znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 319/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 v konaní   o   sťažnosti   M.   L.,   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Ntv 25/2006 z 21. júna 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. L. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntv 25/2006 z 21. júna 2006 p o r u š e n é b o l i.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý   uhradiť M. L. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   P.   K.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2006   doručená   sťažnosť M..L.,   K.,   v tom   čase   vo   väzbe (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení   s porušením   čl.   2   ods.   2   a čl.   13   ods.   3   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ntv 25/2006 z 21. júna 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   návrhom   z 2.   júna   2006   požiadal   najvyšší   súd   o predĺženie   jeho   väzby do 28. novembra 2006. Krajský súd v odôvodnení návrhu poukázal na to, že v uvedenej trestnej veci bol 31. mája 2006 na hlavnom pojednávaní vyhlásený rozsudok, proti ktorému podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok ihneď po jeho vyhlásení. V lehote do 30. júna 2006, keď mala sťažovateľovi skončiť doba trvania väzby, vzhľadom na to, že vo veci musí konať odvolací súd, nie je možné vec právoplatne skončiť. Podľa názoru krajského súdu bola zároveň splnená aj ďalšia podmienka stanovená zákonom na predĺženie lehoty väzby, a to tá, že prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že bude zmarené dosiahnutie účelu trestného stíhania.

Odvolací súd uznesením sp. zn. 3 Ntv 25/2006 z 21. júna 2006 predĺžil sťažovateľovi väzbu do 31. januára 2007 bez toho, aby bol sťažovateľ osobne vypočutý k dôvodom svojej väzby.   V odôvodnení   predmetného   uznesenia   odvolací   súd   uviedol,   že   sťažovateľ   ako obžalovaný je stíhaný pre trestné činy násilného charakteru, za ktoré bol uznaný za vinného ešte neprávoplatným rozsudkom z 31. mája 2006 a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj na narušenú osobnosť sťažovateľa, dôvody väzby trvajú naďalej.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   ďalej   uviedol,   že   vzhľadom   na   rozsah a obtiažnosť predmetnej trestnej veci, ako aj skutočnosť, že vec napadla na odvolací súd len 16. júna 2006, nie je možné ju právoplatne skončiť ani v už predĺženej lehote trvania väzby, ktorá končí 30. júna 2006, a to napriek tomu, že súd vo veci priebežne koná.

Sťažovateľ nesúhlasí s uvedenou argumentáciou najvyššieho súdu a zastáva názor, že uznesenie   najvyššieho   súdu   je   protiústavné,   pretože   súd   rozhodol   o predĺžení   väzby   na neverejnom zasadnutí, čím mu nebolo umožnené, aby bol osobne vypočutý k dôvodom svojej väzby, nemal teda možnosť uplatniť svoje argumenty, a to aj napriek skutočnosti, že výsluch výslovne nežiadal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 25/2006 z 21. júna 2006. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil uvedené uznesenie najvyššieho súdu, nariadil jeho prepustenie z väzby a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. III. ÚS 319/06-11 z 10. októbra 2006 prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti a predložil predmetný súdny spis.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti sťažovateľa bolo ústavnému súdu doručené 7. mája 2007. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„Vo   vzťahu   k argumentácii   uvedenej   v sťažnosti   obžalovaného   v celom   rozsahu poukazujeme na odôvodnenie uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2005, sp. zn. 4 Ntv 22/2005 a z 28. októbra 2005, sp. zn. 3 Ntv 51/2005 a to z hľadiska konkrétnych dôvodov väzby (tieto rozhodnutia pripájame).

Konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   väzbu   obžalovaného   aj   v aktuálnej procesnej situácii vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho uznesenia z 21. júna 2006, sp. zn. 3 Ntv 25/2006, aj odkazom na dôvody väzby tak ako vyplývajú z vyššie   citovaných   uznesení.   Lehota   trvania   väzby   v tom   čase   bola   predĺžená   do 31. januára 2007 so zreteľom na skutočnosť, že odvolací súd nemohol vec právoplatne skončiť   ani   v už   predĺženej   lehote   trvania   väzby   (vzhľadom   na   to,   že   vec   napadla   na odvolací   súd   len   16.   júna   2006),   pričom   z obsahu   spisu   nepochybne   vyplývalo,   že prepusteniu obžalovaného na slobodu by sa podstatne sťažilo dosiahnutie účelu trestného konania.

Hoci   obžalovaný   pred   rozhodnutím   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   nepožiadal Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o osobný   výsluch,   senát   vychádzal   okrem   iných procesných podkladov aj z písomných vyjadrení obžalovaného a jeho obhajcov.“

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   právnemu   zástupcovi sťažovateľa na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska v lehote 7 dní od doručenia. Právny zástupca sťažovateľa v predmetnej veci v určenej lehote a ani do dňa rozhodnutia vo veci samej ústavnému súdu svoje stanovisko nedoručil.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom IV. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej konal a rozhodoval IV. senát ústavného súdu v zložení, aké je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

Relevantná právna úprava

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom  ...c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa § 564 ods. 4 Trestného poriadku vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto   zákona,   vykoná   konanie   v   prvom   stupni   príslušný   krajský   súd   podľa   doterajších predpisov.   Konanie   o   riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd.

Podľa § 564 ods. 5 Trestného poriadku konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami.... Pred rozhodnutím   o   vzatí   alebo nevzatí   obvineného do   väzby musí   byť obvinený   vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   výslovne   nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Podľa   §   71   ods.   3   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon č. 141/1961 Zb.“) návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa § 71 ods. 10 zákona č. 141/1961 Zb. k návrhu na vzatie do väzby alebo na jej predĺženie treba vždy pripojiť dosiaľ získaný celý spisový materiál.

III.

Rozhodujúce skutkové okolnosti

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj   porušenie   čl.   2   ods.   2   a čl.   13   ods.   3   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Ntv 25/2006 z 21. júna 2006.

Z dokumentácie predloženej k sťažnosti ústavný súd zistil, že krajskému súdu bola vo veci sťažovateľa podaná obžaloba 5. mája 2005, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti nového   Trestného   poriadku.   Z §   564   ods.   4   a 5   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   na rozhodovanie   o predlžení   trvania   väzby   sťažovateľa   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia zákona č. 141/1961 Zb. (najmä § 71 ods. 3 a 10).

Najvyšší   súd   označeným   uznesením   na   základe   návrhu   predsedníčky   senátu krajského súdu z 2. júna 2006 rozhodol o predĺžení trvania väzby sťažovateľa do 31. januára 2007 na neverejnom zasadnutí bez toho, aby sťažovateľa vypočul.

Podstatou námietok sťažovateľa je skutočnosť, že najvyšší súd ho pred rozhodnutím o predĺžení   trvania   väzby   nevypočul,   čo   považuje   za   porušenie   označených   práv. Sťažovateľ zdôrazňuje, že pre posudzovanie jeho sťažnosti „nie je rozhodujúca skutočnosť, že...   výslovne   výsluch   nežiadal“, pričom   odkazuje   v tejto   súvislosti   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 84/06-29 zo 17. mája 2006.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okrem   iného   poukázal   na skutočnosť, že sťažovateľ bol ešte neprávoplatným rozsudkom z 31. mája 2006 uznaný za vinného za závažné trestné činy násilného charakteru a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody   vo   výmere   15   rokov,   pričom   zároveň   odkázal   na   dôvody   väzby   podrobne rozvedené   v jeho   predchádzajúcich   uzneseniach   z 25.   mája   2005   a z 28.   októbra   2005 a konštatoval, že tieto trvajú. Zároveň najvyšší súd argumentoval tiež tým, že na odvolacom súde   nebude   možné   vec   právoplatne   skončiť   do   30.   júna   2006,   pričom „je   zrejmé,   že prepustením obžalovaného z väzby na slobodu, by sa podstatne sťažilo dosiahnutie účelu trestného   konania.“. O dôvodoch,   prečo   sťažovateľ   nebol   vypočutý   pred   rozhodnutím o predlžení trvania väzby, sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vôbec nezmieňuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   o obdobnú   argumentáciu   sa   opiera   aj   už   citované vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   k sťažnosti,   v ktorom   sa   na   obhajobu   postupu príslušného senátu najvyššieho súdu poukazuje len na skutočnosť, že „senát vychádzal okrem   iných   procesných   podkladov   aj   z písomných   vyjadrení   obžalovaného   a jeho obhajcov“.

IV.

Východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby a rozhodnutie o nej podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré sa vzťahujú aj na konanie o predĺžení trvania väzby, sú definované v stabilizovanej judikatúre ESĽP. Patrí medzi ne aj požiadavka, že takéto konanie musí byť kontradiktórne, musí zaručiť rovnosť zbraní, pričom ak pozbavenie osobnej slobody spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (teda aj väzba), vyžaduje sa vypočutie dotknutej osoby [pozri napr. rozsudok z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht v. Rakúsko (No. 678175/01), ktorý   odkazuje   aj   na   predchádzajúce   rozsudky   vo   veciach   Nikolova   v.   Bulharsko z 25. marca   1999,   Assenov   and   Others   v.   Bulharsko   z   28.   októbra   1998,   Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995, Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 a Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979].

Z   ustanovenia   čl.   154c   ods.   1   ústavy   možno   vyvodiť,   že   medzinárodné   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Z toho vyplýva, že ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru vzhľadom na jeho výklad zo strany   ESĽP   poskytuje   väčší   rozsah   ochrany   základného   práva   na   osobnú   slobodu v súvislosti   s   právom   obvineného   byť   vypočutý   súdom   pri   rozhodovaní   o   žiadosti o prepustenie   z väzby,   ako   aj   rozhodovaní   o predlžení   trvania   väzby,   ako   vnútroštátna právna úprava (v prípade sťažovateľa najmä § 71 ods. 3 a 10 zákona č. 141/1961 Zb.). Preto bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   v   takejto   situácii   aplikovať   čl.   5   ods.   4   dohovoru namiesto   príslušných   ustanovení   zákona   č.   141/1961   Zb.   Na   túto   skutočnosť   upozornil ústavný súd už aj v náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 (mutatis mutandis tiež napr. II. ÚS 315/06), keď o. i. uviedol, že nie je len povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti   dodržiavať   vo   svojej   činnosti   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.

Najvyšší   súd   v posudzovanom   prípade   takto   nepostupoval   a   rozhodol   o návrhu predsedníčky senátu krajského súdu o predlžení trvania väzby sťažovateľa na neverejnom zasadnutí bez toho, aby ho vypočul. Na tomto základe ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd zároveň s vyslovením záveru o porušení uvedených práv sťažovateľa pripomenul,   že   obdobným   spôsobom   rozhodol   aj   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. III. ÚS 84/06   a sp.   zn.   II.   ÚS   315/06,   v ktorých   dotknutí   sťažovatelia   neboli   vypočutí v súvislosti   s rozhodovaním   všeobecného súdu   o predlžení trvania   ich   väzby. Na druhej strane   v konaní   sp.   zn.   II.   ÚS   225/05   ústavný   súd   rozhodol,   že   k porušeniu   práva sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v súvislosti   s tým,   že   nebol   vypočutý   pred rozhodnutím o ďalšom predlžení trvania jeho väzby, nedošlo. Ústavný súd odôvodnil tento svoj záver tým, že sťažovateľ nepožiadal príslušný súd o vypočutie, t. j. nevyužil možnosť, ktorú mal od 1. januára 2006 podľa § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku. V danom prípade ale sťažovateľ túto možnosť nemal, pretože vzhľadom na čas podania obžaloby sa v jeho   prípade   nepostupovalo   podľa   nového   Trestného   poriadku,   ale   podľa   zákona č. 141/1961   Zb.,   ktorý   analogickú   úpravu   neobsahuje.   Za   týchto   okolností   považoval ústavný súd skutočnosť, že sťažovateľ nepožiadal o výsluch pred rozhodnutím najvyššieho súdu o predlžení trvania jeho väzby za právne irelevantnú, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

V súvislosti   s vyslovením   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5 a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nepovažoval   ústavný   súd   aj   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou za nevyhnutné vysloviť vo výroku tohto nálezu aj porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd upozornil, že jeho účelom je predovšetkým chrániť práva dotknutých osôb v súvislosti s obmedzením ich osobnej slobody (zatknutím alebo iným pozbavením slobody, napr. zadržaním) za účelom ich predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. V posudzovanom prípade bol sťažovateľ v čase rozhodovania najvyššieho súdu na základe rozsudku (aj keď ešte neprávoplatného) prvostupňového súdu z 31. mája 2006 už uznaný za vinného. Z toho vyplýva, že vzhľadom na účel sledovaný úpravou čl. 5 ods. 3 dohovoru   nemohlo   v danom   prípade   ísť   zároveň   aj   o porušenie   práva   podľa   tohto ustanovenia dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   aj   toho,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   a prikázal   mu,   aby   ho   bezodkladne   prepustil   na   slobodu. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že v čase rozhodovania ústavného súdu a po tom ako odvolací súd zamietol odvolanie sťažovateľa, odsudzujúci rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 3/05 z 31. mája 2006 nadobudol právoplatnosť a sťažovateľ je v súčasnosti vo výkone trestu   odňatia   slobody.   Za   týchto   okolností   sa   stalo   rozhodovanie   o tejto   časti   návrhu sťažovateľa bezpredmetným.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. P. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil   sumou   5   788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún) spolu za 2 úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005 v sume 16 381 Sk, t. j. 2-krát po 2 730 Sk a 2-krát   po   164   Sk   za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné,   keďže   išlo o úkony urobené v roku 2006).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007