znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 316/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., P., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   9   C   76/2005-99 z 29. novembra   2006   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   7   Co   12/2007-133 z 22. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2008 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   V.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. J. M., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 9 C 76/2005-99 z 29. novembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 12/2007-133 z 22. mája 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že:

„Na Okresnom súde v Prešove podal proti sťažovateľovi žalobu o ochranu osobnosti a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   Ing.   J.   B.   Žalobca   žiadal   od   sťažovateľa ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 950 000 Sk.

Celá   žaloba   a   tvrdenia   v   žalobe   boli   nepravdivé   a   boli   vlastne   pokračovaním súdneho sporu, kde Ing. B. v konaní na OS Prešov žaloval svojho bývalého zamestnávateľa, kde   v   čase   prebiehajúcich   konaní   som   bol   jeho   generálnym   riaditeľom.   Išlo o   konanie vedené na OS Prešov pod číslom 7 C 155/04, kde žalobca Ing. B. žaloval svojho bývalého zamestnávateľa o určenie, že je autorom bázy dát a náhradu za jej užívanie. Táto žaloba bola právoplatne zamietnutá, a žalobca Ing. B. bol zaviazaný na zaplatenie trov konania. Že žaloba proti mne o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a skutočnosti v nej uvádzané boli nepravdivé svedčí skutočnosť, že súd žalobu zamietol, avšak nepriznal sťažovateľovi ako úspešnému účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   rozhodnutie   o   trovách   konania   súd   použil   ustanovenie   §   150   O.   s.   p., ktoré odôvodnil iba tým, že žalobca má príjem 6 740 Sk, manželka 3 238 Sk a býva v byte v osobnom vlastníctve, aj napriek tomu, že sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 70 857 Sk.

Proti rozsudku vo veci samej podal odvolanie žalobca Ing. B. a sťažovateľ podal odvolanie   proti   výroku   o   trovách   konania.   Zároveň   sa   sťažovateľ   vyjadril   k   odvolaniu žalobcu   Ing.   B..   Tesne   pred   začatím   konania   o   odvolaní   žalobca   Ing.   B.   zobral   svoje odvolanie   proti   rozsudku   OS   Prešov,   číslo   7   C   155/2004   späť.   Krajský   súd   pripustil späťvzatie návrhu, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, konanie zastavil a náhradu trov konania účastníkom podľa § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 150 O. s. p. nepriznal. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia síce uvádza, že ustanovenie § 150 O. s. p.   je   výnimočne.   Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   môžu   spočívať   v   majetkových, sociálnych a iných pomeroch účastníkov, pričom sa zvažujú pomery na oboch stranách sporu a hodnotia sa konkrétne okolnosti prípadu. V tejto súvislosti súd prihliadal na osobné majetkové, príjmové pomery tak na strane žalobcu ako aj na strane žalovaného.

Krajský súd v Prešove na strane žalobcu videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že je dôchodca, nevlastní žiadny majetok, má dôchodok vo výške 8 302 Sk a príjem manželky je 2 322 Sk. Žalovaný - sťažovateľ je pracovne činný, zastáva vysokú manažérsku funkciu   a   preto   nepriznanie   náhrady   trov   konania   nebude   mať   preňho   tak   negatívne dôsledky ako keby zaviazal žalobcu zaplatiť trovy konania sťažovateľovi.

S   takýmto   záverom   a   výkladom   súdov,   v   otázke   dôležitého   právneho   významu, sťažovateľ nebol a nieje spokojný....

Otázka   použitia   ustanovenia   §   150   O.   s.   p.   z   hľadiska   posudzovania   dôvodov hodných   osobitného   zreteľa   bola   už   v   judikatúre   dostatočne   formulovaná,   a   najmä posudzovanie   jeho   výnimočného   uplatňovania,   ktoré   musí   zohľadniť   nie   len   situáciu jedného z účastníkov s dôrazom na majetkové pomery, ale musí si všímať aj okolnosti ktoré viedli účastníka k uplatneniu práva na súde a ich postoju v konaní. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Tieto skutočnosti musia byť v odôvodnení rozhodnutia odôvodnené.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:

„Základne právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článkov 46 ods. 1 Ústavy SR, základne právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, v spojení s   článkom   12   ods.   1   Ústavy   SR,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo v konaní rozsudkom Okresného súdu v Prešove číslo 9 C 76/2005 zo dňa 29. 11. 2006, a v konaní uznesením KS Prešov číslo 7 Co 12/2007 zo dňa 22. 5. 2008, vo výroku o náhrade trov konania porušené.

Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy jeho právneho zastúpenia v lehote do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu - advokáta JUDr. J. M., P.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietky sťažovateľa sú rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktoré   použijúc   ustanovenie   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) o trovách   konania   nepriznali   sťažovateľovi   ako   úspešnému   účastníkovi   trovy   konania. Domnieva sa, že tým došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecnému   súdu   limitovaná   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd poskytuje   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám fyzických   osôb   a právnických   osôb   za   podmienky,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   opravný   prostriedok,   o ktorom krajský súd aj rozhodol.

Právomoc krajského súdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu v tomto prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti týkajúcej sa porušenia označených práv okresným súdom odmietol pre nedostatok svojej právomoci na prerokovanie veci.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou   alebo   medzinárodným   dohovorom,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (III.   ÚS   263/03, III. ÚS 300/06).

Argumentácia   sťažovateľa,   že   krajský   súd   použil   ustanovenie   §   150   OSP takým spôsobom,   že   porušil   jeho   základné   práva   zaručené   ústavou   a právo   zaručené medzinárodnou zmluvou, nemá oporu v zákonnom texte ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Krajský súd vo svojom uznesení č. k. 7 Co 12/2007-133 z 22. mája 2008 zdôraznil výnimočnosť použitia tohto ustanovenia a toto aj náležite odôvodnil.

Ústavný   súd   v uvedenom   uznesení   nezistil   jeho   arbitrárnosť   ani   zjavnú neodôvodnenosť   a spôsob,   akým   krajský   súd   rozhodol   o trovách   konania,   nepovažuje za odporujúci ústave ani medzinárodnému dohovoru.

Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že neúspech v konaní automaticky neznamená porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd tak nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008