znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 318/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 245/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 16 C 76/2003) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym   úradným   postupom   súdu,   iného   štátneho orgánu   či   orgánu   verejnej   správy zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 245/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 16 C 76/2003).

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ okresnému súdu podal 5. mája 2003 žalobu proti Slovenskej republike, ktorou si uplatňoval nárok na „poskytnutie primeraného   zadosťučinenia   –   satisfakcie   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   za diskriminačné správanie sa štátu Slovenskej republiky voči žalobcovi“. V ústavnej sťažnosti v tejto   súvislosti   sťažovateľ   predovšetkým   poukázal   na   nečinnosť   štátnych   orgánov (Okresného   súdu   Bratislava   III   a súdneho   exekútora)   v exekučnom   konaní,   ktorého predmetom   bol   nútený   výkon   právoplatného   rozhodnutia   vydaného   Okresným   súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 320/96. Sťažovateľ predovšetkým namieta skutočnosť, že „žalobný spis bol v rozpore so zákonom /čo je už pravidlom na súdoch, keď sa rozhodnú začať s prieťahmi/ blúdil, aby sa po zbytočných prieťahoch opäť objavil na pôvodnom súde OS BA I“, kde mu bola pridelená nová sp. zn. 16 C 245/2005. Namieta tiež rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, a nakoniec namieta aj nerešpektovanie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vydaného v konaní č. 46844/99 z 8. novembra 2005.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„II.A. Okresný súd Bratislava I porušuje základné práva sťažovateľa tak ako sú vymenované na strane č. 1.

II.B. Okresný súd Bratislava I je povinný odstrániť prieťahy v konaní 16 C 245/05 a vo veci konať bezodkladne.

II.C. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť satisfakciu MUDr. D. B. vo výške 200.000,- Sk plus satisfakciu za ignorovanie Európskeho rozsudku č. 46844/99 vo výške 500.000.- Sk.

II.D.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   advokátovi aj sťažovateľovi.

II.E.   Okresný súd   je   povinný   zaplatiť   všetky platby do   15 dní   doručenia   Nálezu Ústavného súdu.

V prípade   nezaplatenia   povinných   platieb   včas,   má   sťažovateľ   MUDr.   D.   B. požadovať úroky z omeškania vo výške 17.6% z nezaplatenej sumy.“

Ústavný   súd   listom   zo   17.   októbra   2006   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa na doplnenie   podanej   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní   doručenom ústavnému súdu   14.   novembra 2006, ku ktorému   pripojil   aj splnomocnenie na konanie v predmetnej veci, zmenil sťažnostný petit takto:

„Ústavný súd uznáva sťažnosť sťažovateľa vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 127 Ústavy SR, nakoľko Okresný súd v Bratislave I. v konaní 16 C 245/05 porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 48 Ústavy SR ods. 2.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   200   000,-   Sk   +   satisfakciu   za   ignorovanie rozsudku Európskeho súdu č. 46844/99 vo výške 500 000,- SK.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Bratislave I. bezodkladne konať vo veci 16 C 245/05.“

Sťažovateľ   3.   januára   2007   doručil   ústavnému   súdu   podanie   označené ako „Opakovaná   sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“,   v ktorom   opäť nanovo formuloval návrh na rozhodnutie vo veci samej. Preto ústavný súd vyzval listom z 10. januára   2007   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   upresnil,   akého   rozhodnutia sa na ústavnom   súde   sťažovateľ   domáha.   Dňa   2.   februára   2007   sťažovateľ   doručil ústavnému   súdu   späťvzatie   svojho   podania   z   3.   januára   2007,   v ktorom   tiež   požiadal o rozšírenie petitu svojej sťažnosti o povinnosť okresného súdu zaplatiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi.

Medzitým si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu k nahliadnutiu spisový materiál v predmetnej veci, ktorý bol doručený 26. januára 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

Ústavný súd z predloženej sťažnosti, z jej príloh i z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že okresný súd postúpil približne 4 mesiace po začatí konania predmetnú vec z dôvodov miestnej príslušnosti Okresnému súdu Bratislava II.

Podľa § 85 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je všeobecným súdom   štátu   súd,   v   obvode   ktorého   nastala   skutočnosť,   ktorá   zakladá   uplatnené právo. V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť, že k postúpeniu veci Okresnému súdu Bratislava II došlo po tom, čo na základe výzvy okresného súdu mu sťažovateľ 9. júna 2003 doručil konkretizáciu rozhodnutí, v dôsledku vydania ktorých uplatnil nárok na náhradu ujmy. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd pred   postúpením   veci   zisťoval   skutočnosti   rozhodujúce   pre   posúdenie   otázky   miestnej príslušnosti na konanie.

Z predloženého súdneho spisu ústavný súd ďalej zistil, že najvýznamnejšou mierou sa na celkovej dĺžke trvania predmetného konania podieľala nečinnosť Okresného súdu Bratislava II, ktorému okresný súd vec postúpil a doručil 18. septembra 2003. Okresný súd Bratislava II po doručení spisu v predmetnej veci vykonal prvý procesný úkon až 13. apríla 2005, keď účastníkom konania oznámil predpokladaný termín nariadenia pojednávania vo veci. Podľa názoru ústavného súdu však Okresnému súdu Bratislava II nič nebránilo v tom, aby využijúc ustanovenie § 105 ods. 3 OSP nesúhlasil s postúpením veci podstatne skôr ako 5. októbra 2005. Procesný úkon okresného súdu, ktorým postúpil v septembri 2003 vec Okresnému   súdu   Bratislava   II   zhodnotil   podpredseda   Krajského   súdu   v   Bratislave 16. novembra 2006 v odpovedi na sťažovateľovu žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti ako nesprávny postup, napriek tomu však podľa názoru ústavného súdu okresnému súdu nemožno pričítať zodpovednosť za bezdôvodnú nečinnosť, ktorá nastala po postúpení veci v konaní Okresného súdu Bratislava II. Ústavný súd tu zdôrazňuje, že vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je v konaní o predmetnej ústavnej sťažnosti oprávnený rozhodovať   o prípadných   prieťahoch   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   II,   pretože sťažovateľ v petite sťažnosti namieta prieťahy v konaní okresného súdu. Okresný súd môže teda   byť   zodpovedný   za   nesprávny   postup   spočívajúci   v postúpení   veci,   nie   však   za prieťahy,   ktoré   po   nesprávnom   postúpení   spôsobil   zo   subjektívnych   dôvodov   iný   súd, ktorému bola vec postúpená.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podanej   sťažnosti   tak   zameral   svoju pozornosť na postup okresného súdu odhliadnuc od obdobia, keď o predmetnej veci konanie viedol   Okresný   súd   Bratislava   II.   Z pohľadu   celkovej   dĺžky   konania   (ku   dňu   podania ústavnej sťažnosti 3 roky a 4 mesiace) ústavný súd konštatuje, že časový úsek, v rámci ktorého okresný súd svojím procesným postupom mohol ovplyvňovať priebeh predmetného konania,   trval   od   doručenia   žaloby   okresnému   súdu   v máji   2003   do   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   v septembri   2006   približne   13   mesiacov   (obdobie   od   5.   mája   2003 do 18. septembra 2003 a obdobie od 1. decembra 2005 do 6. septembra 2006).

V prvom   z uvedených   období   bolo   nevyhnutné   konkretizovať   žalobný   návrh sťažovateľa (presné určenie rozhodnutí a postupov, v dôsledku ktorých sa domáhal náhrady ujmy),   v druhom   období   procesné   úkony   okresného   súdu   smerovali   k zabezpečeniu vyjadrení odporcov k žalobnému návrhu (časový úsek od 21. decembra 2005 do 2. februára 2006), k pripusteniu zmeny petitu žaloby v dôsledku podania sťažovateľa (od 9. februára 2006 do 3. apríla 2006) a k zisteniu majetkových pomerov sťažovateľa na účely rozhodnutia o prípadnom   oslobodení   od   súdnych   poplatkov   (od   31.   mája   2006   do   17.   júla   2006). Po vydaní   rozhodnutia,   ktorým   sa   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov nepriznalo,   29.   septembra   2006   vyzval   okresný   súd   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Ústavný súd tak konštatuje, že postup okresného súdu v predmetnom konaní možno zásadne   hodnotiť ako   plynulý, aj keď   v už   uvedených   obdobiach   mali procesné   úkony žalovaného   súdu   prípravný   charakter.   Nevyhnutnosť   ich   vykonania   však   vyplývala aj z nedostatkov   žalobného   návrhu   sťažovateľa   a z uplatňovania   jeho   procesných   práv (zmena petitu).

V postupe   okresného   súdu   ústavný   súd   nezistil   žiadne   dlhšie   trvajúce   obdobia nečinnosti.   Ako   nesprávny   alebo   neefektívny   možno   kvalifikovať   iba   procesný   postup žalovaného súdu spočívajúci v postúpení veci Okresnému súdu Bratislava II. Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že z jeho stabilizovanej judikatúry vyplýva, že ak sa aj isté   prieťahy   v konaní   všeobecného   súdu   vyskytnú,   nie   každý   zistený   prieťah   má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   48/03, I. ÚS 154/03).

Postup   okresného   súdu   sa   zjavne   nevyznačuje   takými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto jeho návrh hodnotil ako zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou poukazuje ústavný súd aj na skutočnosť, že sťažovateľ využil právny prostriedok nápravy, ktorý mu poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), tak, že sťažnosť na postup okresného súdu doručil tomuto súdu 31. júla 2006 a 2. augusta 2006 sťažnosť doručil aj Krajskému súdu v Bratislave.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že formálne uplatnenie sťažnosti na prieťahy v konaní   orgánu   štátnej   správy   súdov   ústavný   súd   viackrát   považoval   za   dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   (m. m. IV. ÚS 278/04,   IV. ÚS 306/04,   IV. ÚS 74/05). Formálnym uplatnením sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní je jej podanie v takom čase pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   nezabezpečuje napadnutému   všeobecnému   súdu   dostatočný   časový   priestor   na   to,   aby sám   odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou.

V sťažovateľovom prípade došlo k podaniu sťažnosti na postup okresného súdu viac ako mesiac pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi na podanie sťažovateľa využil možnosť danú § 65 ods. 2 zákona o súdoch a predĺžil lehotu na   vybavenie   sťažovateľovej   sťažnosti   do   2.   októbra   2006   z dôvodu   zabezpečenia a naštudovania   spisového   materiálu.   Vzhľadom   na   to,   že ústavná   sťažnosť   bola   podaná 6. septembra 2006, ústavný súd konštatuje, že okresnému súdu nebol poskytnutý dostatočný čas na prípadné odstránenie nedostatkov v predmetnom konaní. Preto sťažovateľom využitý prostriedok nápravy ústavný súd považuje za formálne uplatnený.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku uznesenia. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007