znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 15/2009 z 26. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010 faxom doručená sťažnosť spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená 20. júla 2010 predložením originálu, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 Obdo 15/2009 z 26. apríla 2010.  

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «porušovateľ odmietol sťažovateľovi poskytnúť súdnu ochranu - odmietol opravný prostriedok sťažovateľa (dovolanie) v súdnom konaní, bez   toho,   aby   na   taký   postup   boli   splnené   zákonné   podmienky.   Porušovateľ   zároveň v napadnutom   rozhodnutí   neuviedol   dôvody   svojho   postupu...   Sťažovateľ   prípustnosť dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podrobne   a   konkrétne   zdôvodnil v čl. II dovolania. Namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom došlo z dvoch dôvodov:

a) Odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie vo veci podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP... a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení neuviedol, aký nesprávny predpis mal prvostupňový súd použiť, príp. v akom smere mal byť z uvedeného dôvodu nedostatočne zistený skutkový stav. Sťažovateľ (ani prvostupňový súd) preto nemôže ďalej riadne pokračovať v konaní nevie, ktorý predpis mal byť nesprávne aplikovaný, aké ďalšie dôkazy má navrhnúť a ako má vo veci ďalej argumentovať, aby dosiahol aplikáciu „správneho“ predpisu a skutkový stav bol „dostatočne zistený“.

b) Rozhodnutie odvolacieho súdu zároveň nebolo ani vo zvyšku riadne zdôvodnené a sťažovateľovi bolo znemožnené o. i. dovolanie riadne odôvodniť pre chýbajúci názor súdu na podstatné otázky...

Porušovateľ sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a bez akéhokoľvek konkrétneho dôvodu odoprel sťažovateľovi možnosť dosiahnuť nápravu stavu spôsobeného rozhodnutím   odvolacieho   súdu.   V   ďalšom   konaní   má   byť   prvostupňový   súd   viazaný právnym   názorom   odvolacieho   súdu   (§   226   OSP),   ktorý   ale   odvolací   súd   vo   svojom rozhodnutí neuviedol... Nové rozhodnutie prvostupňového súdu tak opäť môže byť zrušené odvolacím súdom. Uvedený postup je preto navyše nehospodárny a v rozpore so zásadou rýchlosti a účinnosti ochrany práv účastníkov konania (§6 OSP)...

Najmä   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   okolnosti   prípadu   bolo   riadne   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obzvlášť potrebné. Bez neho sa napadnuté rozhodnutie javí ako arbitrárne a nepresvedčivé.»

Sťažovateľka navrhuje vo veci takto rozhodnúť: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 15/2009 z 26.4.2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 15/2009 z 26. 4. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky a odoprel jej možnosť dosiahnuť nápravu stavu spôsobeného rozhodnutím odvolacieho súdu.

V okolnostiach prípadu však z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že týmto rozhodnutím sa konanie o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom uplatnenej voči sťažovateľke neskončilo, keďže krajský súd svojím uznesením   len   zrušil   rozhodnutie   Okresného   súdu Levice   č.   k.   16   Cb/138/2006-419 z 19. júna 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. V danej veci teda nedošlo k právoplatnému skončeniu ani zastaveniu súdneho konania. Sťažovateľka teda bude mať možnosť v ďalšom štádiu   konania   uplatniť   ochranu   označených   práv   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcou   sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že o veci rozhoduje iný súd, a teda má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany toho práva, ktorého porušenie namieta vo   svojej   sťažnosti.   V   danej   veci   sa   súdne   konanie   nachádza   v   štádiu   konania   pred prvostupňovým   súdom,   ktorý   bude   vykonávať   ďalšie   dôkazy   na   dostatočné   zistenie skutkového   stavu.   K   vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľka   bude   môcť   v   konaní   pred súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania (obdobne III. ÚS 42/07).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 15/2009 z 26. apríla 2010 nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 31/07, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 103/09). Dôvody odmietnutia dovolania v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú síce   formulované   stručne,   ale   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutočnosti,   že   neboli   splnené   podmienky   dovolania   tak,   ako   to   predpokladajú ustanovenia § 237 až § 239 Občianskeho súdneho poriadku, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (obdobne III. ÚS 286/08, I. ÚS 258/09). Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal   a pri   skúmaní   prípustnosti dovolania dospel k záveru, že v posudzovanom prípade absentujú predpoklady prípustnosti súdneho prieskumu na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného dôvodu   sa   najvyšší   súd   ani   nezaoberal   meritom   veci.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do detailov uvádzaných účastníkmi konania (m. m. III. ÚS 222/08, IV. ÚS 112/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010