znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 317/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Š. F., P., a M. H., P., zastúpených advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok a dediť podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Co 35/2006 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 391/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. F. a M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2007 (po doplnení 16. novembra 2007) doručená sťažnosť Š. F., P., a M. H., P. (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr. Mgr.   Š.   B.,   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva   vlastniť   majetok   a dediť   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   Co   35/2006   a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 391/07.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli: „Dňa   05.   10.   2006   mi   bol   doručený rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 09. 08. 2006, číslo: 7 C 282/03-70, ktorým bola zamietnutá   naša   žaloba   «O   určenie   vlastníckeho   práva   do   dedičstva».   Okresný   súd zamietnutie žaloby zdôvodnil tým, že žalobu podali iba žalobcovia v 1 a 2 rade, ale nepodali ju   ich   deti.   (...)   Preto,   ak   navrhovatelia   v návrhu   na   začatie   konania   neoznačili   ako účastníkov   konania   aj   ďalších   dedičov   po   poručiteľoch   A.   F.   a Ľ.   H.,   súd   návrh navrhovateľov vzhľadom na neúplný okruh účastníkov konania zamietol. Pretože sme boli presvedčení, že Rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 09. 08. 2006, číslo konania: 7 C 282/2003-70 nie je v súlade so zákonom, preto sme v zákonnej 15-dňovej lehote podali proti   výroku   uvedeného   rozsudku   odvolanie,   ktoré   sme   odôvodnili   následovne. V predmetnom   konaní   nejde   o dedičské   konanie,   ale   o sporové   konanie   o určenie vlastníckeho   práva   do   dedičstva.   To   znamená,   že   ak   by   bola   uvedená   žaloba   úspešná, až potom by sa jednalo o dedičské konanie (...). Ďalej sme poukázali na to, že v predmetnom konaní nemusia žalobu podať všetci dedičia po nebohej A. F. a Ľ. H., ale stačí, ak žalobu podá   iba   jeden   z dedičov.   Pokiaľ   by sme pripustili   právnu   domnienku   –   právny   záver okresného súdu, že žalobu musia podať všetci dedičia, potom by došlo k porušeniu nášho ústavného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (...). V prípade, že by sme boli úspešní v predmetnom konaní, bol by súd zaradil urbársky majetok, ktorý je predmetom sporu   o určenie   vlastníckeho   práva   do dedičstva,   následne   na   základe   návrhu na prejednanie   dodatočne   objaveného   majetku   by bol   súdny   komisár   prizval   všetkých oprávnených dedičov na dedičské konanie. Následne v dedičskom konaní by súdny komisár rozhodol o dedičstve (kto ho zdedí a v akých podieloch).

Dňa 03. 04. 2007 mi bol doručený rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 02. 2007, sp. zn. 30 Co/35/2006-118, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 09. 08. 2006, sp. zn. 7 C 282/2003-70. Krajský súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu čo do   výrokovej časti,   ako aj   do odôvodnenia   rozsudku.   (...)   S uvedeným odôvodnením krajského súdu v žiadnom prípade nemôžeme súhlasiť, pretože to čo tam uviedli sa vzťahuje na konanie o dedičstve, ktoré by nasledovalo po tom, čo by bol predmetný urbársky majetok zaradený do dedičstva. Predsa § 460, § 482 a § 483 hovoria výslovne čo je predmetom dedenia a ako sa dedí (na základe dohody, alebo zo zákona). Preto odôvodnenie krajského súdu považujem za zavádzajúce. Predsa judikát R 42/1974, ktorý cituje Krajský súd v Žiline na   6.   strane   rozsudku   č.   30   Co/35/2006   sa   vzťahuje   iba   na   dedičské   konanie a nie na sporové konanie – určovaciu žalobu o zaradenie nehnuteľností do dedičstva. (...) Listom «Podnet na podanie mimoriadneho dovolania» zo dňa 14. 04. 2007 (príloha č.   7)   som   sa   prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry   v Žiline   obrátil   na   generálneho prokurátora SR so žiadosťou,   aby generálny prokurátor preskúmal rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 02. 2007, sp. zn. 30 Co/35/2006-118 a ak zistí, že bol porušený zákon, aby podal proti nemu (taktiež aj proti rozsudku prvostupňovému súdu) mimoriadne dovolanie. Krajská prokuratúra v Žiline mi na môj podnet odpovedala listom zo dňa 22. 06. 2007, sp. zn. Kc 96/07-9 (príloha č. 8) s tým, že môj podnet na podanie mimoriadneho dovolania ako nedôvodný odložila. Krajská prokuratúra v Žiline odôvodnila zamietnutie môjho podnetu nasledovne. «Právny názor tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu o nedostatku   vecnej   legitimácie   vyplývajúcej   z hmotného   práva   v konkrétnom   konaní sa odvíja z platnej právnej úpravy dedenia a konania o dedičstve, ako aj zo samotnej súdnej praxe.   Konanie   o určenie   materiálnej   podstaty   dedičstva,   resp.   o určenie   poručiteľovho majetku sa vždy dotýka spoločných práv a povinností všetkých do úvahy prichádzajúcich účastníkov   konania   o dedičstve   a spĺňa   svoj   účel   len   vtedy,   ak   môže   byť   táto   otázka vyriešená   rozsudkom,   ktorého   výrok   by   bol   záväzný   pre   všetkých   účastníkov   konania o dedičstve (Rc   65/2003,   R   70/2003,   C. H.   BECK Ad   Notam 1/Notam 1/2005 str.   55). Ak totiž zanechal poručiteľ viac dedičov, resp. z dôvodu ich smrti do úvahy prichádzajúcich právnych   nástupcov,   sú   až   do   právoplatného   rozhodnutia   o dedičstve   považovaný za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach   a povinnostiach   podieľajú.   V konaniach   s inými   osobami   týkajúcich   sa   vecí, majetkových   práv   alebo   povinností   patriacich   do   dedičstva   majú   postavenie   tzv. nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 OSP (R 42/1974, R ČR 24/2003)».

Listom zo dňa 03. 08. 2007 «Opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 02. 2007, sp. zn. 30 Co/35/2006-118» (príloha   č.   9).   Som   sa   obrátil   na   JUDr.   D.   T.   Generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky,   aby   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   15.   2.   2007,   sp.   zn. 30 Co/35/2006-118, ako aj proti prvostupňovému rozsudku podal mimoriadne dovolanie. Generálna prokuratúra listom zo dňa 04. 9. 2007, sp. zn. VI/2 Pz 391/07-8, ktorý som prevzal   dňa   11.   09.   2007   (príloha   č.   10)   odložila   môj   opakovaný   podnet   s tým, že postup Krajskej prokuratúry v Žiline bol správny. S uvedeným tvrdením nesúhlasím.“

S prihliadnutím na uvedené sa sťažovatelia domnievajú, že postupom krajského súdu a generálnej prokuratúry bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok a dediť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ako aj právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného žiadali, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľov Š. F. a M. H. Ústavy SR a právo na prejednanie veci každý má právo vlastniť majetok a dedenie sa zaručuje, zakotveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v čl. VI. ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručenej   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Co/35/2006-118.

2. Základné právo sťažovateľov Š. F. a M. H. Ústavy SR a právo na prejednanie veci každý má právo vlastniť majetok a dedenie sa zaručuje, zakotveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR   a v čl.   VI.   ods.   1,   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, článku 1 – ochrana majetku Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri   vybavovaní   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktoré   viedla   pod   sp.   zn. VI./2 Pz 391/07-8.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 2. 2007, sp. zn. 30 Co/35/2006-118 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľom Š. F. a M. H., priznáva finančné zadosťučinenie, každému vo výške 200   000,-   Sk   (...),   ktoré   je   Krajský   súd   v Žiline   a Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Sťažovateľom Š. F. a M. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   na   účet   JUDr.   Mgr.   Š.   B.   (...),   a to   do   3   dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Co 35/2006, ústavný súd skúmal,   či   bola   podaná   v zákonom   stanovenej   lehote.   Už   na   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   zistil,   že   táto   časť   sťažnosti   v požadovanej   lehote   nebola   podaná,   a preto ju odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02, III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).

Ústavný súd zistil, že v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 30 Co 35/2006 rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   z 15.   februára   2007,   ktorý   bol   právnemu   zástupcovi sťažovateľov doručený 3. apríla 2007 a v ten istý deň nadobudol aj právoplatnosť, čím došlo k právoplatnému skončeniu tohto konania.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatného skončenia namietaného   konania   (3.   apríl   2007),   ako   aj   so zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu (12. november 2007), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie   sťažnosti   v tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05, III. ÚS 215/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie   ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako podanú oneskorene.

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   namietali   porušenie   už   označených   práv postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   ich   opakovaného   podnetu   v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 391/07.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   podnetom zo 14. apríla   2007   doručeným   Krajskej   prokuratúre   v Žiline   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) 23. apríla 2007 sa sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhali   postupu   podľa   § 243e   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   podania mimoriadneho   dovolania.   Z obsahu   tohto   podnetu   je   zrejmé,   že   sťažovatelia   navrhovali podať   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   30   Co   35/2006 z 15. februára   2007,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 282/2003 z 9. augusta 2006. V závere tohto podnetu však žiadali, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   445/2006 z 30. novembra 2006.  

Na   podnet   sťažovateľov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   reagovala   krajská prokuratúra   listom   č.   k.   Kc   96/07-9   z 22.   júna   2007.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry v označenom liste sťažovateľom oznámil, že bol oboznámený so spisom okresného súdu sp. zn.   7   C   282/2003,   pričom   nezistil   splnenie   podmienok   na   podanie   mimoriadneho opravného   prostriedku.   Prokurátor   zároveň   stručne uviedol   podstatu   s vecou   súvisiacich súdnych rozhodnutí a okrem iného konštatoval: „Z preskúmavaného spisového materiálu Okresného súdu v Žiline č. sp. 7 C 282/2003 vyplynulo, že predmetný majetok poručiteľky J. H.,   rodenej   S.,   narodenej   (...),   naposledy   bytom   P.,   zomrelej   (...),   nebol   doposiaľ prejednaný v dedičskom konaní po nebohej poručiteľke, matke účastníkov konania. Obrana odporkyne   v konaní,   ako   aj   faktický   a právny   stav   vo   veci   vlastníctva   sporných nehnuteľností   odôvodňujú   podanie   určovacej   žaloby   tak,   ako   Vám   bolo   naznačené i Krajským súdom v Žiline v uznesení z 5. marca 2003 č. k. 9 CoD 8/02. V prípade absencie určenia   konkrétneho   majetku   tvoriaceho   pozostalosť   poručiteľky,   právnej   predchodkyne účastníkov konania, nie je možné následne odvodzovať právny nárok navrhovateľov, resp. do úvahy prichádzajúcich právnych nástupcov k podielom na sporných nehnuteľnostiach. (...) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, t. j. existenciu nedostatku vecnej legitimácie, ako   aj   nedostatku   pri   uplatnení   tvrdeného   právneho   nároku   v súdnom   konaní (spočívajúceho v absencii určenia majetku poručiteľky J. H., rodenej S., bez ktorého nie je možné   uplatnený   právny   nárok   odvodzovať),   Váš   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania zo 14. apríla 2007 odkladám.“

Krajská   prokuratúra   v   liste   reagovala   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   žiadali o podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu z 15. februára 2007, ale v samotnom závere žiadali, aby generálny prokurátor podal tento mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 445/2006 z 30. novembra 2006. Vo vzťahu k uvedenému krajská prokuratúra vyslovila: „V podnete na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   14.   apríla   2007   žiadate   výslovne   generálneho prokurátora o podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2006 č. k. 5 Co 445/2006 (taktiež aj proti uzneseniu prvostupňového súdu), ktoré však neboli súčasťou preskúmaného spisového materiálu Okresného súdu v Žiline č. sp. 7 C 282/03, t. j. netýkajú sa predmetnej preskúmavanej veci. Aj predmetná skutočnosť predstavuje nepochybne zákonný dôvod na odloženie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. apríla 2007.“

Na základe uvedeného sťažovatelia listom z 3. augusta 2007 podali generálnemu prokurátorovi   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 30 Co 35/2006-118 z 15. februára 2007.  

Na   opakovaný   podnet   sťažovateľov   reagovala   generálna   prokuratúra   listom č. k. VI/2 Pz 391/07-8 zo 4. septembra 2007, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľov doručený 11. septembra 2007. Generálna prokuratúra v ňom konštatovala, že po obsahovej stránke sa opakovaný podnet zhoduje so skorším podnetom sťažovateľov, pričom vychádza z totožných   právnych   názorov   a záverov.   Okrem   uvedeného   prokurátorka   generálnej prokuratúry v liste uviedla: „Žaloba Vašich klientov, ktorou žiadali určiť že do dedičstva po neb.   A.   F.,   rod.   H.   a do   dedičstva   po   neb.   Ľ.   H.   patria   spoluvlastnícke   podiely na nehnuteľnostiach,   predchádza   právnej   skutočnosti   spočívajúcej   v dedení   uvedených nehnuteľností po ich právnej predchodkyni matke J. H., rod. S. Na uvedenú skutočnosť Vás upozornila   krajská   prokuratúra   vo   vybavení   pôvodného   podnetu   a až   následovne venovala pozornosť nedostatku vecnej legitimácie, z ktorej súdy vychádzali pri zamietnutí žaloby.“ Aj na základe uvedeného generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľov odložila,   pričom   sa   stotožnila   so   závermi   krajskej   prokuratúry   o nesplnení   podmienok na podanie mimoriadneho dovolania.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou   (II. ÚS 201/03,   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   21/05,   II.   ÚS   98/06)   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľov smeruje proti označenému oznámeniu a postupu generálnej prokuratúry, ktorými malo dôjsť k porušeniu uvedených práv, a to z dôvodu, že generálna prokuratúra   nevyhovela   ich   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Ústavný   súd v tejto súvislosti   uvádza, že   na vyhovenie podnetu   na podanie mimoriadneho   dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie a generálny prokurátor   nemá povinnosť   takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04, III. ÚS 261/07).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor, že súčasťou   žiadneho   zo   základných   práv   (podľa   ústavy   alebo   medzinárodnej   zmluvy) nie je aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe návrhu podnecovateľa (obdobne napr. II. ÚS 168/03).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností   vyvodiť,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí iba generálnemu   prokurátorovi.   Citovaná   právna   norma   neukladá   povinnosť   (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V   namietanom   prípade   generálna   prokuratúra   podaním   č.   k.   VI/2   Pz   391/07-8 zo 4. septembra   2007   oznámila   sťažovateľom,   že   ich   opakovaný   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   30   Co   35/2006-118 z 15. februára 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 282/2003-70 z 9.   augusta   2006,   odkladá.   V oznámení generálna   prokuratúra   sťažovateľom   ozrejmila, aké skutkové   a právne   zistenia,   odvolávajúc   sa   pritom   na   argumentáciu   krajskej prokuratúry,   ju viedli   k záveru   o tom,   že   v namietanom   prípade   podanie   mimoriadneho dovolania   nie   je dôvodné.   Tým   bol   podľa   názoru   ústavného súdu   podnet   sťažovateľov riadne vybavený, čo v okolnostiach prípadu vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi postupom generálnej prokuratúry a namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   resp.   zistenie   takej   možnosti   porušenia   práv   sťažovateľov,   reálnosť   ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   týchto   dôvodov   bol   ústavný   súd   už po   predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde) nútený odmietnuť sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007