znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 318/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Vladimíra Siku, bytom T., pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. E 43/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Vladimíra Siku   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Vladimíra   Siku,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namietal   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   1,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 43/95.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na okresnom súde podal návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia uskutočnením prác a výkonov na základe právoplatného uznesenia   č.   k.   8   C   1690/93-55,   ktorým   bol   schválený   súdny   zmier   uzatvorený   medzi sťažovateľom a J. P. (ďalej aj „povinný“ alebo „odporca“).

Okresný súd až po podaní sťažností na prieťahy sťažovateľom, ktorými sa snažil o odstránenie   jeho   nečinnosti,   10.   augusta   2000   rozhodol   uznesením   č.   k.   E   43/95-55 o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   nerozhodol bez „zaujatosti“ proti   nemu pre podávané sťažnosti.   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) uznesenie z 10. augusta 2000 na základe odvolania sťažovateľa uznesením č. k. 5 Co 19/01-63 z 30. novembra 2001 zrušil. Po ďalšom nekonaní v predmetnej veci okresný   súd   až   9.   decembra   2003   ustanovil   v predmetnom   konaní   uznesením   č.   k. E 43/95-70 znalca. Dňa 29. januára 2004 okresný súd uznesením č. k. E 43/95-95 priznal znalcovi odmenu za vyhotovenie znaleckého posudku a ďalším uznesením z tohto dňa č. k. E 43/95-96 návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský súd 30. apríla 2004 uznesením č. k. 5 CoE 18/04-124 na základe odvolania sťažovateľa potvrdil uznesenie č. k. E 43/95-95 z 29. januára 2004, ako aj uznesenie č. k. E 43/95-98,   ktorým   sťažovateľovi   okresný   súd   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Dňa 30. júna 2004 krajský súd uznesením č. k. 5 CoE 59/04-128 zrušil výrok uznesenia č. k. E 43/95-70 z 9. decembra 2003 a súčasne v ňom uznesenie č. k. E 43/95-96 z 29.   januára   2004   ako   vecne   správne   potvrdil   a povinnému   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania. Podľa sťažovateľovho názoru okresný súd a následne i krajský súd „svojím postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 1699/96 a následne vedenej pod sp. zn. E 43/95“ porušili jeho práva podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   o návrhu   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia uskutočnením   prác   a výkonov „nespravodlivo   rozhodol“ až   po   9   rokoch   v neprospech sťažovateľa „z   dôvodu   zaujatosti   súdu   pre   podávanie   sťažností   na   zbytočné   prieťahy v konaní, dokazuje porušenie základných práv a slobôd uvedených v tejto sťažnosti“.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   obsah   znaleckého   posudku vyhotoveného   v rámci   znaleckého   dokazovania   v predmetnom   konaní,   z ktorého   podľa neho mohol považovať okresný súd za dostatočne preukázané, že prevedenie vykonaných prác a výkonov nebolo uskutočnené v súlade s povinnosťami, na ktoré sa odporca zaviazal súdnym zmierom. Okresný súd podľa sťažovateľa neprihliadol vo svojom rozhodnutí ani na ďalšie skutočnosti, predovšetkým na jeho okresnému súdu zaslané oznámenie o zabezpečení pôvodného pletiva, ako aj ním okresnému súdu zaslanú urgenciu, ktorou vyzval odporcu na zaplatenie dlžnej pohľadávky.

Uvedeným konaním okresného súdu sťažovateľ utrpel finančnú ujmu. V dôsledku konania povinného, ako aj okresného súdu v predmetnej veci sťažovateľ konštatuje, že: „majetok, ktorého som vlastníkom nesplnil v celom rozsahu svoju funkciu“, následkom čoho mu boli spôsobené ďalšie škody. Sťažovateľ je poberateľom nízkeho starobného dôchodku a držiteľom preukazu ťažko zdravotne postihnutého s potrebou sprievodcu. Dlhodobý stav tejto   právnej   neistoty   a napokon   aj   nespravodlivé   rozhodnutie   spôsobuje   mu   psychickú záťaž, ktorá si vyžiadala aj ambulantnú liečbu u psychiatra. S ohľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ   požiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 500 000 Sk.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vydal nález nasledujúceho   znenia: „1.   Okresný   súd   v Trenčíne v konaní   vedenom   pod sp.   zn. E 43/95   porušil   základné   práva   Vladimíra   Siku   v zmysle   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 – Ochrana majetku, ďalej v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 – Právo na spravodlivé súdne konanie a Protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 – Všeobecný zákaz diskriminácie.

2.   Vladimírovi   Sikovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 500 000 Sk, ktoré mu je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 43/95. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sa sťažovateľ cíti   byť   poškodený   predovšetkým „zaujatým“ postupom   súdov   v predmetnom   konaní, ktorého príčinou boli podľa neho ním podávané sťažnosti na prieťahy v uvedenej veci ako aj „nespravodlivým   rozhodnutím“,   v ktorom   podľa   neho   súdy   dostatočne   nezohľadnili závery znaleckého posudku, ako aj iné ním namietané skutočnosti.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť prípadnú neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu   procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc ústavného súdu nemá za následok vznik oprávnenia hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov (II. ÚS 37/01).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý však nemožno účelovo ponímať tak, že jeho naplnením je iba úspech v súdnom konaní, t. j. priaznivé rozhodnutie vo veci účastníka konania (m. m. II. ÚS 21/02).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ bol   účastníkom   súdneho konania, v ktorom   vykonával svoje procesné práva   a   využíval   procesné   oprávnenia,   ktoré   mu   priznáva   platný   právny   poriadok. Všeobecné súdy v jeho veci rozhodli konečným rozhodnutím – uznesením o zamietnutí jeho návrhu na výkon rozhodnutia. To, že konečné rozhodnutie súdov vyznelo v neprospech sťažovateľa, nie je ešte dôkazom „zaujatého“ postupu súdu v predmetnej veci.

Keďže výsledkom „zaujatého“ postupu súdu v predmetnej veci malo byť vydanie „nespravodlivého   rozhodnutia“,   ústavný   súd   preskúmal   aj   právoplatné   rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci č. k. 5 CoE 59/04-128 z 30. júna 2004. Podľa zistenia ústavného   súdu   v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   krajský   súd   vychádzal   z dokazovania vykonaného   okresným   súdom   a predovšetkým   zo   znaleckého   posudku   predloženého v predmetnej   veci.   Vo   vzťahu   k sťažovateľovým   námietkam   týkajúcim   sa   zhodnotenia záverov   znaleckého   posudku   v rozhodnutí   okresného   súdu   uviedol: „Znalec   síce v znaleckom   posudku   konštatoval,   že   nedošlo   k úplnému   splneniu   povinností   v zmysle súdneho zmieru, čo vyplývalo z toho, že povinný použil iné pletivo, ale ide o kvalitatívne lepšie lesné kombinované pletivo rovnakého druhu. Z obsahu znaleckého posudku je zrejmé, že pôvodné pletivo – jeho výroba, bola zrušená a použité pletivo povinným je spoľahlivejšie. Vzhľadom   k týmto   skutočnostiam   súd   prvého   stupňa   posúdil   opravu   plota   za   vykonanú riadne a odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil.“ Na základe vykonaného dokazovania podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   potom   s poukazom   na   §   250   Občianskeho súdneho poriadku vecne správne v predmetnej veci rozhodol.

Z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   svoje rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Krajský   súd   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený   skutkový   stav   posúdil.   S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojeného napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov vyvodených krajským súdom, a teda o porušení práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie jeho práv podľa čl. 1 a čl. 14 dohovoru „zaujatým“ postupom   okresného   súdu,   pričom   žiadne   ďalšie   spôsoby,   resp.   konania okresného súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho práv v nej neuviedol. Keďže podľa zistenia   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   bol   v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, nemôže existovať ani žiadna príčinná súvislosť medzi takýmto postupom okresného súdu a označenými právami sťažovateľa. S ohľadom na túto skutočnosť   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neodpodstatnenú.

Vzhľadom   na   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   sťažovateľa   bolo   teda bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2004