znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 318/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Csákóom, Advokátska kancelária, Hviezdoslavova 4, Rožňava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca   č.   k.   8   P   97/2012-50   zo 7. januára   2013   v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline č. k. 5 CoP 79/2013-85, 5 CoP 80/2013 z 22. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 8 P 97/2012-50   zo 7. januára   2013   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoP 79/2013-85, 5 CoP 80/2013 z 22. októbra 2013.

Sťažovateľ   uvádza,   že   okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   zamietol   jeho   návrh na zníženie výživného a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania, „z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   jeho   písomného   vyhotovenia“. Proti   rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že už okresný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, a to neakceptovaním žiadosti o realizáciu výsluchu sťažovateľa „dožiadaným   súdom   –   Okresným   súdom   Rožňava,   o čom   som   požiadal   konajúci   súd telefonicky“. Okresný súd tak mal sťažovateľovi znemožniť, aby mohol poskytnúť dôkaz o spôsobe   skončenia   pracovného   pomeru „a poskytnúť   ďalšie   informácie   potrebné na objektívne meritórne rozhodnutie vo veci samej“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že uvedené skutočnosti namietal už vo svojom odvolaní,   pričom   v prílohe   odvolania   mal   predložiť   aj   písomný   dôkaz   o skončení   jeho pracovného pomeru. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namieta, že tento „sa de facto v celom rozsahu stotožnil s výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia a obmedzil   sa na skonštatovanie   správnosti dôvodov   napadnutého rozhodnutia   v zmysle ust. § 219/2 O.s.p.“, pričom však „... odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia neuviedol ďalšie dôvody“. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti domnieva, že jeho „skutkové   tvrdenia   a právny   názor   ohľadom   neobjektívneho   posúdenia   skončenia pracovného   pomeru   bolo   potrebné   považovať   za   argumenty   rozhodujúceho   významu pre rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a z tohto   hľadiska   sa   odvolací   súd   mal   s nimi vysporiadať   náležitým   spôsobom   preneseným   do   kvalifikovaného   a presvedčivého odôvodnenia“.

Krajský súd mal základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie porušiť „prinajmenšom tým“, že rozsudok vo veci vyhlásil na pojednávaní, na ktoré nebol sťažovateľ ani jeho právny zástupca predvolaný. Sťažovateľ tiež tvrdí, že o termíne pojednávania nebol on ani jeho právny zástupca žiadnym spôsobom upovedomený, čím zároveň malo dôjsť k zmareniu „možnosti kontroly, napr. či vyhlásený rozsudok nebol prípadne dodatočne zmenený“.

Sťažovateľ   ďalej   vychádzajúc   zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu v sťažnosti   analyzuje   význam   verejného   vyhlásenia   rozsudku   a dospieva   k záveru,   že v danom prípade zo strany konajúcich súdov mu bola odňatá „reálna a efektívna možnosť konať   pred   súdom   spočívajúca   v práve   argumentovať   skutkovú   a právnu   stránku prejednávanej veci“.

V závere svojej sťažnosti upozornil sťažovateľ aj na skutočnosť, že hoci v prílohe svojho odvolania z 29. januára 2013 priložil plnú moc udelenú na zastupovanie v konaní právnemu   zástupcovi,   krajský   súd   túto   skutočnosť „zrejme   vôbec   nepostrehol“,   čo odvodzuje sťažovateľ zo skutočnosti, že krajský súd právneho zástupcu opomenul označiť v záhlaví písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, ako aj zo skutočnosti, že písomné vyhotovenie rozsudku nebolo právnemu zástupcovi „vôbec doručené“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo J. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 P 97/2012 zo dňa 7. 1. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Cop/79/2013, 5CoP/80/2013 zo dňa 22.10.2013 porušené boli..

2. Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 P 97/2012 zo dňa 7. 1. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Cop/79/2013, 5CoP/80/2013 zo dňa 22.10.2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

3. J.   K.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   2.000,-€   (slovom   dvetisíc   eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Čadca   je   povinný   uhradiť   J.   K.   trovy   konania   v sume   340,90   € (slovom tristoštyridsať eur deväťdesiat centov) do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Csákóa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zníženie výživného. Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie a túto svoju možnosť aj využil.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   uviedol,   že   proti   napadnutému   rozsudku krajského   súdu   podal   dovolanie   najvyššiemu   súdu „s   hlbokým   presvedčením“,   že v posudzovanej veci bolo porušené jeho „právo na spravodlivý proces tým, že súdy oboch stupňov mi odňali možnosť konať pred nimi v zmysle § 221/1 písm. f) O.s.p., a to i napriek tomu,   že v danom   prípade   po stránke formálnej   podľa   § 238/4   O.s.p.   dovolanie nie   je prípustné“. Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že   o podanom   dovolaní „zatiaľ   ešte   rozhodnuté nebolo“.

Podľa   názoru ústavného súdu   má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietnuť   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   CoP   79/2013-85,   5   CoP   80/2013 z 22. októbra   2013   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).  

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov, návrh na priznanie   náhrady   trov   konania,   návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014