znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 318/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 3/2014-128 z 5. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

o d m i e t apre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3CoKR 3/2014-128 z 5. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení   žalovanejúčastníčkou   súdneho   konania   o určenie   pravosti   prihlášok   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „žalobcovia“), v ktorom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)rozsudkom č. k. 23 Cbi 4/2012-70 z 20. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresnéhosúdu“)   žalobu   zamietol.   Na   odvolanie   žalobcov   krajský   súd   napadnutým   rozsudkomrozsudok okresného súdu zmenil tak, že na prihlášky žalobcov sa v konkurznom konaníprihliada.

Sťažovateľka   podrobne   opisuje   svoj   postup   v konkurznom   konaní   obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„úpadca“) pri prihlasovaní pohľadávok žalobcami, ktorý z jej strany vyústil k doručeniuoznámení o zániku postavenia účastníka konkurzného konania podľa § 27 ods. 5 zákonač. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“).   Poukazuje   na   doručeniepodnetu najväčšieho veriteľa úpadcu na popretie pohľadávky veriteľa v celej uplatnenej výške a čiastočné popretie pohľadávky veriteľa ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej konateľom ⬛⬛⬛⬛, ktorý je zároveň konateľom úpadcu, akoaj   na   obsah   znaleckého   posudku   vzťahujúceho   sa   na   popreté   pohľadávky   žalobcovobjednaného od znaleckej organizácie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.Následne   rekapituluje   obsah   rozsudku   okresného   súdu,   odvolania   žalobcov,   vlastnéhovyjadrenia k odvolaniu žalobcov, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľka   uvádza,   že   krajský   súdkonal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)obligatórne   nariaďujúceho   pojednávanie,   pretože   pojednávanie   v danej   veci   vyžadovaldôležitý verejný záujem, pričom uvedeným „faktickým postupom porušil ústavné právo na spravodlivý proces zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... Odvolací súd svojim procesným postupom porušil ústavné právo sťažovateľa tým,   že   sťažovateľovi   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   porušil dvojinštančnosť v konaní, keďže ako uviedol, súd prvého stupňa mal najprv rozhodnúť o tom,   či   sa   prihliada   alebo   neprihliada   na   podané   prihlášky   veriteľov

a ⬛⬛⬛⬛ pričom   proti   tomuto   rozhodnutiu   súdu   prvého stupňa   by   bola zachovaná možnosť podať opravný prostriedok obom stranám.“. Poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) zo 7. septembra 2010 sp. zn. 5 Cdo 131/2009   sťažovateľka   uvádza,   že   predpokladom „toho,   aby   odvolací   súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom... Odvolací súd konštatoval, čo sa týka predmetu sporu,   že súd prvého stupňa nesprávne v úvodnej   časti samotného rozsudku označil   predmet   sporu   ako   určenie   pravosti   prihlášok.   Poukázal   na   to,   že   súd   musí posudzovať podanie žaloby podľa jej obsahu /§41 ods.2 O. s. p./. Z obsahu predmetnej žaloby jednoznačne vyplýva, že správca na prihlášky žalobcov neprihliadal, a preto o tomto predmete sporu bolo potrebné aj rozhodnúť. Preto bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1 pís. f/ O. s. p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. /§ 221 ods.2 O. s. p./.“

K splneniu   podmienok   prípustnosti   sťažovateľka   uvádza,   že   proti   napadnutémurozsudku   nie   je   prípustné   odvolanie   a v zmysle   §   198   ods.   1   zákona   o konkurze   anidovolanie a mimoriadne dovolanie, a preto o namietanom porušení označených práv máprávomoc rozhodnúť ústavný súd.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   svojímrozhodnutím   vyslovil   porušenie   základného   práva „na   spravodlivé   súdne   konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.46 ods.1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3CoKR/3/2014-128 z. d. 5.5.2014“, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu alebo krajskému súduna ďalšie konanie.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniepred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.

Podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze súd v konaní podľa tohto zákona rozhodujeuznesením. Proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaníalebo   v   konaní   o   oddlžení   je   odvolanie   prípustné,   len   ak   to   ustanovuje   tento   zákon.Dovolanie   ani   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   v   konaní   podľa   tohtozákona nie je prípustné.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje   nesprávnosť   výkladu   sťažovateľky,   žedovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   nebolo   proti   napadnutému   rozsudkukrajského súdu prípustné. V zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze totiž nie je dovolanieprípustné len proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní. Napadnutý rozsudok všaknebol vydaný v konkurznom konaní, ale v samostatnom konaní vedenom pod osobitnouspisovou značkou, ktorého predmetom bol v zmysle § 80 písm. c) OSP návrh na určenie, čisa na prihlášky žalobcov prihliada alebo neprihliada. Toto samostatné, aj keď súvisiacekonanie bolo iniciované žalobcami potom, ako v konkurznom konaní na základe oznámeniasťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty stratili žalobcovia v zmysle § 27 zákonao konkurze postavenie účastníkov konania. Podľa   názoru   ústavného súdu § 198 ods. 1zákona o konkurze na daný prípad zjavne nedopadá aj preto, že v predmetnom konanínebolo vydané uznesenie, ako s tým označené ustanovenie zákona o konkurze počíta, alerozsudok. Možnosť uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov v tzv. incidenčnýchkonaniach pripúšťa nielen súdna prax najvyššieho súdu (pozri napríklad sp. zn. 2 MObdo4/2009, 5 Obdo 45/2010, 5 Obdo 46/2011, 2 Obdo 3/2012), ale akceptuje ju aj samotnýústavný súd (m. m. III. ÚS 572/2013).

Z obsahu sťažovateľkou prezentovaných námietok vyplýva, že vydaním napadnutéhorozsudku bez nariadenia pojednávania mala jej byť krajským súdom odňatá možnosť konaťpred súdom, čo je však obsahom dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP.Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu saodňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovikonania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr.právo   zúčastniť   sa   pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy   a pod.).   Odbornáliteratúra   (napríklad   Krajčo   J.   a kol.   Občiansky   súdny   poriadok.   Komentár.   I.   diel.Bratislava : Eurounion, spol. s. r. o., 2006.) ako aj judikatúra najvyššieho súdu sa zhodujev názore,   že   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia   je   založená   na   princípeuniverzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolaciehosúdu   bez   ohľadu   na   povahu   predmetu   konania.   Táto   zásada   je   však   obmedzená   lenna prípady, ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád vymenovaných v § 237ods.   1   písm.   a) až   g)   OSP   a nejde   o rozhodnutie   vydané   v exekučnom   konaní   podľaosobitného predpisu (§ 237 ods. 2 OSP).

Pri   takto   formulovanej   námietke   teda   sťažovateľka   mala   právo   podať   protinapadnutému rozsudku dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,   čo však v danomprípade nevyužila. Keďže napadnutým rozsudkom bol zmenený rozsudok okresného súdu,sťažovateľka mohla napadnutý rozsudok napadnúť aj z dôvodu, že nesúhlasila s právnymposúdením   veci   krajským   súdom,   alebo   preto,   že   konanie   pred   krajským   súdom   bolopostihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 238 ods. 1OSP).

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Svojuprávomoc na konanie môže ústavný súd založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osobanemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákono ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka konania zvolila medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany vkonaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkomustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnostiv rámci   jej   predbežného   prerokovania   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   protinapadnutému   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   CoKR   3/2014-128   z 5.   mája   2014sťažovateľka   dovolanie   nepodala.   Vzhľadom   na   uvedené   obstojí   záver,   že   sťažovateľkanevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu ňou označenýchpráv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSPa § 238 ods. 1 OSP oprávnená, čo zakladá neprípustnosť danej sťažnosti podľa § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde. Podanie dovolania totiž ústavný súd považuje za účinný právnyprostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právazaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (m.   m.   II.   ÚS   31/00,   II.   ÚS   102/04).   Ak   by   bolasťažovateľka   z   tohto   dôvodu   dovolanie   účinne   podala,   dovolací   súd   by   bol   oprávnenýa povinný poskytnúť ochranu jej právam, inými slovami, dovolací súd by bol tým „inýmsúdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý by v tejto veci prednostne rozhodoval.

Sťažovateľka   pritom   nepreukázala,   že   dovolanie   nepodala   z   dôvodov   hodnýchosobitného   zreteľa,   a   ňou   tvrdený   dôvod   o neprípustnosti   dovolania   proti   napadnutémurozsudku vyplýval z nesprávneho výkladu § 198 ods. 1 OSP. Preto zo strany ústavného súduneprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súdesťažnosť   ako   neprípustnú   odmietol   (napr.   III.   ÚS   183/2012,   III.   ÚS   321/2014,II. ÚS 6/2015). S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľkyvo vzťahu k porušeniu ňou označených práv bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015