znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 318/08-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti JUDr. M. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 5   Co   90/08-189 z 30. mája 2008 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. M. B., PhD., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 5 Co 90/08-189 z 30. mája 2008   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 318/08-18 z 2. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 5 Co 90/08-189 z 30. mája 2008. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo zvyšnej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o svojvoľnosti namietaného uznesenia krajského súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru bolo vydané bez toho, aby došlo k splneniu všetkých   zákonných   predpokladov   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   čo   malo za následok   prijatie   rozhodnutia,   ktoré   poskytlo   dočasnú   ochranu   právnym   nárokom navrhovateľky   bez   osvedčenia   skutočností   umožňujúcich   záver   o opodstatnenosti   týchto nárokov.   Krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   tým   poskytol   neprimeranú   ochranu nárokom   navrhovateľky,   čím   zasiahol   aj   do   jeho   legitímneho   očakávania   v skoré nadobudnutie majetku uspokojením pohľadávky legálne nadobudnutej voči navrhovateľke.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods.   1 listiny a podľa   čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 90/08-189 z 30. mája 2008, namietané uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

K námietkam sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril krajský súd podaním   sp.   zn.   Spr.   3651/2008   doručeným   ústavnému   súdu   faxom   30.   októbra   2008 a následne 5. novembra 2008 poštou. V tomto podaní sa okrem iného uvádza:

„Vašu   žiadosť vrátane sťažnosti predložil vyšší súdny úradník dňa 15.   10.   2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 5 Co, ktorá k veci podala písomne vyjadrenie, doručené dňa 30. 10. 2008. Uvedené vyjadrenie predsedníčky senátu 5 Co Vám v celom znení jeho textu prikladám k tomu listu...

Senát   5   Co   svoj   právny   názor   na   návrh   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal zrušenia predbežného   opatrenia...   vyjadril   v   odôvodnení   uznesenia   zo   dňa   30.   5.   2008 č. k. 5 Co 90/08-189...

...   konštatujem,   že   podania   sťažovateľa   sú   nielen   neetické,   ale   sú   formulované spôsobom   dosiahnuť,   aby   bola   vylúčená   možnosť   súdu   rozhodovať   o   veci   ináč   než to navrhuje   sťažovateľ.   Keď   sa   tak   nestalo,   nasledovalo   podanie   predmetnej   sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Sporové občianske súdne konanie je konaním, v ktorom vždy vystupujú dve sporové strany, t. j. na každej strane (navrhovateľa i odporcu) minimálne jeden účastník. Z povahy tohto druhu občianskeho súdneho konania vyplýva, že len jedna zo sporových strán môže byť   v   konaní   úspešná.   Pri   výkone   funkcie   sudcu   vnímam   stále   väčší   počet   sťažností podaných   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   v   konaní   pred   všeobecným   súdom neúspešným   účastníkom.   Tento   trend   považujem   za   spoločensky   neprospešný,   zbytočne zaťažujúci sudcov Ústavného súdu a znevažujúci vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov...“

V uvedenom liste predsedníčka krajského súdu oznámila ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní tejto veci.

K vyjadreniu krajského súdu zaujal svoje stanovisko aj sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu faxom 11. novembra 2008 a poštou 12. novembra 2008. Z obsahu tohto podania okrem toho, že sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v danej veci, vyplýva aj toto:

«Ak sa sťažovateľ ako účastník súdneho konania prostredníctvom svojho advokáta domáha zákonom ustanoveným postupom svojho práva na všeobecnom súde a jeho advokát dôsledne   využíva   všetky   dostupné   právne   prostriedky   na   ochranu   práv   a   oprávnených záujmov   svojho   klienta,   a   to   aj   poukazovaním   na   závažné   právne   vady   a   nedostatky v rozhodnutiach   všeobecného   súdu,   nemožno   takýto   postup   označovať   zo   strany   súdu za „neetický“, „dosť odvážny“ či za „snahu svoj názor za každú cenu imputovať súdu.“ Je predsa   prirodzené,   že   účastník   súdneho   konania,   ktorý   podáva   opravný   prostriedok proti rozhodnutiu súdu, poukazuje predovšetkým na nedostatky, ktoré v tomto rozhodnutí vidí. Nemožno súhlasiť ani s názorom predsedníčky senátu, že podávanie sťažností proti rozhodnutiam   všeobecných súdov   na Ústavný   súd   Slovenskej   republiky je „spoločensky neprospešný trend, zbytočne zaťažujúci sudcov Ústavného súdu a znevažujúci vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov“...

Práve naopak,   od prijatia   tzv.   veľkej   novely Ústavy   Slovenskej republiky   v roku 2001, Ústavný súd Slovenskej republiky významným spôsobom prispieva k posilňovaniu princípov právneho štátu a k ochrane základných práv a slobôd v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Sme presvedčení, že každý účastník občianskeho súdneho konania má plné právo prejaviť   iný právny   názor než súd a   využiť   všetky dostupné opravné   prostriedky,   ktoré mu priznáva   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Je   však   celkom   neštandardné, ak sa sudca všeobecného súdu cíti bežným postupom účastníka konania osobne dotknutý a označí ho za neetický či za spoločensky neprospešný trend.»

So súhlasom účastníkov konania ústavný súd v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   od   neho   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného spisu Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 13/2007 a zberného spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   90/2008   ústavný   súd   zistil   tieto   s vecou   súvisiace skutočnosti:

Žalobou   doručenou   okresnému   súdu   17.   januára   2007   sa   navrhovateľka   voči sťažovateľovi   domáhala   určenia   neplatnosti   vyhlásenia   o uznaní   dlhu   a súhlase   dlžníka s exekúciou spísaného notárskou zápisnicou na Notárskom úrade notárky JUDr. R. B. v B. 23.   marca   2006   pod   sp.   zn.   N   21/2006,   Nz   11198/2006,   NCRIs   11136/2006   a zmluvy o zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva   uzavretej   29.   marca   2006   medzi   ňou a sťažovateľom.

Súčasťou žaloby navrhovateľky bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   13/2007-38   z 19.   februára   2007. Okresný   súd   vo   výroku   rozhodnutia   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zdržať   sa   úkonov vedúcich   k predaju   akéhokoľvek   hnuteľného   a nehnuteľného   majetku   navrhovateľky a úkonov obmedzujúcich ich užívanie navrhovateľkou výkonom práv vyplývajúcich preňho z vyhlásenia navrhovateľky o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou spísaného formou notárskej   zápisnice   z 23.   marca   2006,   zmluvy   o zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho práva   uzatvorenej   29.   marca   2006   medzi   navrhovateľkou   a sťažovateľom   a zmluvy o zriadení   záložného   práva   uzatvorenej   23.   marca   2006   medzi   dcérou   navrhovateľky a sťažovateľom.   Okresný   súd   uložil   sťažovateľovi danú povinnosť   až do   právoplatného skončenia   tohto   konania. V odôvodnení   uviedol,   že   navrhovateľka   dostatočne   osvedčila potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov   medzi   účastníkmi   konania,   keď   predložila   s vecou súvisiace   dôkazné   materiály,   ako   aj   upovedomenie   o začatí   exekúcie   predajom nehnuteľností   sp.   zn.   EX   25/07,   výzvu   sťažovateľa   na   vypratanie   a odovzdanie nehnuteľnosti   zo   17.   januára   2007   a oznámenie   sťažovateľa   o začatí   výkonu   záložného práva z 11. januára 2007.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   dôvodil   tým, že k uzatvoreniu   právnych   úkonov,   ktorých   neplatnosť   sťažovateľka   napadla,   došlo slobodne,   vážne,   bez   tiesne   a nápadne   nevýhodných   podmienok   v súvislosti   s jeho pohľadávkou voči nej za poskytnuté právne služby. Súčasne poukázal na to, že nariadením predbežného opatrenia bola sťažovateľke priznaná neprimeraná výhoda, pretože podľa jeho názoru okresný súd tak rozhodol na základe nepodložených a účelových tvrdení. Okrem toho   sťažovateľ   tvrdil,   že   uspokojenie   jeho   pohľadávky   sa   na   základe   rozhodnutia okresného súdu odďaľuje o značne dlhší čas, pričom argumentoval aj tým, že nariadenie predbežného   opatrenia   v súvislosti   s výkonom   práv   vyplývajúcich   zo   zmluvy   o zriadení záložného   práva   nemá   žiadny   súvis   s predmetom   konania,   keďže   táto   zmluva   bola uzatvorená medzi ním a dcérou sťažovateľky, ktorá nie je účastníčkou konania.

O odvolaní   proti   prvostupňovému   uzneseniu   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 6 Co 167/07-88 z 29. júna 2007 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej   sa   nariadenia   predbežného   opatrenia   spočívajúceho   v uložení   povinnosti sťažovateľovi zdržať sa úkonov vedúcich k predaju hnuteľného a nehnuteľného majetku navrhovateľky   a úkonov   obmedzujúcich   ich   užívanie   navrhovateľkou   výkonom   práv vyplývajúcich   pre   sťažovateľa   zo   zmluvy o zriadení   záložného práva   z 23.   marca   2006 uzatvorenej   medzi   ním   a dcérou   navrhovateľky   zmenil   tak,   že   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   v tejto   časti   zamietol   a vo   zvyšnej   časti   napadnuté   uznesenie potvrdil. V tomto uznesení krajský súd poukázal na dočasnosť úpravy právnych pomerov medzi účastníkmi konania, ako aj na to, že predložením listinných dôkazov navrhovateľkou bol   daný   dostatočný   dôvod   na   nariadenie   tohto   právneho   inštitútu.   V tejto   súvislosti odvolací   súd   uviedol,   že   vzhľadom   na predmet   konania   vo   veci   samej   bolo   potrebné dočasne   upraviť   právne   pomery   medzi   účastníkmi   konania   až   do   jeho   právoplatného skončenia,   aby   sa   zamedzilo   úkonom,   ktoré   by   mohli   zmariť   jeho   účel.   Odvolací   súd súčasne odôvodnil   aj zamietnutie   návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   v súvislosti s výkonom   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich   zo   zmluvy   o zriadení   záložného   práva argumentujúc tým, že   vzhľadom   na to,   že podstatou   predbežného opatrenia   je dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania, a keďže táto zmluva bola uzatvorená medzi sťažovateľom   a dcérou   navrhovateľky,   ktorá   nie   je   účastníčkou   konania,   nemohol   byť ani daný dôvodný návrh na vydanie takého predbežného opatrenia.

Dňa   8.   augusta   2007   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o zrušenie   predbežného opatrenia.   V tomto   návrhu   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   na   nariadenie   predbežného opatrenia neexistovali zákonné dôvody, a preto je potrebné nariadené predbežné opatrenie zrušiť.   Nesplnenie predpokladov   na vydanie   predbežného opatrenia   videl   predovšetkým v otázke   dočasnosti,   potreby   a neprimeranosti   zásahu   do   jeho   práv.   Konštatoval, že navrhovateľka   neosvedčila   svoje   tvrdenia   nijakými   dôkazmi   a   že   poskytnutá   právna ochrana   navrhovateľke   má   podľa   jeho   názoru   podobu   neprimeranej   výhody.   Zároveň poukázal na to, že on svoj nárok opiera o verejnú listinu (notársku zápisnicu) a iné listinné dôkazy a skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru presvedčivo vyvracajú sťažovateľkou tvrdené skutočnosti.

O sťažovateľovom návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 9 C 13/2007-151 z 5. februára 2008 tak, že ho zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd uviedol: „Súd sa nestotožnil s názorom odporcu, že na nariadenie predbežného opatrenia neboli dôvody. Odporca v návrhu na zrušenie predbežného opatrenia neuviedol žiadne iné skutočnosti ako tie, ktoré boli už uvedené v odvolaní proti uzneseniu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie a o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 29. júna 2007. Súd nezistil, že by v danom prípade pominuli dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie   súdom   nariadené,   preto   návrh   odporcu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia zamietol.“

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom v podstate   zotrval   na   svojich   skorších   vyjadreniach   o neopodstatnenosti   a nezákonnosti nariadenia predbežného opatrenia.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   90/08-189 z 30. mája 2008 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva: „Treba súhlasiť s právnym názorom súdu prvého stupňa,   podľa   ktorého   odporca   v návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   neuviedol žiadne iné skutočnosti než tie, ktoré už boli uvedené v odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného   opatrenia,   o ktorom   tunajší   súd   rozhodol   uznesením   dňa   29.   6.   2007 č. k. 6 Co 167/07-88, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 7. 2007. Tvrdenie odporcu o tom, že na nariadenie predbežného opatrenia neboli splnené podmienky vôbec je dosť odvážne,   pretože   je   v úplnom   rozpore   s odôvodnením   uznesenia   v predchádzajúcej   vete presne   označeného   a vlastne   ním   odporca   spochybňuje   správnosť   tohto   rozhodnutia odvolacieho súdu, a jednoznačne je len názorom odporcu, ktorý sa snaží tento svoj názor za každú cenu imputovať aj súdu. Odvolací súd aj v čase terajšieho rozhodovania má za to, že   navrhovateľka   v konaní   o nariadení   predbežného   opatrenia   dostatočným   spôsobom osvedčila   svoj   nárok   pričom   je   výlučne   na   úvahe   súdu   posúdiť   dôvodnosť   nariadenia predbežného opatrenia. Napokon vydaním predbežného opatrenia súd neprejudikuje spôsob rozhodnutia   vo   veci   samej,   len   posudzuje   dôvodnosť   navrhovanej   predbežnej   úpravy pomerov účastníkov konania.“

III.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   75   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   predbežné opatrenie nariadi súd na návrh...

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1 obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej...

Podľa § 76 ods. 1 OSP predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby...

e) nenakladal s určitými vecami alebo právami;

f) niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal...

Podľa § 77 ods. 1 OSP predbežné opatrenie zanikne, ak...

b) sa návrhu vo veci samej nevyhovelo;

c)   sa   návrhu   vo   veci   samej   vyhovelo   a   uplynulo pätnásť   dní   od   vykonateľnosti rozhodnutia o veci;

d) uplynul určený čas, po ktorý malo trvať.

Podľa § 77 ods. 2 OSP predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti (obdobne napr. II. ÚS 143/02, III. ÚS 229/06) ústavný   súd   vyslovil,   že   orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   uskutočňuje   konkrétne konanie, je povinný postupovať zásadne nestranne a nezávisle. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím   nepodložená možnosť   úvahy   orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie. Z judikatúry   ústavného   súdu,   ktorá   je   zameraná   na   ústavnú   kontrolu   rozhodnutí všeobecných   súdov   z hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu   garantovaných čl. 46 ods.   1   ústavy   (aj   čl.   36   ods.   1   listiny),   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu ako súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnou   zmluvou.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu byť predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 1/03).

V relevantných prípadoch judikatúra ústavného súdu (obdobne napr. IV. ÚS 234/08) tvrdí,   že pri posudzovaní zákonnosti a ústavnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu   týkajúceho   sa   predbežného   opatrenia   ústavný   súd   vychádza   z požiadaviek,   ktoré sú z hľadiska ústavných aspektov kladené na rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia (ako aj na rozhodnutia o preskúmaní návrhu na zrušenie predbežného opatrenia) a ktoré treba sformulovať do dvoch základných podmienok:

a)   musia mať predovšetkým zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy),

b)   musia   byť   vydané   príslušným   orgánom   a nemôžu   byť   prejavom   svojvôle (čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy).

Okrem toho ústavný súd v tomto prípade mal na pamäti aj dočasnú a provizórnu povahu predbežných opatrení, ktorých účelom je dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania vtedy, ak si to vyžaduje povaha veci, teda aby konanie vo veci samej sa neminulo účelu, ktorý sa ním samotným sleduje.

V namietanom   prípade   sa   navrhovateľka   vo   veci   samej   domáhala   vyslovenia neplatnosti označených právnych úkonov, na základe ktorých v podstate došlo k nútenému vymáhaniu pohľadávky   sťažovateľa voči nej. Súčasne s návrhom vo veci samej doručila okresnému súdu aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadala, aby okresný súd   prikázal   sťažovateľovi   zdržať   sa   akýchkoľvek   úkonov   smerujúcich   k predaju jej hnuteľného a nehnuteľného majetku, ako aj úkonov znamenajúcich obmedzenie užívania jej   majetku,   teda   aby   došlo   k dočasnému   zamedzeniu   výkonu   jeho   práv   vyplývajúcich z právnych úkonov, neplatnosť ktorých napadla. Návrh na vydanie predbežného opatrenia navrhovateľka   odôvodnila   aj   predloženými   dôkazmi,   predovšetkým   rozhodnutím príslušného súdneho exekútora o začatí exekúcie predajom nehnuteľností. Následne už bolo na rozhodnutí okresného súdu a po podaní odvolania aj na posúdení krajského súdu, akým spôsobom sa s návrhom vysporiadajú a či uznajú jeho dôvodnosť. Okresný súd a krajský súd napokon uznali opodstatnenosť tohto návrhu, pričom svoj názor aj náležite odôvodnili. S odstupom   času,   a to   na   návrh   sťažovateľa,   tieto   súdy   opätovne   preskúmavali, či nepominuli   dôvody,   pre   ktoré   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené.   Vo   svojich rozhodnutiach   jednoznačne   uzavreli,   že   dôvody,   pre   ktoré   bolo   predbežné   opatrenie nariadené, trvajú aj naďalej, pričom krajský súd zároveň konštatoval, že v danom prípade sa zaoberal totožnými dôvodmi sťažovateľa svedčiacimi v neprospech nariadenia predbežného opatrenia, aké vyplývajú už z jeho odvolania proti skoršiemu uzneseniu okresného súdu, ktorým   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené.   Aj   toto   zistenie   spočívajúce   v presvedčení o nemennosti dôvodov nariadenia predbežného opatrenia prispelo k vyslovenému právnemu názoru krajského súdu o jeho dôvodnosti a ďalšom trvaní.

Po   preskúmaní uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   90/08-189   z 30.   mája 2008 považoval   ústavný   súd   za   absolútne   bezvýznamné   zasiahnuť   akýmkoľvek   spôsobom do tohto   výsledku   rozhodovacej   činnosti   krajského   súdu.   Ústavný   súd   toto   svoje konštatovanie   opiera   o zistenie,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   vydané s súlade   so   zákonnými   požiadavkami,   ktoré   predpokladá   Občiansky   súdny   poriadok, vzhľadom na povahu procesného inštitútu (predbežné opatrenie), o ktorý v danom prípade šlo, bolo aj dostatočne odôvodnené a vo vzťahu k samotnému predmetu konania aj úplne legitímne. Napokon bolo vydané orgánom verejnej moci, ktorému prináleží rozhodovať o dočasnej úprave pomerov medzi účastníkmi konania.

Z uznesenia   krajského   súdu   teda   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (obdobne napr. III. ÚS 229/06).

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   pretože   podľa   jeho   názoru   práve   nariadením predbežného   opatrenia,   ako   aj   jeho   ďalším   trvaním   je   značne   oddialená   jeho   možnosť uspokojiť svoju pohľadávky z majetku navrhovateľky.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva, že „majetky“   môžu   byť   buď   majetky   existujúce,   alebo   majetkové   hodnoty   vrátane pohľadávok,   o ktorých   sťažovateľ   môže   tvrdiť,   že   má   aspoň   „legitímnu   nádej“ na ich zhmotnenie   (rozsudok   vo   veci   PINE   VALLEY   DEVELOPMENTS   LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Akceptujúc   spomínanú   judikatúru   ESĽP   však   pozornosti   ústavného   súdu   neušlo, že v danom prípade sťažovateľ namietal porušenie svojich práv vlastniť majetok uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na   zrušenie   predbežného   opatrenia.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   a v súlade   so   svojou rozhodovacou činnosťou (obdobne napr. uznesenie o prijatí III. ÚS 194/08) dospel k záveru, že tieto práva spojené s ochranou vlastníctva nemožno takým rozhodnutím porušiť, keďže v prípade predbežného opatrenia ide len o dočasnú a provizórnu úpravu pomerov medzi účastníkmi konania.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny   a právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co 90/08-189 z 30. mája 2008 porušené neboli.

Sťažovateľ v petite sťažnosti taktiež požadoval, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a prikázal mu zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, uvedeným návrhom, aby zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby ho zaviazal zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia, nevyhovel.

Na základe už uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009