znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 316/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   M.,   F.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   Š.,   S.,   pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 14 Co/69/2011-62   z 2.   novembra   2011   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/15/2012 z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012 doručená   sťažnosť   V.   M.,   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   základného práva   na zákonného sudcu   podľa   čl. 48 ods.   1 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 14   Co/69/2011-62   z 2.   novembra   2011   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo/15/2012 z 31. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka si ako fyzická osoba vzala viacero úverov od „nebankových spoločností“. Medzi ne patrí aj spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť P.“ alebo „odporca“), s ktorou 21. júna 2007 uzavrela zmluvu o revolvingovom   úvere,   resp.   z dôvodu   nesplatenia splátok tohto   úveru   a iných záväzkov   z tejto   zmluvy 29.   septembra   2008   aj   ďalšiu   zmluvu o revolvingovom   úvere. Súčasťou   týchto   zmlúv   bola   aj   dohoda   o zrážkach   zo   mzdy   uzavretá   podľa   §   551 Občianskeho   zákonníka.   Keďže   sťažovateľka   neplnila   riadne   a načas   svoje   záväzky, spoločnosť P. požiadala jej zamestnávateľa o vykonávanie zrážok zo mzdy.

Dňa 14. júla 2011 sťažovateľka podala Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadala uložiť jej zamestnávateľovi nevykonávať zrážky zo mzdy pre spoločnosť P.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   155/2011-33   z 12.   augusta   2011   uvedenému návrhu   sťažovateľky   vyhovel   a zároveň jej „uložil   podať   návrh   na   určenie   neplatnosti zmluve o úvere uzavretej s odporcov v lehote 30 dní od doručenia tohto uznesenia“.

Na základe odvolania odporcu krajský súd č. k. 14 Co/69/2011-62 z 2. novembra 2011 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   v ktorom   vyslovila nesúhlas so záverom krajského súdu, že „vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemôže byť postavené len na domnienkach či úvahách o možnej ujme na právach navrhovateľa“. Podľa jej názoru dlh z úverovej zmluvy je splatený a nesplatené zostali len kontroverzné   plnenia   z neprijateľných   zmluvných   podmienok,   avšak   tieto   (mimosúdne) zrážky   sťažovateľka   inak   (resp.   iným   prostriedkom)   nedokáže   zastaviť.   Na   účely predbežného opatrenia sa nevykonáva dokazovanie. Dôvodom zamietnutia jej návrhu bolo aj nesprávne označenie zamestnávateľa, čo však sťažovateľka považuje za odstrániteľný nedostatok,   pre   ktorý   sa   návrh   nezamieta,   najmä   ak   potvrdenie   zamestnávateľa   s jeho presným označením sa nachádza v súdnom spise.

Sťažovateľka   zároveň   poukázala   na   skutočnosť,   že   v podobnej   veci   krajský   súd (uznesením   sp.   zn.   5   Co/102/2011   z 27.   septembra   2011)   rozhodol   inak   a   potvrdil rozhodnutie okresného súdu (uznesenie sp. zn. 14 C/153/2011 zo 14. júla 2011), ktorým tento   uložil   zamestnávateľovi   sťažovateľky   nevykonávať   zrážky   zo   mzdy   sťažovateľky v prospech ďalšej „nebankovej spoločnosti“ – P., s. r. o, B. (ďalej len „spoločnosť P.“), do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Sťažovateľka taktiež poukázala na uznesenie okresného súdu č. k. 11 C/193/2011-30 z 21.   novembra   2011,   ktorý   vo   veci   jej   návrhu   proti   spoločnosti   P.   o zdržanie   sa protiprávneho   konania   predložil   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   predbežnú otázku v znení „Či bráni čl. 38, čl. 17 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v aplikácii takej vnútroštátnej úpravy, podľa ktorej sa na základe Dohody o zrážkach zo mzdy vykonávajú spotrebiteľovi zrážky zo mzdy bez súdnej kontroly neprijateľných podmienok a spotrebiteľ nemá priamu možnosť tieto zrážky zrušiť?“. Toto konanie je Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev vedené pod sp. zn. C-30/12 a v súčasnosti sa nachádza v štádiu pripomienkovania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo/15/2012 z 31. januára 2012 uvedené dovolanie odmietol z dôvodu, že „nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   všeobecné   súdy   tým,   že   rozhodli   bez predloženia   prejudiciálnej   otázky,   aj   keď   ich   upozornila   na   prebiehajúce   konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev, porušili jej právo na súdnu ochranu.

Keďže proti rozhodnutiam o predbežnom opatrení je dovolanie v zásade neprípustné, odvolací súd sa stal súdom nezákonným a porušil právo sťažovateľky na zákonného sudcu. Tým,   že   krajský   súd   rozhodol   odlišne   o takmer   identickom   nároku   a nevyrovnal   sa s „odlišným stanoviskom“ iného súdu, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ktoré zahŕňa právo na adekvátne odôvodnenie súdneho rozhodnutia o vyrovnaní sa s odlišným rozhodnutím o rovnakom práve.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „dovolací   súd   dovolanie   odmietol   arbitrárnym rozhodnutím   a v odôvodnení   ani   len   nespomenul   skutočné   dovolacie   dôvody   (odlišné rozhodnutia   a prejudiciálne   konanie)...   Najvyšší   súd   akoby   paušálnym   formulárovým rozhodnutím   na   prípady   odmietania   dovolaní   pre   neprípustnosť,   ani   len   v odôvodnení nespomenul skutočný dôvod dovolania... Účastník má právo na odpoveď na tie námietky, ktoré sú podstatné. Najmä ak súdy o tom istom rozhodli rozdielne. Rozhodovanie v týchto veciach   vyznieva   ako   svojvoľné   a súd   rozhodne,   ako   sa   mu   chce   bez   toho,   že   o úplne totožnom nároku iný sudca, dokonca na tom istom súde a voči tej istej osobe rozhodol odlišne...   Odpovede   na   dovolacie   otázky   z rozhodnutia   dovolacieho   súdu   nevyplývajú.“. Tým, že sa   najvyšší súd vo svojom   rozhodnutí nevyrovnal s dôležitou   otázkou, porušil právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   ktorého   súčasťou   je   aj   právo   na   presvedčivé odôvodnenie.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že vychádza z predpokladu, že ústavný súd je tiež súdom,   na   ktorého   dopadá   povinnosť   prejudiciálnej   otázky,   a „navrhuje   obdobnú prejudiciálnu otázku...“.

V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že: „1. Základné právo V. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo spotrebiteľa na súdnu ochranu podľa čl. 47, čl. 38 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 15/2012 z 31. januára 2012 a uznesením Krajského súdu Prešov sp. zn. 14 Co 69/2011 z 2. novembra 2011 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   2   Cdo   15/2012 z 31. januára   2012   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   14   Co   69/2011, z 2.novembra 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy konania,   na   účet   jej   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia...

Odkladá sa vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 14 Co 69/2011, z 2. novembra 2011 až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Uvedené   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   sú   osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom,   advokátom.   Povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákona   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony   právnej   služby,   ktoré   je   advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05,   III.   ÚS   236/07,   III.   ÚS   334/09).   Všeobecné   a osobitné   náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k zisteniu,   že   petit   sťažnosti nezodpovedá   jej   odôvodneniu.   Sťažovateľka   síce   namieta   porušenie   viacerých   práv zaručených   jej   ústavou,   dohovorom   a chartou   zo   strany   všeobecných   súdov, pričom na podporu   svojich   tvrdení   odkazuje   aj   na   rozsiahlu   judikatúru   ústavného   súdu, v odôvodnení   sťažnosti   však   jednoznačne   a zrozumiteľne,   t.   j.   konkrétnym   slovným   aj číselným   označením,   neuviedla,   aké   jej   práva   mali   byť   zo   strany   toho-ktorého   súdu porušené.   Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   ani   prípadné   odstránenie   nedostatkov sťažnosti by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.

1. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 14 Co/69/2011-62 z 2. novembra 2011, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia (ktorým žiadala uložiť jej zamestnávateľovi nevykonávať zrážky zo mzdy pre spoločnosť P.), bolo porušené jej   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na   zákonného   sudcu.   Porušenie   označených   práv sťažovateľka odôvodňuje nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,   tak   ako   to   bolo   v inej   jej   veci.   Odlišným   rozhodnutím   krajského   súdu o „takmer identickom nároku“ a nevyrovnaním sa s odlišným rozhodnutím iného súdu došlo k porušeniu jej práva na adekvátne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Keďže   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   proti   tomuto   rozhodnutiu   odmietol z dôvodu, že „nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené“,   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   aktuálnu   judikatúru   (napr.   II. ÚS   324/2010, III. ÚS 192/2010, III.   ÚS   164/2011)   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   preskúmal, pričom zistil, že návrh sťažovateľky bol v skutočnosti zamietnutý z dôvodu, že nespĺňal náležitosti požadované § 75 ods. 2 OSP, čo krajský súd odôvodnil takto:

«Pretože   pri   rozhodovaní   o   predbežnom   opatrení   sa   nemôžu   dodržať   pravidlá dokazovania ako v riadnom konaní o veci samej, je potrebné aby navrhovateľ predbežného opatrenia vyvinul už pri podaní návrhu takú iniciatívu pri opise skutkového stavu a pri predložení   dôkazov,   aby   súd   mohol   v   lehote   stanovenej   zákonom   tieto   skutočnosti a predložené dôkazy posúdiť tak, ako to zákon vyžaduje. Vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemôže byť postavené len na domnienkach či úvahách o možnej ujme na právach navrhovateľa. Tak, ako je už uvedené vyššie, podstatnou podmienkou pre vyhovenie návrhu je to, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, i osvedčené to, že   hrozí   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy.   Zákonná   úprava   postupu   pri nariaďovaní   predbežných   opatrení   (§   74   a   §   102   OSP)   vyžaduje,   aby   žalobca   súdu preukázal (osvedčil) jednak sám nárok a jednak, že je tu obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia.

Vzhľadom na obsah spisu sa žiada opakovane zdôrazniť v predmetnej veci význam krokov   samotnej   navrhovateľky,   smerujúcich   k   tomu,   aby   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   mohlo   byť   vyhovené.   Pred   rozhodnutím   o   návrhu   súd   nemusí zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní ani nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie (ako bude uvedené aj ďalej)...

Odvolací súd je toho názoru, že obsah návrhu navrhovateľky je len všeobecný, bez konkretizácie takých skutočnosti, aké sa žiadajú ust. § 75 ods. 2 O. s. p. a bez jasných, presných, konkrétnych tvrdení o tom, kedy v akom rozsahu jej na ktorý úver (poskytnutý jej odporcom)   boli   realizované   zrážky   z   jej   mzdy,   aké   plnenia   a   kedy   odporcovi   poskytla. Navrhovateľka neuvádza, na ktorý úver (podľa ktorej zmluvy uzavretej s odporcom) sú jej aktuálne vykonávané z jej mzdy zrážky, akú sumy už na splátky takéhoto konkrétneho úveru realizovala, či sú jej splátky v súčasnosti vykonávané tak, že by mohli byť kvalifikované ako uspokojenie   nárokov   odporcu   na   „neprimerané   sankcie“   (ako   to   uzavrel   v   dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa). Listiny o realizovaných zrážkach zo mzdy sú z obdobia spred   dvoch   rokov   pred   podaním   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Navrhovateľka neuvádza aktuálnu výšku toho, čo má na základe identifikovanej zmluvy o úvere a konkrétnej dohody o zrážkach zo mzdy plniť veriteľovi oproti tomu, čo jej bolo schválené ako výška úveru. Z procesného hľadiska tak nedostatočne odôvodňuje obavu z ohrozenia jej práv tak, že by jej mohli byť vykonávané zrážky zo mzdy aj neoprávnene. Toto podľa názoru odvolacieho súdu je relevantným pre prípadnú dočasnú úpravu pomerov účastníkov.

V návrhu absentuje popis takých skutočnosti, ktoré by mohli byť posúdené (spolu s predloženými   listinnými   dôkazmi)   ako   osvedčenie   konkrétneho   nároku   navrhovateľky, ktorému by mohla byť poskytnutá konečná ochrana v konaní o žalobe vo veci samej. Tu sa žiada osobitne zdôrazniť, že navrhovateľka v návrhu, ktorý podala pre začatím konania vo veci samej neuviedla presne ani to, čoho sa mieni domáhať návrhom vo veci samej. Uvádza síce to že uvažuje podať žalobu „najmenej“ o vydanie bezdôvodného obohatenia s predbežným posúdením čiastočnej neplatnosti zmlúv v časti neprimeraných sankcii alebo žalobu o súlad dohôd o zrážkach zo mzdy s právom EÚ na ochranu spotrebiteľa, ale aký nárok žalobou vo veci samej uplatní jednoznačne neuvádza. Zrejme toto viedlo súd prvého stupňa aj k tomu, že sám riešil otázku, ku akému konaniu vo veci samej môže mať žiadané predbežné opatrenie vzťah a preto aj uložil zamestnávateľovi navrhovateľky nevykonávať zrážky zo mzdy so súčasným uložením povinnosti navrhovateľke podať návrh na neplatnosť zmluvy o úvere, Súd prvého stupňa takúto povinnosť podať žalobu vo veci samej uložil napriek tomu, že v „petite“ návrhu na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľka navrhuje uložiť jej podať návrh na neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy. Uznesenie súdu prvého   stupňa   neobsahuje   ani   údaj,   na   ktorú   z   tvrdených   uzavretých   zmlúv   o úvere... by mala byť podaná žaloba ojej neplatnosť...

Napokon osobitný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní má to, akú žalobu vo veci samej navrhovateľka po rozhodnutí súdu prvého stupňa skutočne podala...

Predbežným   opatrením   možno   uložiť   povinnosť   niekomu   inému   než   účastníkovi konania za predpokladov vyplývajúcich z ust. § 76 ods. 2 O. s. p. Aj tretia osoba však musí byť v návrhu a následne i v rozhodnutí súdu určená tak, aby bez akýchkoľvek pochybností sa   uložená   povinnosť   práve   tejto   tretej   osoby   týkala.   Nevyhnutné   je   preto   aj   presné identifikačné označenie. Ak ide o právnickú osobu z rozhodnutia o predbežnom opatrení musia vyplývať také údaje jej označenia, aké sa pre právnickú osobu žiadajú v súvislosti s obsahom   návrhu   na   začatie   konania.   Tretia   osoba,   ktorej   sa   predbežným   opatrením ukladá povinnosť je pre ten úsek konania účastníkom, ktorý má právo sa odvolať proti uzneseniu súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia v tej časti, ktorá sa jej týka... Ak má byť vydané pozitívne rozhodnutie o predbežnom opatrení vykonateľným, musí spĺňať aj požiadavku presného označenia tretej osoby, ktorej sa ukladá povinnosť. Toto však v rozhodnutí súdu prvého stupňa i v podanom návrhu chýba.

Za   daného   stavu   preto   odvolací   súd   považoval   obsah   samotného   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (neobsahujúceho to čo žiada ust. § 75 ods. 2 O. s. p.) i   predložené   listinné   dôkazy   za   nedostatočné   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia. Odvolací   súd   týmto   záverom   nechce   „poľaviť“   vo   svojej   snahe   poskytovať   ochranu opodstatneným   nárokom   aké   patria   spotrebiteľom   z   nimi   založených   spotrebiteľských vzťahov.   Nechce   negovať   ani   závery   vyplývajúce   z   tých   rozhodnutí   iných   súdov,   ktoré k návrhu pripojila navrhovateľka. Pre túto konkrétnu vec však treba opätovne zdôrazniť to, čo   z   procesného   hľadiska   bolo   žiaducim   pre   vyhovenie   jej   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia. Ak tieto podmienky nesplnila, nebolo možné jej návrhu vyhovieť. Navrhovateľke   poskytuje   pomoc   pri   ochrane   jej   spotrebiteľských   práv   občianske združenie a napokon vo veci ju už v priebehu konania zastupuje aj právny zástupca. Nie je vylúčené,   že   zmobilizuje   svoje   úsilie   aj   tak,   že   súdu   už   v   prebiehajúcom   konaní   na Okresnom   súde   Prešov   pod   sp.   zn.   14   C/221/2011   podá   nový   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia s takým skutkovým popisom rozhodujúcich skutočností, podporeným relevantnými dôkazmi, ktoré umožnia vyhovieť návrhu na uloženie zákazu realizovať zrážky z jej mzdy.

Aktuálny obsah spisu však nebolo možné posúdiť tak, že by bolo možné jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 13. 7. 2011 vyhovieť.

Preto odvolací súd podľa § 220 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.»

Rozhodnutie   krajského   súdu   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie opatrenia je rozhodnutím procesného charakteru. Jeho preskúmaním ústavný súd dospel k záveru, že nemá žiadny relevantný dôvod do   tohto rozhodnutia zasahovať, pretože je legitímne   a   zrozumiteľné.   Citované   závery   krajského   súdu   nemožno   označiť   za   zjavne neodôvodnené   a arbitrárne,   pretože   zrozumiteľným   spôsobom   poukazuje   na   konkrétne nedostatky   (resp.   nesplnenie   náležitostí)   návrhu   sťažovateľky,   na   základe   čoho   o ňom nebolo možné rozhodnúť podľa jej predstáv, resp. jej právnych názorov. Z argumentácie sťažovateľky vyplýva, že si „nárokuje“ na to, aby všeobecný súd už len z titulu, že ide o „spor“ s nebankovou spoločnosťou, bez ďalšieho nariadil predbežné opatrenie a uložil jej zamestnávateľovi,   aby   nevykonával   zrážky   z jej   mzdy.   Ústavný   súd   konštatuje,   že zo žiadneho   zákona   ani z ústavy   takýto   „nárok“,   resp.   „právo“   sťažovateľke nevyplýva. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd hodnotí námietky   sťažovateľky   vo   vzťahu   k porušeniu   jej   označených   práv   ako   zjavne neopodstatnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01),   alebo   ak   by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom   konanie   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľky.

Odmietnutie   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   všeobecným   súdom z dôvodu,   že   tento   neobsahuje   zákonom   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   požadované náležitosti, preto nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

Krajský   súd   v danom   prípade   poukázal   na   možnosť   opakovane   podať   nový (relevantný) návrh, čo však vyžaduje vynaloženie určitého úsilia zo strany sťažovateľky, resp.   jej   právneho   zástupcu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   v tomto   štádiu   konania,   t.   j.   rozhodovania o predbežnom opatrení, všeobecný súd nemá právomoc preskúmavať vec v jej merite, a to ani   v úvahe   o možnej   prejudiciálnej   otázke   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev. Sudca všeobecného súdu mal predložený návrh na predbežné rozhodnutie, o ktorom konal a rozhodol. Týmto boli dané aj limity jeho rozhodovania v danom štádiu konania.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva že   rozhodnutie   o predložení   prejudiciálnej   otázky   je   vecou   výlučnej   kompetencie všeobecného súdu, do ktorej ani ústavný súd nie je oprávnený zasahovať (III. ÚS 86/2012), resp.   že   ak   sa   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nepreukázala   potreba   výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (III. ÚS 388/2010).

„V   rámci   spolupráce   medzi   Súdnym   dvorom   Európskych   spoločenstiev a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba vnútroštátnemu sudcovi, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie   so   zreteľom   na   osobitosti   prípadu,   posúdiť nevyhnutnosť   podania   návrhu   na   začatie   prejudiciálneho   konania,   aby   mohol   vyniesť rozhodnutie,   ako   aj   dôležitosť   otázok,   ktoré   kladie   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev.“ (Procházka, R. – Čorba, J.: Právo Európskej únie. Žilina 2007, s. 131)

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť   medzi   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľky   a napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu,   preto   jej   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu a jeho uzneseniu sp. zn. 2 Cdo/15/2012 z 31. januára 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky   založené   na   tom,   že   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   [§   237 písm. f) OSP], keď dospel k záveru, že dovolanie „nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené“.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je   otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplývajú   zákonné dôvody a ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že takáto interpretácia je podľa jeho názoru akceptovateľná ako zlučiteľná s ústavou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   už neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012