znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/2011-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E. a. s., B., zastúpenej spoločnosťou R. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu duševného vlastníctva   podľa   čl.   17   ods.   2   Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 51/2010-447 z 27. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E. a. s.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej spoločnosťou R. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   pokojne   užívať   svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   práva   na   ochranu   duševného vlastníctva podľa čl. 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta základných práv“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 51/2010-447 z 27. septembra 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... 11. Dňa 8. 11. 2011 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Co 51/2010 zo dňa 27. 9. 2011, v právnej veci navrhovateľa E. a. s., B. proti odporcovi S., spol. s r. o., B., o zákaze neoprávneného zásahu do   autorského   práva   a   iné,   ktorý   vo   veci   rozhodoval   ako   súd   odvolací.   Uvedeným rozsudkom   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zo dňa 15. 4. 2010, sp. zn. 28 C/103/2008-405 vo veci samej, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa.

12. Sťažovateľ sa návrhom domáhal, aby bola odporcovi uložená povinnosť zdržať sa   vyhotovovania   rozmnoženín   textov,   ktoré   sú   chránené   autorským   zákonom,   ktoré sťažovateľ   zverejnil   alebo   zverejní   v   denníku   H.   alebo   v   internetovom   denníku zverejňovanom   na stránkach...,   povinnosť   zničiť   všetky   neoprávnene   vyhotovené rozmnoženiny textov, vrátane rozmnoženín poskytnutých odporcom tretím osobám, ktoré sú chránené   autorským   zákonom   a   ktoré   sťažovateľ   zverejnil   v   denníku   H.   alebo   v internetovom   denníku   zverejňovanom   na   stránkach...   a   zaplatiť   sťažovateľovi   z   titulu náhrady škody čiastku 15.933,08 EUR.

13. Základ sporu a priebeh súdneho konania bol nasledovný: I.   sťažovateľ   je   vydavateľom   denníka   H.   a   prevádzkovateľom   internetového denníka...;

II. obsahom uvedených periodík sú okrem iného články vytvárané zamestnancami sťažovateľa a osobami spolupracujúcimi so sťažovateľom na zmluvnom základe, pričom väčšina článkov zverejňovaných v predmetných periodikách napĺňa znaky autorského diela v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „autorský zákon“);

III. odporca v rámci svojho podnikania doslovne prepisuje (rozmnožuje) celý obsah vyššie špecifikovaných periodík sťažovateľa, teda i články, ktoré sú autorskými dielami, a tieto prepisy (rozmnoženiny) rozširuje tretím osobám za úplatu bez súhlasu sťažovateľa; takéto konanie je v rozpore s ustanoveniami autorského zákona a odporca tak nezákonne zasahuje do práv sťažovateľa. Odporca v priebehu konania nikdy nenamietal, že by činnosť spočívajúcu v doslovnom kopírovaní článkov vykonával, naopak túto skutočnosť viackrát priznal;

IV.   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   podal   sťažovateľ   dňa   29.   7.   2008   návrh na začatie   konania   na   okresný   súd.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa 15. 4. 2010, sp. zn. 28 C 103/2008, ktorým žalobu zamietol

V. voči uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie na odvolací súd. Tento bez nariadenia pojednávania potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom zo dňa 27. 9. 2011, sp. zn. 11 Co 51/201, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 8. 11. 2011. V zmysle ustanovenia § 159 OSP nadobudol rozsudok odvolacieho súdu právoplatnosť dňa 8. 11. 2011...»

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   krajský   súd   postupom   a   rozsudkom   č.   k. 11 Co 51/2010-447 z 27. septembra 2011 porušil jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43 ods. 1   ústavy,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   právo   pokojne   užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a právo na ochranu duševného vlastníctva podľa čl. 17 ods. 2 charty základných práv z dôvodu, že

„a.   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   je   nedostatočné a nepresvedčivé, nakoľko neodôvodňuje presvedčivým spôsobom nevykonanie navrhnutých dôkazov, t. j. výpisu článkov a znaleckého posudku...,

b.   odôvodnenie   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   sa nedostatočným   a   nepresvedčivým   spôsobom   vysporiadava   so   závermi   odborného stanoviska...,

c. nevykonaním jedného z navrhnutých dôkazov súd porušil ústavný princíp rovnosti zbraní...,

d.   súd   sa   dopustil   závažného   procesného   pochybenia,   keď   svoj   záver o autorskoprávnej povahe jedného z článkov založil výlučne na rozhodnutí súdu v konaní o nariadení predbežného...,

e. odvolací súd vo svojom rozhodnutí porušil ústavný princíp právnej istoty, keď sa bez zdôvodnenia odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v obdobnej veci, na ktorú sťažovateľ poukazoval...,

f. odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov sú nedostatočné a nepresvedčivé – z ústavného   hľadiska   arbitrárne   a   zjavne   neopodstatnené,   pretože   sa   riadne nevysporiadavajú so všetkým relevantnými a pre rozhodnutie vo veci podstatnými dôkazmi, skutočnosťami a tvrdeniami sťažovateľa, najmä však s právnymi argumentmi sťažovateľa so zásadným významom pre posúdenie veci...,

g. interpretácia právnych noriem, ktoré všeobecné súdy v súdnom konaní aplikovali, nie je v súlade s Ústavou...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa spoločnosti E. a. s., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy,   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   právo   na   výsledky   tvorivej   duševnej činnosti podľa čl. 43 Ústavy a čl. 17 Charty základných práv Európskej únie právoplatným rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   11Co   51/2010   zo   dňa   27.   9.   2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 51/2010 bolo porušené.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Co 51/2010 zo dňa 27.9.2011 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Ústavný súd priznáva spoločnosti E. a. s., B., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR, slovom desaťtisíc EUR, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 787,12 EUR na účet právneho zástupcu, advokátskej kancelárie R. s. r. o., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstata   námietok   sťažovateľky   vychádza   z   jej   tvrdení   o   tom,   že   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   je   nedostatočne   a   nepresvedčivo   odôvodnené,   neobsahuje odôvodnenie   nevykonania   navrhnutých   dôkazov,   odvolací   súd   sa   odchýlil   od   právneho názoru vysloveného v obdobnej veci, rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a zjavne neopodstatnené a interpretácia noriem, ktoré krajský súd aplikoval, je v rozpore s ústavou. Sťažovateľka sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľka ochranu svojich práv uplatnila aj prostredníctvom podaného dovolania z 8. decembra 2011 adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musela   byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde, je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii   už iba možnosť podať sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012