znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 319/2010-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. Z. S., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   P   224/1995   a   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 137/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 224/1995   p o r u š e n é b o l o.

2. Základné právo Ing. Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 137/2010   p o r u š e n é n e b o l o.

3. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   P   224/1995 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

4. Ing. Z. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Z.   S.   trovy   právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet   jej   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   Ľ.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 319/2010-29   z 21.   septembra   2010   prijal   sťažnosť   Ing.   Z.   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   P   224/1995 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 137/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   22.   júna   2001   bol   okresnému   súdu   zákonnou zástupkyňou sťažovateľky podaný návrh na zvýšenie výživného pre (v tom čase) maloletú sťažovateľku, ktorý bol vedený pod sp. zn. 23 P 224/1995, a to napriek tomu, že „spisová značka predmetného konania obsahuje údaj o roku 1995“. Od rozvodu manželstva rodičov sťažovateľky   bolo výživné pravidelne   upravované. Okresný   súd   na základe protinávrhu odporcu rozsudkom sp. zn. 23 P 224/95 z 19. októbra 2004 jeho vyživovaciu povinnosť voči   sťažovateľke zrušil. Predmetný   rozsudok   bol   sťažovateľke doručený   18.   decembra 2004 a 17. januára 2005 proti nemu podala odvolanie. Od roku 2004 okresný súd a krajský súd vo veci nekonali. Dňa 29. apríla 2009 bola sťažovateľke doručená žiadosť okresného súdu o súčinnosť za účelom oznámenia, či jej bol uvedený rozsudok doručený, pretože spis nebol   zarchivovaný.   Dňa   4.   augusta   2009   sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní, ktorú adresovala predsedom oboch súdov. Z odpovede predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 129/09 z 5. augusta 2008 sa dozvedela, že predmetný spis bol z dôvodu podaného odvolania   6.   decembra   2005   zaslaný   krajskému   súdu,   ktorý   však   tvrdí,   že   mu   nebol doručený, preto bude vykonaná jeho rekonštrukcia. Sťažovateľka uviedla, že toto konanie trvá   už   deväť   rokov   a   vo   veci   dosiaľ   nebolo   meritórne   rozhodnuté,   čím   dochádza k porušovaniu jej označených základných práv a slobôd.

Sťažovateľka uviedla, že v postupe okresného súdu a krajského súdu vidí porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia voči okresnému súdu vo výške 4 000 € odôvodnila tým, že dosiaľ vec nie je právoplatne skončená, čo u nej vyvoláva stav právnej neistoty.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   23   P   224/1995   a   krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoP 137/2010 porušili jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   aby   im   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   zaplatiť primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Dňa   20.   októbra   2010   sa   sťažovateľka   vyjadrila   k stanovisku   okresného   súdu a krajského   súdu,   pričom   doplnila   aj   petit.   Ústavný   súd   sa   už   nezaoberal   doplneným petitom, pretože v súlade so zákonom o ústavnom súde predmet a rozsah konania bol pred ústavným   súdom   stanovený   uznesením   o prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   sp.   zn. III. ÚS 319/2010 z 21. septembra 2010 a na neskoršie podanie už ústavný súd neprihliadol.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, listom z 27. júla 2010 sp. zn. 1 SprV/406/2010, kde sa uvádza: „Dňa 15. 4. 2009 bola zákonnou sudkyňou JUDr. G. T. spísaná zápisnica, z obsahu ktorej vyplýva, že predmetný spis bol z dôvodu podaného odvolania zaslaný dňa 6. 12. 2005 na Krajský súd v Košiciach. Zároveň však bolo zistené, že v kanceláriách Krajského súdu v Košiciach takýto spis nevedú a podľa ich názoru im spis ani nebol doručený.

Po uvedenom zistení boli prípismi zo dňa 29. 4. 2009 požiadaní o súčinnosť účastníci konania, ktorí reagovali v priebehu mesiaca máj 2009.

Dňa 29. 6. 2009 boli účastníci konania vyzvaní na doručenie listín a o spoluprácu boli požiadaní okrem odvolacieho aj dva ďalšie košické okresné súdy.

Keďže   účastníci   konania   na   výzvu   súdu   nereagovali,   dňa   4.   9.   2009   im   bola zasielaná urgencia, na ktorú sťažovateľka reagovala prípisom zo dňa 9. 10. 2009, ktorým oznámila,   že   žiadané   listinné   doklady   má   súd   zo   svojej   vlastnej   rozhodovacej   činnosti založené v súdnom spise. Zároveň oznámila dátum prevzatia rozsudku v danom konaní a dátum podania odvolania voči nemu.

Uznesením zo dňa 12. 11. 2009 bola sťažovateľke uložená poriadková pokuta v sume 350,-eur s odôvodnením, že táto bola nečinná a neposkytla súdu potrebnú súčinnosť, čím hrubo sťažila postup konania.

Uznesením zo dňa 24. 11. 2009 bola sťažovateľke uložená povinnosť v lehote 10 dní predložiť súdu presne špecifikované listinné doklady.

Dňa 22. 12. 2009 bol o súčinnosť požiadaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a Obvodný   úrad   v   Košiciach   a   Okresný   súd   Košice   I   bol   požiadaný   o   zapožičanie súvisiacich spisov.

Dňa 15. 1. 2010 podala sťažovateľka proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty a uzneseniu o povinnosti predložiť písomnosti odvolania. Zároveň uviedla, že predkladá písomnosti, ktoré súd žiada.

Dňa 22. 2. 2010 bol predmetný spis v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok a ust. § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. pridelený do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. D. D. v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti JUDr. G. T., ktorá trvá od 11.1.2010 doposiaľ.

Nová   zákonná   sudkyňa   zaslala dňa 23.   3.   2010 dotaz   na   príslušný Úrad   práce, sociálnych vecí a rodiny a účastníkov konania predvolala na informatívny výsluch na deň 21. 4. 2010.

Dňa   21.   4.   2010   bola   spísaná   zápisnica   z   rekonštrukcie   spisu   za   účasti   oboch účastníkov konania a ustanoveného kolízneho opatrovníka.

Dňa   29.   4.   2010   bolo   vypracované   uznesenie   o   odpustení   poriadkovej   pokuty sťažovateľke   a   dňa   3.   5.   2010   bol   zrekonštruovaný   spis   predložený   na   rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádza do dnešného dňa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že došlo k strate predmetného spisu, pričom bezprostredne po tomto zistení bola zahájená jeho rekonštrukcia. Zodpovednosť za stratu spisu pritom nemožno jednoznačne ustáliť   a   pripísať   tunajšiemu   súdu,   keďže   šetrením   nebolo   preukázané,   že   za   ňu   nesú zodpovednosť zamestnanci nášho súdu.

Naopak, treba poukázať na nedostatočnú súčinnosť pri rekonštrukcii daného spisu zo strany samotnej sťažovateľky, čo vyplýva z vyššie uvedenej chronológie procesných úkonov. Nie je tiež pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že vo veci nebolo doposiaľ meritórne rozhodnuté,   keď   sama uvádza,   že dňa 18.   12.   2004 jej   bol   doručený   rozsudok zo   dňa 19. 10. 2004 v danom konaní, proti ktorému podala odvolanie.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   krajský   súd, zastúpený   jeho   predsedom,   listom   z   31.   augusta   2010   sp.   zn.   1SprV/683/2010,   kde   sa uvádza:

«Zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 23 P 224/1995, (v ktorom bola vykonaná rekonštrukcia) vyplýva, že dňa 22. 06. 2001 bol okresnému súdu doručený návrh (v tom čase maloletej) Z. S., nar...., bývajúcej v K., zastúpenej MVDr. D. S., nar...., bývajúcou v K.,   proti   „odporcovi“   JUDr.   T.   S.,   nar...,   (v   tom   čase)   bývajúcemu   v B.,   o   zvýšenie výživného, (ktoré bolo naposledy upravené rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19. 10. 1999, č. k. 23 P 224/95-63 na sumu 2 200,- Sk) zo sumy 2 200,- Sk na sumu 3 500,- Sk. Podaním zo dňa 30. 09. 2004 zástupkyňa Z. S. oznamuje súdu, že „svoj“ návrh na zvýšenie výživného berie späť.

Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19. 10. 2004, č. k. 23 P 224/95 - 138 bolo konanie o zvýšenie výživného zo strany odporcu v prospech navrhovateľky zastavené. Zároveň   súd   (tým   istým   rozsudkom)   zrušil   vyživovaciu   povinnosť   odporcu   voči navrhovateľke od 01. 12. 2002 do budúcna.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka (Z. S.) odvolanie, v ktorom navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Zo   spisového   elaborátu   zisťujeme,   že   spis   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 23 P 224/95 sa stratil, čo bolo zistené až 19. 04. 2009 (svedčí o tom záznam na č. 1.1 - 2 spisu). Okresný súd po tomto zistení začal s rekonštrukciou spisu a po jej ukončení, bol spis predložený   dňa   03.   05.   2010   Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ako   odvolaciemu   súdu)   na rozhodnutie o odvolaní Z. S.

Žiada   sa   nám   poznamenať,   že   Z.   S.,   ako   aj   jej   zástupkyňa   MVDr.   D.   S.   počas rekonštrukcie spisu neposkytovali súdu potrebnú súčinnosť,   o čom svedčia ich písomné podania - reakcie - na výzvy súdu o zaslanie písomností (označených vo výzvach súdu), v ktorých   (výzvy)   označujú   za   „nezrozumiteľné,   lebo   žiadané   listiny   vydal   súd   a   má   ich založené v spise" etc, (viď č. l. 24 - 25, č. l. 38 - spisu).

Zároveň je treba povedať, že svoj podiel viny má na tom aj súd, (ktorý „vykonával" rekonštrukciu spisu), lebo účastníkov konania včas a v potrebnom rozsahu „neinformoval" o tom, že sa spis sp. zn. 23 P 224/1995 stratil a že sa vykonáva rekonštrukcia spisu podľa § 198 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.

Odvolací súd pri skúmaní procesných podmienok konania zistil, že v odvolaní, okrem iného, bola odvolateľkou vznesená námietka zaujatosti „súdov" v Košiciach dôvodiac, že sestra odporcu A. B., rod. S. je dlhoročnou zamestnankyňou „súdu“ v Košiciach.

Predsedníčka odvolacieho senátu listom zo dňa 30. 07, 2010 vyzvala odvolateľku na konkretizáciu námietky zaujatosti, t. j. aby uviedla, proti ktorému, resp. ktorým sudcom jej námietka „smeruje". Výzvu odvolacieho súdu prevzala matka Z. S., (MVDr. D. S.) dňa 09. 08. 2010.

V konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23 P 224/95 zisťujeme prieťahy, ktoré boli spôsobené stratou pôvodného spisu.

Nestotožňujeme   sa   ale   so   sťažovateľkou   v   tom,   že   boli   spôsobené   aj   zbytočné prieťahy v konaní o rekonštrukcii súdneho spisu sp. zn. 23 P 224/1995.

Možno vytknúť súdu, že pri rekonštrukcii spisu nepostupoval dôsledne podľa § 198 cit. vyhlášky, ale na „spomalení" rekonštrukčných prác na súdnom spise sa podieľala aj sťažovateľka so svojou pôvodnou zástupkyňou svojským prístupom k výzvam súdu. Z   vyššie   uvedených   dôvodov   navrhujeme   ústavnú   sťažnosť   ohľadom   porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   v   konaní   o   rekonštrukcii   spisu   odmietnuť.   Neobstojí   ani   „príkaz“,   aby o rekonštrukcii spisu konal Okresný súd Košice II, lebo táto už bola ukončená.»

Predseda okresného súdu v podaní z 19. októbra 2010 a predseda krajského súdu v podaní z 31. augusta 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 18. októbra 2010 uviedla, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov...,   ako aj práva   na prejednanie jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je rozhodovanie   o   zvýšení výživného   (v čase   podania   návrhu   bola   sťažovateľka   maloletá). Takáto vec si vyžaduje vždy osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená [§ 100 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)]   a aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 54/02, I. ÚS 194/03). V tejto súvislosti aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“)   zdôraznil,   že   ak   sú   predmetom   konania   vzájomné   vzťahy   medzi   rodičmi a deťmi,   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie   o otázke   predloženej   súdu“   (pozri   H.   v.   Spojené   kráľovstvo,   rozsudok z 8. júla 1987, § 85).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu a krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 23 P 224/1995 a na krajskom súde pod sp. zn. 7 CoP 137/2010 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 23 P 224/1995 a na krajskom súde pod sp. zn. 7 CoP 137/2010 je zvýšenie výživného, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov v závere konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou. Z hľadiska povahy veci pritom ide o vec, ktorá sa týkala na začiatku aj maloletého dieťaťa, ktorá vo všeobecnosti vyžaduje postup okresného súdu s osobitnou rýchlosťou. Z toho dôvodu ústavný súd pri hodnotení prieťahov v konaní prihliada na túto povahu veci (I. ÚS 54/0, IV. ÚS 31/06).

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľka, resp. jej zástupkyňa neprispeli k predĺženiu súdneho konania. Okresný súd a   krajský   súd   vo   svojich   vyjadreniach   poukázali,   že   sťažovateľka   neposkytla   potrebnú súčinnosť   pri   rekonštrukcii   spisu,   keď   uviedla,   že   okresný   súd   má   vyžiadané   doklady z vlastnej rozhodovacej činnosti v spise. Avšak zo strany sťažovateľky k tomu došlo z toho dôvodu, že okresný súd si od nej vyžiadal doklady bez toho, aby ju informoval o strate a rekonštrukcii spisu. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníka súdneho konania dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažovateľka   neprispela   k   predĺženiu   doterajšej   doby konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu a krajského   súdu.   Ústavný   sa   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu v posudzovanej   veci,   a   to   nielen   z   hľadiska   sťažovateľkou   namietaných   (označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.

Z predloženého rekonštruovaného spisu sp. zn. 23 P 224/1995 vyplýva, že 22. júna 2001 bol okresnému súdu doručený návrh na zvýšenie výživného pre vtedy maloletú Z. S. Výživné   bolo   ostatnýkrát   upravené   rozsudkom   z 19.   októbra   1999   na   sumu   2   200   Sk. Podaním z 30. septembra 2004 sťažovateľka zobrala návrh na zvýšenie výživného späť. Rozsudkom   okresného súdu   sp.   zn.   23 P   224/1995   z 19.   októbra   2004 bolo konanie o zvýšenie výživného zo strany odporcu v prospech sťažovateľky zastavené. Zároveň bola zrušená   vyživovacia   povinnosť   odporcu   voči   sťažovateľke   od   1.   decembra   2002   do budúcna. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 17. januára 2005 odvolanie, v ktorom navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie.   Dňa   6.   decembra   2005   bola   vypracovaná   predkladacia   správa   a spis   mal   byť predložený krajskému   súdu   na rozhodnutie o opravnom   prostriedku.   Okresný   súd   nevie hodnoverne preukázať predloženie spisu krajskému súdu. Okresný súd zistil stratu spisu až 19. apríla 2009 a prikročil k jeho rekonštrukcii. Dňa 3. mája 2010 bol spis predložený na krajský súd na konanie o odvolaní sťažovateľky zo 17. januára 2005, kde konanie prebieha dosiaľ.

Skutočnosť, že malo dôjsť k strate spisu ešte v roku 2005, nemôže byť v žiadnom prípade   pripočítaná   na   ťarchu   účastníkov   konania   a nemá   povahu   okolností,   ktoré   by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obráti (I. ÚS 181/05) a nie je ani zákonnou prekážkou jeho ďalšieho postupu podľa § 107 a nasl. OSP (IV. ÚS 126/04).

Ústavný   súd   preto   po   zvážení   všetkých   okolností   dospel   k   záveru,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 224/1995 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 137/2010.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajskému   súdu   bola   vec   predložená   3.   mája   2010. Sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu už 22. júna 2010 a prijatá na ďalšie konanie 21. septembra 2010.

Ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania vedeného krajským súdom (dosiaľ trvá spolu   iba   sedem   mesiacov)   oproti   postupu   okresného   súdu,   ktorý   predovšetkým   nesie zodpovednosť za dobu predĺženia posudzovaného konania, nedosiahla s prihliadnutím na ostatné   relevantné   okolnosti   prípadu   úroveň   odôvodňujúcu   záver   o porušení   základného práva   sťažovateľky   na prerokovanie   jej veci   bez zbytočných   prieťahov v zmysle čl.   48 ods. 2   ústavy   [resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (podobne   III.   ÚS   30/03, III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04)].

Vzhľadom na uvedené okolnosti danej veci ústavný súd preto vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 137/2010 základné právo sťažovateľky podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   porušené   nebolo (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   preto   okresnému   súdu   ako   porušovateľovi   základných   práv sťažovateľky   prikázal,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   P   224/1995   konal   bez zbytočných   prieťahov   (bod   3   výroku   nálezu),   keďže   vec   nebola   právoplatne   skončená a okresný súd bude ešte doručovať rozhodnutie   odvolacieho súdu účastníkom konania, prípadne vykonávať ďalšie úkony, ak jeho rozhodnutie bude krajským súdom zrušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   priznané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   odseku   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v   sume 4 000 € proti   okresnému súdu,   poukazujúc najmä na celkovú   doterajšiu   dĺžku konania pred okresným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na výsledok konania o zvýšenie výživného, ktoré nie je právoplatne skončené ani po 9 rokoch. U sťažovateľky oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľky, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu sťažovateľke, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľky (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Ľ. R. Právna zástupkyňa sťažovateľky si v sťažnosti z 21. júna 2010 uplatnila trovy konania v sume 254,88 € za dva úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia, sťažnosť). Základom   na   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods.   2 zákona o ústavnom   súde)   náhradu   trov konania v sume 254,88 € a z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   dvakrát   náhradu   režijného paušálu   po   7,21   €   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľky (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010