znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 319/2011-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti T. M., B., E. M., B., B. Š., B., J. O., B., Ing. E. S., B., Mgr. B. N., B., a Mgr. L. N., B., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T.   M.,   E. M.,   B. Š., J. O., Ing.   E. S.,   Mgr. B. N.   a Mgr.   L. N. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992   p o r u š e n é   b o l o.2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) pre každého z nich, ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. trovy konania v sume 1 055,18 € (slovom tisícpäťdesiatpäť eur a osemnásť centov) na účet ich právneho zástupcu spoločnosti JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 319/2011-15 z 13. júla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992.

Následne ústavný súd 26. júla 2011 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného   súdneho   spisu   a   oznámenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 23. augusta 2011. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne, ktorá k prijatej sťažnosti uviedla:

„Na   prejednanie   a   rozhodnutie   bola   označená   právna   vec   mne   ako   zákonnému sudcovi pridelená s účinnosťou od 16.04.2003. K stavu konania a jeho dĺžke od nápadu veci teda od 23.03.1992 do 16.04.2003 sa teda vyjadrovať nebudem, nakoľko som v uvedenom období nebola v predmetnej právnej veci zákonný sudca.

Po nástupe do funkcie sudcu tunajšieho súdu mi bolo pridelených na prejednanie a rozhodnutie 414 civilných vecí, ktoré napadli v období rokov od roku 1989 do 2002, z toho   väčšina   reštančných   a   cca   60   poručenských   vecí.   Jednotlivé   právne   veci   som prejednávala   podľa   zákonného   poradia,   v   akom   jednotlivá   právne   vecí   do   senátu   13C napadli.

Následne som v označenej právnej   veci konala   priebežne,   vo veci   som   rozhodla rozsudkom č. k. 13C/486/1992-706 zo dňa 02.02.2010...

Vo veci sa teda koná, poznamenávam, že ide o vec skutkovo a právne zložitú.“

Predseda   okresného   súdu   v podaní   doručenom   6. septembra   2011 vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia vystupujú ako odporcovia, respektíve ako právni   nástupcovia   odporcov   (na   základe   univerzálnej   sukcesie,   pozn.)   v napadnutom konaní,   v ktorom   sa   navrhovateľky   domáhajú   vydania   nehnuteľnosti   a   spísania   dohody o vydaní   nehnuteľnosti,   ktorú   nadobudli   odporcovia,   respektíve   ako   právni   nástupcovia odporcov na základe kúpnopredajnej zmluvy uzavretej s Mestským Národným výborom R. registrovanej štátnym notárstvom Žilina pod č. RII 51/69 z 24. januára 1969.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu   zistil, že napadnuté konanie – žaloba o vydanie nehnuteľnosti a povinnosti spísať dohodu o vydaní nehnuteľnosti bola okresnému súdu   doručená 23. marca 1992. Okresný   súd po   vykonaní dokazovania na pojednávaní konanom 24. marca 1998 vyhlásil rozsudok vo veci samej tak, že sťažovateľom respektíve ich právnym nástupcom bola uložená povinnosť vydať nehnuteľnosť. Na základe odvolania podaného sťažovateľmi bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý ho okresnému súdu 29. júna 1999 vrátil ako predložený predčasne z dôvodu nerozhodnutia   o celom   predmete   konania   (o   návrhu   na   spísanie   dohody   o vydaní nehnuteľnosti, pozn.). Okresný súd na pojednávaní konanom 7. decembra 2000 vyhlásil doplňujúci   rozsudok.   Spis   bol   opätovne   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní,   o ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   z 8.   januára   2002   tak,   že   zrušil rozsudok   okresného   súdu   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie   z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu [nevykonané dokazovanie týkajúce sa toho, či sťažovateľky nenadobudli nehnuteľnosti v rozpore so zákonom podľa zákona č. 87/1991 Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o mimosúdnych   rehabilitáciách“)   a   či   došlo   k zásadnej   prestavbe   podľa   §   6   citovaného zákona].   Na   pojednávaní   konanom   2.   februára   2010   okresný   súd   opätovne   vyhlásil rozsudok,   ktorým   žalobu   navrhovateliek   zamietol.   Krajský   súd   na   základe   podaného odvolania   uznesením   z 18.   januára   2011   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   a vec   vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Ostatné pojednávanie okresného súdu sa uskutočnilo 23. júna 2011, ktoré bolo odročené za účelom ďalšieho znaleckého dokazovania.

Okresný súd doručil ústavnému súdu súdny spis v súvislosti s výzvou na predloženie súdneho spisu 23. augusta 2011. O žalobe navrhovateliek v napadnutom konaní ku dňu tohto rozhodnutia nebolo právoplatne rozhodnuté.

Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným 6. septembra 2011 oznámil, že netrvá   na   ústnom   pojednávaní   v   uvedenej   veci   a   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania vo veci. Zároveň vo vyjadrení zotrval na názore, že postup okresného súdu bol neefektívny a poznačený zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo   nedošlo   k tzv.   zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo,   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľmi označených   základných   práv,   nemôže   zohľadniť   aj   stav   konania   k uvedenému   dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   niektorých   sťažovateľov došlo   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene   doterajšieho   účastníka konania na strane odporcov, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Sťažovatelia   totiž   vstúpili do predmetného   konania   v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo   pred   zmenou   účastníkov konania.   Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   pre vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania odporcu, pretože   v uvedenom   prípade   nedošlo   ku vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale k procesnoprávnemu   nástupníctvu   do   už   existujúceho   procesnoprávneho   vzťahu   (m.   m. II. ÚS 211/2010).

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade   ide   o konanie   náročné   najmä   na   preukázanie   pôvodných   právnych   vzťahov vzniknutých   v päťdesiatych   a   šesťdesiatych   rokoch   minulého   storočia,   ale   aj   skutkovo náročné   preukazovanie,   ktoré   si   vyžaduje   aj   znalecké   dokazovanie   (obdobne   pozri III. ÚS 152/04).   Časová   náročnosť   napadnutého   konania   tiež   súvisí   s väčším   počtom účastníkov konania, pričom v priebehu konania viacerí účastníci konania zomreli (S., S., O.) a do konania vstúpili ich právni nástupcovia. Tieto skutočnosti síce spôsobili určitú faktickú zložitosť veci a z toho vyplývajúci stupeň časovej náročnosti, to však nemôže byť samo osebe   v   posudzovanej   veci   akceptované   ako   dôvod   ospravedlňujúci   doterajšiu   dĺžku napadnutého konania (viac ako devätnásť rokov, pozn.).

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia boli v konaní aktívni a okresnému súdu poskytovali potrebnú súčinnosť.

3. Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní. Ústavný súd bez toho, aby sa podrobne zaoberal celým priebehom napadnutého konania, identifikoval minimálne dve obdobia dlhšej nečinnosti. Obdobie od 6. mája 1993 ako dňa pojednávania vo veci, do ďalšieho relevantného úkonu uskutočneného 13. mája 1996 vo veci, a to urgencii vypočuť účastníčku konania O. dožiadaným súdom (tri roky) a obdobie   od   13.   júla   2002,   keď   sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   požadované dokumenty   na   základe   výzvy   okresného   súdu,   do   ďalšieho   relevantného   úkonu,   a to pojednávania   konaného   14.   apríla   2005   (dva   roky   a deväť   mesiacov).   Ústavný   súd   tak identifikoval zbytočné prieťahy spôsobené nečinnosťou okresného súdu v celkovom trvaní päť rokov a deväť mesiacov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   takúto   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   postup, keď okresný súd do dňa tohto rozhodnutia nariadil celkom trikrát znalecké dokazovanie, pričom   raz   (uznesením   z 12.   júna   1997)   aj   rozširoval   nariadené   znalecké   dokazovanie o doplňujúcu   úlohu   znalcovi   (oceniť   nehnuteľnosť,   pozn.).   Nemenej   podstatnou   v tejto súvislosti je skutočnosť, že krajský súd dvakrát zrušil rozsudok okresného súdu (uznesenie krajského   súdu   z 8.   januára   2002   a 18.   januára   2011)   z dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového stavu potrebného na rozhodnutie vo veci samej, pričom krajský súd v prvom prípade   konštatoval,   že   okresný   súd   nevykonal   dokazovanie   týkajúce   sa   skutočnosti, či odporcovia   nenadobudli   nehnuteľnosť   v rozpore   so   zákonom o mimosúdnych rehabilitáciách   a či   nedošlo   k zásadnej   prestavbe   ako   prekážke   vydania   veci   podľa   §   6 uvedeného   zákona,   pričom   v druhom   prípade   konštatoval,   že   okresný   súd   nedostatočne zistil,   v akom   rozsahu   bola   nehnuteľnosť   rozostavaná   v čase,   keď   ju   nadobudol   štát do svojho vlastníctva.

Ďalším dôkazom nesústredenej činnosti je skutočnosť, že okresný súd rozsudkom z 24. marca 1998 nerozhodol o celom predmete konania, čo bolo dôvodom na vrátenie spisu krajským   súdom   ako   predčasne   predloženého.   Toto   pochybenie   okresného   súdu   bolo napravené až doplňujúcim rozsudkom okresného súdu zo 7. decembra 2000.

Za nesústredenú činnosť ústavný súd považoval aj pochybenia okresného súdu, keď vyzýval   Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „register   obyvateľov“) na oznámenie   dátumu   úmrtia   účastníčky   konania   S.   (...),   pričom   zle   uviedol   jej   dátum narodenia, dôsledkom čoho bola potreba opätovnej výzvy registru obyvateľov (...), a tiež zle adresovaná výzva Okresnému súdu Trnava namiesto Okresného súdu Senica na predloženie dedičského spisu po zomrelej S. (...), pričom z výpisu z registra obyvateľov bolo zrejmé, že S. umrela v S..

  Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   možno považovať   aj   vydanie   uznesenia   o prerušení   konania   z 8.   apríla   2008   z dôvodu prebiehajúceho dedičského konania po umretom účastníkovi konania S. potom, čo poverený notár okresnému súdu oznámil okruh dedičov (...). Na základe podaného odvolania proti uvedenému uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením doručeným okresnému súdu 22.   decembra   2008   zrušil   predmetné uznesenie   okresného   súdu   ako   nesprávne,   pretože povaha veci pripúšťala, aby sa pokračovalo v konaní, pritom poukázal aj na to, že okruh dedičov ako právnych nástupcov bol okresnému súdu známy.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 13 C 486/1992, bez akýchkoľvek pochybností   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   ďalej   konštatuje,   že   viac   než   devätnásťročná   dĺžka   súdneho   konania   je ústavne neakceptovateľná nielen v prípade konania o vydanie nehnuteľnosti, ale v každej súdom   prerokovávanej   veci.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie,   ktoré   trvá   tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05,   III. ÚS 152/08, II. ÚS 3/09).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže napadnuté konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia každému z nich v sume 19 000 € z dôvodov psychickej vyčerpanosti neprimeranou dĺžkou konania, napätia a obáv o vymožiteľnosť práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré trvá   už   necelých   dvadsať   rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   5   000   €   každému   zo   sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2010 v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011   (príprava a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   po 123,50 €.   Túto   odmenu   za   úkon právnej   služby   vzhľadom   na   zastupovanie   viacerých   osôb   (sťažovateľov)   –   teda   ide o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb – je potrebné podľa § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %. Právny zástupca sťažovateľov zastupoval 7 sťažovateľov, preto mu ústavný súd priznal za jeden spoločný úkon právnej služby 432,25 €.   Ďalej má právny zástupca sťažovateľov   aj   nárok   na   náhradu   režijného   paušálu   t.   j. 7,41 €   za   jeden   úkon   podľa vyhlášky. Právny zástupca   sťažovateľov je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, spolu činí sumu 1 055,18 €.

Úhradu za tretí úkon právnej služby, t. j. vyjadrenie k stanovisku okresného súdu doručené   ústavnému   súdu   6.   septembra   2011,   ústavný   súd   právnemu   zástupcovi sťažovateľov nepriznal, pretože právny zástupca v tomto podaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by ústavnému súdu neboli v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti známe (obdobne napr. III. ÚS 12/2010).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011