SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 316/2015-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricoveja Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa,a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Majerník& Miháliková, s. r. o., Panenská 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátJUDr. Andrej Majerník, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s.,na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014p o r u š e n é b o l o.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014-155z 28. mája 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť trovy právneho zastúpeniaspoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eura deväťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie Majerník & Miháliková, s. r. o.,Panenská 23, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti návrhu na náhradu trov konania n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesenímč. k. III. ÚS 316/2015-15 z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnejspoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako povinnej bolo 15. decembra 2006doručené upovedomenie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Karasa, Exekútorský úrad,Humenné, o začatí exekúcie na vyrovnanie pohľadávky judikovanej v exekučnom titule –rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10 C 82/96-219 z 22. júna 2000, ako aj trovexekúcie. Dňa 18. decembra 2006 podala sťažovateľka proti exekúcii a trovám exekúcienámietky odôvodnené tým, že „sťažovateľ nebol povinným z exekučného titulu a prechod povinností na sťažovateľa nebolo možné vyvodiť ani zo žiadneho právneho predpisu či rozhodnutia oprávneného orgánu“. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)uznesením č. k. 2 Er 1540/2006-44 z 2. apríla 2007 námietkam sťažovateľky v plnomrozsahu vyhovel a uznesením č. k. 2 Er 1540/2006-49 z 29. mája 2007 exekučné konaniezastavil. Doplňujúcim uznesením č. k. 2 Er 1540/2006-141 z 12. decembra 2013 okresnýsúd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy exekučného konania v sume392,78 € predstavujúcej „čiastočnú náhradu trov konania... vo výške jednej polovice zaplateného súdneho poplatku“. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014 tak,že uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 1540/2006-141 z 12. decembra 2013 zmenil, pričomsťažovateľke náhradu trov exekučného konania vôbec nepriznal.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3352/15zo 17. augusta 2015 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol, že sa stotožňujes názorom predsedníčky senátu 18 CoE JUDr. Beáty Trandžíkovej, že k̶ namietanémuporušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením nedošlo, pretože „Krajský súd v Bratislave... pri svojom rozhodovaní postupoval pri preskúmavaní dôvodov odvolania s celou vážnosťou a odbornou starostlivosťou pri zvážení všetkých uvádzaných dôvodov, a dospel k záveru, že vzhľadom na charakter vymáhaného nároku – pracovný úraz a strata na zárobku v súvislosti s viacerými zmenami právnej úpravy v dobe rozhodovania bez aplikačnej praxe – týkajúce sa nároku oprávneného a v neposlednom rade aj v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1540/2006-124 zo dňa 06. 09. 2012, právoplatné dňa 13. 10. 2012, ktorým bol oprávnený oslobodený (vzhľadom na jeho majetkové pomery) od úhrady súdneho poplatku, podľa ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, náhradu trov úspešnému účastníkovi nepriznal. Taktiež pri zmene rozhodnutia prihliadal na pasivitu samotného povinného, ktorý na korešpondenciu oprávneného nereagoval.“.Okrem toho predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní. Dňa 31. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené „Stanovisko sťažovateľky k výzve Ústavného súdu a k vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave k sťažnosti“, v ktoromuviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania,a vyslovila presvedčenie, že krajský súd „naďalej neakceptuje skôr vyslovený právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci“. Súčasťou tohto podania bolo aj„Vyčíslenie trov konania ku dňu 28. 8. 2015“ v celkovej sume 342,65 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľkyzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014, ktorým zmenil uznesenieokresného súdu č. k. 2 Er 1540/2006-141 z 12. decembra 2013 o uložení povinnostioprávnenému zaplatiť sťažovateľke trovy exekučného konania v sume 392,78 € tak, žesťažovateľke náhradu trov exekučného konania s poukazom na znenie § 150 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nepriznal.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, pričomargumentuje tým, že vzhľadom na skutočnosť, že nepriznanie trov konania úspešnémuúčastníkovi je výnimkou zo všeobecne akceptovanej zásady zodpovednosti za výsledokkonania vyplývajúcej z § 142 ods. 1 OSP, musí byť aplikácia § 150 ods. 1 OSP presvedčivoa precízne odôvodnená spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 OSP, čo sa všakv jej prípade evidentne nestalo. Krajský súd totiž nielenže neakceptoval právny záverNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený už v uznesení sp. zn. 2 M Cdo 17/2009z 28. januára 2010 o nemožnosti považovať zmenu právnej úpravy týkajúcej sa charakterunároku oprávneného a nereagovanie sťažovateľky na listy oprávneného, resp. jehokvalifikovaného právneho zástupcu, za dôvody hodné osobitného zreteľa relevantnéna aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, ale nesplnil ani uloženú povinnosť skúmať ďalšie okolnosti,resp. podmienky umožňujúce rozhodnúť podľa citovaného zákonného ustanovenia. Takátointerpretácia § 150 ods. 1 OSP krajským súdom podľa názoru sťažovateľky povzbudzujenezodpovedné až šikanózne konanie oprávneného a jeho právneho zástupcu, ktorýnezmyselným návrhom podaným v štýle „pokus-omyl“ prinútili sťažovateľku proti nemu sabrániť, s čím jej logicky vznikli nemalé finančné náklady.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto ústavný súd pri posudzovaní problematikynáhrady trov konania v konaniach pred všeobecnými súdmi vychádza z judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý súdnyproces je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trovkonania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovaniavšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnoma hmotnoprávnom rámci, pričom procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípyriadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. Aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuťdo základných práv a slobôd, predovšetkým porušiť právo na spravodlivý súdny proces(II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05, III. ÚS 166/09, III. ÚS 144/2010, IV. ÚS 348/2011,IV. ÚS 84/2014 a iné.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka náhrady trov konaniadosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikáciepríslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecnéhosúdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti(napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydanéhorozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavujev konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka na súdnu ochranu, na majetkua v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc (m. m. I. ÚS 119/2012).
Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnenírozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť (§ 157 ods. 2 OSP), teda na to, aby premisyzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, bolipre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom radeaj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súdmá poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bolazabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov vyplývajúcaz § 1 OSP (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:
„Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav. Hoci sú splnené predpoklady pre priznanie trov exekúcie povinnému spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku, nakoľko povinný bol v exekučnom konaní úspešný – jeho námietkam proti exekúcii bolo vyhovené a povinný súdny poplatok vo výške 23.666,- Sk (785,57 eur) preukázateľne uhradil, odvolací sa domnieval, že všetky okolnosti daného prípadu (vymáhanie pohľadávky oprávneného vzniknutej z pracovného úrazu, nejasnosť právnej úpravy ohľadom právneho nástupníctva, nereagovanie povinného na výzvy oprávneného pred začatím exekučného konania, predovšetkým však osobné a majetkové pomery oprávneného) odôvodňovali postup súdu podľa ust. 150 ods. 1 O. s. p., kedy sa povinnému, aj keď bol v exekučnom konaní úspešný, trovy konania nepriznajú.“
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k názoru,že námietky sťažovateľky sú opodstatnené.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal. Uvedené zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednostiza výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plnýúspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspechnemal. Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní,a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.
Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150 ods. 1 OSP,podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradutrov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSPpri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnenévšetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tudôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležiteodôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, akoaj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodnýchosobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkýchúčastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súdea ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech,nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základevšeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jehopoužitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždyvýnimočný charakter“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 34/1982).„Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť lenvšeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (Zbierkasúdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 23/1989). Možno teda zhrnúť, že odôvodnenierozhodnutia, v ktorom je ustanovenie § 150 OSP aplikované, by malo byť precízne, pričomsa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základektorých je toto ustanovenie aplikované.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutiekrajského súdu je nepreskúmateľné a vnútorne si odporujúce, teda z pohľadu ústavnéhoprieskumu arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Zo žiadneho zmysluplného výkladu § 150ods. 1 OSP ani zaužívanej praxe všeobecných súdov totiž nevyplýva, aby „všetky okolnosti daného prípadu...“, ktoré krajský súd prezentoval iba ako svoju domnienku bez reálnejopory v konkrétnom zákonnom ustanovení, odôvodňovali aplikáciu § 150 ods. 1 OSPna tento prípad. Osobitne to platí pre ťažiskový argument krajského súdu, za ktorý považuje„osobné a majetkové pomery oprávneného“ odôvodňujúce jeho oslobodenie „od súdnych poplatkov“, ktoré však v napadnutom rozhodnutí vôbec druhovo nešpecifikovalpodľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ani neuviedol, do akejkategórie podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch prípadné oslobodenie oprávnenéhood poplatku spadá. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť krajského súduaj na znenie § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý taktiež reflektuje zásaduúspechu, keď ustanovuje, že ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhuvyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nieje tiež od poplatku oslobodený.
Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá saspravodlivej ochrany svojich práv domáhala podaním opravného prostriedku – námietokproti exekúcii vykonávanej podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmenea doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s čím bola spojená povinnosťuhradiť poplatok za konanie súdu podľa v rozhodnom čase existujúcej položky 13Sadzobníka súdnych poplatkov, riadne a presvedčivo neodôvodnil, postupoval v rozpores § 157 ods. 2 OSP, čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručenéčl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súduč. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014 došlo k porušeniu základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokunálezu).
Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu akoporušujúce označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiťa vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohtonálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) povinný opätovnerozhodnúť o predloženom opravnom prostriedku – odvolaní oprávneného so zreteľomna účel náhrady trov konania vyplývajúci z § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ako ajpovinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 OSP.
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 28. augusta 2015 vyčíslil trovy konaniacelkovou sumou 342,65 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatiea príprava veci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 €a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH a tiež zo sumy 1,75 €predstavujúcej „náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených vo forme poštovného za doporučený list“ – stanovisko z 28. augusta 2015, ktoré si vzhľadom na jeho obsahnevyčíslil ako úkon právnej služby, ale uplatnil „popri režijnom paušále“.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 €z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravaveci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 € a dva režijnépaušály v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výrokunálezu). Návrhu sťažovateľky na náhradu poštovného za doporučený list z 28. augusta 2015v sume 1,75 € ústavný súd nevyhovel z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku právnerelevantného odôvodnenia predostretej požiadavky (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015