znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 316/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 90/1997 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 272/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II   (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 90/1997 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 272/05.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 9. apríla 1997 okresnému súdu žalobu o „zaplatenie nevyplatených častí mzdy s príslušenstvom“.   Konanie bolo vedené pod   sp.   zn.   10   C   90/1997.   Sťažovateľ   ďalej   opísal   priebeh   konania   takto: „Prvé pojednávanie bolo vytýčené na deň 27.10.1997, po ktorom v krátkosti nasledovalo ďalšie pojednávanie dňa 24.11.1997... Uznesenie o ustanovení znalca ale súd vydal až 6.8.2001, t.j.   viac   ako   3   a   pol   roka   po   pojednávaní,   na   ktorom   o   tomto   spôsobe   dokazovania rozhodol... Až po... urgencii zo strany sťažovateľovej právnej zástupkyne súd primäl znalca, aby vyhotovil znalecký posudok a následne vytýčil termín na 13.2.2003, čo bolo v tom čase bez dvoch mesiacov 6 rokov po podaní žalobného návrhu. V roku 2003 a 2004 súd síce uskutočnil niekoľko pojednávaní (spolu až 8), no napriek tomuto množstvu pojednávaní a vykonanému znaleckému dokazovaniu nebol stále schopný vo veci meritórne rozhodnúť... Dňa 14.4.2005 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok vo veci samej, avšak jeho výrok bol v rozpore so zákonom, čo neskôr potvrdil odvolací súd. Dňa 11.7.2005 bolo na prvostupňový súd doručené odvolanie sťažovateľa,... Odvolací súd však vo veci podobne ako predtým súd prvostupňový vôbec nekonal a jeho prvým úkonom bolo až dňa 24.1.2008, t.j. po vyše 2 a štvrť roku od obdržania spisu, vylúčenie sudkyne zo senátu. Až následne odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu bol spis vrátený dňa 3.4.2008... avšak rozsudok bol vydaný až 8.4.2010. Konečný rozsudok vo veci tak bol vydaný bez jedného dňa po 13-ich rokoch od podania žaloby. Takáto dĺžka sporu je absolútne a výrazne neprimeraná pre akokoľvek obtiažny súdny spor.“

Sťažovateľ sa domnieva, že „popísaným konaním Okresného súdu Bratislava II ako aj Krajského súdu v Bratislave bolo porušené sťažovateľovo ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne poukazuje na judikatúru ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„1/ Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave vo veci návrhu o vyplatenie časti   mzdy   podaného   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   dňa   9.4.1997,   vedenej   na prvostupňovom súde pod sp. zn. 10C 90/97 a na odvolacom súde pod sp. zn. 8Co 272/05 porušili právo sťažovateľa V. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2/ V. F. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 13.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ Sťažovateľ súčasne uplatnil „nárok na náhradu trov konania vo výške 294,73 €“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd skúma, či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 10 C 90/97 rozhodol druhýkrát okresný súd o merite veci rozsudkom z 8. apríla 2010,   pričom   súčasne   vyslovil,   že   o trovách   konania   rozhodne   až   po   právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. mája 2010. O náhrade trov konania nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté.

Vo veci rozhodoval aj krajský súd, a to o odvolaní sťažovateľa z 11. júla 2005 proti prvému rozsudku okresného súdu zo 14. apríla 2005. Konanie vedené krajským súdom pod sp.   zn.   8   Co   272/05   sa   skončilo   vydaním   uznesenia   z 27.   marca   2007,   ktorým   bolo prvostupňové rozhodnutie zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okresného súdu (28. mája 2010) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (22. júla 2010) už nemôže dochádzať k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   svojím   obsahom   obdobného   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade v rámci predbežného prerokovania sťažnosti prichádza do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Ťažiskovým pojmom a komponentom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka v jeho záležitosti (IV. ÚS 215/07).

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy (napr.   III. ÚS 145/02), dospel v okolnostiach   prípadu   k   záveru,   že   právna   neistota   sťažovateľa   bola   odstránená nadobudnutím   právoplatnosti   rozsudku   vo   veci   samej   (t. j.   28. mája   2010),   teda   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Vychádzal   pritom   z obsahu   sťažnosti,   z ktorého vyvodil, že sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, predmetom ktorého bolo rozhodovanie   o jeho   uplatnenom   nároku   na zaplatenie   nevyplatených   častí   mzdy s príslušenstvom.

Vecou samou v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, v ktorom podľa sťažovateľa   dochádza   k porušeniu   jeho   označeného   základného   práva,   teda   nebolo rozhodovanie o náhrade trov konania. Ústavný súd vzhľadom na dosiaľ uplynuté obdobie troch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej   nezistil,   že   by   v konaní okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania. Napokon ani sťažovateľ prieťahy v konaní v tejto časti výslovne nenamietal.

Vo vzťahu k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého sa sťažovateľ   domáha,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nárok   na jeho   priznanie   nemožno ponímať   ako   nejaký   samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   keďže   tento   nárok   má   len   akcesorickú   povahu. Ústavný súd už v spojitosti s tým vyslovil, že „satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav   právnej   neistoty   vyvolaný   zbytočnými   prieťahmi.   V prípade,   že   sťažovateľ   už   má k dispozícii právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“ (I. ÚS 235/03, IV. ÚS 277/05).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   vylučovali   ďalšie   konanie   ústavného   súdu   o sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd ju v celom rozsahu po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010