znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 316/2015-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jany   Baricoveja Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa,a.   s.,   Dostojevského   rad   4,   Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Majerník& Miháliková,   s.   r.   o.,   Panenská   23,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokátJUDr. Andrej Majerník, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   Allianz   –   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   18   CoE   162/2014-155   z 28.   mája   2014p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   18   CoE   162/2014-155z 28. mája 2014 z r u š u j e   a vec v r a c i a   tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy právneho zastúpeniaspoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eura   deväťdesiat   centov)   na   účet   advokátskej   kancelárie   Majerník   & Miháliková,   s. r. o.,Panenská 23, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti návrhu na náhradu trov konania n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavnéhosúdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v zneníneskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesenímč. k. III. ÚS 316/2015-15   z 30. júna   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnejspoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako povinnej bolo 15. decembra 2006doručené   upovedomenie   súdneho   exekútora   JUDr.   Jozefa   Karasa,   Exekútorský   úrad,Humenné, o začatí exekúcie na vyrovnanie pohľadávky judikovanej v exekučnom titule –rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10 C 82/96-219 z 22. júna 2000, ako aj trovexekúcie. Dňa 18. decembra 2006 podala sťažovateľka proti exekúcii a trovám exekúcienámietky odôvodnené tým, že „sťažovateľ nebol povinným z exekučného titulu a prechod povinností   na   sťažovateľa   nebolo   možné   vyvodiť   ani   zo   žiadneho   právneho   predpisu či rozhodnutia oprávneného orgánu“. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)uznesením   č.   k.   2   Er   1540/2006-44   z 2.   apríla   2007   námietkam   sťažovateľky   v plnomrozsahu vyhovel a uznesením č. k. 2 Er 1540/2006-49 z 29. mája 2007 exekučné konaniezastavil. Doplňujúcim uznesením č. k. 2 Er 1540/2006-141 z 12. decembra 2013 okresnýsúd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy exekučného konania v sume392,78   €   predstavujúcej „čiastočnú   náhradu   trov   konania...   vo   výške   jednej   polovice zaplateného   súdneho   poplatku“.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014 tak,že uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 1540/2006-141 z 12. decembra 2013 zmenil, pričomsťažovateľke náhradu trov exekučného konania vôbec nepriznal.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3352/15zo 17. augusta 2015 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol, že sa stotožňujes názorom predsedníčky senátu 18 CoE   JUDr. Beáty Trandžíkovej,   že k̶ namietanémuporušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením nedošlo, pretože „Krajský súd v Bratislave... pri svojom rozhodovaní postupoval pri preskúmavaní dôvodov odvolania s celou vážnosťou a odbornou starostlivosťou pri zvážení všetkých uvádzaných dôvodov, a dospel k záveru, že vzhľadom na charakter vymáhaného nároku – pracovný úraz a strata na   zárobku   v súvislosti   s viacerými   zmenami   právnej   úpravy   v dobe   rozhodovania bez aplikačnej praxe – týkajúce sa nároku oprávneného a v neposlednom rade aj v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1540/2006-124 zo dňa 06. 09. 2012, právoplatné   dňa   13.   10.   2012,   ktorým   bol   oprávnený   oslobodený   (vzhľadom   na   jeho majetkové pomery) od úhrady súdneho poplatku, podľa ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, náhradu trov úspešnému účastníkovi nepriznal. Taktiež pri zmene rozhodnutia prihliadal na pasivitu   samotného   povinného,   ktorý   na   korešpondenciu   oprávneného   nereagoval.“.Okrem toho predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní. Dňa   31.   augusta   2015   bolo   ústavnému   súdu   doručené „Stanovisko   sťažovateľky k výzve Ústavného súdu a k vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave k sťažnosti“, v ktoromuviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania,a vyslovila presvedčenie, že krajský súd „naďalej neakceptuje skôr vyslovený právny záver Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v tejto   veci“.   Súčasťou   tohto   podania   bolo   aj„Vyčíslenie trov konania ku dňu 28. 8. 2015“ v celkovej sume 342,65 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľkyzaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesenímkrajského súdu č. k. 18 CoE 162/2014-155 z 28. mája 2014, ktorým zmenil uznesenieokresného   súdu   č. k. 2 Er   1540/2006-141   z 12.   decembra   2013   o uložení   povinnostioprávnenému   zaplatiť   sťažovateľke   trovy   exekučného   konania   v sume   392,78   €   tak,   žesťažovateľke   náhradu   trov   exekučného   konania   s poukazom   na   znenie   §   150   ods.   1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nepriznal.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, pričomargumentuje   tým,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nepriznanie   trov   konania   úspešnémuúčastníkovi je výnimkou zo všeobecne akceptovanej zásady zodpovednosti za výsledokkonania vyplývajúcej z § 142 ods. 1 OSP, musí byť aplikácia § 150 ods. 1 OSP presvedčivoa precízne   odôvodnená   spôsobom   zodpovedajúcim   §   157   ods.   2   OSP,   čo sa   všakv jej prípade   evidentne   nestalo.   Krajský   súd   totiž   nielenže   neakceptoval   právny   záverNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený už v uznesení sp. zn. 2 M Cdo 17/2009z 28. januára 2010 o nemožnosti považovať zmenu právnej úpravy týkajúcej sa charakterunároku   oprávneného   a nereagovanie   sťažovateľky   na   listy   oprávneného,   resp.   jehokvalifikovaného   právneho   zástupcu,   za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   relevantnéna aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, ale nesplnil ani uloženú povinnosť skúmať ďalšie okolnosti,resp. podmienky umožňujúce rozhodnúť podľa citovaného zákonného ustanovenia. Takátointerpretácia § 150 ods. 1 OSP krajským súdom podľa názoru sťažovateľky povzbudzujenezodpovedné   až   šikanózne   konanie   oprávneného   a   jeho   právneho   zástupcu,   ktorýnezmyselným návrhom podaným v štýle „pokus-omyl“ prinútili sťažovateľku proti nemu sabrániť, s čím jej logicky vznikli nemalé finančné náklady.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto ústavný súd pri posudzovaní problematikynáhrady   trov   konania   v konaniach   pred   všeobecnými   súdmi   vychádza   z judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý súdnyproces je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trovkonania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovaniavšeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnoma hmotnoprávnom rámci, pričom procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípyriadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.   Aj   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   možno   zasiahnuťdo základných práv   a slobôd,   predovšetkým   porušiť právo   na spravodlivý   súdny   proces(II. ÚS 31/04,   II.   ÚS   56/05,   III.   ÚS   166/09,   III.   ÚS   144/2010,   IV. ÚS 348/2011,IV. ÚS 84/2014 a iné.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka náhrady trov konaniadosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikáciepríslušných   ustanovení   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   zo   strany   všeobecnéhosúdu   bol   obsiahnutý   prvok   svojvôle   alebo   extrémny   rozpor   s   princípom   spravodlivosti(napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydanéhorozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavujev konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka na súdnu ochranu, na majetkua v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc (m. m. I. ÚS 119/2012).

Všeobecný   súd   by   mal   preto   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnenírozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť (§ 157 ods. 2 OSP), teda na to, aby premisyzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, bolipre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom radeaj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súdmá poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bolazabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   vyplývajúcaz § 1 OSP (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav. Hoci sú splnené predpoklady pre priznanie trov exekúcie povinnému spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku, nakoľko povinný bol v exekučnom konaní úspešný – jeho námietkam proti exekúcii   bolo   vyhovené   a povinný   súdny   poplatok   vo   výške   23.666,-   Sk   (785,57   eur) preukázateľne   uhradil,   odvolací   sa   domnieval,   že   všetky   okolnosti   daného   prípadu (vymáhanie   pohľadávky   oprávneného   vzniknutej   z pracovného   úrazu,   nejasnosť   právnej úpravy ohľadom právneho nástupníctva, nereagovanie povinného na výzvy oprávneného pred   začatím   exekučného   konania,   predovšetkým   však   osobné   a majetkové   pomery oprávneného) odôvodňovali postup súdu podľa ust. 150 ods. 1 O. s. p., kedy sa povinnému, aj keď bol v exekučnom konaní úspešný, trovy konania nepriznajú.“

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k názoru,že námietky sťažovateľky sú opodstatnené.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal. Uvedené zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednostiza výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plnýúspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspechnemal.   Táto   zásada   platí   ako   v   konaní   na   prvom   stupni,   tak   aj   v   odvolacom   konaní,a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150 ods. 1 OSP,podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradutrov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSPpri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnenévšetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tudôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.Musí   však   ísť   o   celkom   výnimočný   prípad,   ktorý   musí   byť   v   rozhodnutí   aj   náležiteodôvodnený.   Výnimočnosť   môže   spočívať   tak   v   okolnostiach   danej   veci,   akoaj v okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania.   Pri   posudzovaní   okolností   hodnýchosobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkýchúčastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súdea ich   postoj   v konaní“   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. M Cdo 14/99   z 1. septembra   2000).   „Účastníkovi,   ktorý   mal   v   konaní   úspech,nemožno   s   odvolaním   sa   na §   150   nepriznať   náhradu   trov   konania   len   na   základevšeobecného   záveru   hodnotiaceho   dopad   rozhodovania   v   určitom   druhu   nároku.   Jehopoužitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždyvýnimočný charakter“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 34/1982).„Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť lenvšeobecným   záverom   hodnotiacim   význam   rozhodovania   o   určitom   nároku“   (Zbierkasúdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 23/1989). Možno teda zhrnúť, že odôvodnenierozhodnutia, v ktorom je ustanovenie § 150 OSP aplikované, by malo byť precízne, pričomsa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základektorých je toto ustanovenie aplikované.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutiekrajského súdu je nepreskúmateľné a vnútorne si odporujúce, teda z pohľadu ústavnéhoprieskumu arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Zo žiadneho zmysluplného výkladu § 150ods. 1 OSP ani zaužívanej praxe všeobecných súdov totiž nevyplýva, aby „všetky okolnosti daného prípadu...“, ktoré krajský súd prezentoval iba ako svoju domnienku bez reálnejopory   v konkrétnom   zákonnom   ustanovení,   odôvodňovali   aplikáciu   § 150   ods.   1   OSPna tento prípad. Osobitne to platí pre ťažiskový argument krajského súdu, za ktorý považuje„osobné a majetkové pomery oprávneného“ odôvodňujúce jeho oslobodenie „od súdnych poplatkov“,   ktoré   však   v napadnutom   rozhodnutí   vôbec   druhovo   nešpecifikovalpodľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ani neuviedol, do akejkategórie   podľa   §   4   zákona   o súdnych   poplatkoch   prípadné   oslobodenie   oprávnenéhood poplatku   spadá.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   krajského   súduaj na znenie   §   2   ods.   2   zákona   o súdnych   poplatkoch,   ktorý   taktiež   reflektuje   zásaduúspechu, keď ustanovuje, že ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhuvyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nieje tiež od poplatku oslobodený.

Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá saspravodlivej ochrany svojich práv domáhala podaním opravného prostriedku – námietokproti exekúcii vykonávanej podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmenea doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s čím bola spojená povinnosťuhradiť   poplatok   za   konanie   súdu   podľa   v rozhodnom   čase   existujúcej   položky   13Sadzobníka súdnych poplatkov, riadne a presvedčivo neodôvodnil, postupoval v rozpores § 157 ods. 2 OSP, čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručenéčl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súduč.   k.   18   CoE   162/2014-155   z 28.   mája   2014   došlo   k porušeniu   základného   právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokunálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu akoporušujúce označené   práva   sťažovateľky,   bolo   namieste toto rozhodnutie   podľa   čl. 127ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiťa vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohtonálezu.   V ďalšom   konaní   bude   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súduvysloveným   v tomto   náleze   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde)   povinný   opätovnerozhodnúť   o predloženom   opravnom   prostriedku   –   odvolaní   oprávneného   so   zreteľomna účel náhrady trov konania vyplývajúci z § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ako ajpovinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 OSP.

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 28. augusta 2015 vyčíslil trovy konaniacelkovou sumou 342,65 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatiea príprava veci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 €a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH a tiež zo sumy 1,75 €predstavujúcej „náhradu   hotových   výdavkov   účelne   vynaložených   vo   forme   poštovného za doporučený list“ – stanovisko z 28. augusta 2015, ktoré si vzhľadom na jeho obsahnevyčíslil ako úkon právnej služby, ale uplatnil „popri režijnom paušále“.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov(ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 €z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravaveci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 € a dva režijnépaušály v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výrokunálezu). Návrhu sťažovateľky na náhradu poštovného za doporučený list z 28. augusta 2015v sume 1,75 € ústavný súd nevyhovel z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku právnerelevantného odôvodnenia predostretej požiadavky (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015