znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 317/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 288/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2005 doručená sťažnosť J. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 288/98.

Sťažovateľ uviedol, že žalobou z 22. júla 1998 doručenou okresnému súdu 24. júla 1998 sa voči odporcovi domáhal náhrady škody vo výške 97 000 Sk s príslušenstvom. Konanie   bolo   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   10   C   288/98.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa 2. septembra 1998 mu bola doručená výzva okresného súdu zo 14. augusta 1998,   na   ktorú   reagoval   podaním   z 31.   augusta   1998   doručeným   okresnému   súdu 2. septembra 1998. Na základe toho okresný súd rozhodol uznesením 15. novembra 1999. Sťažovateľ ďalej uviedol, že podaním z 12. marca 1999 požiadal okresný súd o doručenie vyjadrenia odporcu k jeho návrhu. Okresný súd mu požadované vyjadrenie doručil 16. júna 1999. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa na okresnom súde 24. júna 1999 uskutočnilo prvé pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito.   Keďže   sťažovateľ   nebol   spokojný s postupom   okresného   súdu,   jeho   právna   zástupkyňa   podaním   z 13.   novembra   2000 požiadala   okresný   súd   o nariadenie   pojednávania.   Pojednávanie   okresný   súd   nariadil až na 13. november 2001, pričom toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd určil ďalší termín pojednávania na 18. október 2002, ale aj toto pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   potreby   nariadenia   znaleckého dokazovania. Sťažovateľ však namietal, že znalecké dokazovanie bolo nariadené až 9. apríla 2003. Následne sťažovateľ poukázal na ďalšie úkony súdu a účastníkov, pričom uviedol, že 25.   januára 2005 okresný súd vyhlásil   rozsudok   vo veci   samej, proti ktorému   podal odporca odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na pojednávaní konanom 7. júla 2005. Sťažovateľ uviedol, že rozsudok krajského súdu   vo   veci   samej   sp.   zn.   16   Co   182/05   zo   7.   júla   2005   nadobudol   právoplatnosť 26. augusta 2005.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C   288/98   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň dodal, že celý spor trval sedem rokov, pričom podľa jeho názoru nešlo o právne ani skutkovo zložitú vec a on sám sa o prieťahy v konaní okresného súdu nijakým spôsobom nepričinil.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici vo veci sp. zn. 10 C 288/98 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 288/98.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd zistil, čo napokon vyplýva aj z obsahu sťažnosti, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 288/98 z 25. januára 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16   Co   182/05   zo   7.   júla   2005   nadobudol   právoplatnosť   26.   augusta   2005,   keď   bolo predmetné   rozhodnutie   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa.   Z uvedeného   vyplýva, že konanie, v ktorom malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené 26. augusta 2005.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že už v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, t. j. 26. októbra 2005,   bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred právoplatným skončením súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde). Vychádza pri tom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu   verejnej   moci.   K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   o žiadosti   sťažovateľa o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo   jeho   poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

K tomuto uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

V Košiciach 9. novembra 2005