SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 318/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 3/2014-128 z 5. mája 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
o d m i e t apre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3CoKR 3/2014-128 z 5. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanejúčastníčkou súdneho konania o určenie pravosti prihlášok obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „žalobcovia“), v ktorom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)rozsudkom č. k. 23 Cbi 4/2012-70 z 20. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresnéhosúdu“) žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcov krajský súd napadnutým rozsudkomrozsudok okresného súdu zmenil tak, že na prihlášky žalobcov sa v konkurznom konaníprihliada.
Sťažovateľka podrobne opisuje svoj postup v konkurznom konaní obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„úpadca“) pri prihlasovaní pohľadávok žalobcami, ktorý z jej strany vyústil k doručeniuoznámení o zániku postavenia účastníka konkurzného konania podľa § 27 ods. 5 zákonač. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Poukazuje na doručeniepodnetu najväčšieho veriteľa úpadcu na popretie pohľadávky veriteľa v celej uplatnenej výške a čiastočné popretie pohľadávky veriteľa ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej konateľom ⬛⬛⬛⬛, ktorý je zároveň konateľom úpadcu, akoaj na obsah znaleckého posudku vzťahujúceho sa na popreté pohľadávky žalobcovobjednaného od znaleckej organizácie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.Následne rekapituluje obsah rozsudku okresného súdu, odvolania žalobcov, vlastnéhovyjadrenia k odvolaniu žalobcov, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľka uvádza, že krajský súdkonal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)obligatórne nariaďujúceho pojednávanie, pretože pojednávanie v danej veci vyžadovaldôležitý verejný záujem, pričom uvedeným „faktickým postupom porušil ústavné právo na spravodlivý proces zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... Odvolací súd svojim procesným postupom porušil ústavné právo sťažovateľa tým, že sťažovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, porušil dvojinštančnosť v konaní, keďže ako uviedol, súd prvého stupňa mal najprv rozhodnúť o tom, či sa prihliada alebo neprihliada na podané prihlášky veriteľov
a ⬛⬛⬛⬛ pričom proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa by bola zachovaná možnosť podať opravný prostriedok obom stranám.“. Poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) zo 7. septembra 2010 sp. zn. 5 Cdo 131/2009 sťažovateľka uvádza, že predpokladom „toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom... Odvolací súd konštatoval, čo sa týka predmetu sporu, že súd prvého stupňa nesprávne v úvodnej časti samotného rozsudku označil predmet sporu ako určenie pravosti prihlášok. Poukázal na to, že súd musí posudzovať podanie žaloby podľa jej obsahu /§41 ods.2 O. s. p./. Z obsahu predmetnej žaloby jednoznačne vyplýva, že správca na prihlášky žalobcov neprihliadal, a preto o tomto predmete sporu bolo potrebné aj rozhodnúť. Preto bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1 pís. f/ O. s. p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. /§ 221 ods.2 O. s. p./.“
K splneniu podmienok prípustnosti sťažovateľka uvádza, že proti napadnutémurozsudku nie je prípustné odvolanie a v zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze anidovolanie a mimoriadne dovolanie, a preto o namietanom porušení označených práv máprávomoc rozhodnúť ústavný súd.
Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby svojímrozhodnutím vyslovil porušenie základného práva „na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.46 ods.1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3CoKR/3/2014-128 z. d. 5.5.2014“, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu alebo krajskému súduna ďalšie konanie.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniepred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.
Podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze súd v konaní podľa tohto zákona rozhodujeuznesením. Proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaníalebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon.Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohtozákona nie je prípustné.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje nesprávnosť výkladu sťažovateľky, žedovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nebolo proti napadnutému rozsudkukrajského súdu prípustné. V zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze totiž nie je dovolanieprípustné len proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní. Napadnutý rozsudok všaknebol vydaný v konkurznom konaní, ale v samostatnom konaní vedenom pod osobitnouspisovou značkou, ktorého predmetom bol v zmysle § 80 písm. c) OSP návrh na určenie, čisa na prihlášky žalobcov prihliada alebo neprihliada. Toto samostatné, aj keď súvisiacekonanie bolo iniciované žalobcami potom, ako v konkurznom konaní na základe oznámeniasťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty stratili žalobcovia v zmysle § 27 zákonao konkurze postavenie účastníkov konania. Podľa názoru ústavného súdu § 198 ods. 1zákona o konkurze na daný prípad zjavne nedopadá aj preto, že v predmetnom konanínebolo vydané uznesenie, ako s tým označené ustanovenie zákona o konkurze počíta, alerozsudok. Možnosť uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov v tzv. incidenčnýchkonaniach pripúšťa nielen súdna prax najvyššieho súdu (pozri napríklad sp. zn. 2 MObdo4/2009, 5 Obdo 45/2010, 5 Obdo 46/2011, 2 Obdo 3/2012), ale akceptuje ju aj samotnýústavný súd (m. m. III. ÚS 572/2013).
Z obsahu sťažovateľkou prezentovaných námietok vyplýva, že vydaním napadnutéhorozsudku bez nariadenia pojednávania mala jej byť krajským súdom odňatá možnosť konaťpred súdom, čo je však obsahom dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP.Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu saodňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovikonania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr.právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odbornáliteratúra (napríklad Krajčo J. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel.Bratislava : Eurounion, spol. s. r. o., 2006.) ako aj judikatúra najvyššieho súdu sa zhodujev názore, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je založená na princípeuniverzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolaciehosúdu bez ohľadu na povahu predmetu konania. Táto zásada je však obmedzená lenna prípady, ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád vymenovaných v § 237ods. 1 písm. a) až g) OSP a nejde o rozhodnutie vydané v exekučnom konaní podľaosobitného predpisu (§ 237 ods. 2 OSP).
Pri takto formulovanej námietke teda sťažovateľka mala právo podať protinapadnutému rozsudku dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, čo však v danomprípade nevyužila. Keďže napadnutým rozsudkom bol zmenený rozsudok okresného súdu,sťažovateľka mohla napadnutý rozsudok napadnúť aj z dôvodu, že nesúhlasila s právnymposúdením veci krajským súdom, alebo preto, že konanie pred krajským súdom bolopostihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 238 ods. 1OSP).
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Svojuprávomoc na konanie môže ústavný súd založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osobanemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákono ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka konania zvolila medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany vkonaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkomustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania dopytom na okresnom súde zistil, že protinapadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 3 CoKR 3/2014-128 z 5. mája 2014sťažovateľka dovolanie nepodala. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľkanevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu ňou označenýchpráv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSPa § 238 ods. 1 OSP oprávnená, čo zakladá neprípustnosť danej sťažnosti podľa § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde. Podanie dovolania totiž ústavný súd považuje za účinný právnyprostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ak by bolasťažovateľka z tohto dôvodu dovolanie účinne podala, dovolací súd by bol oprávnenýa povinný poskytnúť ochranu jej právam, inými slovami, dovolací súd by bol tým „inýmsúdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý by v tejto veci prednostne rozhodoval.
Sťažovateľka pritom nepreukázala, že dovolanie nepodala z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa, a ňou tvrdený dôvod o neprípustnosti dovolania proti napadnutémurozsudku vyplýval z nesprávneho výkladu § 198 ods. 1 OSP. Preto zo strany ústavného súduneprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdesťažnosť ako neprípustnú odmietol (napr. III. ÚS 183/2012, III. ÚS 321/2014,II. ÚS 6/2015). S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľkyvo vzťahu k porušeniu ňou označených práv bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015