znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 317/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. D., N., zastúpeného advokátom Mgr. J. V., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 To 13/2011 zo 6. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená sťažnosť T. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 13/2011 zo 6. apríla 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 197/2009 zo 6. mája 2010 uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Predmetný rozsudok bol   krajským   súdom   v odvolacom   konaní   zrušený   a vec   bola   vrátená   okresnému   súdu na ďalšie   konanie a rozhodnutie.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   odvolací   súd   vo   svojom uznesení   uviedol,   že „   -   je   toho   názoru,   že   napriek   rozsiahlemu   dokazovaniu   zatiaľ nemožno jednoznačne vychádzať z výpovede obžalovaného, v ktorej sa pred vyšetrovateľom k spáchaniu skutku priznal

-   v prípade zistenia zhody výpovedí obžalovaného v pozícii svedka a obvineného nebude postačujúce tvrdenie vyšetrovateľa o spontánnosti výpovede

- výpoveď obvineného ako svedka nemožno v trestnom konaní považovať za svedecký dôkaz

- úlohou súdu I. st. bude stotožniť osobu obžalovaného s osobou páchateľa, a to opätovným výsluchom poškodeného prípadne iných osôb“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   «Následne   Okresný   súd   Nové   Zámky rozsudkom   zo   dňa   27.01.2011   (ďalej   len   „rozsudok   2“)   rozhodol   prakticky   zhodne s rozsudkom 1, a to napriek tomu, že neboli vykonané žiadne úkony, ktoré by mohli byť považované za úlohu súdu stotožniť osobu obžalovaného s osobou páchateľa, ba práve naopak,   poškodený   opätovne   vylúčil,   že   by   mu   zranenia   spôsobil   obžalovaný   a   ostatní svedkovia neboli prítomní pri napadnutí poškodeného.»

Podľa sťažovateľa sa okresný súd v danom rozsudku „nijakým spôsobom nezaoberal s   otázkou   stotožnenia   osoby   obžalovaného   s   osobou   páchateľa,   a   to   napriek   tomu,   že z právneho   názoru   nadriadeného   súdu   bolo   zrejmé,   že   na   základe   dovtedy   vykonaných dôkazov nebolo možné vyvodiť záver o tom, že skutok spáchal obžalovaný“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 27.   januára   2011   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 To 13/2011 zo 6. apríla 2011, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uviedol, že mu dotknuté uznesenie nebolo do dňa   spísania   sťažnosti   v písomnom   vyhotovení   doručené,   preto   pri   svojej   argumentácii vychádzal   len   z obsahu   ústneho   odôvodnenia   rozhodnutia.   Na   tomto   mieste   sťažovateľ formuloval túto argumentáciu:

«Pri   odôvodnení   uznesenia   2   sa   už   Krajský   súd   v   Nitre   nijakým   spôsobom nezaoberal so skutočnosťou, že v odôvodnení uznesenia 1 uložil I. st. súdu stotožniť osobu obžalovaného s osobou páchateľa, nijakým spôsobom neodôvodnil zmenu právneho názoru, resp. to, na základe ktorých dôkazov považoval túto úlohu za splnenú.

Mám   za   to,   že   týmto   konaním   Krajský   súd   v   Nitre   porušil   ústavné   právo obžalovaného   a   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   súčasťou   ktorého   je   aj   právo na odôvodnenie, keďže táto námietka ohľadne nesplnenia úlohy stotožniť osobu páchateľa s osobou   obžalovaného   možno   považovať   za   takú,   ktorá   má   rozhodujúci   význam pre rozhodnutie.

Krajský súd sa nijakým spôsobom nezaoberal ani tým, že I. st. súd pri odôvodnení rozsudku vychádzal zo skutočností, ktoré vôbec nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, napr. že „na chodbe súdu pri vstupe do pojednávacej siene P. D. svojmu otcovi (poškodený) povedal   „povedz   to   na   cigánov“   „...“.   Takáto   skutočnosť   nebola   nikdy   poznačená   ani v zápisnici a ani svedkovi, ani poškodenému neboli položené žiadne otázky v tomto smere, preto ani nemohli odmietnuť vyjadriť sa k týmto skutočnostiam, ku ktorým údaje malo dôjsť na   chodbe   súdu.   Ak   túto   skutočnosť   použil   ako   dôkaz   o   nevierohodnosti   svedka a poškodeného,   tak   potom   došlo   k   porušeniu   základné   práva   obžalovaného   vyjadriť   sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré je zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Krajský súd sa nezaoberal ani tým,   že vykonaním dokazovaním vyšlo najavo,   že výpovede obžalovaného v pozícii svedka a v pozícii obvineného sú totožné napriek tomu, že tieto   úkony   boli   podľa   datovania   zápisníc   realizované   s   vyše   mesačným   odstupom. Za účelom   porovnania   zhody   výpovedí   obhajca   obžalovaného   vyhotovil   aj   porovnanie oboch   výpovedí   v   programe   Word,   ktoré   predkladáme.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   došlo v podstate k okopírovaniu jeho výpovede vrátane gramatických chýb,   slovosledu, tvaru, pádov a podobne, čím došlo k porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy, ktorého súčasťou je i právo obvineného vypovedať spontánne.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd vo veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a ods. 4 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 13/2011 zo 6. apríla 2011, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a ods. 4 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 13/2011 zo 6. apríla 2011, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie podané proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   označených trestných činov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 50 ods. 4 ústavy obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom (rozhodnutím) orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom (rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci)   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo,   alebo keď   preskúmanie označeného postupu   (rozhodnutia   orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Jedným   z   ťažiskovým   argumentov   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení ustanovení § 327 ods. 1 Trestného poriadku upravujúcich povinnosti prvostupňového súdu po zrušení rozsudku a vrátení veci odvolacím súdom, ktorým pochybením sa odvolací súd podľa   názoru   sťažovateľa   nezaoberal.   V uvedenom   postupe   odvolacieho   súdu   videl sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

V ďalšej rovine sťažovateľ predostrel argumentáciu, podľa ktorej prvostupňový súd porušil jeho právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, pretože mu neumožnil vyjadriť sa k záveru okresného súdu o nedôveryhodnosti jedného zo svedkov, pričom podľa tvrdenia sťažovateľa sa krajský súd touto otázkou nezaoberal. Podľa sťažovateľa sa toto pochybenie malo premietnuť do porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Napokon   sťažovateľ   formuloval   námietku   porušenia   svojho   základného   práva na obhajobu   zaručeného   čl.   50   ods.   3   ústavy,   ku   ktorému   podľa   jeho   názoru   došlo odopretím   jeho „práva   vypovedať   spontánne“,   keď   podľa   jeho   tvrdenia   bola „skopírovaná“ zápisnica o jeho výsluchu v pozícii svedka do zápisnice o jeho výsluchu už v pozícii obvineného.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   To   13/2011   sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy, porušenie ktorých namieta.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   ako   aj   z dotknutého   uznesenia   krajského   súdu ústavný súd zistil tieto okolnosti týkajúce sa kontextu argumentácie sťažnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z 27. januára 2011 odvolaním,   v ktorom „Poukazoval   na   to,   že   z   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu v Nitre,   ktorým   bol   zrušený   pôvodný   rozsudok   súdu   I.   stupňa,   bolo   úlohou   tohto   súdu stotožniť osobu obžalovaného s osobou páchateľa, a to opätovným výsluchom poškodeného a iných osôb, ako aj výsluchom vyšetrovateľa k okolnostiam výsluchu jeho osoby. Podľa jeho názoru, súd I. stupňa nesplnil jemu nariadené úlohy odvolacím súdom.

Po zadovážení originálov zápisníc o výsluchu jeho osoby v procesnom postavení svedka a   v procesnom   postavení   obvineného vyšlo   najavo,   že tieto   sa   zhodujú,   pričom drobné odchýlky sa týkajú iba marginálnych skutočností. Z porovnania je teda zrejmé, že obsah a text výpovedí je totožný, preto nemožno súhlasiť s názorom súdu I. stupňa, že by sa obe   zápisnice   zhodovali   iba   v   základných   bodoch,   keďže   sú   doslova   totožné.   V   tejto súvislosti mal vyšetrovateľ Ing. Š. vysvetliť zhodu obsahu výpovedí. Podľa jeho názoru zhodu   nevedel   hodnoverne   vysvetliť,   ba   dokonca   vznikli   ďalšie   pochybnosti   ohľadne vyhotovenia zápisníc.

Čo sa týka výsluchu príslušníkov polície, títo sa nijakým spôsobom nevedeli vyjadriť v tom smere, aby bolo možné stotožniť osobu páchateľa s jeho osobou, keďže sa vedeli vyjadriť iba k otázke, ako sa dostal na políciu na výsluch, resp. či na neho bol vyvíjaný nátlak.

Poškodený vo svojom opätovnom výsluchu opakovane potvrdil, že zranenia popísané v znaleckom posudku mu nespôsobil on. Nebolo nijakým spôsobom preukázané ani to, že by sa mu mal poškodený snažiť pomôcť. Poukázal na to, že pôvodne podozrievali zo spáchania tejto   trestnej   činnosti   svedka   Z.   B.   a   podozrenie   na   jeho   osobu   (teda   na   osobu obžalovaného)   mohlo   padnúť   jedine   tak,   že   ho   musel   označiť   samotný   poškodený.   Ani samotný znalec nevedel uviesť, ktoré zo zranení mohli jednoznačne vzniknúť pádom, a ktoré napadnutím. Táto okolnosť je pritom významná z dôvodu, že samotný poškodený pri svojom prvom výsluchu tvrdil, že zranenia, ktoré utrpel, boli spôsobené pádom do jamy a neskôr na hlavnom pojednávaní tvrdil, že bol napadnutý inou osobu, jednoznačne však vylúčil, že by   to   bol   on.   Neboli   zabezpečené   ani   žiadne   stopy   z   miesta   činu,   a   preto   nemožno akceptovať tvrdenie, že na tele poškodeného a na jeho hlave boli stopy obuvi.

Súd I. stupňa rozhodol v rozpore so zásadou in dubio pro reo, so zásadou zákonnosti dôkazov kontradiktórnosti konania, zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, ako aj zásadou hodnotenia dôkazov získaných zákonným spôsobom.“.

Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľa (ako aj o odvolaní podanom súčasne zo strany   obžaloby)   rozhodol   vo   svojom   uznesení   zo 6.   apríla   2011   tak,   že   ho   ako nedôvodné zamietol.

V úvode   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že   okresný   súd na základe zákonného a úplného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom   pre   rozhodnutie   o vine   a treste   sťažovateľa   v súlade   s požiadavkami ustanovenia § 2 ods. 10 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Konštatoval, že skutkové zistenia korešpondujú s vykonanými   dôkazmi,   ktorými   bolo   jednoznačne   preukázané   spáchanie   skutku sťažovateľom.   Odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   hodnotil   krajský   súd   ako zodpovedajúce   požiadavkám   ustanovenia   §   168   ods.   1   Trestného   poriadku,   v ktorom konajúci súd v dostatočnom rozsahu popísal úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov   vykonanom   v súlade   so   zásadou   zakotvenou   v   ustanovení   §   2   ods.   12 trestnoprocesného kódexu. Odvolací súd zdôraznil, že sa s vykonaným hodnotením dôkazov a s jemu zodpovedajúcimi úvahami stotožnil.

Krajský   súd   sa   vyjadril   aj   k otázke   predchádzajúceho   zrušenia   prvostupňového rozsudku a v tejto súvislosti uviedol, že v zrušujúcom rozhodnutí vrátil okresnému súdu trestnú   vec   sťažovateľa   podľa   §   322   ods.   3   Trestného   poriadku,   aby   ju   tento   znovu prerokoval   a rozhodol,   pričom   jeho   úlohou   bolo   zadovážiť   originál   sťažovateľom predloženej   zápisnice   o výsluchu   sťažovateľa   v pozícii   svedka   a túto   skonfrontovať so zápisnicou o výsluchu sťažovateľa v pozícii obvineného v prípravnom konaní. V prípade zistenia   zhody   bolo   úlohou   okresného   súdu   vypočuť   vyšetrovateľa   vykonávajúceho prípravné konanie na účely vysvetlenia a hodnoverného zdôvodnenia takejto zhody. Krajský súd   tiež   zaviazal   okresný   súd   stotožniť   osobu   obžalovaného   (sťažovateľa)   s osobou páchateľa nielen výsluchom svedka poškodeného, ale aj výsluchom iných svedkov, ktorí by mohli obranu sťažovateľa a vyšetrovateľa k postupu a okolnostiam výsluchu potvrdiť alebo vyvrátiť.

Krajský   súd   v   uznesení   zo   6.   apríla   2011   neakceptoval   obranu   sťažovateľa a skonštatoval, že jeho vina bola jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná, pretože   po   zrušení   predchádzajúceho   prvostupňového   rozhodnutia   okresný   súd   doplnil dokazovanie   obstaraním   spornej   zápisnice, výsluchom   vyšetrovateľa   vykonávajúceho vyšetrovanie v prípravnom konaní a obstaraním vyjadrenia príslušnej zložky Policajného zboru (ďalej len „Policajný zbor“). Na základe uvedených podkladov bolo preukázané, že procesné   úkony   boli   vykonané   zákonne   a   sťažovateľ   v pozícii   obvineného   vypovedal spontánne,   bez   použitia   akéhokoľvek   nátlaku.   K zhode   v sporných   zápisniciach   došlo zrejme z toho dôvodu, že sťažovateľ si pred začatím výsluchu v pozícii obvineného prečítal svoju výpoveď, ktorú učinil ešte v pozícii svedka a ktorú bez žiadnej námietky po prečítaní podpísal. Krajský súd vyvodil na tomto mieste záver, že obhajoba sťažovateľa, ktorú založil na tvrdení o nátlaku orgánov činných v trestnom konaní vykonávajúcich vyšetrovanie, bola vyvrátená   jednak   výsluchom   príslušníkov   Policajného   zboru,   ako   aj   skutočnosťou,   že sťažovateľ   vo   fáze   prípravného   konania   nijako   predmetný   dôkaz   –   vykonaný   výsluch sťažovateľa už v pozícii obvineného nenamietal. Krajský súd sa vyjadril, že nemá dôvod pochybovať o záveroch okresného súdu opierajúcich sa o označené dôkazy, a to aj napriek neskoršej zmene výpovede sťažovateľa.

Krajský súd následne potvrdil správnosť právnej kvalifikácie ustáleného skutkového stavu ako zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pretože poškodenému bola spôsobená ťažká ujma na zdraví a ku konaniu zároveň došlo na mieste prístupnom verejnosti.

  Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel k týmto čiastkovým záverom:

Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   interpretujúc   a   aplikujúc   citované   ustanovenia Trestného poriadku (§ 2 ods. 2 a ods. 12 a § 168 ods. 1 Trestného poriadku) vo všeobecnosti posúdil postup okresného súdu týkajúci sa napadnutého rozsudku už v úvode ako súladný so základnými zásadami trestného konania, a síce so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu   veci   ako   nevyhnutného   a základného   predpokladu   na   spravodlivé   rozhodnutie a so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zároveň kvalifikoval odôvodnenie rozsudku ako zodpovedajúce   nárokom   ustanovenia   §   168   ods.   1   Trestného   poriadku   vymedzujúceho náležitosti odôvodnenia rozsudku.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej činnosti neopomenul ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu a na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia predostrel podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Podľa   §   327   ods.   1 Trestného   poriadku   súd,   ktorému   vec   bola   vrátená   na nové prejednanie   a   rozhodnutie,   je   viazaný   právnym   názorom,   ktorý   vyslovil   vo   svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Krajský   súd   vyvrátil   obhajobu   sťažovateľa   o nedodržaní   postupu   predpísaného ustanoveniami § 327 ods. 1 Trestného poriadku a podrobne vysvetlil postup okresného súdu v konaní   po   zrušení   rozsudku,   ktorý   kvalifikoval   ako   zodpovedajúci   intenciám formulovaných pokynov, ktoré adresoval okresnému súdu pri zrušení a vrátení veci na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   podrobnou   argumentáciou   podporil   záver   o zákonnosti   jedného zo získaných   dôkazov   –   výsluchu   sťažovateľa   v pozícii   obvineného   obstaraného v prípravnom   konaní a formuloval   súbor   novovykonaných   dôkazov,   ktoré   spolu   s inými podporili ustálenie skutkového stavu zakladajúceho vinu sťažovateľa.

Napokon   krajský   súd   neopomenul   zdôvodniť,   prečo   považuje   za   správne   závery okresného súdu týkajúce sa právnej kvalifikácie zisteného skutku.

Na základe predmetných zistení dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu svojej   právomoci   sa   krajský   súd   v uznesení sp.   zn.   7   To   13/2011   zo   6.   apríla   2011 vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa v náležitom rozsahu a jeho relevantným konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený záver o vecnej správnosti   sťažovateľom   napadnutého   prvostupňového   rozsudku.   Rozhodnutie   krajského súdu teda zodpovedá limitom garancií čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, čo súčasne vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do jeho základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 ústavy týkajúcich   sa   základného   práva   odoprieť   výpoveď,   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi obsahom   označených   článkov   ústavy   a sťažovateľom   predostretými   argumentačnými námietkami týkajúcimi sa rozhodnutia krajského súdu nenašiel žiadnu relevantnú súvislosť, preto ako zjavne neopodstatnenú odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie týchto článkov ústavy označeným uznesením krajského súdu.

V   závere   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011