znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   K.   S.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   F.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   14   Co   300/2007-375   z 26.   februára   2008   o náhrade   trov prvostupňového konania a odvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. K. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2008 doručená   sťažnosť   Mgr.   K.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 300/2007-375 z 26. februára 2008 o náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho konania.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «... podávam sťažnosť... zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd SR vydal nález... :

1) Výrokom Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 Co/300/2007- 375 zo dňa 26. 2. 2008, ktorým súd rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového mení tak, že odporkyni   náhradu   trov   prvostupňového   konania   nepriznáva   a   výrokom,   ktorým odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľky vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v náväznosti na čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2)   Ústavný   súd   SR   zrušuje   výroky   Rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici, sp. zn. 14 Co/300/2007-375 zo dňa 26. 2. 2008, ktorým súd rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového mení tak, že odporkyni náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva a výrok,   ktorým   odporkyni   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznáva   a   vec   vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3) Krajský súdu v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume   6.732,-   Sk   (šesťtisícsedemstotridsaťdva)   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu sťažovateľky.

...   Ja   sťažovateľka   som   bola   účastníčkou   v   konaní   vedeného   Okresným   súdom v Banskej Bystrici, pod sp. zn. 10 C/127/04. V konaní som bola v procesnom postavení žalovanej. Žalobcom bol J. S. a svojou žalobou... sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol rozsudkom:   „Súd   určuje,   že   J.   S.  ...   je   výlučným   vlastníkom   pozemku  ...   a rodinného domu...“

Zvýrazňujem, že žalobca korigoval svoj návrh len pod tiažou dôkazov, ktoré som na svoju obranu v rámci konania predložila.

Samotná žaloba žalobcu ako aj jej následné zmeny bola šikanózna. Žalobca ňou od počiatku zasahoval do môjho vlastníctva a mne neostávalo nič iné ako sa domáhať ochrany môjho vlastníckeho práva pred súdom.

V záujme ochrany svojich práv som 21. 10. 2005 doručila súdu môj vzájomný návrh na základe ktoré mal súd rozhodnúť, že ja a žalobca sme ideálny podielový spoluvlastníci v podiele každý 1/2 -ine k celku k vyššie citovaným nehnuteľnostiam.

Môj vzájomný návrh, ktorý súd akceptoval bol reakciou na snahu žalobcu ukrátiť ma na mojom vlastníctve. Môj vzájomný návrh bol dôvodný.... Dôvodnosť ochrany môjho vlastníctva bola potvrdená Rozsudkom prvostupňového súdu - Okresného súdu v Banskej Bystrici, 10 C 127/2004-282 z 29. 5. 2007, ktorým súd žalobu žalobcu zamietol a rozhodol v merite veci v zmysle môjho vzájomného návrhu pričom žalobcu zaviazal na náhradu trov môjho právneho zastúpenia a k náhrade trov, ktoré vynaložil v konaní štát.

Proti   predmetnému   rozsudku   sa   odvolal   žalobca.   Svojím   odvolaním   navrhoval zmeniť napadnutý rozsudok tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené a aby môj vzájomný návrh bol v celom rozsahu zamietnutý.

Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci konal a Rozsudkom 14 Co 300/2007-375 z 26. 2. 2008 napadnuté rozhodnutie vo veci samej potvrdil. Rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania zmenil tak, že náhradu trov prvostupňového konania mi nepriznal a ďalším výrokom mi nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd rozhodnutie o zmene prvostupňového rozsudku vo výroku o náhrade mojich trov prvostupňového konania a svoj výrok o nepriznaní mi náhrady trov odvolacieho konania oprel o ustanovenie § 150 OSP s tým, že v tomto prípade bolo vzhľadom na zistený naliehavý   právny   záujem   na   takomto   určení   dôvodné,   aby   vo   veci   rozhodol   súd,   keď prvostupňový   súd   rozhodoval   ako   o   návrhu   navrhovateľa,   tak   aj   o   vzájomnom   návrhu odporkyne. Bolo teda v záujme oboch účastníkov, aby o tejto veci rozhodol súd. Súd pritom prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   navrhovateľovi   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov vzhľadom na jeho zistenú finančnú a sociálnu situáciu, ktorú zistil prvostupňový súd, keď mu priznal plné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 150 OSP a trovy odvolacieho konania mi nepriznal z tých istých dôvodov, pre ktoré zmenil aj rozhodnutie prvostupňového súdu v časti o trovách konania....

V merite konania - pri ochrane mojich hmotných práv som bola v celom rozsahu úspešná. Súdy v prvom stupni ako aj v druhom stupni v celom rozsahu rozhodli v súlade s mojou obranou....

Od počiatku konania som uvádzala, že samotné konanie pred súdom je zbytočné, neúčelné, zbytočne znásobujúce počet sporov a tým, zaťažujúce súdy. Žalobca nemohol mať naliehavý právny záujem na podanie žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP....

Krajský súd využitím svojho moderačného práva daným mu ustanovením § 150 OSP v tomto konkrétnom prípade postupoval v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR....

Žalobca   sa   v konaní nedomáhal   svojho práva,   ale   mienil sa obohatiť   v rozpore so zákonom. Nemôže ísť teda o ochranu jeho neoprávnených práv....

V tomto konkrétnom konaní som bola napadnutá na svojich právach a oprávnených záujmoch chránených Ústavou SR a zákonmi. Žalobca šikanóznym spôsobom do mojich práv a oprávnených záujmov zasahoval. Ja som nemala inú možnosť, ako sa kvalifikovane brániť   pred   takýmito   konaniami   žalobcu,   ktoré   sú   v   rozpore   aj   s   jeho   právami a oprávnenými záujmami. Musela som na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov využiť   súdnu   ochranu   a   keďže   nemám   právne   vzdelanie,   využila   som   služby,   ktoré mi v tomto smere boli poskytnuté mojim právnym zástupcom.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z doterajšej,   ako   aj   súčasnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o nesprávnosti   výrokov   rozsudku krajského   súdu   týkajúcich   sa   náhrady   trov   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľky krajský súd nesprávne aplikoval § 150 OSP, keď jej ako úspešnému účastníkovi konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a keď zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   tak,   že   jej   nepriznal   ani   náhradu   trov prvostupňového   konania.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   vzhľadom   na   úspech   v konaní jej mala   byť   priznaná   náhrada   trov   konaní   prebiehajúcich   na   oboch   stupňoch   súdov, pretože vzhľadom na šikanózny zámer navrhovateľa jej neostávalo nič iné, len brániť svoje práva na súde využijúc služby kvalifikovaného právneho zástupcu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom č. k. 10 C 127/2004-282   z   29.   mája   2007   okresný   súd   návrh   navrhovateľa   na určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam smerujúci voči sťažovateľke zamietol a súčasne rozhodol o vzájomnom návrhu   sťažovateľky   tak,   že   ju   a navrhovateľa   určil   za   podielových   spoluvlastníkov sporných nehnuteľností v pomere 1/2 k celku. Okresný súd zároveň uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke a štátu náhradu trov konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 300/2007-375 z 26. februára 2008 tak, že rozsudok súdu prvého   stupňa   vo   veci   samej   potvrdil   a výrok   o náhrade   trov   konania   zmenil   tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Zároveň jej nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Z odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   vzťahujúceho   sa   na výroky   o   náhrade trov konania okrem iného vyplýva:

„Na rozdiel od prvostupňového súdu, odvolací súd zastáva názor, že v tomto prípade bolo dôvodné o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnúť podľa § 150 O. s. p. a nepriznať   úspešnej   účastníčke,   odporkyni,   náhradu   trov   prvostupňového   konania. Odvolací súd zastáva názor, že v tomto prípade bolo vzhľadom na už zistený naliehavý právny záujem na takomto určení dôvodné, aby o veci rozhodol súd, keď prvostupňový súd rozhodoval   ako   o návrhu   navrhovateľa,   tak   aj   o vzájomnom   návrhu   odporkyne. Bolo preto v záujme   oboch   účastníkov,   aby   o tejto   veci   rozhodol   súd.   Prihliadol   pritom aj na   skutočnosť,   že   navrhovateľovi   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov vzhľadom   na   jeho   zistenú   finančnú   a sociálnu   situáciu,   ktorú   zistil   prvostupňový   súd, keď mu priznal plné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol   odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 150 O. s. p. tak, že úspešnej účastníčke odvolacieho konania, teda odporkyni, náhradu trov   odvolacieho   konania   nepriznal   z dôvodov,   pre   ktoré   zmenil   aj   rozhodnutie prvostupňového súdu v časti o trovách konania.“

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07) konštatuje, že práva   na   súdnu   ochranu   a v jeho   rámci   náhrady   trov   súdneho   konania   sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (OSP) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor pre voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,   treba   prihliadnuť   na   osobné,   zárobkové,   majetkové   a iné   pomery   účastníkov, procesný   postoj   účastníkov,   a to   na   obidvoch   stranách   sporu,   okolnosti,   ktoré   viedli k súdnemu   uplatneniu   nárokov,   pričom   medze   sudcovskej   úvahy   sú   dané   účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a s prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie   medzi   námietkami   sťažovateľky   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovenia § 150 OSP, ktoré mu umožňovalo zvoliť daný postup, a teda   úspešnému   účastníkovi   nepriznať   náhradu   trov   konania   v prípadoch   hodných osobitného   zreteľa.   Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   v takýchto   prípadoch   nemôže   ísť o bezbrehú úvahu súdu, pretože táto sa musí opierať o skutočnosti akceptovateľné pre daný prípad. Odvolací súd celkom zrozumiteľne uviedol, že moderačné právo zakotvené v § 150 OSP využil z dôvodu tkvejúcom v obojstrannom záujme účastníkov konania na výsledku sporu   a pritom   prihliadol   aj   na   nepriaznivú   finančnú   situáciu   účastníka   konania,   ktorý v konaní nemal úspech. Práve tieto skutočnosti považoval krajský súd za okolnosti hodné osobitného   zreteľa   a po   ich   zistení   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, pričom tie isté dôvody ho viedli aj k záveru, že nie je namieste   sťažovateľke   priznať   ani   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Podľa   názoru ústavného   súdu   uvedením   týchto   argumentov   si   odvolací   súd   splnil   svoju   povinnosť poskytnúť jasný obraz o tom, čo ho viedlo k vyslovenému právnemu názoru. Ústavný súd je súčasne toho názoru, že z takto koncipovaného odôvodnenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo svojvôľa,   ktorá   by mohla ústavný   súd   viesť   k tomu,   aby vyslovil porušenie označených práv.  

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných   právnych   predpisov   sa   má   verdikt   súdu   zakladať   na   voľnej   úvahe. V tejto súvislosti treba konštatovať, že tak to bolo aj v prípade sťažovateľky, keď krajský súd   využil   moderačné   právo   zmierniť   následky   právnych   noriem   vzťahujúcich   sa na náhradu   trov   konania.   S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008