znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 318/05-64

Ústavný súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti MUDr. A. P., bytom G., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   pre   namietané   porušenie   jeho   práva   na prejednanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní o odvolaní MUDr. A. P. podanom 16. apríla 2004   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Košice II   sp. zn.   39 Em 10/2004 z 26. marca 2004   o   nariadení   výkonu   predbežného   opatrenia   vedenom   pod   sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04 na neverejnom zasadnutí 11. júla 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   o   odvolaní   MUDr.   A.   P.   podanom 16. apríla 2004   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Košice II   sp. zn.   39 Em 10/2004 z 26. marca 2004   o   nariadení   výkonu   predbežného   opatrenia,   vedenom   pod sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04 p o r u š i l základné právo MUDr. A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. MUDr. A. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský   súd   v   Košiciach j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania MUDr. A.   P.   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v sume   9 464 Sk   (slovom deväťtisícštyristošesťdesiatštyri   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne, advokátky JUDr. I. R., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti MUDr. A. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením z 23. novembra 2005   č. k.   III. ÚS 318/05-32   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (z 11. júla 2005) MUDr. A. P., bytom G. (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. I.   R.,   K.,   v časti   týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj namietaného porušenia jeho práv na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   o odvolaní sťažovateľa podanom 16. apríla 2004 proti uzneseniu Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o nariadení výkonu predbežného opatrenia (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o nariadení výkonu predbežného opatrenia“), ako aj uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-74, 14 CoE 46/04 zo 4. októbra 2005.

Uznesením č. k. III. ÚS 318/05-57 z 11. júla 2006 ústavný súd konanie v predmetnej veci v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.   14 CoE 45/04-74,   14 CoE 46/04   zo   4. októbra 2005   zastavil   podľa   § 31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s   tým,   že predmetom   konania pred   ústavným súdom   vo veci   samej   zostáva sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenia jeho práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom   krajského   súdu   v konaní   (vedenom   dosiaľ   pod   sp. zn.   14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04) o odvolaní sťažovateľa podanom 16. apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o nariadení výkonu predbežného opatrenia.

Z obsahu   sťažnosti   z   11. júla 2005   doplnenej   podaním   právnej   zástupkyne sťažovateľa   z   21. októbra 2005   vyplýva,   že   právoplatným   uznesením   krajského   súdu č. k. 16 CoP 91/04-218   z   27. februára 2004   bolo   zmenené   uznesenie   okresného   súdu č. k. 23 Nc   1015/2002-138   z   15. decembra 2003   tak,   že   sťažovateľovi   bolo   nariadené, aby v lehote   troch   dní   predbežne   odovzdal   maloletého   A.   P.   do   starostlivosti   matky. Okresný súd uznesením sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 nariadil výkon uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoP 91/04-218 z 27. februára 2004 odňatím maloletého A. P. a jeho odovzdaním do starostlivosti matky. Ďalším samostatným uznesením sp. zn. 39 Em 10/2004 z   26. marca 2004   ustanovil   okresný   súd   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   K. za opatrovníka maloletého A. P. na jeho zastupovanie v konaní vo veci výkonu rozhodnutia o výchove maloletého.

Sťažovateľ podal ako povinný 16. apríla 2004 samostatnými podaniami odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   39 Em 10/2004   z   26. marca 2004,   ktorým   bol nariadený   výkon   právoplatného   predbežného   opatrenia   o   odňatí   maloletého   dieťaťa sťažovateľovi   a   jeho   odovzdaní   do   starostlivosti   matky,   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004, ktorým bol maloletému A. P. ustanovený opatrovník v uvedenom konaní a námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu   konajúcej   vo   veci.   Neskôr   (11. mája 2004)   podal   sťažovateľ   aj   odvolanie   proti následnému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 zo 14. apríla 2004, ktorým mu bola uložená pokuta v sume 2 000 Sk.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   14 NcC 37/04-66   z   28. mája 2004   rozhodol, že „sudkyňa JUDr. K. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu   Košice   II   39 Em 10/04“.   Ďalším   uznesením   č. k.   14 CoE 45/04-69,   14 CoE 46/04 z 28. mája 2004 krajský súd rozhodol: „Odvolací súd potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Košice II. 39 Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004.

Odvolací súd potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Košice II. sp. zn. 39 Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004 o uložení poriadkovej pokuty.“ Toto uznesenie krajského súdu   bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené 15. júla 2004.

Sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ústavy   namietajúc porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl. 46   ods. 1   ústavy a čl. 6 ods.1 prvej vety dohovoru v dôsledku arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia vo vzťahu k potvrdeniu uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o nariadení výkonu predbežného opatrenia (pretože bolo vydané v rovnaký deň, keď okresnému súdu došiel   návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia,   teda   26. marca 2004,   hoci   podľa príslušných   ustanovení   zákona   nebolo   možné   výkon   rozhodnutia   okamžite   nariadiť, mali tomu   predchádzať   niektoré   iné   zákonom   predpísané   úkony),   ako   aj   vo   vzťahu k potvrdeniu uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 zo 14. apríla 2004 o uložení „poriadkovej“ pokuty (sťažovateľ namietal, že v skutočnosti nešlo o poriadkovú pokutu v zmysle § 53 OSP, ale o pokutu podľa § 273 OSP v rámci konania o výkon rozhodnutia, čo znamená, že v rámci výkonu rozhodnutia bolo použité opatrenie, pre ktoré nebol daný nijaký dôvod, pretože sťažovateľ príčinu pre postup podľa § 53 OSP nedal).

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   uznesením   č. k.   I. ÚS 171/04-14 z 8. októbra 2004 ako zjavne neopodstatnenú dôvodiac:

„Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004 vyplýva, že krajský súd potvrdil jednak uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004   a   jednak   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 (správne má byť zo 14. apríla 2004) o uložení poriadkovej pokuty.

Z odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   vyplýva, že pokiaľ ním   bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   39 Em 10/2004   z   26. marca 2004,   nešlo   o   potvrdenie uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   39 Em 10/2004   z   26. marca 2004   o   nariadení   výkonu rozhodnutia odňatím a odovzdaním maloletého dieťaťa matke, ale o potvrdenie uznesenia okresného   súdu   sp. zn.   39 Em 10/2004   z   26. marca 2004   o   ustanovení   opatrovníka pre maloleté dieťa. (...)

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta   porušenie   označených   základných   práv   podľa jeho názoru   tým   výrokom   uznesenia   krajského   súdu   č. k.   14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004,   ktorým   malo   byť   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu sp. zn.   39 Em 10/2004   z   26. marca 2004   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia   odňatím maloletého dieťaťa otcovi a jeho odovzdaním matke. Skutočnosť je však taká, že krajský súd toto uznesenie okresného súdu dosiaľ neskúmal a o odvolaní sťažovateľa proti nemu ešte nerozhodol.

Výrok, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 sa   týka v skutočnosti toho uznesenia, ktorým bol maloletému dieťaťu ustanovený opatrovník v konaní o výkone rozhodnutia. Je preto očividné, že neexistujúcim potvrdzujúcim výrokom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

Ďalej sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv aj ďalším výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o uložení poriadkovej pokuty.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že tak v záhlaví uznesenia, ako aj v jeho výrokovej časti je zrejme nesprávne uvedené, že ide o uznesenie okresného súdu z 26. marca 2004. V skutočnosti bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 o uložení   poriadkovej   pokuty   vydané   14. apríla 2004.   Túto   zrejmú   nesprávnosť   možno kedykoľvek opraviť postupom podľa § 164 OSP.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   39 Em 10/2004 zo 14. apríla 2004 o uložení poriadkovej pokuty v sume 2 000 Sk nemožno, čo sa týka jeho podstaty, nič vyčítať. (...)“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   po   doručení   uznesenia   ústavného   súdu   z   8. októbra 2004 sa listami zo 4. mája 2005 obrátil na okresný súd a na krajský súd žiadajúc o informáciu, pod akou spisovou značkou sa vedie konanie o jeho odvolaní podanom 16. apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu o nariadení výkonu predbežného opatrenia, či bol spis predložený okresným   súdom   krajskému   súdu   na   konanie   o   tomto   odvolaní   a   či   už   o   ňom   bolo rozhodnuté.

Okresný súd listom zo 6. mája 2005 sťažovateľovi oznámil, že o tomto odvolaní bolo rozhodnuté   uznesením   krajského   súdu   č. k.   14 CoE 45/04-69,   14 CoE 46/04   z   28. mája 2004.   Sťažovateľ   reagoval   na   prieťahy   v   konaní   sťažnosťou   doručenou   predsedovi okresného súdu 13. júna 2005.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností namieta, že o jeho odvolaní podanom 16. apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu o nariadení výkonu predbežného opatrenia nebolo dosiaľ rozhodnuté. Vzhľadom   na čas, ktorý uplynul od podania odvolania proti predmetnému   uzneseniu   bolo   porušené   aj   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   veci bez zbytočných   prieťahov   zakotvené   v článku   48   ods. 2   ústavy   a   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 vety prvej dohovoru.

V podaní   z   21. októbra 2005   sťažovateľ   uviedol,   že   6. októbra 2005   bolo   jeho právnej   zástupkyni   doručené   uznesenie   krajského   súdu   č. k.   14 CoE 45/04-74, 14 CoE 46/04 zo 4. októbra 2005, ktorým krajský súd opierajúc sa o § 164 OSP opravil záhlavie a prvý výrok svojho uznesenia č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004,   ktorý   má   znieť: „Odvolací   súd   potvrdzuje   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   II. zo dňa 26. 3. 2004 č. k. 39 Em 10/04-15 a 39 Em 10/04-17.“

Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru všeobecných súdov a na uznesenie ústavného súdu   č.   k.   I. ÚS 171/04-14   z   8. októbra 2004   namieta,   že   krajský   súd   uznesením č. k. 14 CoE 45/04-74,   14 CoE 46/04   zo   4. októbra 2005 „... neopravoval   (...)   zrejmé nesprávnosti prv vydaného uznesenia, ktorým je viazaný, ale opravným uznesením sa snažil dosiahnuť vecnú zmenu svojho vlastného rozhodnutia...“.

Podaním   zo   4. januára 2006   oznámil   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej právnej   zástupkyne   ústavnému   súdu,   že   proti   uzneseniu   krajského   súduč. k. 14 CoE 45/04-74, 14 CoE 46/04 zo 4. októbra 2005 podal 7. novembra 2005 dovolanie.

V prílohe   podania   z   5. júna 2006   predložil   sťažovateľ   prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne ústavnému súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 28/2006 z 31. marca 2006, ktorým bolo zrušené „... uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 28. mája 2004 sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   4. októbra 2005 sp. zn. 14 CoE 45/04,   14 CoE 46/04...“ a vec   bola   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie,   pričom   najvyšší   súd   uviedol: „Povinnosťou   odvolacieho   súdu   bude   preto rozhodnúť o všetkých troch odvolaniach otca dieťaťa, proti rôznym uzneseniam okresného súdu.“ (Súd mal teda rozhodnúť aj o odvolaní sťažovateľa podanom 16. apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu o nariadení výkonu predbežného opatrenia.)

V časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako aj porušenia jeho práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní (vedenom dosiaľ pod sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04) o odvolaní sťažovateľa podanom 16. apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu   o nariadení   výkonu   predbežného   opatrenia   žiada   sťažovateľ   vydať   nález,   ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv zaručených v ústave a v dohovore postupom krajského súdu v uvedenom konaní a prikázal krajskému súdu konať o odvolaní sťažovateľa podanom 16. apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004   v primeranej   lehote   a   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   požaduje   finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

V podaní z 11. januára 2006 doručenom ústavnému súdu 16. januára 2006 sťažovateľ prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej. Právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila sťažovateľom požadovanú náhradu trov konania pred ústavným súdom sumou 9 467 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti prostredníctvom svojich predsedov vyjadrili okresný súd (listom sp. zn. Spr 1063/05 z 3. októbra 2005) a krajský súd (listom sp. zn. Spr 1614/05 z 5. októbra 2005). Sťažnosť nepovažovali za dôvodnú, pretože okresný súd predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu 22. apríla 2004 a krajský súd o odvolaní sťažovateľa   rozhodol   uznesením   krajského   súdu   č. k.   14 CoE 45/04-69,   14 CoE 46/04 z 28. mája 2004   (v   znení   opravného   uznesenia   krajského   súdu   č. k.   14 CoE 45/04-74, 14 CoE 46/04 zo 4. októbra 2005).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie oznámil krajský súd ústavnému súdu listom sp. zn.   Spr 77/06   z   11. januára 2006,   že   súhlasí   s   upustením   od   verejného   ústneho pojednávania o veci samej. Možnosť doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti z 5. októbra 2005 krajský súd nevyužil (kópia sťažnosti vrátane doplňujúceho podania právnej zástupkyne sťažovateľa z 21. októbra 2005 bola za týmto účelom krajskému súdu doručená 11. januára 2006).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súdnych spisov okresného súdu (sp. zn. 39 Em 10/2004) a krajského súdu (sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04) týkajúcich sa predmetnej veci (ktoré si   ústavný súd vyžiadal) dospel   k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu uvedených súdnych spisov.

II.

Obsah   písomností   priložených   sťažností   (rozhodnutí   a   ďalších   listín   týkajúcich sa predmetnej   veci),   ako   aj   obsah   na   vec   sa   vzťahujúcich   súdnych   spisov   potvrdzujú podstatné skutkové tvrdenia sťažovateľa.

Okresný súd uznesením č. k. 39 Em 10/2004-15 z 26. marca 2004 nariadil výkon uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoP 91/04-218 z 27. februára 2004 odňatím maloletého A.   P.   a   jeho   odovzdaním   do   starostlivosti   matky.   Ďalším   samostatným   uznesením č. k. 39 Em 10/2004-17 z 26. marca 2004 ustanovil okresný súd Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny K. za opatrovníka maloletého A. P. na jeho zastupovanie v konaní vo veci výkonu rozhodnutia o výchove maloletého.

Sťažovateľ   ako   povinný   samostatnými   podaniami   zo   16. apríla 2004   doručenými okresnému súdu 19. apríla 2004 podal prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004, ktorým bol   nariadený   výkon   právoplatného predbežného   opatrenia   o   odňatí   maloletého   dieťaťa sťažovateľovi   a   jeho   odovzdaní   do   starostlivosti   matky,   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004, ktorým bol maloletému A. P. ustanovený opatrovník v uvedenom konaní a námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu   konajúcej   vo   veci.   Spis   bol   predložený   krajskému   súdu   22. apríla 2004.   Neskôr (11. mája 2004) podal sťažovateľ aj odvolanie proti následnému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 zo 14. apríla 2004, ktorým mu bola uložená pokuta v sume 2 000 Sk. Toto odvolanie bolo krajskému súdu predložené 17. mája 2004.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   14 NcC 37/04-66   z   28. mája 2004   rozhodol, že „Sudkyňa JUDr. K. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu   Košice   II   39 Em 10/04“.   Ďalším   uznesením   č. k.   14 CoE 45/04-69,   14 CoE 46/04 z 28. mája 2004 krajský súd rozhodol: „Odvolací súd potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Košice II. 39 Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004.

Odvolací súd potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Košice II. sp. zn. 39 Em 10/2004 zo   dňa   26. 3. 2004   o uložení   poriadkovej   pokuty.“ Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 29. júna 2004.   Označené   uznesenia   krajského   súdu   boli   právnej   zástupkyni   sťažovateľa doručené 15. júla 2004.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa listom zo 4. mája 2005 obrátila na okresný súd žiadajúc o informáciu, pod akou spisovou značkou sa vedie konanie o odvolaní sťažovateľa z apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu o nariadení výkonu predbežného opatrenia, či bol   spis   predložený   okresným   súdom   krajskému   súdu   na   konanie   o tomto   odvolaní a či už o ňom bolo rozhodnuté.

Okresný   súd   listom   zo   6. mája 2005   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   oznámil, že o tomto odvolaní bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004.

Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 45/04-74, 14 CoE 46/04 zo 4. októbra 2005 podľa § 164 OSP opravil záhlavie a prvý výrok svojho uznesenia č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE   46/04   z   28. mája 2004.   Výrok   označeného   rozhodnutia   krajského   súdu z 28. mája 2004 mal podľa opravného uznesenia zo 4. októbra 2005 znieť: „Odvolací súd potvrdzuje uznesenia Okresného súdu Košice II. zo dňa 26. 3. 2004 č. k. 39 Em 10/04-15 a 39 Em 10/04-17.“

Sťažovateľ   podal   7. novembra 2005   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej zástupkyne   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   14 CoE 45/04-74,   14 CoE 46/04 zo 4. októbra 2005 dovolanie.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4 Cdo 28/2006   z   31. marca 2006   zrušil: „... uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   z   28. mája 2004   sp.   zn.   14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 4. októbra 2005 sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04...“ a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie konštatujúc: „... Po   preskúmaní   predmetnej   veci   z   obsahu   spisu   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že pôvodné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a   opravné   uznesenie   odvolacieho   súdu   nie   je správne a v konaní   došlo k procesnej vade   v zmysle ustanovenia   § 237 písm. f)   O. s. p. Napokon i z dôvodov   uznesenia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   8. októbra 2004 sp. zn.   I. ÚS 171/04-14   vyplýva,   že odvolací   súd uznesenie   okresného   súdu o nariadení výkonu rozhodnutia odňatím maloletého dieťaťa otcovi doteraz nepreskúmal a o odvolaní otca   nerozhodol.   Výrok,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 39 Em 10/2004   z   26. marca 2004   sa   týka   v   skutočnosti   toho   uznesenia,   ktorým   bol maloletému   dieťaťu   ustanovený   opatrovník   v   konaní   o   výkone   rozhodnutia.   Pokiaľ   ide o uznesenie,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o uložení poriadkovej pokuty, toto bolo zrejme nesprávne jednak v záhlaví uznesenia ako aj v jeho výrokovej časti, kde je zrejme nesprávne uvedené, že ide o uznesenie okresného   súdu   z   26. marca 2004.   V   skutočnosti   však   bolo   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 o uložení poriadkovej pokuty vydané 14. apríla 2004. Túto zrejmú nesprávnosť bolo možné v danej veci v zmysle § 164 O. s. p. opraviť, čo však odvolací súd dôsledne neurobil, ako to napokon vyplýva z opravného uznesenia, keď vo výroku uznesenia neopravil dátum 26. 3. 2004 na správny 14. 4. 2004 a nesprávne v rozpore s ustanovením § 164 O. s. p. rozhodol vo výroku o potvrdení tretieho uznesenia - o výkone rozhodnutia, o odvolaní   otca   dieťaťa,   o   ktorom   doteraz   nerozhodol.   Tým   odňal   účastníkovi   konania možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. ako to správne namietal   dovolateľ   v   dôvodoch   svojho   dovolania.   V   tomto   smere   je   preto   zmätočné i pôvodné   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   je   v   spojení   s   opravným   uznesením. Povinnosťou odvolacieho súdu bude preto rozhodnúť o všetkých troch odvolaniach otca dieťaťa, proti trom rôznym uzneseniam okresného súdu.

S poukazom na uvedené je zrejmé, že došlo v konaní k procesnej vade a to k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.].

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f) O. s. p. je   nielen   dôvodom   zakladajúcim prípustnosť   dovolania,   ale   zároveň   je tiež okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenia odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. (...)“

Po   vrátení   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   (spis   bol   krajskému   súdu doručovaný   prostredníctvom   okresného   súdu   19. mája 2006)   je   konanie   vedené   pod sp. zn. 4 CoE 62/06,   4 CoE 74/06,   4 CoE 75/05.   Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   27. júna 2006. V súčasnosti je vypracovávané písomné vyhotovenie rozhodnutia.

III.

3.1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni. K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t. j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. III. ÚS 28/03).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci v primeranej lehote (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej lehote (obdobne napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   skúma   ústavný   súd   vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

3.2. Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   konanie   o odvolaní sťažovateľa   zo   16. apríla 2004   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   39 Em 10/2004-15 z 26. marca 2004   o   nariadení   výkonu   predbežného   opatrenia - uznesenia   krajského   súdu č. k.   16 CoP 91/04-218   z   27. februára 2004,   odňatím   maloletého   A.   P.   zo starostlivosti sťažovateľa a jeho odovzdaním do starostlivosti matky.

Ústavný   súd   prihliadajúc   k obsahu   súdnych   spisov   týkajúcich   sa   posudzovaného konania nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti predmetnej veci.

3.3. V   správaní   sťažovateľa   (ako   účastníka   konania)   ústavný   súd   nezistil   žiadne okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k závažnejšiemu spomaleniu   postupu krajského súdu v posudzovanom konaní, alebo ktoré by mohli byť posúdené ako dôvod neprimerane dlhej doby prerokovania predmetnej veci.

3.4. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo konanie začalo, musí v ňom súd postupovať i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Dobu od podania odvolania sťažovateľom, resp. od predloženia spisu na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľa   krajskému   súdu   (v   apríli   2004)   do   rozhodnutia   krajského   súdu (28. mája 2004) a vrátenia spisu okresnému súdu (29. júna 2004) nemožno (pokiaľ ide o jej dĺžku) považovať za neprimeranú okolnostiam daného prípadu (krajský súd mal rozhodnúť o troch odvolaniach sťažovateľa a navyše o námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni).

Pre naplnenie základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   (čl. 48   ods. 2   ústavy)   ako   aj   jeho   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je vzhľadom na ich účel podstatné, či a kedy došlo postupom súdu konajúceho a rozhodujúceho vo veci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania ohľadne tých práv, ktoré sú predmetom uplatňovanej súdnej ochrany.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   pre   posúdenie   postupu   krajského   súdu v posudzovanom   konaní   z   hľadiska   rešpektovania   označených   práv   sťažovateľa   podľa ústavy a dohovoru podstatné, že v uznesení č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004   krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nariadení výkonu predbežného opatrenia nerozhodol. Opravné uznesenie krajského súdu zo 4. októbra 2004 nepredstavovalo zákonnú, a teda aj ústavne konformnú (čl. 46 ods. 1 ústavy) nápravu tohto   pochybenia,   ale   naopak,   spolu   s predchádzajúcim   uznesením   krajského   súdu z 28. mája 2004 bolo toto rozhodnutie kvalifikované najvyšším súdom v dovolacom konaní ako   zmätočné,   pretože   postup   krajského   súdu   v konaní   o odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu o nariadení výkonu predbežného opatrenia bol chybný v zmysle § 237 písm. f)   OSP.   V dôsledku   týchto   skutočností   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 28/2006 z 31. marca 2006 zrušil tak uznesenie krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69,   14   CoE   46/04   z   28. mája 2004,   ako   aj   jeho   uznesenie č. k. 14 CoE 45/04-74, 14 CoE 46/04 zo 4. októbra 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd vydal následne rozhodnutie vo veci 27. júna 2006.

V dôsledku pochybenia krajského súdu tak o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného   súdu   o   nariadení   výkonu   predbežného   opatrenia   vo   veci   starostlivosti o maloletých bolo rozhodnuté po viac ako dvoch rokoch. V zmysle judikatúry ústavného súdu   je   pritom   potrebné   posudzovať   požiadavku   na   rýchly   a   efektívny   postup   súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia vzhľadom na jeho   charakter   a   účel   ešte   dôraznejšie   ako   v   konaní   „o   práve   samom“,   ktoré   mu predchádzalo - napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 28/06). Taktiež konania týkajúce sa starostlivosti o maloletých (predovšetkým pokiaľ ide o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom),   ako   aj   rozhodovanie   o   dočasnej   úprave   pomerov   účastníkov   súdneho   konania predbežným   opatrením,   vyžadujú   osobitne   pružný   a   efektívny   postup   súdu   v   záujme zaistenia   reálnej   a   účinnej   súdnej   ochrany   práv,   ktoré   sú   predmetom   konania (napr. III. ÚS 112/03). Predmet posudzovaného konania zahŕňa všetky tri uvedené aspekty vyžadujúce osobitný dôraz na rýchle a efektívne prerokovanie a rozhodnutie veci. V tomto kontexte dobu viac ako dvoch rokov v konaní o odvolaní sťažovateľa nemožno považovať z hľadiska   požiadaviek   vyplývajúcich   z   čl. 6   ods. 1   dohovoru   za   primeranú   a postup krajského súdu za zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

3.5. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v ďalšom priebehu posudzovaného konania v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (...) Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať   v porušovaní   základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Po rozhodnutí najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 28/2006 z 31. marca 2006 a vrátení   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   (spis   bol   krajskému   súdu   doručovaný prostredníctvom okresného súdu 19. mája 2006) je posudzované konanie vedené už pod novou sp. zn. 4 CoE 62/06, 4 CoE 74/06, 4 CoE 75/05. Po prijatí spisu krajský súd vo veci rozhodol   v primeranej   lehote   (27. júna 2006).   V čase   rozhodovania   ústavného   súdu o namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   sa   tak   posudzované   konanie   nachádza   v stave po vynesení   rozhodnutia   krajským   súdom   (pokiaľ   ide   o úkony   súvisiace   s písomným vyhotovením   rozhodnutia   je   krajský   súd   viazaný   ústavnou   povinnosťou   vyplývajúcou priamo z čl. 48 ods. 2 ústavy postupovať v danej veci bez zbytočných prieťahov). Prípadný výrok ústavného súdu prikazujúci krajskému súdu konať v posudzovanej veci bez prieťahov by bol preto neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

3.6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú utrpel v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   porušenie   práv   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   zistil,   nemožno   napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   sumu   30 000 Sk (bod 2 výroku nálezu). Priznaná suma finančného zadosťučinenia zohľadňuje podľa názoru ústavného súdu nemajetkovú ujmu sťažovateľa v označenom konaní s prihliadnutím na jeho predmet a význam pre sťažovateľa, ako aj na celkovú dobu jeho trvania (viac ako dva roky), ktorá je ako celok poznačená zbytočnými prieťahmi, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

3.7. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní   vo   výške   9 467 Sk.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   špecifikovala   požadovanú náhradu trov právneho zastúpenia ako odmenu za tri úkony právnej služby po 2 501 Sk (prevzatie   prípadu   a   prvá   porada   s klientom   z   8. júla 2005,   písomné   podanie   vo   veci   - sťažnosť   z   11. júla 2005   a   písomné   podanie   vo   veci   -   doplnenie   sťažnosti z 21. októbra 2005) + 3 x režijný paušál po 150 Sk a 19 % DPH.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania   pred   ústavným   súdom   o sťažnosti   v   zmysle   čl. 127   ústavy   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa   § 11   ods. 2   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   dosahovala priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku roka 2004 výšku   15 008 Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu je 150 Sk.

Vychádzajúc z tejto výšky sadzby tarifnej odmeny priznal ústavný súd sťažovateľovi náhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   prípadu   a   prvá   porada s klientom z 8. júla 2005, písomné podanie vo veci - sťažnosť z 11. júla 2005 a písomné podanie   vo   veci   -   doplnenie   sťažnosti   z   21. októbra 2005)   a 3 x   150 Sk   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.).   Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   predstavuje sumu 7 953 Sk. Keďže advokátka - právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, vyššie uvedená suma sa zvyšuje o 19 %. Trovy právneho zastúpenia vrátanie započítania DPH boli priznané v celkovej sume 9 464 Sk (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006