odvolania   proti   tomuto   rozhodnutiu.   Vyhlásením   konkurzu   na   majetok žalobkyne od 30. septembra 2009 vstúpil do práv žalobkyne správca konkurznej podstaty.

Z   judikatúry   najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   1   Cdo   59/2009)   vyplýva,   že   zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorého z účastníkov konania. Zároveň je zmyslom vedľajšej intervencie umožniť tým subjektom, o právach a povinnostiach ktorých sa   nerozhoduje,   ale na výsledku   konania majú záujem, aby mohli aktívne na výsledok pôsobiť. Vedľajší účastník vstupuje do konania tak, že podaním oznámi súdu svoj vstup. Súd o vstupe do konania v zmysle ustanovenia § 93 ods. 3 OSP rozhoduje len na návrh o neprípustnosti takéhoto vedľajšieho účastníctva, t. j. otázkou vstupu vedľajšieho účastníka do konania sa súd zaoberá až potom, resp. len v prípade, ak účastník konania namieta vstup vedľajšieho účastníka, k čomu v prípade sťažovateľa nedošlo.

Z ustanovenia § 93 ods. 4 a § 201 OSP vyplýva, že vstup vedľajšieho účastníka do odvolacieho konania zákon nevylučuje. Vedľajší účastník môže vstúpiť do odvolacieho konania počas plynutia   lehoty   na odvolanie.   Objektívnou   podmienkou   prípustnosti   jeho vstupu do konania je teda dodržanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie odvolania, ktorá plynie tomu účastníkovi konania, na strane ktorého do konania vstupuje.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   nebol   vedľajším   účastníkom   odvolacieho konania,   a   preto   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   22/1011 v odvolacom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv.

O   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným   postupom   orgánu   štátu   a   osobou   sťažovateľa,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za návrh   podaný   niekým   zjavne   neoprávneným   preto   možno   považovať   návrh,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z jej obsahu, ako aj z obsahu priložených listín nepochybne zistil, že sťažovateľ v odvolacom konaní nemal postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 113/02, III. ÚS 162/09).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal otázkou nedostatku právneho zastúpenia sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012