znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 317/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jurajom Strählem, Dolný Val 21/180, Žilina, ktorou namieta porušeniezákladného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 C/251/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola28. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresnéhosúdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4 C/251/2009   (sťažovateľ   uvádza   akoporušovateľa označených práv v úvode sťažnosti okresný súd, pozn.), ktorý vo veci vedenejproti   nemu   ako   odporcovi   v 3.   rade   mal   vydať 21.   októbra   2011   rozsudok   pod   horeuvedenou spisovou značkou.

V dôvodoch   sťažnosti   prezentuje   sťažovateľ   názor,   že   označeným   rozsudkomokresného   súdu   bol   nezákonne   zmenený „rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici 16 Co 439/89 zo dňa 30.1.1990, ktorým bola stanovená náhrada straty na zárobku z titulu pracovného úrazu.

Od uvedeného rozhodnutia KS v Banskej Bystrici sa odvíjala výška poskytovanej náhrady a tá okrem zákonnej valorizácie nebola žiadnou dohodou menená.

Ja ako sťažovateľ som si ako zamestnanec a neskôr aj ako aj nezamestnaný plnil všetky povinnosti spojené so štatútom nezamestnaného a nie mojim nechcením pracovať, ale zníženou   pracovnou   schopnosťou   následkom   pracovného   úrazu   som   si   nenašiel   ďalšie zamestnanie. Krátenie mojej náhrady z takéhoto dôvodu považujem za neprijateľné. V sporoch, ktoré som viedol so Sociálnou poisťovňou doteraz najvyšší súd vždy tvrdil, že Sociálna poisťovňa je povinná prevziať výplatu úrazovej renty vo výške v ktorej bola   náhrada   vyplácaná   k   31.12.2003.   Ide   o   rozhodnutie   NS   SR   -   7   So   239/2007, 2So/102/2006...

Z vyššie uvedených dôvodov mám zato, že je nesprávne, že v konaní OS v Žiline č. k. 4C/251/2009 som bol na svojich právach ukrátený v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.“

Návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   sa   sťažovateľ   domáha   vydania   tohtorozhodnutia:

,,1.) Základné právo ⬛⬛⬛⬛ bytom ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46   Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo postupom súdu porušené.

2.) Rozsudok OS v Žiline č. k. 4C 251/2009 zo dňa 21.10.2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.) OS je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania v konaní na ústavnom súde za dva právne úkony vo výške 340,88 €... do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 19. septembra 2014 na odstránenie nedostatkovzákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ podaním z 30. septembra 2014 doručeným

3. októbra 2014 uvádza nové znenie III. časti sťažnosti: „Z vyššie uvedených dôvodov mám za to, že v konaní OS v Žiline č. k. 4C/251/2009 som bol na svojich právach ukrátený v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.

Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o podanom dovolaní neakceptoval skutočnosť, že OS pri rozhodovaní o výške náhrady za stratu na zárobku rozhodol vo veci, kde už bolo súdom rozhodnuté (res indicato - KS Banská Bystrica č. k. 16 Co 439/89).

Z   uvedeného   dôvodu   nemal   podané   dovolanie   odmietnuť.   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti má podľa môjho názoru Ústavný súd založené právo konať o tejto ústavnej sťažnosti..“

Súčasťou doplnenia návrhu bola aj kópia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 138/2013 z 9. júna 2014, ktorým rozhodolo jeho   dovolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   9   Co   130/2012z 20. decembra 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčnýmprávnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, žesa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí   uvedených   v   § 20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného   rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody a označenieproti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavnýsúd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahujezvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byťvymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákonao ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutieústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V danom   prípade   považuje   ústavný   súd   za   závažný   obsahový   nedostatok   petitusťažnosti brániaci jej meritórnemu preskúmaniu. Pokiaľ by aj ústavný súd nepridŕžajúci saformalistického prístupu k podaným sťažnostiam z 2. bodu návrhu rozhodnutia vyvodil, žesťažnosť   smeruje   proti   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdusp. zn. 4 C 251/2009 z 21. októbra 2011, sťažovateľ ani po výzve ústavného súdu k sťažnostinepripojil označený rozsudok, ale len uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 138/2013z 9.   júna   2014.   Z obsahu   sťažnosti   síce   možno   vyvodiť   nespokojnosť   sťažovateľas označeným uznesením najvyššieho súdu, avšak petitom sťažnosti, ktorý je pre ústavný súdzáväzný, sa sťažovateľ vyslovenia porušenia základných práv zaručených ústavou, prípadnedohovorom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 138/2013 z 9. júna 2014 nedomáhal.Celá   sťažnosť   sa   vyznačuje   nepresnosťou   obsahu,   absentuje   v ňom   čo   i len   zmienkao odvolacom konaní.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažnosť sa vyznačuje zmätočnosťou svojhoobsahu vyúsťujúcou do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnostipožadovanej   ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické,kompaktné   a   dostatočne   určité   odôvodnenie   návrhu   vo   vzťahu   k   právam,   vysloveniaporušenia   ktorých   sa   sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   domáha.   Odôvodneniu   sťažnostisťažovateľa takáto kvalita zjavne chýba, pretože v jeho argumentácii v skutočnosti absentujúrelevantné   dôvody,   osvedčujúce   porušenie   týchto   práv.   Podľa   názoru   ústavného   súdusťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie,čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovanýmprávnym zástupcom) v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňala náležitosti, ktoré preuplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, ústavnýsúd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnomprerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015