znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 316/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, čl. 5 písm. e) bodu iv) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, porušenia jej základných práv zaručených čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a jej práv zaručených čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   z   10.   novembra   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 210/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2   ods.   2   a   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o odstránení diskriminácie žien“), čl. 5 písm. e) bodu iv) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru   o   odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   (ďalej   len   „dohovor o odstránení   rasovej   diskriminácie“),   porušenia   jej   základného   práva   nebyť mučený   ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného čl.   16   ods.   2   ústavy,   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného   a   rodinného   života   zaručeného   čl.   19   ods. 2   ústavy,   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu   zaručeného   čl.   3   dohovoru,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 210/2010-444 z 10. novembra 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   2.   júna   2004   domáhala náhrady škody v sume 521 200 Sk. Sťažovateľka skutkovo žalobu zdôvodnila tvrdením, že 10.   januára   1999   porodila   v   nemocnici   v K.   vo   veku   17   rokov   svoje   druhé   dieťa a „pri tomto   pôrode,   ktorý   bol   vykonaný   cisárskym   rezom,   jej   zamestnanci   žalovaného vykonali   sterilizáciu.   Jej zákonní zástupcovia,   rodičia   B.   K.   a F.   K.   k danému zákroku súhlas neposkytli a nikto zo zdravotníckeho personálu súhlas o sterilizáciu nežiadal a ani ich   nikto   o   nutnosti   sterilizačného   zákroku   neinformoval.“.   Požadovanú   sumu   náhrady škody sťažovateľka vyčíslila vychádzajúc z ustanovení § 6 ods. 1, 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev   zdravotníctva   a   spravodlivosti,   Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „vyhláška“).

Okresný   súd   rozhodol   v   merite   dvakrát   zamietavo,   avšak   jeho   rozsudky   boli krajským   súdom   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   potom rozsudkom č. k. 10 C 62/2004-409 z 15. júna 2010 uložil Mestu K. (ďalej len „žalovaný“) povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 1 593,30 € a nahradiť jej trovy konania. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Okresný   súd   rešpektujúc   právny   názor   krajského   súdu   vyslovený   v   jeho predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach dospel po doplnení dokazovania k záveru, že „súhlas zákonných zástupcov žalobkyne so sterilizáciou nebol daný“, a preto „sterilizácia bola u žalobkyne vykonaná v rozpore s vtedy platnými predpismi. Vykonaním sterilizácie bola u žalobkyne spôsobená škoda spočívajúca v nemožnosti mať ďalšie vlastné deti. Medzi porušením predpisov a vznikom škody je príčinná súvislosť, pretože v konaní neboli zistené iné skutočnosti spôsobujúce neplodnosť žalobkyne.“.

Ďalej okresný súd dôvodil poukazom na znalecký posudok, v ktorom znalec z odboru zdravotníctva a farmácie odvetvia gynekológie a pôrodníctva, „stanovil bodové hodnotenie najbližšie stavu žalobkyne a to deformáciu penisu mužov vo veku do 45 rokov základným počtom   800   bodov...   Voči   znaleckému   posudku,   ktorý   vyčíslil   sťaženie   spoločenského uplatnenia   základným   počtom   800   bodov,   účastníci   nemali   námietky.   Bodovému ohodnoteniu zodpovedá suma 48.000,- Sk, podľa vtedy platnej právnej úpravy...“.

K   prípadnému   použitiu   ustanovení   §   6   ods.   2   a   §   7   ods.   3   vyhlášky   (možnosť zvýšenia základnej sumy bodovo určeného sťaženia spoločenského uplatnenia) okresný súd uviedol,   že aplikácia   týchto ustanovení „závisí   od stupňa a   rozsahu obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a v spoločnosti, pričom stupeň rozsahu   a intenzita   obmedzených   alebo   stratených   predpokladov   v   prípadoch   hodných osobitného zreteľa podstatne prevyšuje stupeň rozsahu a intenzitu predpokladanú v ust. § 6 ods. 2 vyhlášky. Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky predpokladá už existenciu skutočností   umožňujúcich   záver,   že   obmedzenie   poškodeného   nemožno   vyjadriť   len základným odškodnením.“. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na znalecký posudok v inom   konaní   krajského   súdu   (sp.   zn.   3   Co   237/2008),   v   ktorom   znalec   uviedol,   že „pri ďalšom tehotenstve žalobkyne riziko pre plod a pre matku by bolo veľmi vysoké. Pokiaľ by   u   nej   nebola   vykonaná   sterilizácia   pri   cisárskom   reze   a   jej   následné   vykonanie   by žalobkyňa odmietla, bolo by potrebné s ňou spísať reverz, v ktorom by bolo uvedené, že bola poučená, že ďalšie tehotenstvo ju ohrozuje na živote.“.

Na základe citovaných záverov okresný súd k argumentácii sťažovateľky uviedol, že „aj keď by bolo výsostným právom žalobkyne v prípade nevykonania sterilizácie znovu otehotnieť a rozhodovať o prípadnom ohrození života svojho a života dieťaťa, nemožno za dôvody zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ust. § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky   považovať   neplodnosť   žalobkyne   v   mladom   veku,   ak   ďalšie   tehotenstvo   by   ju ohrozovalo   na   živote“.   Zvýšenie   náhrady   škody   nad   rámec   základného   bodového ohodnotenia podľa okresného súdu neprichádzalo do úvahy, „lebo ďalšie tehotenstvo by ju ohrozovalo na živote, aj keď o absolútnej istote nemožno hovoriť“.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňom predovšetkým tvrdila   neadekvátnosť   priznanej   náhrady   škody,   lebo „v   konaní   preukázala,   že v prejednávanej   veci   existujú   predpoklady   na   zvýšenie   sumy   základného   počtu   bodov určeného   znalcom,   keďže   bolo   nad   všetku   pochybnosť   preukázané,   že   zamestnancami právneho predchodcu žalovaného jej bola vykonaná sterilizácia v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi bez toho, aby k zákroku poskytla platný súhlas, že sterilizácia jej bola vykonaná   vo   veku   17   rokov,   pričom   spôsobenie   neplodnosti   v   takom   mladom   veku predstavuje   vážny   zásah   do   jej   telesnej   integrity   a   má   neodškriepiteľný   vplyv   na   jej možnosti   uplatniť   sa   v   rodine   a   to   hlavne   v   oblasti   reprodukčnej.   Pokiaľ   z   listinných dôkazov mal súd za preukázané, že sterilizácia je všeobecne považovaná za permanentnú antikoncepčnú metódu, znemožňujúcu oplodnenie prirodzeným spôsobom, t. j. pohlavným stykom, uviedla,   že z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že refertilizačná operácia alebo metódy asistovanej reprodukcie sú spôsoby, majúce absolútnu účinnosť a úspešnosť, a ktoré by 100 % zaručovali prinavrátenie plodnosti, navyše tieto zákroky sú veľmi finančne nákladné a pre ňu finančne absolútne nedostupné. Súdu tiež vytýkala, že sa taktiež nedostatočne vysporiadal s jej tvrdeniami, že neplodnosť spôsobená jej sterilizáciou má negatívny vplyv na jej rodinný život a postavenie v komunite. Poukázala ďalej na to, že súd mal v konaní jednoznačne preukázané, že potom ako ostala neplodná ju opustil jej druh, otec jej 2 detí, ktorý si založil novú rodinu, že v súčasnosti žije s iným druhom, ktorý však nemá žiadne svoje deti a obaja túžia mať spolu vlastné deti, čo im bolo vykonaním   sterilizácie   znemožnené,   že   súd   sa   ďalej   pri   hodnotení   jej   výpovede   a predložených   dôkazov   vôbec   nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že   žije   v   segregovanej, sociálne vylúčenej, rómskej komunite v B., v ktorej život sa riadi inými kultúrnymi normami ako život príslušníkov a príslušníčok majority, že uvedené špecifiká názorne ilustrujú aj predložené odborné články romistov a romistiek..., že taktiež mal z výpovedí za preukázané, že   sa   jej   ostatní   členovia   komunity   za   jej   neplodnosť   vysmievajú,   ponižujú   ju   a   p.,   že neobstojí ani jeho tvrdenie, že dôvod na navýšenie náhrady škody neexistuje, pretože by ju ďalšie tehotenstvo ohrozilo na živote, lebo tento záver opiera o ZP vyprodukovaný v inom konaní, pričom jeho závery sa opierajú o zdravotný stav inej žalobkyne, ktorý nemusí byť totožný s jej zdravotným stavom v tomto konaní, že sám pripúšťa, že o absolútnej istote, čo sa týka jej ohrozenia na živote, nemožno hovoriť, teda nie je zrejmé, ako a na základe čoho a ako určil mieru toho ohrozenia, keďže v tomto smere neboli produkované v konaní žiadne dôkazy,   naopak   mal   preukázané,   že sterilizácia   vykonaná   na   nej   nepredstavovala   život zachraňujúci   úkon.   Napokon   uviedla,   že   podľa   jej   názoru   neobstojí   záver   súdu,   keď zamietnutie časti jej žaloby odôvodňuje len hypotetickou možnosťou ohrozenia jej zdravia a života v prípade ďalšieho tehotenstva a neprihliada pritom na iné v konaní vykonané dôkazy, pričom zamietol vykonanie dôkazu výsluchom jej druha a jeho matky, ktorí by mu mohli objasniť jej postavenie v komunite a popísať problémy, ktoré kvôli svojej neplodnosti zažíva v bežnom živote. Na základe uvedených dôvodov preto navrhla, s poukazom na § 220 O. s. p., rozsudok zmeniť v časti odvolaním napadnutých výrokov a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť jej náhradu škody na zdraví vo výške 17 310,62 € a nahradiť trovy právneho   zast.  ...   a ak   odvolací   súd   dospeje k záveru,   že   nie   sú   podmienky na   zmenu rozsudku, s poukazom na § 221 O. s. p., zrušiť ho v časti napadnutej odvolaním a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.“.

Prvostupňový rozsudok napadol odvolaním aj žalovaný. Tvrdil potrebu zohľadnenia spoluzavinenia   sťažovateľky   na   vzniku   škody,   keďže „je   evidentné,   že   žalobkyňa   dala súhlas na vykonanie sterilizácie tým, že podpísala tlačivo, používané v tom čase u jeho právneho   predchodcu,   že   rovnako   je   evidentné,   že   nikto   z   pracovníkov   jeho   právneho predchodcu by nebol sterilizáciu vykonal, ak by nemal tzv. pozitívny reverz..., inými slovami povedané,   nevyhnutnou   podmienkou   pre   vykonanie   sterilizácie   na   žalobkyni   bol   ňou podpísaný pozitívny reverz...“. Žalovaný rovnako namietal aj proti výroku prvostupňového rozhodnutia o trovách konania.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   C   210/2010-444   z   10.   novembra   2010   potvrdil odvolaniami   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   okrem   výroku   o   trovách   konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania. V tomto výroku rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.

Relevantné   ustanovenia   vyhlášky   krajský   súd   interpretoval   tak,   že „základné odškodnenie   za   SSU   (§   6   ods.   1   vyhl.)   už   samo   vo   svojej   podstate   je   náhradou za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie i plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh, teda pre účasť na tých formách spoločenského   života,   ktoré   slúžia   rozvoju   jeho   osobnosti,   preto   priznanie   tohto odškodnenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú objektívne obmedzené jeho možnosti uplatniť sa v živote a spoločnosti.

Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhl. predpokladá už existenciu skutočností umožňujúcich   záver,   že   obmedzenie   poškodeného   nemožno   vyjadriť   len   základným odškodnením.

Postup podľa § 7 ods. 3 vyhl. je však svojou povahou výnimočný, lebo kvalitatívne predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými môžu byť, napr. zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia celoživotného cieľa alebo snaženia,   príp.   prínosu   poškodeného   v   oblasti   spoločenského,   kultúrneho,   politického, športového života alebo podstatné obmedzenie uspokojovania životných potrieb. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v právnych predpisoch definované a nie sú ani taxatívne, ani demonštratívne uvedené, ide o neurčitý pojem, ktorý bližšie nie je obsahovo vymedzený, jeho obsah i rozsah sa môže meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu a preto rozhodnutie súdu o aplikácii tohto právneho výrazu, ktorý sa kvalitatívne i kvantitatívne premietne   do   použitia   príslušných   ust.,   musí   byť   vždy   výsledkom   cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy.“.

Na pozadí citovanej právnej argumentácie bolo podľa krajského súdu vyhotoveným znaleckým posudkom „preukázané, že aj keď vykonanie sterilizácie ligáciou uterinných túb podľa Pomeroya sa považuje za úkon znemožňujúci dosiahnutie tehotenstva normálnym pohlavným stykom, nejde o metódu absolútne vylučujúcu ďalšie tehotenstvo (napr. pomocou refertilizačnej   operácie   a   metódy   asistovanej   reprodukcie)   a   že   súčasné   vykonanie sterilizácie uterinných túb podľa Pomeroya nezmenilo zdravotný stav žalobkyne tak, aby v krajnom prípade nemohla byť obnovená jej plodnosť.

Vychádzajúc z uvedených zásad a so zreteľom na skutočnosti preukázané ZP bolo urobený záver, že u žalobkyne je odôvodnené zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu 800 bodov, ktorým bolo SSU ohodnotené (800 bodov x 30 Sk = 24 000 Sk, t. j. 796,65 €) len na 2 násobok, t. j. na 1 593,30 €.

Pri posudzovaní primeranosti zvýšenia nebolo vzaté do úvahy, že zamestnancami právneho predchodcu žalovaného bola žalobkyni vykonaná sterilizácia v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, bez toho, aby k zákroku poskytla platný súhlas, lebo uvedené skutočnosti   majú   právny   význam   iba   pri   posudzovaní   právneho   základu   uplatneného nároku, t. j. zodpovednosti žalovaného, ale nie vo vzťahu k výške nároku.

Ani tvrdenie žalobkyne, že z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nemožno vyvodiť,   že   refertilizačná   operácia   alebo   metódy   asistovanej   reprodukcie   sú   spôsoby, majúce absolútnu účinnosť a úspešnosť a 100 % zaručujú prinavrátenie plodnosti, navyše, tieto   zákroky   sú   veľmi   finančne   nákladné   a   pre   ňu   finančne   absolútne   nedostupné, neodôvodňuje zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov, ktorým bolo SSU ohodnotené   na   požadovaný   násobok,   lebo   jednak   nie   je   vylúčené,   že   v   jej   prípade   by refertilizačná operácia, resp. metódy asistovanej reprodukcie boli úspešné a prinavrátili jej plodnosť   a   jednak   nepreukázala,   žeby   sa   bola   obrátila,   napr.   na   nejakú   mimovládnu organizáciu alebo nadáciu, starajúcu sa o práva Rómov, aby jej pritom pomohli. Rovnako tak ani jej tvrdenie, že s druhom, s ktorým v súčasnosti žije túžia mať spolu vlastné deti, čo im bolo vykonaním sterilizácie znemožnené, neodôvodňuje navrhované zvýšenie náhrady za SSU, lebo je všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O. s. p.), že nemožnosť mať deti závisí od toľkých faktorov (na strane ženy aj muža) a to nielen zdravotných, že nemožno urobiť   jednoznačný   záver,   že   žalobkyňa   –   i   v   prípade,   žeby   u   nej   nebola   vykonaná sterilizácia – by bola mala ďalšie deti. Napokon ani skutočnosť, že žije v segregovanej, sociálne vylúčenej, rómskej komunite v B., v ktorej život sa riadi inými kultúrnymi normami ako život príslušníkov a príslušníčok majority a že sa jej ostatní členovia komunity za jej neplodnosť vysmievajú, ponižujú ju a p., nemôže byť dôvodom na zvýšenie náhrady za SSU v navrhovanom rozsahu, lebo pri rozhodovaní o tomto nároku musia byť vzaté do úvahy kultúrne normy celej spoločnosti a nie iba určitej menšinovej komunity (v tomto prípade rómskej),   pretože   opačný   výklad   by   znamenal   diskrimináciu   príslušníkov   a príslušníčok majority, v ktorej neplodné ženy (neplodní muži) už dávno nie sú vystavené ponižovaniu a posmechu.“.

Odvolacie námietky žalovaného krajský súd v merite veci hodnotil ako nedôvodné (zohľadnenie spoluzavinenia sťažovateľky), akceptoval však výhrady voči výroku o trovách konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje v prospech záveru o   porušení   jej   základného   práva   na   ochranu   pred   mučením   a   krutým,   neľudským   či ponižujúcim zaobchádzaním (čl. 16 ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru) poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a tvrdením, že „sterilizácia bola vykonaná na sťažovateľke protiprávne a násilne, pri porušení vtedy platných predpisov. Podľa sťažovateľky je sterilizácia vykonaná v rozpore so zákonom nepochybne neľudským a ponižujúcim   zaobchádzaním   v   zmysle   čl.   3   Dohovoru“,   pretože „sa   jedná   o   zákrok zmrzačujúci, ktorý nesleduje terapeutický cieľ; naopak, jeho účelom je také poškodenie pohlavných orgánov muža či ženy, aby už nebolo možné počatie. Ako taký má zákrok potom samozrejme následky na celý život, lebo úspešnosť operácie obnovujúcej plodnosť je veľmi nízka   a   zdravotné   následky   sú   značné.“.   V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   opätovne podčiarkla skutkové okolnosti vykonania sterilizácie v jej prípade, ako aj následky, ktoré jej tento zákrok privodil v osobnom živote (opustil ju druh, zhoršilo sa jej postavenie v rómskej komunite,   po   zákroku   má   zdravotné   ťažkosti,   duševná   trauma).   Sťažovateľka   tiež s poukazom na pozitívny záväzok štátu vyplývajúci z čl. 3 dohovoru tvrdí, že krajský súd v občianskom súdnom konaní, ktoré iniciovala, tento záväzok nenaplnil.

Porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v prvom rade vidí v tom, že „krajský súd nepreskúmal   komplexne   sťažovateľkine   námietky   a   v   napadnutom   konaní   nepostupoval dôsledne“. Požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia z judikatúry ústavného súdu neboli v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu splnené „ústavne akceptovateľným   spôsobom“.   Všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   veci „nebrali   do   úvahy argumenty   sťažovateľky   a   pri   stanovení   výšky   odškodnenia   vychádzali   výhradne zo znaleckého posudku znalca MUDr. S....“. Sťažovateľka je toho názoru, že „náhrada škody na zdraví vo výške, ktorá jej bola všeobecnými súdmi priznaná predstavuje porušenie jej   práva   na   prístup k spravodlivosti“.   Opätovne poukázala na nezákonnosť vykonanej sterilizácie.

V konaní pred okresným súdom, ktoré „bolo odobrené postupom a rozhodnutím krajského   súdu“,   došlo   podľa   sťažovateľky   aj „k   porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní vo vzťahu   k   sťažovateľke.   Sťažovateľka   považuje   rozhodnutia   všeobecných   súdov za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou ohľadne navýšenia náhrady škody na zdraví zaoberajú len v obmedzenom rozsahu.“.

Porušenie   základného   práva   na   ochranu   pred   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   (čl.   19   ods.   2   ústavy   a   čl.   8   dohovoru)   vidí   sťažovateľka   na   pozadí judikatúry   ESĽP   i   ústavného   súdu   v   tom,   že „násilná   a   protiprávna   sterilizácia   je... nezákonným   zásahom   do   práva   na   rešpektovanie   súkromného   života.   Vykonaním protiprávnej sterilizácie došlo u sťažovateľky k zásahu do jej telesnej integrity, keďže jej bola spôsobená strata významnej životnej funkcie (plodnosti). Ďalej tento zákrok viedol k narušeniu vzťahu s jej partnerom – otcom jej detí, ktorý ju potom ako sa dozvedel o jej neplodnosti opustil a oženil sa s inou ženou, s ktorou majú spoločné deti... Neplodnosť sťažovateľky má negatívny vplyv aj na jej súčasný vzťah s partnerom, ktorý by s ňou chcel vlastné deti, ktoré mu ona nemôže dať. Podľa sťažovateľky štát nevykonal účinné a efektívne vyšetrenie daného zákroku...“. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že sterilizácia na nej   vykonaná   nespĺňala   žiadnu   z   podmienok   ustanovených   v   čl.   8   ods.   2   dohovoru pre prípustnosť zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Priznaním náhrady škody v sume judikovanej okresným súdom i krajským súdom „nedošlo k náprave a sťažovateľka náhradu škody v tejto výške nepovažuje za adekvátne odškodnenie,   pretože   takto   vyčíslená   výška   náhrady   škody   nezodpovedá   ujme,   ktorú vykonaním sterilizácie utrpela“.

Porušenie práva na účinný prostriedok nápravy (čl. 13 dohovoru) vidí sťažovateľka v tom, že hoci „pred súdom vzniesla obhájiteľné tvrdenie, v ktorom namietala, že bola podrobená   neľudskému   a   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   v   Nemocnici   K.,   za   ktoré   sú zodpovední   zamestnanci   nemocnice“,   v   jej   veci   konajúce   všeobecné   súdy   nevykonali „účinné a efektívne vyšetrovanie okolností vykonania sterilizačného zákroku“.

Napokon sťažovateľka porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 14 v spojení s čl. 3, 6 a 8 dohovoru, čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie i čl. 12 ods. 1 dohovoru o odstránení diskriminácie žien vidí v tom, že na nej vykonaná sterilizácia „nie je len ojedinelým zákrokom, ktorý bol protiprávne vykonaný len na nej. Sťažovateľka je toho názoru, že tento protiprávny zákrok bol na nej vykonaný v rámci pokračovania praktík rozsiahlej praxe násilných sterilizácií, ktoré boli na ženách rómskeho etnického pôvodu vykonávané   v   bývalom   Československu   ešte   v   období   komunizmu   od   70-tych   rokov 20 storočia. Táto prax pokračovala na Slovensku aj po páde komunizmu a bola kritizovaná mnohými mimovládnymi ľudsko-právnymi organizáciami a medzinárodnými organizáciami. Sťažovateľka   sa   oprávnene   domnieva,   že   zákrok   protiprávnej   sterilizácie   bol   na   nej vykonaný v kontexte týchto praktík, za ktoré nesie Slovenská republika zodpovednosť.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veci nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím a postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co   210/2010   porušil   základné   ľudské   práva   a   slobody   sťažovateľky   podľa   článkov   2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 6, 8 Dohovoru, článku 13 v spojení s článkami 3, 6, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 6, 8, a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 e) Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm.   e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. novembra 2010 spisová značka 5Co 210/2010-444, v potvrdzujúcom výroku zrušuje.

3.   Ústavný   súd   vracia   vec   na   ďalšie   konanie   v   rozsahu   potvrdzujúceho   výroku Krajskému súdu v Košiciach.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo   výške   25   000,-   EUR   (slovom:   dvadsaťpäťtisíc   EUR)   v   lehote   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   v   lehote   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie,   s   cieľom   zabezpečiť   na   základe   rovnoprávnosti   mužov   a   žien   prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné strany   prijmú všetky   príslušné opatrenia   na odstránenie diskriminácie   žien   vo   všetkých veciach   týkajúcich   sa   manželstva a rodinných   vzťahov a najmä zabezpečia, na základe rovnoprávnosti mužov a žien, rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade so základnými povinnosťami   vyhlásenými v   článku   2   tohto   dohovoru   sa   zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo   každého   na   rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti, národnostného   alebo   etnického   pôvodu,   najmä   potom   pri   používaní   hospodárskych, sociálnych   a   kultúrnych   práv,   najmä   práva   na   ochranu   zdravia,   liečebnú   starostlivosť, sociálne zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkým osobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdov   spravodlivú   a   primeranú   náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Po   dôslednom   preštudovaní   rozsudku   okresného   súdu   v   sťažovateľkinej   veci i napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj odôvodnenia sťažovateľkiných námietok predostretých v jej sťažnosti, možno jednoznačne ustáliť, že sťažovateľka nie je spokojná so sumou   priznanej   náhrady   škody   spočívajúcej   v   sťažení   spoločenského   uplatnenia. Vzhľadom   na   skutkové   pozadie   kauzy   (škoda   spôsobená   sterilizačným   lekárskym zákrokom) potom   nedostatočná finančná kompenzácia   mala mať za   následok   porušenie sťažovateľkou označených článkov ústavy i medzinárodných dohovorov.

1.   V   súvislosti   s   rozsahom   už   citovaných   napadnutých   ustanovení   ústavy i medzinárodných dohovorov ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu základným právam alebo slobodám, alebo   ľudským   právam   a   základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Preto   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sa   nemožno   úspešne   domáhať   vyslovenia porušenia   takého   ustanovenia   ústavy,   príp.   relevantnej   medzinárodnej   zmluvy,   ktoré nezakotvuje základné   právo,   slobodu   alebo ľudské   právo   či   základnú   slobodu   v   rovine individuálno-právnej.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho   poriadku   tie   antidiskriminačné   zásady   a   opatrenia,   ktoré   uvedené   články obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08). Aj čl. 2 ods. 2 ústavy je súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych konaniach (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00). Z týchto dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Aj v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre ústavný súd podstatnou skutočnosť, že oba v sťažovateľkinej veci konajúce   všeobecné   súdy   dospeli   k   právoplatnému   záveru   o   nezákonnosti   vykonanej sterilizácie,   ako   aj   k   záveru   o   objektívnej   existencii   príčinnej   súvislosti   medzi   týmto nezákonným zásahom do jej telesnej integrity a sťažením jej spoločenského uplatnenia. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   argumentácia   sťažovateľky   obsiahnutá v sťažnosti často svojím charakterom načrtáva obraz, ako keby okresný súd a krajský súd sťažovateľkine žalobné dôvody aj jej žalobný návrh považovali za nedôvodné. I samotná judikatúra ESĽP, na ktorú sťažovateľka frekventovane poukazuje a využíva ju na závery o porušení označených práv, rieši problémy súvisiace s posúdením, či konkrétne zásahy do fyzickej i psychickej integrity jednotlivca sú spôsobilé porušiť základné práva a slobody, ktorých ochrany sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáha. Podľa názoru ústavného   súdu   však   samotný   fakt,   že   súdy   uznali   dôvodnosť   jej   žaloby,   znamená poskytnutie   ochrany   jej   právam.   Veď   autoritatívne   konštatovanie   nezákonnosti   jej sterilizácie v podstatnom rozsahu vyčerpáva požiadavky plynúce z ňou citovanej judikatúry ESĽP.

Ústavný súd však preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu aj v rozsahu sumy priznanej   náhrady   škody,   keďže   táto   otázka   predstavovala   pre   sťažovateľku   ťažiskový problém. Sťažovateľka nijako nespochybňuje použitie vyhlášky na skutkový stav zistený v konaní okresného súdu a krajského súdu.

Podľa   §   444   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.

Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom   sa   primerane   zvýši   až   na   dvojnásobok   podľa   predpokladov,   ktoré   poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré   sú   v   dôsledku   poškodenia   obmedzené   alebo   stratené.   Týmito   predpokladmi   sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10.

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 30 Sk za jeden bod.

Podľa   §   7   ods.   3   vyhlášky   v   prípadoch   hodných   osobitného   zreteľa   môže   súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Citované ustanovenia   krajský   súd   s   ohľadom   na v   konaní   zistený   skutkový   stav aplikoval na základe názoru, že „u žalobkyne je odôvodnené zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu 800 bodov, ktorým bolo SSU ohodnotené (800 bodov x 30 Sk = 24 000 Sk, t. j. 796,65 €) len na 2 násobok, t. j. na 1 593,30 €“, a následne sa s námietkami sťažovateľky o neistom výsledku možných medicínskych zákrokov smerujúcich k obnoveniu jej   plodnosti,   ako   aj   o   finančnej   nedostupnosti   takých   zákrokov   pre sťažovateľku vysporiadal argumentáciou, podľa ktorej „nie je vylúčené, že v jej prípade by refertilizačná operácia, resp. metódy asistovanej reprodukcie boli úspešné a prinavrátili jej plodnosť a jednak nepreukázala, žeby sa bola obrátila, napr. na nejakú mimovládnu organizáciu alebo nadáciu, starajúcu sa o práva Rómov, aby jej pritom pomohli. Rovnako tak ani jej tvrdenie, že s druhom, s ktorým v súčasnosti žije túžia mať spolu vlastné deti, čo im bolo vykonaním sterilizácie   znemožnené,   neodôvodňuje   navrhované   zvýšenie   náhrady   za SSU,   lebo   je všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O. s. p.), že nemožnosť mať deti závisí od toľkých faktorov (na strane ženy aj muža) a to nielen zdravotných, že nemožno urobiť jednoznačný záver, že žalobkyňa – i v prípade, žeby u nej nebola vykonaná sterilizácia – by bola mala ďalšie deti.“.

K   námietkam   o   postavení   sťažovateľky   v   komunite,   v   ktorej   žije,   po   vykonaní sterilizácie krajský súd uviedol, že pri rozhodovaní o sťažovateľkinom návrhu na zvýšenie sumy priznanej náhrady škody „musia byť vzaté do úvahy kultúrne normy celej spoločnosti a nie iba určitej menšinovej komunity (v tomto prípade rómskej), pretože opačný výklad by znamenal   diskrimináciu   príslušníkov   a   príslušníčok   majority,   v   ktorej   neplodné   ženy (neplodní muži) už dávno nie sú vystavené ponižovaniu a posmechu“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   zdôvodnenie   právnych   záverov   krajského   súdu rešpektuje požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z čl. 46 ods. 1 ústavy   i   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Krajský   súd   zdôvodnil   svoje   závery   týkajúce   sa sťažovateľkou prednesených odvolacích námietok, ktoré sa týkali výlučne sumy okresným súdom   priznanej   náhrady   škody,   a   preto   odôvodnenie   jeho   rozsudku   je   v   súlade s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Pokiaľ   ide   o   obsahovú   stránku   citovaného   odôvodnenia,   ktorá,   prirodzene, je spôsobilým predmetom prieskumu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd stabilne   judikuje,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V konečnom dôsledku teda ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnuté právne názory krajského súdu iba v prípade, ak by tieto boli svojvoľné, zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. II. ÚS 333/2010). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu ako s celkom a konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, vyhlášky, ako aj vzhľadom na obsah   relevantných   dôkazov   (znaleckého,   listinných,   ako   aj   výpovede   účastníkov konania a svedkov) je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Keďže ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti v časti sťažnosti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo s ohľadom na zdôvodnenie sťažovateľkou tvrdeného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy dôjsť k arbitrárnosti rozsudku krajského súdu ani v súvislosti s týmto ustanovením ústavy.

3. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,   ako   aj   porušenie   čl.   6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z   hľadísk prezentovaných   sťažovateľkou   v   odôvodnení   jej   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajský   súd   ako   odvolacia   inštancia   sa   odvolaním   sťažovateľky   zaoberal   v   súlade s ustanoveniami   relevantného   právneho   predpisu   (§   211   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup prvostupňového súdu preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný   prostriedok   nie je automaticky   nárok   na to,   aby výsledok   konania zodpovedal predstave sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   dospel   k   jednoznačnému   záveru   o nedôvodnosti   tej   časti   sťažnostného   petitu, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru. Rovnako uvedená argumentácia a záver platia   aj   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   porušenia   čl.   6   dohovoru   o odstránení   rasovej   diskriminácie,   ktorý   možno   vnímať   ako   špeciálne   ustanovenie   (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).

4. Napokon sťažovateľka sťažnosťou namietala aj porušenie ustanovení čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zakotvujúcich základné práva, práva a slobody hmotného charakteru.

K   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08).   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie základných práv zaručených čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl.   3   a   čl.   8   dohovoru,   čl.   12   ods.   1   a   čl.   16   ods.   1   písm.   e)   dohovoru   o odstránení diskriminácii   žien,   ako   aj   čl.   5   písm.   e)   bodu   iv)   dohovoru   o   odstránení   rasovej diskriminácie, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia a zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011