znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,   zastúpeného   advokátkouJUDr. Darinou Solárovou, Advokátska kancelária, Škultétyho 3, Košice, pre namietanéporušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 202/2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietanéporušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jehozáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len„okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   202/2014   (ďalej   aj   „napadnutékonanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní o zaplatenie náhrady mzdy,ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie v roku 2014 (pôvodne vedenom na okresnomsúde pod sp. zn. 28 C 215/2008), dochádza k porušovaniu jeho označených práv. Zároveňvšak   uviedol,   že   v napadnutom   konaní   došlo   k schváleniu   súdneho   zmieru   uznesenímz 19. februára   2015   (ďalej   len   „uznesenie   o schválení   súdneho   zmieru“),   ktorého   kópiuk sťažnosti   pripojil.   Keďže   sťažovateľ   považoval   súdom   schválený   zmier   v napadnutomkonaní za neplatný podľa hmotného práva, ako aj za uzavretý pod nátlakom, podal protiuzneseniu o schválení súdneho zmieru dovolanie. Na základe uvedeného je sťažovateľ tohonázoru, že v napadnutom konaní aj naďalej dochádza k porušovaniu jeho označených práv.

S poukazom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   žeokresný súd postupom v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd priznal finančné zadosťučineniesťažovateľom v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosťby mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05,IV. ÚS 221/05).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základnéhopráva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavya práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebnéodmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totižvyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keďústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),alebo ho   odmietol   ako zjavne neopodstatnený   (napr.   IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS 126/2010,I. ÚS 96/2011).

Ústavný súd totiž v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uznesenie o schválenísúdneho   zmieru   nadobudlo   právoplatnosť   1.   apríla   2015.   Podľa   §   99   ods.   4   zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov má schválený zmierúčinky   právoplatného   rozsudku.   V kontexte   uvedeného   možno   konštatovať,   že   právnaneistota   sťažovateľa   bola   odstránená   najneskôr   1.   apríla   2015,   teda   ešte   pred   podanímsamotnej   sťažnosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   proti   právoplatnému   uzneseniuo schválení   zmieru   dovolanie,   nemá   z hľadiska   označených   práv,   ktorých   porušeniepostupom okresného súdu sťažovateľ namieta, žiadnu relevanciu, pretože napadnuté konaniebolo   v čase   doručenie   tejto   sťažnosti,   ako   aj   v čase   rozhodovania   ústavného   súduprávoplatne skončené.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípadochnamietaného   porušenia   označených   práv   (obdobne   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   26/07,III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, III. ÚS 207/2011) ústavný súdposkytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. dohovoru) len vtedy, akbola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď k namietanému   porušeniuoznačeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Skutočnosť, že napadnutékonanie skončilo najneskôr 1. apríla 2015, teda pred podaním tejto sťažnosti, podľa názoruústavného súdu zakladá zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ako dôvod na jej odmietnutiev rámci predbežného prerokovania, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného, aj keď sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu nesprávnehoprávneho posúdenia veci, ktoré odôvodnil tým, že schválený zmier je v rozpore s právnymipredpismi a nepodal návrh na zrušenie súdneho zmieru z uvedeného dôvodu, ústavný súdpoukazuje na svoje skoršie rozhodnutie, s ktorým sa stotožňuje, kde dospel k záveru, žev konaní o návrhu na zrušenie súdneho zmieru podľa § 99 ods. 3 Občianskeho súdnehoporiadku (v platnom znení je to § 99 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.) obdobneako v konaní o návrhu na obnovu konania nemožno zasiahnuť do práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 191/2012).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušeniapráva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015