znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/2011-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby B., V. H., P., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby B., a T. Ď., P., toho   času   vo   výkone   väzby   v   Ústave   na   výkon   väzby   B.,   zastúpených   advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp   16/2010   a   jeho   uznesením   z   3.   apríla   2010,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 15. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), V. H. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) a T. Ď. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 16/2010 a jeho uznesením z 3. apríla 2010,   ako aj postupom   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 15. apríla 2010.

Sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním z 5. januára 2011 doručeným ústavnému súdu 11. januára 2011.

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite Odbor Západ v Trnave (ďalej len „ÚBOK“) sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25.   septembra   2007   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a   vznesené   obvinenie   sťažovateľom v 2. a 3. rade pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa   § 346 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona a prečin nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom.

Sťažovateľovi v 1. rade bolo uznesením ÚBOK sp. zn. ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva.

Sťažovatelia boli 1. apríla 2010 na základe „písomného príkazu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. 04. 2010 sp. zn. 2 Tost 10/2010“ prepustení z väzby v trestnej veci   vedenej   na   Krajskom   riaditeľstve   Policajného   zboru   Úrade   justičnej   a   kriminálnej polície v Trenčíne pod sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008. Vo väzbe boli sťažovatelia od 27. septembra 2009.

„Bezprostredne   po   ich   prepustení   z   väzby“ boli   sťažovatelia „predvedení   pred vyšetrovateľa“ ÚBOK   a   následne   boli „zadržaní   vyšetrovateľom   podľa   §   86   ods.   1 Trestného poriadku. Sťažovateľ v 1. rade bol fakticky zadržaný dňa 01.04.2010 o 19.10 hod.,   sťažovateľ   v   2.   rade   dňa   01.04.2010   o   18.40   hod.   a   sťažovateľ   v   3.   rade   dňa 01.04.2010 o 18.52 hod“.

Sťažovatelia boli následne „ako obvinení vyšetrovateľom za prítomnosti zvolených obhajcov vyslúchnutí, pričom tieto procesné úkony boli skončené dňa 02.04.2010 o 04.10. hod“. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 boli sťažovatelia na základe návrhu prokurátorky Okresnej prokuratúry Považská Bystrica č. k. Pv 1174/07-07-67 z 2. apríla 2010 vzatí do väzby.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu „podali   sťažovatelia   jednak   osobne   jednak prostredníctvom obhajcov ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú prostredníctvom obhajcu odôvodnili aj podaním z 08.04.2010“.

O sťažnosti sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010 tak, že ich sťažnosti zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov postupom konajúcich všeobecných súdov:„1) bolo   porušené   právo   sťažovateľov   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

2) bolo porušené právo sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody

3)   bolo   porušené   právo   sťažovateľov   byť   súdený   v   primeranej   lehote   alebo prepustený počas konania a práva na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie

4) bolo porušené právo sťažovateľov na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.“

1.   Sťažovatelia   k   námietke   porušenia   práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   odvolávajúc   sa   na   relevantné ustanovenia právnych predpisov a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, vo svojej sťažnosti uviedli:

«Podľa   rozvrhu   práce   rozvrh   pohotovostí   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici, určuje rozpis predsedníčky súdu t. j. plán dosažiteľnosti sudcov a asistentiek v pracovnej dobe a v dobe mimopracovnej, ktorý je prílohou rozvrhu práce a štvrťročne sa aktualizuje. Z   prílohy   č.   3   zoznam   sudcov   s   nariadenou   pohotovosťou   /plán   dosažiteľnosti/ rozvrhu   práce   a   zo   samotného   rozvrhu   práce   vyplýva,   že   v   období   od   7.30   hod.   dňa 29.03.2010   do   7.30   hod.   dňa   05.04.2010   mala   pohotovosť   sudkyňa   Mgr.   J.   P.   a jej zástupcom bol JUDr. R. J.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce JUDr. M. Č. nebol zákonným   sudcom   na   rozhodovanie   o   návrhu   okresnej   prokurátorky   z   02.04.2010,   keď v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z. z., bola zákonným sudcom sudkyňa Mgr. J. P., resp. pri splnení podmienok stanovených v rozvrhu práce jej zástupca JUDr. R. J....

I   keď   rozvrh   práce   pripúšťa   štvrťročnú   aktualizáciu   rozvrhu   pohotovostí   (plánu dosažiteľnosti), takáto aktualizácia musí byť vykonaná vo forme dodatku (doplnenie alebo zmena) k rozvrhu práce, nakoľko tento v pôvodnej podobe obsahuje rozvrh pohotovostí pre celý rok 2010 a aktualizáciou dochádza k jeho zmene. Ako vyplýva zo spisu 0 Tp 16/2010, z plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29.03. do 28.06.2010 zo   dňa   01.03.2010   nevyplýva,   že   ide   o   zmenu   rozvrhu   práce.   Okrem   toho   táto   zmena rozvrhu   práce   nie   je   ani   sprístupnená   na   www.iustice.gov.sk.   Pre   úplnosť   je   potrebné dodať, že v súvislosti so zmenou a doplnením zoznamu prísediacich (príloha č. 1 rozvrhu práce) bol prijatý dodatok č. 2 k rozvrhu práce zo 07.04.2010. Inými slovami v jednom prípade   sa   zmena   rozvrhu   práce   vykonáva   menej   formálne   (bez   dodatku)   a   bez   jej zverejnenia   na   web-stránke,   v   druhom   prípade   v   štandardnej   formalizovanej   podobe (riadnym dodatkom) a s jej zverejnením na web-stránke, hoci vo svojej podstate ide o obdobné   situácie.   Podľa   sťažovateľov   neformálna   zmena   v   osobe   zákonného   sudcu   je neprípustná. Tento záver vyplýva aj z ustanovenia § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého rozvrh práce obsahuje aj rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo senáty a spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o rozhodovanie o väzbe. Akýkoľvek zásah do už vydaného rozvrhu môže byť vykonaný iba formou dodatku, z ktorého je zrejmé, ktorá časť vydaného rozvrhu práce sa mení.

Taktiež je potrebné uviesť, že v rozpore s § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z.z. nebola zmena   plánu   dosažiteľnosti   sudcov   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   od   29.03. do 28.06.2010 zo dňa 01.03.2010 prerokovaná v sudcovskej rade okresného súdu, čo vyšlo najavo v následných konaniach o preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľov.

Princíp, že pravidlá trestného konania musia byť ustanovené zákonom je všeobecným princípom práva. Primárnym účelom procesných pravidiel je ochrana obvineného pred akýmkoľvek zneužívaním zo strany štátnych orgánov, nakoľko je to práve obvinený, ktorý je najčastejšie   postihnutý   neexistenciou   alebo   nejasnosťou   takých   procesných   pravidiel (rozsudok ESĽP vo veci Coeme a ďalší proti Belgicku z 22.6.2000, § 102).

Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že návrh okresnej prokurátorky z 02.04.2010 mal byť v súlade so zákonom a rozvrhom práce pridelený zákonnému sudcovi, čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného postupu boli sťažovatelia v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi a o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol „súd zriadený zákonom“ (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Posokhov proti Rusku z 13.2.2003, §§ 38-41). Rovnako o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 rozhodol (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veciach Cubber proti Belgicku z 26.10.1984, Hauschildt proti Dánsku z 24.05.1989 a Piersack proti Belgicku z 1.10.1982).»

2. K námietke porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody sťažovatelia uviedli, že v ich prípade došlo k prekročeniu lehoty zadržania, ako to vyplýva z čl. 8 ods. 3 listiny. Uvedené ustanovenie limituje zadržanie na 24 hodín na rozdiel od čl. 17 ods. 3 druhej vety ústavy, podľa ktorého je táto lehota 48 hodín. I keď s účinnosťou od 1. júla 2001 bola lehota zadržania podľa ústavy predĺžená na 48 hodín, k novelizácii čl. 8 ods. 3 listiny nedošlo. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že ústava a listina, ktorá je ústavným zákonom, majú rovnakú právnu silu, a z toho vyvodzujú záver, že v danom prípade bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s ich zadržaním postupovať podľa   čl.   8   ods.   3   listiny,   keďže   táto   ustanovuje   prísnejšie   podmienky   na   zásah do základného práva na osobnú slobodu a zabezpečuje väčší rozsah tohto práva ako čl. 17 ods.   3   ústavy.   Keďže   rozsah   práva   na   osobnú   slobodu,   ako   je   vymedzený   listinou, neodporuje ústave, je vzhľadom na čl. 152 ods. 1 ústavy potrebné aplikovať čl. 8 ods. 3 listiny.   Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   poukázali   aj   na   legislatívne   pravidlá,   ako   aj na ustanovenie čl. 3 ods. 1 listiny, podľa ktorého v ústave možno základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú listinou, nie však zúžiť, ako to bolo v tomto prípade.

3. K porušeniu práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania sťažovatelia tvrdia, že ku dňu rozhodovania okresného súdu o ich vzatí do väzby 3. apríla 2010 boli vo väzbe v inej trestnej veci už 24 mesiacov. Táto doba mala byť s ohľadom na začatie trestného stíhania v trestnej veci krivej výpovede a krivej prísahy už uznesením ÚBOK sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25. septembra 2007 zohľadnená, keďže „ak sa vykonáva trestné stíhanie obvineného súčasne v dvoch samostatných konaniach a v jednom z nich   je   obvinený vo   väzbe,   je   jeho osobná sloboda vo svojej   podstate   obmedzená aj v druhom   z   nich...“.   Sťažovatelia   tiež   v   doplnení   svojej   sťažnosti   z   5.   januára   2011 poukázali na skutočnosť, že okresný súd ani krajský súd pri rozhodovaní o väzbe v trestnej veci krivej výpovede a krivej prísahy nebrali do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia, hoci sa po   vznesení   obvinenia   uznesením   ÚBOK   sp.   zn.   ČVS   PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25. septembra 2007, resp. u sťažovateľa v 1. rade sp. zn. ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008 z 13.   júla   2009   nachádzali   vo   väzbe v   inej   veci,   boli   v   období „od   29.04.2008,   resp. 30.4.2005 do 27.9.2008, teda 5 mesiacov a aj od 25.09.2007 do 30.10.2007, teda cca 1 mesiac“, na slobode a „počas tejto doby sa nedopustili ani žiadneho priestupku a k ničomu neboli vypočúvaní ani ako podozriví“. Uvedené skutočnosti vylučujú „kolúzne zámery“ sťažovateľov, ako aj dôvodnosť preventívnej väzby.

Tieto námietky sťažovatelia uplatnili aj vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby z 3. apríla 2010, avšak „krajský súd tieto do úvahy nebral, v rámci   svojho   rozhodnutia   sa   s   nimi   vôbec   nevysporiadal,   v   dôsledku   čoho   zlyhal i v poskytnutí   súdneho   prieskumu   zákonnosti   pozbavenia   slobody“.   V   tejto   súvislosti sťažovatelia namietajú „arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu“. Túto vidia sťažovatelia aj v skutočnosti, že krajský súd sa vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade nevyrovnal so skutočnosťou, že jeho staršie odsúdenia, na ktoré krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje, boli zahladené, a teda že „sťažovateľ v 1. rade musel viesť riadny život na ich zahladenie... Krajský súd neuvádza, na základe akých úvah ignoroval skutočnosť o zahladení odsúdení a tomuto zahladeniu predchádzajúcu podmienku vedenia riadneho života najmenej päť rokov, pričom toto opomínať nemožno. Ak za takéhoto stavu, kedy sa na sťažovateľa v 1. rade hľadí akoby nikdy nebol trestaný a sťažovatelia v 2. rade a v 3. rade trestaní nikdy neboli, krajský súd odôvodňuje väzbu označovaním sťažovateľov za osoby so sklonmi k páchaniu trestných činov a poukazuje na ich spôsob života od roku 2007, vôbec nie je jasné na základe akých úvah krajský súd k takýmto záverom dospel.“.

4.   K   námietke   porušenia   práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby sťažovatelia uviedli: „nakoľko konanie o sťažnosti z 03.04.2010,   teda v rámci   jedného stupňa súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, trvalo od 03.04.2010 do 06.05.2010,   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   bolo   porušené   právo sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby...“

5.   Sťažovatelia   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   11.   januára   2011   doplnili dôvody   sťažnosti   o   námietku   porušenia   práva   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody nezákonným   začatím   trestného   stíhania „nepríslušným   policajtom“.   K   tejto   skutočnosti sťažovatelia uviedli:

«Voči sťažovateľom v 2. a v 3. rade bolo vznesené obvinenie uznesením súčasne aj so začatím trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku dňa 25.09.2007 pod ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2007   (bod   1.1   ústavnej   sťažnosti;   ďalej   aj   ako   „stíhanie z 25.09.2007“).

Sťažovateľovi v 3. rade bolo uznesením zo dňa 13.07.2009 ČVS: PPZ-112/BOK-Z- 2008 vznesené obvinenie na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení (bod 1.1 ústavnej sťažnosti; ďalej aj ako „stíhanie z 13.07.2009“).

Stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté nepríslušným vyšetrovateľom Prezídia PZ, Úradu boja   proti   organizovanej   kriminalite   odbor   Západ,   pričom   miestne   príslušným   bol vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Považskej Bystrici.

Až následne k už prebiehajúcemu stíhaniu z 25.09.2007 bolo toho istého dňa vydané Opatrenie   prezidenta   PZ   o   určení   výberovej   príslušnosti,   v   ktorom   je   uvedené,   že skutočnosti   na   základe   ktorých   sa   toto   Opatrenie   prezidenta   PZ   vydáva,   vyplývajú zo spisového materiálu ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2008, čo je stíhanie z 25.09.2007.

Z   uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   trestné   stíhanie   z   25.09.2007   bolo   začaté nepríslušným   policajtom   a   v   rozpore   so   zákonom,   pretože   nebolo   začaté   zaisťovacím úkonom, neodkladným úkonom alebo neopakovateľným úkonom, čo je však obligatórnou podmienkou podľa § 199 ods. 4 Trestného poriadku na to, aby takého uznesenie mohlo byť považované   za   zákonné.   Rovnako   nebola   dodržaná   ani   druhá   podmienka   uvedená v ustanovení § 199 ods. 4 Trestného poriadku, pretože stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté v Považskej Bystrici a teda nič nebránilo tomu, aby tento úkon vykonal v súlade so zákonom príslušný policajt.».

Podľa názoru sťažovateľov „nezákonne začaté trestné stíhania voči nim za nijakých okolností nemôžu spĺňať materiálnu podmienku pre ich vzatie do väzby a to aj pre už spomínanú zásadu, že neprávom nemožno dosahovať právo. Pokiaľ je uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia vydané v rozpore so zákonom a teda nulitné, nemôže   z materiálneho hľadiska   odôvodňovať vzatie   sťažovateľov do väzby.   Za   takejto procesnej situácie nemožno takého obvinenia považovať za zákonné a dôvodné, v dôsledku čoho je aj ich vzatie do väzby nezákonné.

Sťažovatelia sú toho názoru, že tak okresný súd ako aj krajský súd pochybili, keď sa materiálnou   podmienkou   väzby   a   zákonnosťou   a   dôvodnosťou   vzneseného   obvinenia zaoberali   vyložene   povrchne   bez   skúmania   toho,   či   takéto   obvinenie   možno   považovať za zákonné pre uvalenie väzby, nakoľko nezákonné obvinenie nemožno nikdy považovať za dôvodné.“

6. Sťažovatelia napokon namietajú aj porušenie svojho práva na prezumpciu neviny, pričom argumentujú skutočnosťou, že krajský súd „odôvodňuje ich väzbu poukazom na iné trestné stíhania vedené proti nim“, z čoho logicky vyplýva, že ich «krajský súd považuje za vinných   zo   stíhaných   trestných   činov,   na   ktoré   poukazuje.   Ako   mimoriadne   závažný zásah do práva sťažovateľa v 3. rade na prezumpciu neviny možno vnímať nasledovný záver krajského súdu: „S prihliadnutím na spôsob života obvineného Ď. od roku 2007, odkedy páchal závažnú trestnú činnosť...“. Krajský súd taktiež v rozpore s prezumpciou neviny zasiahol   aj   do   práva   sťažovateľa   v   2.   rade,   keď   v   uznesení   z   15.04.2010   uviedol: „S prihliadnutím na spôsob života obvineného H. od roku 2007 a jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti...“ a do práva sťažovateľa v 1. rade, keď uviedol: „obvinený M. je osobou so sklonom k páchaniu trestných činov...“. Prezumpciu neviny porušil aj okresný súd, keď v uznesení z 03.04.2010 uviedol vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade „... obvinený M. má sklon k páchaniu najmä násilnej trestnej činnosti.... a tiež jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti...“,   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   v   2.   rade   „...   jeho   postoj   k spáchanej   trestnej činnosti...“   a   vo   vzťahu   k sťažovateľovi v 3.   rade „...   od kedy   páchal   závažnú trestnú činnosť... postoj obvineného Ď. k spáchanej trestnej činnosti...“.».

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol   nálezom, ktorým vysloví porušenie čl. 17 ods.   1, ods. 2 a ods. 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ako aj §   8   ods.   1,   2,   3   a   5   listiny   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 16/2010 a jeho uznesením z 3. apríla 2010, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 15. apríla 2010, a to v súvislosti s porušením ich základného práva na osobnú slobodu, práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody, práva byť súdený v primeranej lehote alebo byť prepustený počas konania, práva   na   zákonné   a   preskúmateľné   väzobné   rozhodnutie,   práva   na   prezumpciu   neviny a práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

Sťažovatelia   tiež   navrhli,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenia   okresného a krajského súdu a prikázal krajskému súdu neodkladne ich prepustiť z väzby na slobodu.

Napokon   sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a   to vo výške 5 000 € každému sťažovateľovi zo strany okresného súdu a 10 000 € každému sťažovateľovi zo strany krajského súdu. Sťažovatelia tiež požadovali priznať náhradu trov konania ich právnemu zástupcovi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a   práv   uvedených v záhlaví   tohto   uznesenia   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 16/2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   tohto   súdu, pretože na základe podanej sťažnosti   jeho preskúmanie patrilo do   právomoci   krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia proti uzneseniu prvostupňového súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 podali riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010.

Keďže ústavný súd nemá právomoc na konanie o tejto časti sťažnosti, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   sa   s   ohľadom   na   potrebu   posúdenia   vecnej   stránky   námietok sťažovateľov   zaoberal   aj   obsahom   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   16/2010 z 3. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom, avšak iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd, pretože v tomto ohľade predstavujú procesný postup okresného súdu a jeho   rozhodnutie   o   vzatí   sťažovateľov   do   väzby spolu   s   rozhodnutím   krajského   súdu o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   jeden   celok   (m.   m.   II.   ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, I. ÚS 124/08).

2.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody   za   účelom   predvedenia   pred   príslušný   súdny   orgán   pre   dôvodné   podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

K   námietke   porušenia   práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

Sťažovatelia namietali v prvom rade skutočnosť, že v ich veci o väzbe nerozhodoval súd zriadený zákonom, resp. zákonný sudca.

Ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa zákonom   ustanovené   podmienky   na   funkciu   sudcu.   Okrem   toho   z   nej   vyplýva,   že za zákonného   sudcu   treba   pokladať   sudcu   určeného   v   súlade   s   rozvrhom   práce (II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02). Účel základného práva na zákonného sudcu sa teda splní, ak o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02).

V   danom   prípade   sudca,   ktorý   rozhodoval   o   väzbe   sťažovateľov,   bol   riadnym sudcom   okresného   súdu,   pričom   podľa   rozvrhu   práce   na   rok   2010   bol   sudcom,   ktorý rozhodoval v trestných veciach.

O väzbe sťažovateľov rozhodoval sudca určený plánom dosažiteľnosti sudcov, ktorý tvorí prílohu č. 3 rozvrhu práce okresného súdu. Tento bol v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu práce   (ďalej   len   „vyhláška   o   náležitostiach   rozvrhu   práce“)   aktualizovaný   pre   obdobie nadchádzajúceho   štvrťroka,   a   to   opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn. Spr 203/2010 z 1. marca 2010.

Z   obsahu   predloženého   opatrenia   vyplýva,   že   sudca   rozhodujúci   o   väzbe sťažovateľov mal nariadenú pohotovosť v období od 29. marca 2010 do 5. apríla 2010, a teda v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľov bol sudcom určeným v súlade s rozvrhom práce.   Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú   skutočnosť,   že   k   aktualizácii   plánu   dosažiteľnosti nedošlo   formou   dodatku   k   rozvrhu   práce,   ktorý   by   mal   byť   vopred   prerokovaný v sudcovskej rade okresného súdu, ústavný súd uvádza, že rozvrh práce je svojou povahou interným aktom riadenia súdu, ktorého vydanie, ako aj zmeny sú vo výlučnej kompetencii predsedu súdu, a to v zmysle § 49 písm. c) a § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).   Sudcovská   rada   je   takto   v   zmysle   §   45   ods.   7   písm.   c)   zákona   o   súdoch vo vzťahu   k   aktom   riadenia   súdov   vyhradeným   predsedovi   súdu,   teda   aj   vo   vzťahu k rozvrhu   práce,   v   pozícii   poradného   orgánu,   a   teda   vydanie   rozvrhu   práce   či uskutočňovanie jeho zmien nepodlieha schvaľovaciemu procesu. Úlohou sudcovskej rady je najmä pôsobiť na vytváranie podmienok na riadny výkon súdnictva. S ohľadom na uvedené ani prípadné   nedodržanie   postupov   formálneho vyjadrenia   zmien   rozvrhu   práce   nemusí v každom prípade nutne znamenať, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, resp. ako na to poukazujú sťažovatelia „súd zriadený zákonom“.

Z   predloženej   spisovej   dokumentácie   je   zrejmé,   že   k   aktualizácii   nariadenej pohotovosti sudcov došlo už 1. marca 2010, teda v dostatočnom predstihu pred začatím štvrťroka, na ktorý sa má daný plán dosažiteľnosti sudcov vzťahovať, teda pred 29. marcom 2010. Predsedníčka   okresného súdu teda v súlade s vyhláškou o náležitostiach   rozvrhu práce a v súlade so samotným rozvrhom práce okresného súdu rozhodla o aktualizácii plánu dosažiteľnosti   ešte   v   čase,   keď   nebolo   možné   očakávať   budúce   rozhodovanie   o   väzbe sťažovateľov, okrem iného aj preto, že v tom čase boli sťažovatelia vo väzbe v inej trestnej veci na základe rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp 72/2008 z 1. októbra 2008. Tvrdenie sťažovateľov o tom, že zmena vykonaná v pláne dosažiteľnosti sudcov predsedníčkou okresného súdu „vyvoláva vážne pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý rozhodoval   o   väzbe   sťažovateľov“, nie   je   teda   v   danom   prípade   možné   považovať za relevantné. Pokiaľ sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdia, že zo strany okresného súdu došlo k „antidatovaniu“ aktualizácie plánu dosažiteľnosti sudcov, ústavnému súdu o tejto skutočnosti neboli predložené žiadne dôkazy. Ústavný súd navyše konštatuje, že takéto tvrdenia   na adresu   predsedníčky   okresného súdu   indikujúce   disciplinárne previnenie,   či dokonca   previnenie   v   trestnoprávnej   rovine,   nie   je   možné   v   sťažnosti   podanej prostredníctvom   kvalifikovaného   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov   bez   ďalšieho akceptovať ako argument nezákonného či neústavného postupu zo strany konajúceho súdu. Tvrdenie sťažovateľov o účelovosti zmeny zákonného sudcu v ich neprospech je navyše spochybnené aj skutočnosťou, že z predloženej aktualizácie plánu dosažiteľnosti sudcov z 1. marca   2010   vydanej   pod   sp.   zn.   Spr.   203/2010   vyplývajú   okrem   sťažovateľmi namietanej zmeny týkajúcej sa obdobia, v ktorom bolo rozhodované o ich vzatí do väzby, aj iné zmeny v nariadenej pohotovosti sudcov okresného súdu.

S námietkou nezákonného súdu sa vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj krajský súd, ktorý konštatoval:

„Obhajoba v prvom rade namietala, že v dôsledku vadného postupu boli obvinení v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu prokurátorky nerozhodoval súd zriadený zákonom. S týmto záverom obhajoby sa krajský súd nestotožnil. Vyžiadal   si   rozvrh   práce   -   plán   dosažiteľnosti   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici, z ktorého   jednoznačne   vyplýva,   že   sudcom,   ktorý   mal   v   dňoch   29.3.2010   až   5.4.2010 dosažiteľnosť bol JUDr. M. Č. a ako zastupujúci je uvedený sudca JUDr. J. Teda je možné uzavrieť, že o návrhu prokurátorky na vzatie obvinených M., Ď. a H. do väzby z 2.4.2010 rozhodol zákonný sudca v súlade so zákonom a rozvrhom práce.“

So závermi krajského súdu sa ústavný súd stotožnil, preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú tiež skutočnosť, že v konaní o ich vzatí do väzby   mal   byť   aplikovaný   pre   nich   priaznivejší   čl.   8   ods.   3   listiny,   podľa   ktorého zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia, vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej z hľadiska hmotnoprávneho podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť nielen pred zákonmi a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými zákonmi, ktoré nadobudli účinnosť predo dňom účinnosti ústavy. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústava má prednosť i pred listinou. Preto ak čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje maximálnu lehotu zadržania na 48 hodín a § 8 ods. 3 listiny na 24 hodín, potom platí ustanovenie čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín (napr. I. ÚS 141/04, I. ÚS 2/05, II. ÚS 38/05, IV. ÚS 64/05). Uvedený výklad ústavného súdu napokon potvrdil aj Európsky súd   pre   ľudské   práva   svojimi   rozhodnutiami   vo   veci   Michalko   v.   Slovenská   republika (rozsudok   z   21.   decembra   2010)   a   Štetiar   a   Šutek   v.   Slovenská   republika   (rozsudok z 23. februára 2011).

Aj   k   tejto námietke sťažovateľov   zaujal ústavne súladné stanovisko   krajský   súd, ktorý uviedol:

„Ďalej   z   pohľadu   námietok   obhajoby   sa   krajský   súd   zaoberal   procesnými podmienkami vzatia obvinených do väzby. Z čl. 17 ods. 3 Ústavy SR v znení Ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. a nadväzujúceho ustanovenia § 77 ods. 1, 2 Tr. por. je zrejmé, že zadržaná osoba musí byť do 48 hodín prepustená, alebo odovzdaná súdu a sudca musí zadržanú   osobu   do   48   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe,   alebo   o   jej prepustení   na   slobodu.   V   danom   prípade   tieto   procesné   podmienky   vzatia   obvinených do väzby   boli   dodržané.   Je   potrebné   podotknúť,   že   pri   prijímaní   Ústavného   zákona č. 90/2001   Z.z.   sa   vychádzalo   v   súvislosti   s   čl.   17   ods.   3   aj   z   medzinárodných   zmlúv a dohovorov upravujúcich základné ľudské práva. Pritom tieto zmluvy odkazujú na postup upravený právom každého štátu, čo v tomto prípade predstavuje zákon - Trestný poriadok.“Aj v tejto časti je preto sťažnosť potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Súčasťou sťažnostných námietok sťažovateľov bolo v tejto súvislosti tiež tvrdenie porušenia ich práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody tým, že konajúce všeobecné súdy   sa   pri   rozhodovaní   o   väzbe   sťažovateľov   nedostatočne   zaoberali   podmienkami zákonnosti začatia a priebehu trestného stíhania. Podľa názoru sťažovateľov trestné stíhanie vedené proti nim ÚBOK pod sp. zn. ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2007 začaté vo veci uznesením o začatí trestného stíhania podľa   § 199   Trestného poriadku   z 25.   septembra   2007 bolo začaté nepríslušným policajtom, a teda je od začiatku vedené nezákonným spôsobom.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 je zrejmé, že sťažovatelia v konaní pred všeobecnými súdmi túto námietku vôbec neuplatnili, hoci práve tieto sú primárne orgánmi ochrany zákonnosti, ako aj ochrany základných práv a slobôd v trestnom konaní. Všeobecný súd má podľa Trestného poriadku   aplikovateľného   na   tento   prípad   celý   rad   účinných   procesných   nástrojov   ako zabezpečiť nápravu prípadného porušenia základných práv a slobôd v prípravnom konaní, ak dospeje k záveru, že boli porušené. Po podaní obžaloby sa súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľov, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania stávajú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania. Na základe uvedeného možno sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov možné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

K námietke   porušenia   práva   byť   súdený v primeranej   lehote   alebo prepustený počas konania, k námietke arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti uznesenia krajského súdu a k námietke porušenia práva na prezumpciu neviny

Sťažovatelia namietali skutočnosť, že okresný súd, resp. krajský súd pri rozhodovaní o väzbe nevzali do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia boli v čase ich trestného stíhania pre krivú   výpoveď   a   krivú   prísahu   vo   väzbe   v   inej   trestnej   veci,   a   to   spolu „už 24 mesiacov“,   ako   aj   ďalšie   skutočnosti   spočívajúce   v   doterajšom   riadnom   živote sťažovateľov.   Z   toho   dôvodu   sťažovatelia   považujú   rozhodnutie   krajského   súdu za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom   je   preskúmanie   zákonnosti   väzby,   spĺňať   niektoré   princípy   spravodlivého konania, medzi ktoré patrí aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

O   väzbe   sťažovateľov   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   0   Tp16/2010 z 3. apríla   2010.   Proti   tomuto   uzneseniu   podali   sťažovatelia   okamžite   sťažnosť   ústne do zápisnice,   ktorú   následne   podaním   doručeným   krajskému   súdu   9.   apríla   2010 prostredníctvom   ich   právneho   zástupcu   odôvodnili.   Dôvody   sťažnosti   doplnil   tiež sťažovateľ v 1. rade vlastným písomným podaním doručeným krajskému súdu 8. apríla 2010 a sťažovateľ v 2. rade podaním doručeným 9. apríla 2010 okresnému súdu.

Na   základe   sťažnosti   preskúmal   dôvody   väzby   sťažovateľov   krajský   súd.   Tento v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 23 Tpo 12/2010-92 z 15. apríla 2010, ktorým sťažnosť sťažovateľov zamietol, k dôvodom väzby, ako aj k argumentácii sťažovateľov uviedol:„Sudca   okresného   súdu   dôsledne   zisťoval,   či   sú   splnené   formálne   a   materiálne podmienky pre vzatie obvinených do väzby, teda, či proti nim bolo vznesené obvinenie, či boli   dodržané zákonom   stanovené lehoty,   v ktorých   je potrebné   podať návrh na   vzatie zadržanej osoby do väzby a či sú tu konkrétne skutočnosti z hľadiska existencie dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 Tr. por. Jeho zistenia a z nich vyvodené závery, podľa ktorých u obvinených M., Ď. a H. sú dané dôvody kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., sú vecne správne a založené na dôslednom zhodnotení vo veci doteraz vykonaných dôkazov, v ktorom už v tomto štádiu trestného konania, predovšetkým z výpovedí svedkov D. V., M. T. a P. G. je obvinený M. priamo usvedčovaný zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a iné a výpovede svedka J. S. a obvineného D. V. v rovine závažného podozrenia svedčia nielen pre záver o dôvodnosti podozrenia, že obvinení skutok, pre ktorý im bolo vznesené obvinenie spáchali, a že tento vykazuje znaky stíhaného zločinu a prečinu.

Obvinený   M.   M.   bol   už   6-krát   súdne   trestaný,   najmä   za   trestné   činy   ublíženia na zdraví a výtržníctva, z toho 4-krát na nepodmienečné tresty odňatia slobody. V iných trestných veciach pod č. KRP-63/OVK-TN-2008 od 27.9.2008 je vedené trestné stíhanie proti   obvinenému   M.   M.,   obvinenému   V.   H.,   obvinenému   T.   Ď.   a   obvinenému   D.   V. za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Tr. zák., za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania   podľa   §   189   ods. 1,   ods.   4   písm.   c)   Tr.   zák.,   za   pokračovací   zločin   útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné. Voči M. M. je vedené trestné stíhanie aj za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. i prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktoré mal spáchať 12.8.2007 a iné. Tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú nielen záver, že obvinený M.   je osobou   so   sklonom   k páchaniu trestných   činov,   ale že jeho konanie   má   povahu pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ale dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného M. daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Už z povahy veci vyplýva, že obvinený M. má silný vplyv na spoluobvinených T. Ď. a V. H., ktorý je zrejmý najmä z výpovede obvineného D. V., a teda možno predpokladať prostredníctvom týchto osôb aj pôsobenie obvineného M. na svedkov, ktorí v predmetnej veci vypovedali v neprospech obvineného M., najmä P. G., J. S. a D. V. a takto by obvinený M. konal v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného M. daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktorý dôvod vyplýva už aj z priameho pôsobenia na T. Ď., ktorý pôsobil na svedka J. S., pričom je možné predpokladať, že obvinený Ď. konal takto práve na príkaz obvineného M.... S prihliadnutím na spôsob života obvineného Ď. od roku 2007, odkedy páchal závažnú trestnú činnosť, pričom jeho konanie má povahu pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ako je vyššie uvedené a za ktorú je trestne stíhaný v iných trestných konaniach, tvoria aj podľa názoru krajského súdu konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený Ď. pri ponechaní na slobode   by   mohol   pokračovať   v páchaní   trestnej   činnosti,   preto   aj   podľa   názoru krajského súdu je u neho daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Ako vyplýva z výpovede svedka J. S,, ktorý bol priamo ovplyvňovaný obvineným Ď., k uvedeniu   nepravdivých   skutočností   k   skutku   z   12.8.2007,   z   čoho   možno   dôvodne predpokladať aj ďalšie pôsobenie obvineného Ď. na svedka S. Tu je potrebné poukázať silný vplyv   obvineného   M.   na   obvineného   Ď.,   ktorý   v snahe   zbaviť   obvineného   M.   trestnej zodpovednosti za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., sa sám doznal k spáchaniu tohto zločinu. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného Ď. daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Ako ďalej vyplýva z trestného spisu, obvinený V. H. je toho času trestne stíhaný za závažnú   trestnú   činnosť   páchanú   od   roku   2007,   tak   ako   bolo   vyššie   uvedené. S prihliadnutím na spôsob života obvineného H. od roku 2007, že jeho konanie má povahu pokračovania   v   páchaní   trestnej   činnosti,   preto   aj   podľa   názoru   krajského   súdu u obvineného   H.   sú   dané   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   pri   ponechaní na slobode by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, preto je u neho daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Vychádzajúc z výpovedí D. V. v inej trestnej veci, z ktorej je zrejmý silný vplyv obvineného   M.   na   obvineného   H.,   je možné   dôvodne   predpokladať,   že obvinený H.   by v prípade ponechania na slobode mohol pôsobiť na svedkov, ktorí usvedčujú obvineného M. z trestnej činnosti. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného H. daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Pokiaľ obhajoba vytýkala súdu prvého stupňa,   že pri vzatí obvinených do väzby nepoužil aj procesné ustanovenie (§ 72 ods. 2 Tr. por.), ide len o formálne pochybenie a nie je   dôvod   na   zrušenie   rozhodnutia   samého,   ktoré   z   hľadiska   vecného   a   zákonného   je správne.“

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).  

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu za dostatočne vyargumentované. Ten sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti proti   uzneseniu   okresného   súdu,   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol dôvody, prečo bolo potrebné napadnuté rozhodnutie akceptovať v plnom rozsahu a prečo sú podľa názoru krajského súdu v prípade sťažovateľov dané dôvody väzby. Svoje rozhodnutie krajský   súd   zdôvodnil   tak   vo   vzťahu   k   existencii   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania trestného   činu   sťažovateľmi   (najmä   poukázaním   na   závery   dosiaľ   vykonaného dokazovania), ako aj vo vzťahu k existencii ďalších dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Jeho závery preto neboli neodôvodnené alebo zjavne arbitrárne.   Vzhľadom   na   uvedené   samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   nestotožňujú so závermi krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s námietkou sťažovateľov smerujúcou k tvrdeniu porušenia ich práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru. Krajský súd v tomto prípade skúmal opodstatnenosť väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal aj na prebiehajúce trestné stíhania sťažovateľov, v ktorých sú dôvodne podozrivými zo spáchania závažnej trestnej činnosti. Krajský súd však podľa názoru ústavného súdu ani vo výroku, ani v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil, že sťažovatelia sú vinní zo spáchania trestnej činnosti, ktorá im je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Ústavný súd teda nezistil, aby krajský súd v okolnostiach   daného   prípadu   prejudikoval   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   tak   prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľov, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie,   sa   považuje   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011, I. ÚS 410/08).

S   poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   aj   túto   námietku   sťažovateľov   považoval za zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Podľa tvrdenia sťažovateľov konanie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu trvalo „od 03.04.2010 do 06.05.2010“.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 0 T 16/2010 zistil nasledujúce skutočnosti:

Okresný súd uznesením č. k. 0 Tp 16/2010-52 z 3. apríla 2010 rozhodol o vzatí sťažovateľov do väzby.

Na základe sťažnosti zahlásenej sťažovateľmi a ich obhajcami ústne do zápisnice bol spisový materiál predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti, a to 8. apríla 2010. Podaním doručeným krajskému súdu 9. apríla 2010 doplnil dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu obhajca sťažovateľov.

Podaním doručeným 9. apríla 2010 okresnému súdu doplnil dôvody svojej sťažnosti sťažovateľ v 2. rade.

Na základe telefonickej žiadosti bol okresným súdom krajskému súdu 12. apríla 2010 predložený   plán   dosažiteľnosti   sudcov   okresného   súdu   na   obdobie   od   29.   marca   2010 do 28. júna 2010.

Podaním doručeným krajskému súdu 15. apríla 2010 doplnil dôvody svojej sťažnosti sťažovateľ v 1. rade.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2010. Týmto dňom sa tiež stalo rozhodnutie o väzbe sťažovateľov právoplatným.

Z   uvedených   zistení   je   zrejmé,   že   tvrdenia   sťažovateľov   o   trvaní   rozhodovania o väzbe   do   6.   mája   2010   sa   nezakladajú   na   pravde.   V   danom   prípade   bolo   o   väzbe sťažovateľov právoplatne rozhodnuté v lehote 15 dní od obmedzenia ich osobnej slobody (1.   apríla   2010),   pričom   uvedenú   dĺžku   rozhodovania   o   väzbe   považuje   ústavný   súd za akceptovateľnú   z   hľadiska   ochrany   ústavou   a   dohovorom   garantovaného   práva sťažovateľov na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

S   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   o   sťažnosti   sťažovateľov   potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011