znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 318/06-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Ladislava Orosza vo veci sťažnosti D. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 zo 16. novembra 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo 6. decembra 2005 a porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. septembra 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva D. B. podľa čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 23 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 zo 16. novembra 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo 6. decembra 2005 p o r u š e n é   n e b o l i.

2. Právo D. B. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Toš 39/2006   z 21. septembra 2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2006   doručená   sťažnosť D.   B.,   B.,   v tom   čase   vo   väzbe (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. M., B., z 3. februára 2006, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 23 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špeciálneho   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp.   zn.   PK   -   1   Tš   8/05   zo   16. novembra 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo 6. decembra 2005.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   uznesením   Okresného   súdu Košice I sp. zn. 8 Ntv 56/02 zo 7. mája 2004 bol vzatý do väzby podľa ustanovenia § 68 ods.   1   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   platného   do   31.   decembra   2005 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku s tým, že väzba začína v ten istý deň o 10.00 h.

Sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou špeciálneho súdu uznesením sp. zn. Pš 15/04 zo 4. novembra 2004 v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 Trestného poriadku vypustil   u sťažovateľa dôvod   väzby podľa   ustanovenia   §   67 ods.   1 písm.   b)   Trestného poriadku s tým, že naďalej ostáva dôvod väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   podal   11.   novembra   2005   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   ktorá   bola uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK   -   1   Tš   8/05   zo   16.   novembra   2005   v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo 6. decembra 2005 zamietnutá.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že dôvody útekovej väzby tak, ako boli v predmetných uzneseniach ustálené, nie sú v jeho prípade odôvodnené, pretože v období, keď sa mal dopustiť skutku, z ktorého bol orgánmi činnými v trestnom konaní obvinený, už preukázateľne býval viac ako jeden rok v Českej republike (Praha). Neobstojí teda tvrdenie, podľa ktorého sa útekom do Českej republiky vyhýbal trestnému stíhaniu. Adresa pobytu sťažovateľa   v Českej   republike   bola   navyše   podľa   jeho   tvrdenia   orgánom   činným v trestnom konaní na základe výpovede svedka známa.

V sťažnosti sa ďalej poukazuje na to, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo 6. decembra 2005 uviedol, že sťažovateľ svojím   pobytom   v cudzine sledoval úmysel vyhnúť sa trestnému stíhaniu, o existencii ktorého vedieť mohol a mal (vediac o krachu nebankových subjektov a s tým spojenej spoločenskej situácii). Sťažovateľ nesúhlasí s uvedeným názorom najvyššieho súdu a argumentuje, že v zmysle čl. 13 ods. 1 ústavy možno povinnosti ukladať iba zákonom alebo na základe zákona. Nie je mu známa skutočnosť, „... že by všetci občania SR, ktorí sa z médií dozvedia, že sa v ich vlasti deje niečo, čo by mohlo súvisieť s ich osobou, by boli povinní sa ihneď vrátiť do vlasti a dať sa k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní“. Sťažovateľ preto   zastáva názor,   že sa nachádza vo väzbe bez splnenia zákonných podmienok a v rozpore s platnou legislatívou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej vydal tento nález:

„1. Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 zo dňa 16. 11. 2005,   ktorým   bola   podľa   §   72   ods.   2   Tr.   por.   Zamietnutá   žiadosť   obvineného   D.   B. o prepustenie   z väzby,   ako   aj   nadväzujúcim   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo dňa 6. 12. 2005, ktorým bola podľa § 148 ods. 1, písm. c) Tr. por. zamietnutá sťažnosť obvineného D. B. proti horeuvedenému uzneseniu Špeciálneho súdu   v Pezinku,   boli   porušené   články   13   ods.   1,   17   ods.   1)2)3)5,   23   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5 ods. 1, písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 zo dňa 16. 11. 2005 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. Zn. 2 Toš 25/2005 zo dňa 6. 12. 2005 sa zrušujú.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. III. ÚS 318/06-14   z   10.   októbra   2006   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v   rozsahu navrhovanom sťažovateľom.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa,   predsedu špeciálneho   súdu   a predsedu   najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   ústnom pojednávaní vo veci,   a predsedu   špeciálneho súdu   a predsedu   najvyššieho súdu   zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu v podaní z 9. marca 2007 oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie predsedu špeciálneho súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 19. marca 2007. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

«Dňa 15. 11. 2005 bola Špeciálnemu súdu v Pezinku (ďalej aj „Špeciálny súd“ alebo „súd“) v trestnej veci obžalovaných Ing. JUDr. J. M., Ing. P. P. a D. B. pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, účinného do 31. 12. 2005 (ďalej aj „Tr. zák.“), trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., a trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn.: PK - 1 Tš/8/2005, doručená žiadosť obžalovaného   D.   B.   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu   (ďalej   „žiadosť“),   podaná prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. R. M. (príloha č. 1). O podanej žiadosti Špeciálny súd konal na neverejnom zasadnutí dňa 16. 11. 2005 (príloha č. 2), kde ju po preskúmaní z hľadiska obsahu i formy podľa § 72 ods. 2 Tr. por., účinného do 31. 12. 2005, zamietol uznesením (príloha č. 3), ktoré je napadnuté vyššie uvedenou sťažnosťou obž. D. B. na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Po doručení predmetného uznesenia (príloha č. 4), bol dňa 29. 11. 2005 trestný spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) na rozhodnutie o sťažnostiach podaných proti uvedenému uzneseniu (príloha č. 5).

O   podaných   sťažnostiach   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   dňa   06.   12.   2005   (príloha   č.   6),   s   tým,   že   uznesením   sp.   zn.: 2 Toš 25/2005 (príloha č. 7) sťažnosť obžalovaného D. B. proti uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa 16. 11. 2005 zamietol.

O väzbe obžalovaného D. B. Špeciálny súd naposledy rozhodoval dňa 26. januára 2007, kedy uznesením, č. k.: PK - 1 Tš/8/2005-3324 (príloha č. 8) žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietol a neprijal ponúkanú záruku ThDr. J. H., Th.D. za ďalšie správanie   obžalovaného.   Predmetné   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   23. februára 2007 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1 Tošs 8/2007 (príloha č. 9), ktorým bola zamietnutá sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa 26. 01. 2007.

Po preskúmaní skutočností namietaných v ústavnej sťažnosti obžalovaného D. B. som nezistil žiadne nedostatky v namietanom konaní senátu, ktoré by vzbudzovali oprávnené pochybnosti o nezávislosti členov senátu, o ich svedomitosti a nestrannosti pri rozhodovaní, ich nezaujatosti voči účastníkom konania a o úsilí ukončiť súdne konanie spravodlivo a bez zbytočných   prieťahov.   Postup   senátu   Špeciálneho   súdu   pri   rozhodovaní   o žiadosti obžalovaného   D.   B.,   ako   aj   postup   súdu,   ktorý   vydaniu   vyššie   uvedených   rozhodnutí predchádzal, bol vykonaný v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), účinným do 31. 12. 2005, upravujúcom procesný postup v predmetnej trestnej veci vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn.: PK - 1 Tš/8/2005, a možno konštatovať, že predmetným konaním súdu neboli porušené základné ľudské práva a slobody obžalovaného D. B.

Vzhľadom na vyššie uvedené Vám týmto zároveň oznamujem,   že podľa ust.   § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, súhlasím s upustením od ústneho pojednávania o veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.: III. ÚS 345/06.»

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 3. mája 2007. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„Zotrvávame na názore, ktorý je vyjadrený v dôvodoch uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2005, sp. zn. 2 Toš 25/2005, najmä v tom smere, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 1. januára 2006 v čase rozhodovania súdov nepochybne trvali a to práve z dôvodu vyhýbania sa trestnému stíhaniu obžalovaným pobytom v zahraničí, konkrétne v Českej republike.

Neobstojí   právny   názor vyjadrený v sťažnosti,   že   ak obvinenému nie je   vznesené obvinenie,   teda   nevie   o trestnom   stíhaní   svojej   osoby,   že   sa   v takom   prípade   nemôže vyhýbať   trestnému   stíhaniu.   Išlo   by   z hľadiska   podmienok   útekovej   väzby   stanovenej v Trestnom poriadku o absurdnú situáciu, lebo v takom prípade by každý páchateľ, ktorý bezprostredne po spáchaní trestného činu ujde, a preto mu nemôže byť doručené uznesenie o vznesení obvinenia, nemohol byť vzatý do väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. Z týchto dôvodov navrhujeme, aby sťažnosť obžalovaného bola odmietnutá. Zároveň oznamujeme, že netrváme, aby bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie ústavného súdu.“

Dňa 11. decembra 2006 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa z 8. decembra 2006, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. septembra 2006. Z tejto sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 24. mája 2006 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol špeciálny súd uznesením sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 z 24. augusta 2006 tak, že ju zamietol. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu špeciálneho súdu rozhodol najvyšší súd na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2006 uznesením sp. zn. 2 Toš 39/2006 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti na skutočnosť, že vo väzbe sa nachádza už viac ako 2 a pol roka, pričom z tejto doby „14 mesačný prieťah bol spôsobený súdom, resp. štátom!   Toľko   času   totiž   uplynulo   od   podania   obžaloby   do   vytýčenia   prvého   termínu hlavného   pojednávania.   Ďalší   4   mesačný   prieťah   bol   opäť   zapríčinený   súdmi!   Žiadosť o prepustenie z väzby bola podaná 24. 5. 2006 a o tejto s konečnou platnosťou rozhodol NS SR   až   21.   9.   2006“. Sťažovateľ   zároveň   namieta,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní „ignoroval nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 84/06 zo 17. 5. 2006, keď o sťažnosti obžalovaného rozhodol na neverejnom zasadnutí dňa 21. 9. 2006“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu z 21. septembra 2006 porušené jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. 9. 2006, ktorým   zamietol   sťažnosť   obžalovaného   D.   B.   bez   toho,   aby   ho   vypočul   k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. 9. 2006 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby D. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“

Ústavný   súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa z 8. decembra 2006 vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa k nej vyjadril. Vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. mája 2007, sa okrem iného uvádza:

«Ako   vyplýva   z obsahu   výrokovej   časti   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 21. septembra 2006, sp. zn. 2 Toš 39/2006, Najvyšší súd SR rozhodoval ako súd druhého stupňa o sťažnosti obvineného D. B. proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku z 24. augusta 2006, sp. zn. PK - 1 Tš 8/2005.

K argumentácii   uvedenej   v sťažnosti   považujeme   za   potrebné   zaujať   stanovisko v nasledovných zásadných smeroch

-   Najvyšší   súd   SR   o sťažnosti   rozhodoval   na   neverejnom   zasadnutí,   čo   zákonná úprava pripúšťa, keďže išlo o sťažnostné konanie (konanie v druhom stupni);

- obvinený B. v podanej sťažnosti nežiadal o osobný výsluch;

- obvinený B. bol k jeho žiadosti o prepustenie z väzby podrobne vypočutý súdom prvého stupňa, ktorý vec prejednal na verejnom zasadnutí a prakticky celá argumentácia obvineného je premietnutá aj do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia;

-   nemožno   súhlasiť   s názorom   sťažovateľa,   že   „Najvyšší   súd   SR   ignoroval   nález Ústavného súdu SR zo 17. mája 2006, sp. zn. III. ÚS 84/06“, lebo v predmetnom náleze išlo o celkom inú procesnú situáciu; Ústavný súd SR rozhodoval o ústavnej sťažnosti, ktorá smerovala proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR podľa § 71 ods. 2 Tr. por. (predĺženie lehoty väzby nad dva roky), t. j. rozhodoval ako jednoinštančný súd, čo sa v odôvodnení nálezu   zdôrazňuje   (v   súčasnej   dobe   Najvyšší   súd   SR   práve   so   zreteľom   na   uvedené rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   v obdobných   prípadoch   rozhoduje   až   po   vypočutí obvineného,   resp.   na   verejnom   zasadnutí,   ak   je   možné   ho   v danom   časovom   horizonte realizovať);

-   nie   je   nám   známe,   že   by   doterajšia   rozhodovacia   prax   Ústavného   súdu   SR neakceptovala,   že   v druhej   inštancii   je   sťažnostný   súd   oprávnený   rozhodnúť   aj   na neverejnom   zasadnutí,   keď   na   ňom   právo   účasti   nemá   ani   prokurátor   a obvinený   bol vypočutý súdom prvého stupňa.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby sťažnosť obvineného bola odmietnutá.»

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   z 8.   decembra   2006   predbežne   prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 157/07-15 z 21. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu navrhovanom   sťažovateľom.   Označeným   uznesením   ústavný   súd   zároveň   rozhodol o spojení oboch sťažností na spoločné konanie s tým, že bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 318/06. Po prijatí označeného uznesenia ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a či po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   považuje   za   potrebné   doplniť   svoje   vyjadrenie z 20. apríla 2007. Predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámil, že trvá na svojom vyjadrení z 20. apríla 2007 a nepovažuje za potrebné ho doplniť, pričom netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa podaním z 10. júla 2007 ústavnému súdu oznámil, že sťažovateľ „berie späť žiadosť o jeho osobnú účasť na verejnom zasadnutí Ústavného súdu SR a žiada, aby jeho sťažnosť bola prejednaná v jeho neprítomnosti“. Právny zástupca sťažovateľa   na   základe   dopytu   sudcu   spravodajcu   upresnil,   že   označeným   podaním sťažovateľ   vyjadril   súhlas   s tým,   aby   sa   o jeho   sťažnostiach   rozhodlo   na   neverejnom zasadnutí senátu   ústavného súdu. Opierajúc sa   o uvedené, ako aj predchádzajúci súhlas predsedu špeciálneho súdu a predsedu najvyššieho súdu ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril   súhlas   s tým,   aby   sa   o jeho   sťažnostiach   rozhodlo   bez   ústneho   pojednávania, ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa už uvedené vyjadrenia špeciálneho súdu   a najvyššieho   súdu   na   vedomie   a prípadné   zaujatie   stanoviska   v lehote   7   dní   od doručenia a upozornil ho, že ak v určenej lehote k týmto vyjadreniam nezaujme stanovisko, ústavný   súd   rozhodne   o sťažnostiach   sťažovateľa   na   základe   dokumentácie,   ktorú   má k dispozícii.

Právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote a ani do dňa rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateľa   ústavnému   súdu   svoje   stanovisko   k vyjadreniam   špeciálneho   súdu a najvyššieho súdu nedoručil.

O prijatí   sťažnosti   sťažovateľa   z 3.   decembra   2005   na   ďalšie   konanie   rozhodol III. senát ústavného súdu. Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 (ďalej len „rozvrh   práce“)   bola   táto   vec   pridelená   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom IV. senátu. Sudcovi Ladislavovi Oroszovi bola ako sudcovi spravodajcovi v súlade s rozvrhom práce pridelená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému   súdu   11.   decembra   2006,   preto   o oboch   sťažnostiach   spojených   uznesením č. k. IV.   ÚS   157/07-15   z 21. júna   2007   na   spoločné   konanie ďalej   konal   a rozhodoval IV. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu   sťažností   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   uznesením   spojil   na   spoločné konanie, vyplýva, že sťažovateľ v nich namieta1) porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 23 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 zo 16. novembra 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo 6. decembra 2005,2) porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. septembra 2006.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 23 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 zo 16. novembra 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 25/2005 zo 6. decembra 2005

Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK - 1 Tš 8/05 zo 16. novembra 2005 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Toš   25/2005   zo   6.   decembra   2005   bola zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   z 23.   novembra   2005   proti   označenému   uzneseniu špeciálneho súdu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   opiera   svoje   tvrdenie   o porušení   svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 23 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru označeným uznesením špeciálneho súdu a označeným uznesením najvyššieho súdu najmä o nasledovné argumenty:

a) sťažovateľ si Prahu za miesto svojho pobytu zvolil dávno predtým, ako došlo k spáchaniu skutku, ktorý je mu kladený za vinu, t. j. do miesta svojho pobytu „neušiel a ani nemohol ujsť pred trestným stíhaním“, v Prahe mal prenajatý byt, „na území ČR aj riadne podnikal - teda sa ani neukrýval“,

b)   orgány   činné   v   trestnom   konaní   z   výpovede   svedka „v čase   vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu vedeli o presnej adrese, na ktorej obvinený v Prahe býva,   napriek   tomu...   vydali   medzinárodný   zatýkací   rozkaz,   v ktorom   v rozpore   so skutočnosťou tvrdili, že jeho pobyt nie je známy“,

c) jeho konanie nemožno hodnotiť ako konanie zodpovedajúce požiadavkám § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba), a preto je „naďalej držaný vo väzbe   bez   splnenia   k tomu   nevyhnutných   zákonných   podmienok   a dokonca   v priamom rozpore s platným zákonom“.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý, kto je zatknutý v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote   alebo prepustený   počas   konania. Prepustenie   sa   môže   podmieniť zárukou,   že   sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

V odôvodnení napadnutého uznesenia špeciálneho súdu sa okrem iného uvádza:„Špeciálny súd na neverejnom zasadnutí žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu preskúmal z hľadiska obsahu i po formálnej stránke. Predovšetkým je potrebné uviesť, že po formálnej   stránke   je   splnená   základná   podmienka   pre   trvanie   väzby,   pretože   vo   veci obžalovaného bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, bola podaná obžaloba, a teda existuje dôvodné podozrenie, že obžalovaný spáchal trestné činy uvedené v obžalobe. Ani v tejto žiadosti však obhajca neuviedol žiadne nové skutkové okolnosti, ktoré by súdu neboli známe, a ktoré by znamenali spochybnenie dôvodnosti podozrení zo spáchania stíhaných trestných činov, a ktoré by v nadväznosti na spochybnenie skutkových okolností prípadu znamenali aj nedôvodnosť väzby.

Špeciálny   súd   preskúmal   žiadosť   obžalovaného   D.   B.   a   dospel   k   záveru,   že   sa nemožno stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej odchod páchateľa do zahraničia je možné považovať za snahu vyhnúť sa trestnému stíhaniu len vtedy, ak je vo veci začaté trestné stíhanie, resp. ak je vznesené obvinenie. V prípadoch rozsiahlej ekonomickej činnosti je okamih dokonania trestného činu zriedkavo totožný s okamihom jeho odhalenia, začatia trestného stíhania, resp. s okamihom vznesenia obvinenia. D. B. je aj po podaní obžaloby podozrivý zo spáchania závažnej ekonomickej trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustil s viacerými   spolupáchateľmi,   a   to   formou   zločineckej   skupiny.   Menovaný   opustil   územie Slovenskej   republiky   a   pre   účely   trestného   stíhania   bol   zabezpečený   až   na   základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Týmto svojím konaním obžalovaný preukázal svoj reálny postoj k trestnému stíhaniu, pričom orgánom činným v trestnom konaní tak podstatne sťažil podmienky pre výkon procesných úkonov, a aby v rozumnej dobe jeho trestnú činnosť zdokumentovali a objasnili. Je tu teda daný dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku. Na dôvodoch tejto tzv. útekovej väzby sa ani v tomto štádiu nič nezmenilo. Keďže   súd   v   danom   čase   nedisponuje   žiadnymi   zárukami,   ktoré   by   umožňovali obžalovaného   prepustiť   z väzby   na   slobodu,   a   keďže   reálne   hrozí,   že   v   prípade   jeho prepustenia z väzby   na   slobodu   by ušiel,   resp.   sa skrýval,   aby   sa tak   vyhol trestnému stíhaniu, prípadne hroziacemu trestu, jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola zamietnutá.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„Obžalovaný D. B. sa nachádza vo väzbe v predmetnej trestnej veci od 7. mája 2004 od 10.00 hod. (doba od 23. januára 2003 do 7. mája 2004, počas ktorej sa nachádzal vo vydávacej väzbe v Českej republike, sa podľa právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice I z 8. júna 2004, sp. zn. 8 Ntv 56/02, v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1, ods. 2 Tr. por. nezapočítava   do   lehôt   trvania   väzby).   Dôvody   jeho   väzby   boli   postupne   modifikované, pričom súčasné väzobné dôvody D. B. spočívajú na ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. (tzv. útekové dôvody).

Najvyšší súd Slovenskej republiky si osvojuje záver Špeciálneho súdu v Pezinku v tom smere, že aj v súčasnom štádiu trestného konania prezentované dôvody jeho väzby trvajú, pričom súčasne majú oporu v zadokumentovanom spisovom materiály. Obžalovaný sa   v predchádzajúcom   štádiu   trestného   konania,   vediac   o   tzv.   krachu   predmetných subjektov, a s tým spojenej spoločenskej situácie na území Slovenskej republiky, zdržiaval v cudzine. Svojím subjektívnym konaním aj podľa názoru Najvyššieho súdu sledoval úmysel vyhnúť   sa   trestnému   stíhaniu,   o   ktorého   existencii   vedieť   mohol   a mal.   Na   tomto konštatovaní nič nemení ani jeho argumentácia, že v Českej republike býval a podnikal, resp. že sloboda pohybu etc. mu v tom, v súlade s ústavami demokratických spoločností, nemohla zabrániť.

Z   uvedených   dôvodov   si   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postup   súdu   prvého stupňa z hľadiska ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por. plne osvojuje a v tejto fáze trestného konania naň ako na zákonný i správny poukazuje, stotožniac sa s jeho odôvodnením. Nezistiac   preto   podmienky   na   jeho   zmenu   sťažnosť   obžalovaného   D.   B.   ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol. Vzhľadom na vyššie prezentované závery Najvyšší súd konštatuje trvanie tzv. útekových dôvodov väzby obžalovaného D. B. Jeho prepustením z väzby na slobodu reálne hrozí zmarenie dosiahnutia účelu trestného konania v zmysle § 71 Tr. por. i účelu zákona v reláciách ustanovenia § 1 Tr. por.

Úlohou orgánov činných v trestnom konaní je väzobné veci prejednávať prednostne a s čo najväčším urýchlením.“

Ešte pred zaujatím postoja k argumentácii sťažovateľa na jednej strane a citovanej argumentácii nachádzajúcej sa v odôvodneniach napadnutých uznesení špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, ako aj citovaných vyjadreniach predsedu špeciálneho súdu a predsedu najvyššieho súdu na strane druhej považoval ústavný súd za potrebné upozorniť na svoju judikatúru   týkajúcu   sa   jeho   miesta   a úlohy   pri   ochrane   ústavnosti   v súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či právne závery, o ktoré opreli špeciálny súd a najvyšší súd svoje uznesenia dotknuté touto časťou sťažnosti, sú   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné   a či   ich   vydaním   (ne)došlo k porušeniu práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné zdôrazniť, že napadnuté uznesenia špeciálneho súdu   a najvyššieho   súdu   boli vydané   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   podanej   prostredníctvom   jeho   právneho zástupcu   11.   novembra   2005,   pričom   dôvody,   o ktoré   opiera   sťažovateľ   svoje   kľúčové námietky voči nim, sa dotýkajú skutočností, ktoré existovali v čase, keď došlo k vydaniu medzinárodného zatykača a následnému vzatiu sťažovateľa do väzby. Inak povedané, na rozhodnutie oboch súdov o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa bol podľa názoru ústavného súdu   rozhodujúci   skutkový   stav   v   čase,   v   ktorom   sťažovateľ   podal   svoju   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (november 2005), osobitne to, či v danom štádiu trestného konania (viac ako rok po podaní obžaloby zo spáchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti) existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu [dôvody tzv. útekovej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005]. Z citovaných častí napadnutých uznesení špeciálneho súdu a najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že s touto   úlohou sa   oba uvedené   súdy   vysporiadali ústavne akceptovateľným spôsobom. Inak povedané, oba napadnuté uznesenia sú z ústavného hľadiska udržateľné vzhľadom na skutkový stav, ktorý existoval v čase ich rozhodovania.

Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu a obsiahnutá aj v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. novembra 2005 a následnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špeciálneho súdu je založená na tvrdení, že u neho nikdy dôvody   tzv.   útekovej   väzby   neexistovali,   keďže   sa   zdržiaval   v   Prahe   legálne,   a   to   už v období pred vznesením obvinenia, pričom jeho pobyt v zahraničí bol orgánom činným v trestnom konaní známy, a teda do miesta svojho pobytu „neušiel a ani nemohol ujsť pred trestným stíhaním“. Keďže   išlo   o kľúčový   argument   sťažovateľa, ktorým   dôvodil   svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, bolo nevyhnutné, aby sa oba dotknuté súdy s ním vysporiadali   o to   viac,   že   akceptácia   tohto   argumentu   sťažovateľa   by   mohla   viesť k spochybneniu ústavnosti jeho väzby od jej samotného počiatku.

Z citovaných častí odôvodnení napadnutých uznesení špeciálneho súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že oba dotknuté súdy sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa zaoberali a zhodne   kvalifikovali   jeho   odchod   do   zahraničia   ako   subjektívne   konanie   motivované úmyslom vyhnúť sa trestnému stíhaniu, ktoré zakladalo dôvod na jeho vzatie do väzby už v predchádzajúcom   štádiu   trestného   konania,   pričom   tento   dôvod   je   „prítomný“   podľa názoru   oboch   konajúcich   súdov   aj   pri   rozhodovaní   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa. Tento   záver   oboch   dotknutých   súdov   obhajuje   vo   svojom   už   citovanom   vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. mája 2007 aj predseda najvyššieho súdu, keď uvádza:„Neobstojí právny názor vyjadrený v sťažnosti, že ak obvinenému nie je vznesené obvinenie,   teda   nevie   o trestnom   stíhaní   svojej   osoby,   že   sa   v takom   prípade   nemôže vyhýbať   trestnému   stíhaniu.   Išlo   by   z hľadiska   podmienok   útekovej   väzby   stanovenej v Trestnom poriadku o absurdnú situáciu, lebo v takom prípade by každý páchateľ, ktorý bezprostredne po spáchaní trestného činu ujde, a preto mu nemôže byť doručené uznesenie o vznesení obvinenia, nemohol byť vzatý do väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   uvedený   záver   oboch   dotknutých   súdov považovať   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   za   svojvoľný,   a teda   zjavne neakceptovateľný   a z ústavného   hľadiska   neudržateľný.   Jeho   prípadné   spochybnenie   zo strany ústavného súdu v tomto konaní by aj pri rešpektovaní jeho postavenia ako súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   predstavovalo   neprimeranú   ingerenciu   do   postavenia všeobecných   súdov   a ich   úloh   pri   ochrane   ústavnosti   a zákonnosti   súvisiacej s rozhodovaním vo väzobných veciach, predovšetkým do miery uváženia, ktorú im platné právne predpisy garantujú pri ich rozhodovacej činnosti a ktorú možno vyvodiť aj priamo z ústavy (čl. 14 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými uzneseniami neboli porušené označené práva sťažovateľa (bod 1 výroku tohto rozhodnutia) s poukazom na to, že   tento   záver   sa   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   dotýka   všetkých   práv,   ktorých porušenie sťažovateľ namietal vzhľadom na ich organickú väzbu vo vzťahu k argumentácii, o ktorú oprel sťažovateľ svoju sťažnosť a s ktorou sa ústavný súd z už uvedených dôvodov nestotožnil.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. septembra 2006

Sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   11.   decembra   2006   sťažovateľ   namietal porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. septembra 2006 a tiež žiadal, aby ústavný súd okrem iného v náleze vyslovil, že „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. 9. 2006, ktorým zamietol sťažnosť obžalovaného D. B. bez toho, aby ho vypočul k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ako   aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že prostredníctvom čl. 5 ods. 4 dohovoru sa fyzickým osobám garantuje predovšetkým právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody, resp. ďalšieho trvania väzby, ale tiež právo osoby, ktorá bola pozbavená osobnej slobody, predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe, t. j. „osobne sa vyjadriť“ k tejto otázke, resp. inak povedané, byť vypočutý k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa vyjadreným predovšetkým v petite sťažnosti o to viac, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto bolo v súlade s navrhovaným petitom úlohou ústavného súdu rozhodnúť len o tom, či k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ne)došlo tým, že najvyšší súd o jeho sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK - 1 Tš 8/2005 z 24. augusta 2006 (týmto uznesením špeciálny súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu) rozhodol napadnutým uznesením na neverejnom zasadnutí, t. j. bez toho, aby ho vypočul.

Bez   ohľadu   na   uvedené   ústavný   súd   s odvolaním   sa   na   zistenia   vyplývajúce z dokumentácie   predloženej   sťažovateľom   konštatoval,   že   k porušeniu   jeho   práva   na urýchlené   rozhodnutie   súdu   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v danom prípade nemohlo dôjsť, čo vyplýva zo skutočnosti, že najvyšší súd rozhodol o jeho sťažnosti v lehote kratšej ako jeden   mesiac od predloženia spisu, čo je lehota, ktorá je z hľadiska   požiadaviek   formulovaných   v   stabilizovanej   judikatúre   ESĽP   i   v   judikatúre ústavného súdu akceptovateľná.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva byť vypočutý pred rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho sťažnosti proti označenému uzneseniu špeciálneho súdu k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru, na ktorú sa odvoláva aj sťažovateľ, podľa ktorej väzba je zásadným zaisťovacím inštitútom a predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).

V posudzovanom   prípade   z   už   citovaného   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu vyplýva, že sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že o jeho sťažnosti proti označenému uzneseniu   špeciálneho   súdu   bol   povinný   rozhodnúť   po   vypočutí   sťažovateľa,   t.   j.   na verejnom zasadnutí, pričom svoj názor opiera o tieto argumenty:

a) vnútroštátna zákonná úprava pripúšťala, aby sa v danom prípade rozhodovalo na neverejnom zasadnutí, keďže išlo o sťažnostné konanie (konanie v druhom stupni),

b) obvinený (sťažovateľ) v podanej sťažnosti nežiadal o osobný výsluch,

c) sťažovateľ bol k jeho žiadosti o prepustenie z väzby podrobne vypočutý súdom prvého   stupňa,   ktorý   vec   prerokoval   na   verejnom   zasadnutí,   a prakticky   celá   jeho argumentácia bola premietnutá aj do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia,

d) nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že „Najvyšší súd SR ignoroval nález Ústavného súdu SR zo 17. mája 2006, sp. zn. III. ÚS 84/06“, lebo v predmetnom náleze išlo o celkom   inú   procesnú   situáciu,   keďže   ústavný   súd   v uvedenom   prípade   rozhodoval o sťažnosti, ktorá smerovala proti rozhodnutiu najvyššieho podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku (išlo predĺženie lehoty väzby nad dva roky), t. j. v uvedenom prípade najvyšší súd rozhodoval   ako   jednoinštančný   súd,   čo   sa   v odôvodnení   nálezu   zdôrazňuje,   pričom najvyššiemu   súdu   nie   je   známe,   že   by   doterajšia   rozhodovacia   prax   ústavného   súdu neakceptovala,   že   v druhej   inštancii   je   sťažnostný   súd   oprávnený   rozhodnúť   aj   na neverejnom zasadnutí, a to aj preto, že na ňom právo účasti nemá ani prokurátor, pričom obvinený bol vypočutý súdom prvého stupňa.

Zohľadňujúc   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   považoval   za potrebné tiež pripomenúť, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práv vyplývajúcich z dohovoru je povinný uplatňovať čl. 154 ods. 1 ústavy, podľa ktorého majú medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť pred zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a slobôd.   V konkrétnych okolnostiach prípadu ide o prednostné uplatnenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, vzhľadom na jeho výklad   uplatňovaný   ESĽP,   pred   vnútroštátnou   úpravou   upravujúcou   podmienky rozhodovania   všeobecných   súdov   o návrhoch   obvinených   (obžalovaných)   o zákonnosti ďalšieho trvania väzby.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   určité   procesné   záruky   sa   musia   poskytovať   aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom tieto nemusia byť bez výhrad rovnaké ako tie, ktoré   vyplývajú   z   čl.   6   ods.1   dohovoru   a   ktoré   zabezpečujú   podmienky   spravodlivého súdneho procesu. Možno však konštatovať, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Jednou zo spomínaných záruk je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa   vyjadriť“   je   jednou   zo   základných   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide   o   osobu,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   súlade   s   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru,   ESĽP   sa   prikláňa   k nutnosti   a   nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   pred súdom,   ako   aj   k   zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). Európsky súd pre ľudské práva vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd.

Rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd už v konaní sp. zn. IV. ÚS 45/08 zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať tak bezbreho, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť odvolacieho súdu rozhodovať o ďalšom   trvaní   väzby   vždy   na   verejnom   zasadnutí,   t.   j.   po   vypočutí   obvineného,   bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom   prípade   ústavný   súd   v zhode   s argumentmi   uvedenými   vo   vyjadrení predsedu   najvyššieho   súdu   konštatoval,   že   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým skutočnosť, že išlo o sťažnostné konanie, t. j. rozhodovanie najvyššieho súdu v druhom stupni, skutočnosť, že prvostupňový súd (špeciálny súd) rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu po jeho vypočutí, t. j. na verejnom zasadnutí, skutočnosť, že sťažovateľ o svoj výsluch najvyšším súdom výslovne nepožiadal, ako aj samotný obsah sťažnosti   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu   špeciálneho   súdu,   umožňujú   urobiť záver, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu prijatým na neverejnom zasadnutí, t. j. bez predchádzajúceho vypočutia sťažovateľa, nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku tohto rozhodnutia), t. j. postup, ktorý v danom prípade najvyšší súd zvolil pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa, je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označeného článku dohovoru.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008