znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. F., zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Klimekom, Radničné námestie 5, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. F. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. apríla 2014 doručená sťažnosť S. F. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   opisuje   priebeh   namietaného   konania   o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva a procesné úkony okresného súdu od roku 1996, v ktorom vstúpil do konania v roku 2008 po úmrtí svojho otca.

Ďalej   z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   ústavný   súd   nálezom sp. zn. I. ÚS 30/2012 zo 7. marca 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. marca 2012, konštatoval porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 € a úhradu trov konania v sume 261,82 €.

Napriek   tejto   skutočnosti   okresný   súd   nerešpektuje   nález   ústavného   súdu, nevykonáva   dokazovanie,   a hoci   od   vydania   nálezu   nariadil   jedenásť   pojednávaní a sťažovateľ podal v októbri aj sťažnosť predsedovi okresného súdu, namietané konanie nie je ešte právoplatne skončené a všeobecný súd vo veci samej dosiaľ meritórne nerozhodol.

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie na strane 7 sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   nálezom   prikázal   okresnému   súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 319, 39 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy, ktorú poskytuje v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení čl. 125 až čl. 130 ústavy, má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých je sťažovateľ uplatňujúci ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpený advokátom.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosť smeruje.

Jedným   zo   závažných   obsahových   nedostatkov   petitu   brániacim   meritórnemu preskúmaniu sťažnosti je absencia dostatočného označenia práv alebo slobôd sťažovateľa, ktoré mali byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   viazaný,   má   obsahovať nielen označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj slovné vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore. Uvedené je nevyhnutné   pre   vymedzenie   hraníc,   v   ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať   ústavný prieskum   dodržiavania   základných   práv   a   slobôd   v   konaniach   realizovaných   súdmi (obdobne III. ÚS 74/2013).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľova   sťažnosť   neobsahuje   jasný   návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde),   vymedzený   presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Odôvodnenie   sťažnosti   nie   je   zosúladené   s petitom   a   formulácia   návrhu na rozhodnutie   vo   veci   samej   je   neúplná   a neobsahuje   vymedzenie   základných   práv a slobôd   podľa   ústavy   a dohovoru,   ktoré   mali   byť   porušené,   a   ani označenie   konania okresného súdu, ktorého postupom malo dôjsť k porušeniu týchto práv.

Sťažovateľ tiež v odôvodnení namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, čo však v sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnil, iba ich odcitoval na s. 6 a s. 7.

Sťažnosť   je   teda   chaotická   a   vyznačuje   sa   zmätočnosťou   svojho   obsahu,   ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické,   kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu. Odôvodnenie tejto sťažnosti v žiadnom prípade nekorešponduje s petitom sťažnosti sťažovateľa, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nie   je   povinný   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aké vyplývajú z podania sťažovateľa, odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom a publikovaná   judikatúra,   z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06).   Podľa   § 18   ods. 2   zákona   č. 586/2003   Z. z.   o advokácii   a   o   zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí (m. m. III. ÚS 17/2013 a III. ÚS 154/2014) bez toho, aby sa zaoberal jeho námietkami.

Toto rozhodnutie   ústavného   súdu   však   nie   je   prekážkou   konania   o   namietanom porušení základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   sťažnosť   bude   obsahovať   všetky   náležitosti   ustanovené   §   20   a   §   50 zákonom o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014