znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 319/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti M. F., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 1/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 1/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trenčín je p o v i n n ý   uhradiť M. F. trovy právneho zastúpenia v sume 6   825   Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún) na účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr.   T.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 319/07-16 z 3. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 1/2004.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   11.   januára   2008 predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadrila.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 30. januára 2008 (sp. zn. Spr 925/07 doručenom ústavnému súdu 5. februára 2008) uviedla:

V   predmetnej   veci   bolo   súdom   prvého   stupňa rozhodnuté   dňa   09.07.2007 a v súčasnosti sa spis nachádza na Krajskom súde v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní. Z hľadiska vecného uvádzame, že vo veci bolo zo strany konajúceho sudcu konané v rámci jeho možnosti, čo sa týka množstva vecí v senáte.

Na verejnom ústnom pojednávaní netrváme.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   z 19.   februára   2008,   ktorým   reagoval na vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   z 30.   januára   2008,   okrem   iného   uviedol: „Na podanej sťažnosti trváme. Vyjadrenie Okresného súdu v Trenčíne, ktorý dôvodní svoj postup,   že   vo   veci   nášho   klienta   zo   strany   konajúceho   sudcu   sa   konalo   v rámci   jeho možností vzhľadom na množstvo vecí v senáte považujeme za nedôvodné.“ Právny zástupca sťažovateľa súčasne oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu   sťažnosti   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný   priebeh   a stav   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 14   S 1/2004:

Sťažovateľ 8. júla 2004 podal okresnému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   a postupu   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Krajského   dopravného inšpektorátu Trenčín (ďalej len „žalovaný“).

Okresný súd 13. decembra 2006 vyzval žalovaného na písomne vyjadrenie k žalobe a na vyjadrenie, či súhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania. Súčasne ho vyzval na zaslanie priestupkového spisu, ktorý bol doručený 2. januára 2007. Žalovaný 3. januára 2007 okresnému súdu oznámil, že vzhľadom na to, že k žiadosti nebola priložená žaloba   a ani po   telefonickej   urgencii   ju   dosiaľ   nedostal,   nebolo   možné   sa   v stanovenej lehote   k žalobe   vyjadriť.   Následne   okresný   súd   doručil   žalobu   žalovanému,   ktorý 18. januára 2007 okresnému súdu doručil vyjadrenie.

Okresný súd nariadil 11. júna 2007 termín pojednávania vo veci na 2. júl 2007, ktoré sa uskutočnilo a na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal 30. júla 2007 odvolanie. Okresný súd 10. augusta 2007 predložil spis spolu s odvolaním Krajskému súdu v Trenčíne.

Navyše ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania vo veci odvolacie konanie nebolo ešte právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.  

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Vec nie je skutkovo ani právne zložitá. Ústavný súd vychádzajúc z dĺžky konania a jeho   priebehu   konštatuje,   že nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k namietanému   porušeniu   označených   práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Nečinnosť   ústavný   súd   zistil už   v samotnom   začiatku   konania,   a to v období od 8. júla 2004, keď sťažovateľ podal žalobu, do 3. januára 2007, keď žalovaný okresnému súdu oznámil, že k žiadosti o vyjadrenie k žalobe nebola priložená žaloba, a preto nebolo možné   sa   v stanovej   lehote   k nej   vyjadriť,   a následne   okresný   súd   doručoval   žalobu žalovanému (nečinnosť 2 roky a 5 mesiacov). Ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu aj v nasledujúcom období, a to od 18. januára 2007, keď okresnému súdu žalovaný doručil vyjadrenie   k žalobe,   do   11.   júna 2007,   keď   okresný   súd   nariadil   pojednávanie vo   veci na 2. júl 2007, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol žalobu (nečinnosť viac ako 6 mesiacov).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   skutočnosť,   že   „(...) vo veci bolo zo strany konajúceho sudcu konané v rámci jeho možnosti, čo sa týka množstva vecí   v senáte“,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 127/04)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14   S   1/2004   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.   2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom,   neprikázal   mu,   aby   vo   veci sp. zn. 14 S 1/2004 konal bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že okresný súd 2.júla 2007 vo veci rozhodol a v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania vo veci rozhoduje a koná odvolací súd.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd s prihliadnutím na dĺžku konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 S 1/2004 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj na dĺžku zbytočných prieťahov   v tomto   konaní   považoval požadovanú sumu   za   primeranú,   preto   návrhu sťažovateľa vyhovel v plnom rozsahu a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (2. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením advokátom JUDr. T. B. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich požadoval v sume 6 825 Sk (za dva úkony právnej služby vrátane dane z pridanej hodnoty a dvakrát režijný paušál). Pri určení náhrady trov konania vychádzal ústavný súd z § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005 (16 381 Sk), z čoho vyplýva, že za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 patrí advokátovi odmena v sume 2 730 Sk a k tomu režijný paušál 164 Sk za každý úkon. Keďže uplatnená náhrada trov neprekračuje odmenu advokáta za dva úkony právnej   služby   vykonané v roku   2006   spolu   s 19   %   DPH   a režijným   paušálom   za   dva úkony, ústavný súd ju sťažovateľovi priznal v uplatnenej sume 6 825 Sk.

Priznané trovy právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu (3. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008