znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 316/06-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. 6 T 225/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2006 doručená sťažnosť J. F., S. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 6 T 225/02.

Sťažovateľ uvádza, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 225/02 zo 16. januára 2003 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa ustanovenia   §   231   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005. Proti predmetnému   rozsudku   podal   odvolanie,   ktoré   bolo   uznesením   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 4. decembra 2003 odmietnuté. Sťažovateľ následne opakovane   podával   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   podnety   na   podanie sťažnosti pre porušenie zákona v jeho trestnej veci, všetky podnety však boli odmietnuté.

„V čase účinnosti zákona č. 301/2005 Zb. Trestný poriadok účinný od 01. 01. 2006 sa   J.   F.   pokúsil   v danej   veci   podať   dovolanie,   čo   bolo   tomuto   následne   odmietnuté s odôvodnením, že inštitút dovolania vo veci právoplatne ukončenej v čase účinnosti zákona č. 141/1961 Zb. nie je možné využiť už ani v čase účinnosti zákona č. 301/2005 Zb., ktorý takýto inštitút – dovolanie – ustanovuje.

Avšak   už   v čase   účinnosti   zákona   č.   301/2005   Zb.,   ktorým   sa   zrušuje   zákon č. 141/1961 Zb., nie je možné považovať takto podané dovolanie ani za podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, keďže podanie tohto mimoriadneho prostriedku už zákon č. 301/2005   Zb   neumožňuje   a to   ani   vo   veciach   právoplatne   ukončených   za   účinnosti zákona č. 141/1961 Zb.“

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   ďalej   vyplýva,   že   dôvodom   ním   podávaných opravných   (riadnych   aj   mimoriadnych)   prostriedkov   proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 6 T 225/02 zo 16. januára 2003 je skutočnosť,   že v trestnom konaní bol súdom odmietnutý   svedok   obhajoby   (jeho   manželka)   s tým,   že   vzhľadom   na   blízky   vzťah k sťažovateľovi   ako   obžalovanému   nemôže   podať   hodnovernú   výpoveď.   Rozsudok okresného súdu sa naviac podľa tvrdenia sťažovateľa opieral o výpoveď svedka, ktorého „... obvinený nemal možnosť vypočuť ani nechať vypočuť prostredníctvom tretej osoby a to ani v prípravnom konaní a ani v konaní pred súdom“.

Sťažovateľ preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   6   T   225/02   a zrušil   rozsudok sp. zn. 6 T   225/02   zo   16.   januára   2003.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   a priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

II.

V zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti   v   rámci   predbežného   prerokovania   je podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uvádza: „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Podľa   ustanovenia   §   139   ods.   1   písm.   b)   bod   cc)   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra   2005   [ustanovenie   §   183   ods.   1   písm.   b)   bod   3.   Trestného   poriadku účinného   od   1.   januára   2006]   rozsudok   je   právoplatný   (...)   ak   podané   odvolanie   bolo zamietnuté.

Ústavný súd zistil (úradný záznam z 26. septembra 2006), že rozsudok okresného súdu   sp.   zn.   6   T   225/02   zo   16.   januára   2003   v spojení   s uznesením   krajského   súdu č. k. 2 To 71/03-80 zo 4. decembra 2003, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu odmietnuté, nadobudol právoplatnosť 4. decembra 2003. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 12. januára 2004 a jeho právnemu zástupcovi 9. januára 2004.

V konkrétnych   okolnostiach   tohto   prípadu   od   právoplatného   skončenia   trestného konania   vedeného   proti   sťažovateľovi   do   18.   septembra   2006,   keď   bola   jeho   sťažnosť ústavnému   súdu   odovzdaná   na   poštovú   prepravu,   uplynulo   nepochybne   dlhšie   časové obdobie ako uvedená zákonná dvojmesačná lehota.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pri   jej   predbežnom prerokovaní, nezaoberal sa žiadosťou sťažovateľa o pridelenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj ďalšími žiadosťami, ktoré sú viazané na rozhodnutie vo veci samej   (napr.   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia)   –   rozhodnutie   sp.   zn. III. ÚS 181/06.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006