znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 318/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. F. a A. F., B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp. zn. 9 C 163/09   z 5. februára   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 14 Co 117/2010   z 25.   mája   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 224/2010 z 22. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. a A. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť M. F. a A. F., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 163/09 z 5. februára 2010   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok   okresného   súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010 (ďalej aj   „namietaný   rozsudok   krajského   súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 224/2010 z 22. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobou   doručenou okresnému súdu 28. septembra 2009 domáhali nahradenia prejavu vôle žalovanej B., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Sťažovatelia žalobu podali z dôvodu, že zastávali právny názor, v zmysle ktorého má žalovaná   povinnosť   odpredať   im   byt,   a   to   za   regulovanú,   zákonom   ustanovenú   cenu. Povinnosť   žalovanej   odpredať   byt,   ako   aj   povinnosť   odpredať   ho   za   regulovanú   cenu odvodzovali   sťažovatelia   z   príslušných   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), ktoré je v danom prípade potrebné na vec aplikovať, a to z dôvodu, že žalovaná, ktorá je vlastníčkou bytového domu, v ktorom sa sporný byt nachádza, je obchodnou spoločnosťou s majetkovou účasťou obce a sťažovatelia sú nájomcami tohto bytu a ako takým im prislúcha predkupné právo k predmetnému bytu.Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 163/2009 z 5. februára 2010 žalobu sťažovateľov zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil.Rozsudok krajského súdu napadli sťažovatelia dovolaním. Uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   4   Cdo   224/2010   z   22.   februára   2011   bolo   dovolanie   sťažovateľov   ako neprípustné odmietnuté.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdia, že rozhodnutiami súdov všetkých troch stupňov im bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to preto, že súdy nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhovali, ako aj tým, že „došlo k nesprávnej aplikácii práva a zákona na tento súdený prípad, teda, že súd zákonné predkupné právo navrhovateľa vylúčil z pôsobnosti zákona č. 182/1993 Z. z., a takýmto spôsobom odňal navrhovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   vo   veci   zákonného   predkupného   práva. Navrhovateľom   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   prvostupňový   súd   návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c) OSP) a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené. Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe nesprávneho právneho názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred súdom, pričom zrušením predbežného opatrenia aj keď mal súd v tomto konaní za preukázané, že odporca zriadi k predmetnému bytu záložné právo nebola navrhovateľovi poskytnutá náležitá súdna ochrana majú navrhovatelia za to, že bolo porušené jeho ústavné právo

Navrhovatelia, žiadali odvolací súd, pre prípad, že potvrdí rozsudok prvostupňového súdu, aby v potvrdzujúcom rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pričom túto svoju žiadosť   odôvodnili.   Odvolací   súd   sa   však   otázkou   pripustenia   dovolania   vôbec neprejednal.“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   sa „na   tento   predaj   vzťahuje   zákon   182/1993   Z.   z. pretože predmetom úpravy zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je upraviť prevod vlastníctva bytov a nebytových priestorov v dome, vznik vlastníckeho práva k bytom, ako ja práva vlastníkov bytov navzájom. Predmetom úpravy v tomto zákone je aj výstavba nových domov, ako aj vstavba a nadstavba bytov na bytových domoch. Ustanovenie § 125 Občianskeho   zákonníka   ponecháva   právnu   úpravu   vlastníctva   bytov   a   nebytových priestorov   na   osobitný   zákon   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov.   Zákon o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   je   k   Občianskemu   zákonníku   špeciálnym právnym   predpisom.   Byty   a   nebytové   priestory   môžu   byť   samostatným   predmetom občianskoprávnych   vzťahov,   to   znamená,   že   byt   a   nebytový   priestor,   ako   reálna   časť bytového domu je samostatným predmetom vlastníckeho práva, v § 1 ods. 2 cit. zákona je negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý sa zákon nevzťahuje a teda podľa tohto zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k bytom osobitného určenia, bytom v domoch určených   podľa   schváleného   územného   plánu   na   asanáciu.   Zákon   sa   tiež   nevzťahuje na prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch. Z uvedeného je preto možné konštatovať, že uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu, ktorý je predmetom tohto konania, pričom z obsahu samotného zákona jeho výkladu nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom pred   účinnosťou   tohto   zákona   kupoval   ako   internát   a   na   byty   bol   prestavaný   a   táto skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia 3. 9. 1998 nevzťahuje sa na predaj   takýchto   bytov   zákon   č.   182/1993   Z.   z.   Budova   internátu   ako   to   vyplýva z predložených   vyjadrení   odporcu   bola   v   minulosti   postavená   zo   štátnych   prostriedkov. Predmetný zákon tiež nevymedzuje negatívne, že na bytový dom, ktorý nebol pôvodným bytovým fondom vybudovaným za prispenia štátu sa zákon nevzťahuje. Budova internátu, ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov, vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný bytový dom je vo vlastníctve obchodnej spoločnosti v zmysle § 17 ods. 3 písm. c) cit. zákona, teda obchodnej spoločnosti s účasťou obce, je nepochybné, že predmetný bytový dom bol kúpený a prestavaný prevažne z prostriedkov štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. Z uvedeného dôvodu predaj týchto bytov nemôžeme vylúčiť z pôsobnosti tohto zákona, pretože zákon na vznik tejto situácie pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 pís. c), teda obchodnej spoločnosti s účasťou štátu určuje odporcovi podmienky za akých má by stanovená kúpna cena predmetného bytu. Podľa názoru navrhovateľov nemožno teda konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje. Zákon bol niekoľkokrát novelizovaný a žiadna novela nemenila predmet a rozsah úpravy zákona obsiahnutý v § 1 zákona, tak, že by bolo dôvodné tvrdiť, že na predaj bytov v tomto súdenom prípade sa zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje práve z dôvodov uvádzaných v odôvodnení rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu... V   dobe   vzniku   nájomného   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania   bol   bytový   dom   už bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru navrhovateľov je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Pokiaľ sa mal citovaný zákon vykladať podľa toho, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom právneho   vzťahu   –   nájomnej   zmluvy   potom   by   predmetný   zákon   bolo   možné   v   praxi aplikovať len s veľkými ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1) Základné právo 1/ M. F., 2/ A. F. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 9 C/163/2009 v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. 14 Co/117/2010 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č. k. 4 Cdo/224/2010 porušené bolo.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo/224/2010-208 zo dňa 22. 2. 2011, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č. k. 14 Co/117/2010-163 zo dňa 25. 5. 2010 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica   č.   k.   9   C/163/2009-138   zo   dňa   5.   2.   2010   a   vec   vracia   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu Banská Bystrica.

3)   1/   M.   F.   2/   A.   F.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   5.312, EUR   (slovom päťtisíctristodvanásť EUR), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky Krajský súd Banská Bystrica. Okresný súd Banská Bystrica povinní 1/ M. F. a 2/ A. F. spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) 1/ M. F. 2/ A. F. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky so sídlom B. vo výške 424,84 EUR, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd Banská Bystrica a Okresný súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 163/2009 z 5. februára 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia   mali   právo   podať   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu 3. júla 2010,   pričom   sťažovatelia   doručili   ústavnému   súdu   sťažnosť   8.   júna 2011,   t.   j.   zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v   prípade   sťažovateľov   reflektoval   svoju   judikatúru   z   ostatného   obdobia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania   dovolania   podali   zároveň   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   aj   z   hľadiska   toho,   či   ju   nemožno   považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 9 C 163/2009 z 5. februára 2010, ktorým bola žaloba sťažovateľov zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

„V žalobe žalobcovia preukázali, že listom zo dňa 15. 06. 2009 ich žalovaný vyzval na   uzavretie   kúpnej   zmluvy   ohľadne   bytu.   Kúpna   cena   bola   stanovená   vo   výške 531,13 Eur/m2 podlahovej   plochy   bytu   a   termín   uzavretia   kúpnej   zmluvy   bol   určený do 30. 09. 2009. Listom zo dňa 21. 07. 2009 cestou svojej právnej zástupkyne vyjadrili vôľu uzavrieť   kúpnu   zmluvu   so   žalovaným   a   požiadali   ho   o   zaslanie   návrhu   kúpnej   zmluvy s kúpnou cenou stanovenou podľa   § 18 a § 18a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov. Na tento list žalovaný nereagoval.

Zo zisteného skutkového stavu veci vyplýva, že predmetom sporu medzi účastníkmi konania je otázka, či žalovaný pri odpredaji bytu žalobcom je   povinný postupovať pri určení   kúpnej   ceny   podľa   zákona   o   vlastníctve   bytov   resp.   vzhľadom   na   námietku žalovaného, či vôbec žalobcom takéto vzniklo právo na prednostné odkúpenie bytu v zmysle zákona o vlastníctve bytov.

Pri   právnom   posúdení   veci   súd   vychádzal   z   ustanovení   zákona   č.   182/1993   Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov...

Zákon   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   účinný   od   01.   09.   1993, predstavuje svojou povahou vytvorenie v tom čase novej právnej úpravy nakladania s bytmi a nebytovými priestormi...

Až   prijatie   tejto   právnej   úpravy   umožnilo   nájomcom   bytov,   aby   nadobudli do vlastníctva nimi dlhodobo užívané byty postavené za štátnej účasti...

...   zákon   už   vo   svojom   pôvodnom   znení   ukladal   aj   obchodnej   spoločnosti s majetkovou účasťou obce, ktorá bola vlastníkom bytového domu (resp. bytu), previesť v ňom sa nachádzajúci byt do vlastníctva iba jeho nájomcovi a to za regulovanú cenu podľa §   18   zákona.   V   takomto   prípade   však   zákon   nijako   neupravoval   čas   nadobudnutia (výstavby)   bytového   domu   alebo   spôsob   jeho   nadobudnutia   obchodnou   spoločnosťou s účasťou obce a ani lehotu na prevod bytu z vlastníctva takéhoto subjektu do vlastníctva nájomcu.

...   Procesom   privatizácie   bytového   fondu   mali   podľa   názoru   súdu   potom   prejsť na fyzické a právnické osoby za regulovanú cenu len tie bytové jednotky, ktoré už boli v čase nadobudnutia účinnosti zákona predmetom nájomných vzťahov, prípadne v tom čase boli v rozostavaných domov vo vlastníctve podľa predchádzajúcich predpisov (§ 27 ods. 1 zákona).

Tomu nasvedčuje aj neskôr vykonaná novelizácia v § 16 ods. 1 uskutočnená zákonom č. 367/2004 Zb. zákonov, ktorá ho precizovala tak, že povinnosť previesť byt nájomcovi sa vzťahuje len na prípady, ak nájom bytu bol dohodnutý na neurčitý čas. I z toho možno vyvodiť   prvotný   účel   zákona,   že   teda   predmetom   prevodu   mali   byť   byty   predtým dlhodobejšie obývané nájomníkmi a slúžiace na uspokojovanie ich dlhodobých bytových potrieb.

Už   preto   v   čase   prijatia   zákona   o   vlastníctve   bytov   musel   byt   spĺňať   zákonnú definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona, že ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné   bytové   jednotky,   a   zároveň   sa   nachádzať   v   budove   (stavbe)   spĺňajúcej charakteristiku bytového domu podľa § 2 ods. 2 zákona. Tu treba spomenúť aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 27/2002, podľa ktorého je pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov účelové určenie miestností, ktoré tvoria byt, na trvalé užívanie dané   právoplatný   rozhodnutím   stavebného   úradu.   Existencia   takého   rozhodnutia   je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty.

Vzhľadom na uvedené je súd toho názoru, že ustanovenia zákona o vlastníctve bytov týkajúce sa povinnosti previesť byt na nájomcu povinnou osobou (§ 16 a v nadväznosti naň § 17 a § 18) nemožno vykladať tak, že sa. vzťahujú na všetky byty resp. bytové domy nadobudnuté povinnými osobami kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia.

V   konaní   mal   súd   preukázané,   že   keď   žalovaný   v   roku   1997   nadobudol   kúpnou zmluvou budovu súp. č. 388, táto bola internátom, a teda nešlo o bytový dom s jednotlivými bytmi. Budovu kupoval v podmienkach trhového prostredia za dohodnutú cenu stanovenú znaleckým posudkom od predávajúceho, ktorý ju nadobudol dražbou. Až v roku 1998 ju realizovanou prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.

Preto   treba   zdôrazniť   tú   skutočnosť,   že   stavba   -   budova,   ktorá   je   v   súčasnosti bytovým domom s bytom, ktorého prevodu vlastníctva sa žalobcovia domáhajú, bola až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia (do 03. 09. 1998) internátom. Až   do   tohto   času   išlo   o   budovu,   na   ktorej   právny   režim   sa   nemohol   vzťahovať   a   ani nevzťahoval   zákon   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov,   keďže   budova   nebola bytovým domom (§ 1 ods. 1 zákona).

Ani žalovaný budovu nenadobúdal podľa vtedy už účinného zákona č. 182/1993 Z.z., pretože   išlo   o   budovu   s   pôvodným   využitím   ako   internát,   užívanú   v   roku   1997   ako prevádzkovo-administratívnu budovu. Keď v tom čase, ale aj predtým, bola predmetom právnych vzťahov, pri dispozícii s ňou ako celkom, bola nehnuteľnou vecou (stavbou) a ako taká mohla byť prevádzaná bez akýchkoľvek obmedzení určených zákonom o vlastníctve bytov, napr. § 29 ods. 5. Ako k budove, ktorá nebola bytovým domom, nemohli byť k jej jednotlivým častiam založené ani nájomné vzťahy, ktorých predmetom by boli byty. Jednalo sa totiž o budovu slúžiacu pôvodne na prechodné a dočasné ubytovanie, ktorej účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných,

Ako tiež bolo preukázané, v prípade bytového domu s bytom, ktorého prevodu sa žalobcovia domáhali, nešlo o pôvodný bytový fond vybudovaný s prispením štátu. Je faktom, ktorý nespochybňoval ani žalovaný, že budova internátu bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov. Podľa názoru súdu to však nič nemení na skutočnosti, že až sám žalovaný po jeho nadobudnutí za trhových podmienok svojimi investíciami z budovy dovtedy slúžiacej na iný účel vytvoril bytový dom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   súd   bol   potom   toho   názoru,   že   žalovanému   nielenže nevznikla povinnosť odpredať byt žalobcom za regulovanú cenu v zmysle ustanovení § 18 a nasl. zákona o vlastníctve bytov ale žalovaný vôbec nie je povinný odpredať byt práve žalobcom.   Žalobcom   totiž   nevzniklo   právo   na   prednostné   odkúpenie   bytu   podľa   §   16 zákona. Je na rozhodnutí žalovaného komu byt odpredá a za akých podmienok (vrátane kúpnej ceny), keďže v tomto smere nie je obmedzený a viazaný žiadnymi ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z.z. upravujúcimi osobu kupujúceho a kúpnu cenu. Takisto sa na neho nevzťahuje ani § 18 ods. 5 zákona, keď žalovaný nadobudol do vlastníctva budovu, nie jednotlivé byty. titulom zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona. V prípade nadobudnutia bytov žalovaným išlo totiž o nadobudnutie bytov originárne - ich vytvorením, pri ktorom svoje vlastnícke právo k bytom žalovaný neodvodzuje od žiadneho právneho predchodcu, od ktorého by na žalobcu mohla prípadne prejsť povinnosť previesť byt nájomcovi.“

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010 vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu, a preto sa v zmysle   §   219   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol: „V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   žalovaný   nadobudol   kúpnou   zmluvou   zo   dňa 23.10.1997 od predávajúceho B., spol. s r.o. nehnuteľnosti vedené na LV č. 5208 v kat. úz. B. a to pozemok pare. KN C 382/7 zastavaná plocha o výmere 375 m2 a budovu internátu súp. č. 388, ktorú predávajúci získal do vlastníctva dražbou za kúpnu cenu 14.950.000 Sk určenú   znaleckým   posudkom.   Kúpna   zmluva   bola   zavkladovaná   pod   č.   V   5656/97   dňa 11.11.1997 Katastrálnym odborom Okresného úradu B. V danom prípade u budovy č. 388 išlo o 8-podlažný panelový objekt daný do užívania v r. 1966 ako internát, teda išlo o súbor miestností neslúžiacich na trvalé bývanie.

Na   predmetnej   budove   vykonal   žalovaný   prestavbu   z   vlastných   finančných prostriedkov tak, že budovu zmenil na obytný dom. Svedčí o tom aj rozhodnutie Okresného úradu B. - odboru životného prostredia zo dna 02.09.1998 č. ev. 373/1998, ktorým bolo povolené užívanie stavby bývalej ubytovne ako 37 bytových jednotiek na H. na pozemku č. 382/7 v kat. úz. B.

Bolo teda preukázané, že žalovaný kupoval budovu, ktorá bola internátom, teda nie obytným domom v trhovom prostredí za dohodnutú kúpnu cenu, do tejto budovy investoval a pretvoril   ju   vykonanými   investíciami   na   obytný   dom,   v   ktorom   nadobudol   byty originálnym spôsobom - ich vytvorením z miestnosti neslúžiacich na trvalé bývanie na byty. Obstarávacou cenou bytového domu v prípade žalovaného je potom cena stavby internátu s pozemkom a vložených investícií na prestavbu na byty.

V prípade žalovaného ide o obdobné postavenie ako u vlastníka bytu, ktorý tento nadobudol podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zák.č. 182/1993 Zb. v trhových podmienkach s tým rozdielom, že tento nadobúdal v trhových podmienkach budovu, ktorú pretvoril na obytný dom s bytmi.

Ak zákon č. 182/1993 Zb. v § 18 ods.5 v prípade vlastníka bytu nadobudnutého podľa § 4 ods.l písm. a/ citovaného zákona za cenu dohodou vylučuje použitie postupu podľa § 18 ods.l až 4 o cene bytu pri prevode bytu na ďalšiu osobu, potom tým viac to musí platiť v prípade žalovaného, ktorý byty vytvoril v trhovom prostredí prestavbou budovy internátu na   byty.   Nemá   preto   povinnosť   odpredať   nájomcom   bytov   tieto   za   regulovanú   cenu vypočítanú podľa § 18 ods. 1 až 4 a § 18a zák.č. 182/1993 Zb., lebo byty nadobudol v trhovom   prostredí   ich   vytvorením   z   miestností   neslúžiacich   na   trvalé   bývanie,   preto nemôže platiť regulovaná cena bytu, keďže by bol poškodený žalovaný, ktorý by pri predaji nedostal to, čo na byty vynaložil.

Právny   záver   okresného   súdu   považuje   odvolací   súd   za   vecne   správny   a   preto rozhodnutie okresného súdu v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.“

Sťažovatelia namietali, že im v predmetnej veci konajúce súdy odňali možnosť konať pred súdom tým, že

a) nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhovali,

b) odmietli na prerokúvanú vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, pričom tento právny názor považujú za nesprávny,

c) krajský súd neprerokoval návrh sťažovateľov na pripustenie dovolania.

K jednotlivým námietkam sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné uviesť najmä tieto skutočnosti:

1.   Sťažovatelia,   zastúpení   advokátkou,   v   sťažnosti   nekonkretizujú,   ktoré   dôkazy v konaní pred všeobecnými súdmi navrhovali vykonať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že námietka ako taká je nekonkrétna a ničím nepodložená, preto ju považoval za nedôvodnú.

2. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov, ktorými poukazujú na nesprávnu aplikáciu práva, resp. neaplikáciu príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov na ich právnu vec, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu   v   spojení   s   citovanou   časťou   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 9 C 163/2009 z 5. februára 2010 ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Namietaný rozsudok krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázky, či sa na daný prípad vzhľadom na všetky okolnosti, ako aj s prihliadnutím na povahu žalovanej – obchodná spoločnosť s účasťou   obce   –   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   zákona   o   vlastníctve   bytov,   a teda   či žalovaná mala povinnosť sťažovateľom sporný byt predať za regulovanú cenu, rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 163/2009 z 5. februára 2010 dáva odpoveď a nevykazuje nedostatky; jeho odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu zákona o vlastníctve bytov. Aj preto ústavný súd argumentáciu okresného súdu a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach   ich   rozhodnutí   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú a udržateľnú.

3. Ústavný súd akceptuje námietku sťažovateľov, že krajský súd sa v namietanom rozsudku nezaoberal ich návrhom na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,   že   patrí   do   výhradnej   právomoci   odvolacieho   súdu,   či   dovolanie   proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 238 ods. 1 OSP, pripustí. Ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, odvolací súd môže výrokom (nie iba v odôvodnení) vysloviť prípustnosť dovolania. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že v danom prípade nie sú dôvody na vyslovenie prípustnosti dovolania, tak tento svoj záver neuvedie síce vo výroku rozhodnutia, ale javí sa vhodné, aby ho aspoň v stručnej podobe premietol do odôvodnenia tohto rozhodnutia, resp. poukázal na to, prečo takémuto návrhu nevyhovel.

Skutočnosť,   že   vo   veci   sťažovateľov   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku opomenul uviesť, prečo návrhu na pripustenie dovolania nevyhovel, ústavný súd ale v okolnostiach   posudzovanej veci   nepovažoval za tak významnú, aby len na tomto základe bolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu označeného sťažovateľmi neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľov   spôsobom,   s   ktorým   sťažovatelia   síce nesúhlasia,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v   časti   týkajúcej   sa   rozsudku   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   sp.   zn.   14   Co   117/2010   z   25.   mája   2010   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 224/2010 z 22. februára 2011

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia si zrejme boli vedomí skutočnosti, že proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 14 Co 117/2010 z 25. mája 2010 dovolanie   prípustné   nie   je.   Tento   predpoklad   nepriamo   potvrdzuje   skutočnosť,   že   v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 163/2009 z 5. februára 2010 sami navrhovali   pre   prípad,   že   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdí,   pripustiť dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). Napriek tomu dovolanie podali, pričom jeho prípustnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd však procesné vady konania uvedené v ustanovení § 237 OSP nezistil a dovolanie namietaným uznesením odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti ani len netvrdia, že by ich dovolanie malo byť prípustné, a teda   meritórne   prerokované   najvyšším   súdom.   Všetky   ich   námietky   sa   týkajú   len rozsudkov   okresného   súdu   a   krajského   súdu.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor (pozri napr. IV.   ÚS   359/08),   podľa   ktorého   má   nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti   (alebo   jej   časti) významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľov, v danom prípade navyše   zastúpených   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   aby   čo   najpresnejšie   opísali skutkový stav, z ktorého vyvodzujú svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že sťažnosť sťažovateľov v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011