znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 10 ods. 1, 2 a 3 a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Okresného súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 11 C 28/2006   z 20.   júna   2007   a postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 9 Co 80/2009 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2009   doručená   sťažnosť   Mgr.   O. F.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 10 ods. 1, 2 a 3 a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 28/2006 z 20. júna 2007 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 80/2009 z 30. apríla 2009.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľ   v konaní vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn.   11   C   28/2006   o neplatnosť   zmluvy   a vydanie   veci   požiadal   o oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Uznesením   z 20.   júna   2007   mu   súd   prvého   stupňa   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Odvolací súd rozhodol v opravnom konaní tak, že potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. Sťažovateľ k svojej sťažnosti doložil kópiu rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. 2009/07614/JJ/3 z 13. júla 2009, na základe ktorého je   občanom   v hmotnej   núdzi,   spĺňa   nárok   na   pomoc   v hmotnej   núdzi   a priznáva   sa mu dávka v hmotnej núdzi.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Dňa 30. apríla 2009 porušovateľ v 1. rade vydal uznesenie, že navrhovateľ vo veci sp. zn. 11 C 28/06, vedenej na Okresnom súde Bratislava I o neplatnosť zmluvy a vydanie veci, Mgr. O. F., B. (ďalej len sťažovateľ), nespĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov,   z   dôvodu,   ako   uvádza   v   odseku   1   na strane   1   uznesenia,   že   len   jediným originálnym   potvrdením,   ktorým   bolo   súdne   tlačivo   potvrdené   príslušným   správnym orgánom, podaným dňa 15. 5. 2006, doložil popri viacerých predchádzajúcich fotokópiách jeho sociálnu odkázanosť, a preto súd údajne skúmal jeho zárobkové a majetkové pomery, ktoré sa mali odlišovať od tých, uvedených na tlačive.

V   odseku   1   posledná   veta   na   strane   1   súd   uvádza,   že   žalovaný   zakúpil   podľa vlastného vyjadrenia dvojitú unimobunku, hoci tvrdí, že nevlastní majetok väčšej hodnoty. Podľa odseku 2 na strane 2 uznesenia odvolací súd údajne vykonal dokazovanie a na základe oboznámenia sa s výpisom z obchodného a živnostenského registra rozhodol vec bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p., lebo odvolanie sťažovateľa bolo nedôvodné, hoci súd zobral na vedomie v poslednej vete odseku 6 uznesenia, že podľa potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomerov, sťažovateľ je nezamestnaný, nemá žiaden príjem, nevlastní majetok väčšej hodnoty.

Odvolací   súd   v   odseku   6   na   strane   2   údajne   nahliadnutím   do   živnostenského a obchodného   registra zistil,   že   „navrhovateľ ako   člen   predstavenstva   V.,   spoločník a konateľ spoločnosti O. F. s. r. o. a ako podnikateľ L. musí dosahovať určité príjmy“, čím súd vôbec nepreukázal, že sťažovateľ dosahuje nejaké príjmy, keď ďalej v poslednej vete odseku 6 na strane 2 uznesenia súd uvádza, že sťažovateľ nepreukázal aké príjmy dosahuje.

Sťažovateľ na potvrdenom tlačive požadovaným spôsobom, ktorý akceptuje každý súd v Slovenskej republike, ktorý pre tieto účely drží tlačivá, preukázal, že žiadne príjmy podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v znení neskorších predpisov nemá a preto je v zmysle zákona o hmotnej núdzi odkázaným, aj keby bol vlastníkom veci.

Za   príjem   sa na   účely   posudzovania   hmotnej   núdze,   zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi považuje príjem podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v znení neskorších predpisov takto:

a) príjmy fyzických osôb, ktoré sú predmetom dane z príjmu po odpočítaní poistného na zdravotné, nemocenské, starobné, invalidné poistenie a poistenie v nezamestnanosti, preddavku na daň alebo dane z príjmov fyzických osôb,

b) príjmy oslobodené od dane z príjmov fyzických osôb okrem prijatých náhrad škôd, náhrad   nemajetkovej   ujmy,   plnenia   z   poistenia   majetku   a   z   poistenia   zodpovednosti za škodu okrem platieb prijatých ako náhrada za stratu zdaniteľného príjmu,

c) sumy vreckového pri zahraničných pracovných cestách do výšky 40 % nároku na stravné ustanovené zákonom o cestovných náhradách,

d)   náhrady   niektorých   výdavkov   zamestnancov   do   výšky   ustanovenej   zákonom o cestovných náhradách,

e) ďalšie príjmy fyzických osôb podľa osobitných predpisov po odpočítaní dane. Porušovatelia žiadne také príjmy podľa uvedeného zákona na strane sťažovateľa nezistili   a   tým   nemali   právny   dôvod   odmietnuť   jeho   žalobný   návrh   pre   údajné   zápisy v registroch.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo Mgr. O. F., upravené v čl. 1 a čl. 2(2), čl. 3(1), čl. 4(1), čl. 10(1), (2), (3) a čl. 30(1) Listiny základných práv a slobôd, a v čl. 20(1) a (2) a čl. 46(1) Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11 C 28/2006 zo dňa 20. júna 2007 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 80/2009 zo dňa 30. apríla 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava I a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva a slobody upraveného v čl. 1 a čl. 2(2), čl. 3(1), čl. 4(1), čl. 10(1), (2), (3) a čl.30(1) Listiny základných práv a slobôd a v čl. 20(1) a (2) a čl. 46(1) Ústavy Slovenskej republiky.

4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 150.000,- € (stopäťdesiattisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava I   a   Krajský súd   v Bratislave povinný zaplatiť   na účet advokáta sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd z dôvodu jeho sociálnej odkázanosti ustanovil advokáta a uhradil mu trovy konania.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že všeobecné súdy nezákonne rozhodli o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže v zmysle Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“) a zákona   č.   601/2003   Z.   z.   o životnom   minime   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bol spôsobilý na oslobodenie od   poplatkov.   Ústavný   súd   teda   posudzoval   ústavnosť   postupu   všeobecných   súdov pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky (v konaní o neplatnosť zmluvy a vydanie veci).

1. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 11 C 28/2006 konštatuje, že nemá právomoc na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti.

Článok 127 ods. 1 ústavy zakotvuje zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený   rozhodovať   o ochrane   základných   práv   a slobôd,   iba   ak   o   ich   ochrane nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochranu ústavnosti môže poskytnúť aj iný orgán verejnej moci v systéme všeobecného súdnictva – nadriadený súd. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v prípade zlyhania ostatných súdov.

Vo veci   ochrany svojich   práv v súvislosti   s nepriznaním oslobodenia   od súdnych poplatkov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 28/2006 mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok.

Právomoc   všeobecných   súdov   poskytnúť v tomto   smere   ochranu   sťažovateľovmu právu   na spravodlivé   súdne   konanie na základe   opravných   prostriedkov,   ktoré   vyplýva priamo z ustanovenia § 201 a nasl. a § 237 písm. f) OSP, vylučuje s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnosti smerujúcej priamo proti procesnému postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa (napr. II. ÚS 409/08, III. ÚS 67/09).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   namietajúcej   porušenie sťažovateľom   označených   základných   práv rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 80/2009   v   prvom   rade   skúmal   jej   opodstatnenosť,   t.   j.   či   uvedeným   rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu jeho základných práv.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. V odôvodnení uznesenia krajského súdu je uvedené:„Odvolací   súd   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.,   doplnil   dokazovanie oboznámením sa s obsahom výpisu zo živnostenského registra zo dňa 28. 4. 2009 a výpisov z obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   Bratislave   zo   dňa   28.   4.   2009, následne vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.], pretože odvolanie bolo podané proti uzneseniu a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 138 ods. 1 prvá veta O. s. p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. O   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   musí   účastník   požiadať.   Pre   posúdenie dôvodnosti   priznania   sú   rozhodujúce   predovšetkým   majetkové   a   sociálne   pomery účastníkov, ale aj výška súdneho poplatku a povaha nároku.

Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že predmetom konanie je po tom,   čo bolo uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo podanie v časti o určenie neplatnosti zmluvy odmietnuté, uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 3 Co 246/06, 3 Co 247/06 potvrdené vydanie vecí   a   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Odporca   je   podľa   Potvrdenia o osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomerov   nezamestnaný,   nemá   žiaden   príjem, nevlastní majetok väčšej hodnoty.

Odvolací súd po doplnení dokazovania oboznámením sa z výpisov zo živnostenského ako   aj   obchodných   registrov   zistil,   že   navrhovateľ   ako   predseda   predstavenstva (V., so sídlom v B.), spoločník, konateľ spoločnosti (O. F., s. r. o., sídlo B.), podnikateľ (obchodná spoločnosť – Mgr. O. F. – Z. miesto podnikania B.), musí dosahovať určité príjmy.   Navrhovateľ   ale nepredložil   žiadne   potvrdenie   o   akýchkoľvek   príjmoch dosahovaných z podnikateľských činností (t. z. nepredložil daňové priznania, dokonca svoju podnikateľskú   činnosť   i v potvrdení   o   majetkových   a   zárobkových   pomeroch   zatajil (uvedené je na jeho úkor) a bez preukázania týchto skutočností potom nie je možné priznať oslobodenie od súdneho poplatku.

Prvostupňový   súd   preto   správne   rozhodol,   že   u   navrhovateľa   nie   sú   podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov a odvolací súd podľa § 219 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, keď nadovšetko navrhovateľ vo svojom odvolaní v zmysle § 205a ods. 1 O. s. p. neoznačil žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uloženie   poplatkovej   povinnosti   v občianskoprávnych veciach   samo   osebe   nie   je   rozporné   s právom   na   spravodlivé   konanie   ani   s ochranou vlastníckeho   práva.   Všeobecný   súd   pri   rozhodovaní   o tejto   otázke   musí   prihliadať na rovnováhu medzi poskytovaním materiálnej ochrany právam a oprávneným záujmom účastníkov   konania   a ochranou   plynulého   a riadneho   výkonu   spravodlivosti   pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva podať návrh na začatie konania jeho spoplatnením.

Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP, ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   80/09 z 30. apríla 2009 dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu v danej veci je dostatočne zdôvodnené.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Závery krajského súdu v uvedenom rozhodnutí nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami.

Namietanie   porušenia   označených   základných   práv   postupom   krajského   súdu v posudzovanej   veci   kvalifikuje   ústavný   súd   ako   zjavne   neopodstatnené.   Sťažovateľovi nebolo vyhovené z dôvodu, že nepodal kvalifikovaný (t. j. právne relevantnými písomnými dokladmi   podložený)   návrh   na   odpustenie   súdnych   poplatkov,   a tiež   z dôvodu   jeho podnikateľskej   činnosti,   ktorú   zistil   krajský   súd   doplnením   dokazovania,   pričom   ani v prípade svojej podnikateľskej činnosti sťažovateľ nepreukázal skutočnosti, ktoré by súdu umožňovali   v čase   jeho   rozhodovania   priznať   mu   oslobodenie   od   súdneho   poplatku. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v tomto   prípade   rozhodol   krajský   súd   ústavne konformným spôsobom a sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú.Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie   právneho   zástupcu   ústavným   súdom   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   ňou ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009