znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B., v ktorej namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I v konaní sp. zn. ČVS: OÚJP – 1298/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2006 doručená sťažnosť J. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,   B.,   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo   PZ“)   v konaní   sp.   zn. ČVS: OÚJP – 1298/2002.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   9.   júla   2002   podala   Okresnej prokuratúre   Bratislava   1   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   ústne   do   zápisnice   trestné oznámenie pre trestný čin podvodu podľa ustanovenia § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona.

Vyšetrovateľ   okresného   riaditeľstva   PZ   odmietol   14.   októbra   2002   oznámenie sťažovateľky ako poškodenej osoby. Prokurátor okresnej prokuratúry zrušil 12. novembra 2002 uznesenie vyšetrovateľa o odmietnutí sťažnosti. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva PZ začal 28. januára 2003 trestné stíhanie vo veci podvodu podľa ustanovenia § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona a vypočul sťažovateľku v ten istý deň ako poškodenú osobu, pričom sťažovateľka si v adhéznom konaní uplatnila nárok na náhradu škody.

Prokurátor okresnej prokuratúry požiadal 23. júla 2004 Mestské zastupiteľstvo v B. o výsluch   svedkyne.   Výsluch   svedkyne   bol   vykonaný   6.   septembra   2004.   Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva vzniesol 17. októbra 2005 obvinenie proti F. B. Prokurátor okresnej prokuratúry   zrušil   7.   novembra   2005   uznesenie   o vznesení   obvinenia.   Vyšetrovateľ 15. marca 2006 zastavil trestné stíhanie vo veci z dôvodu premlčania.

Sťažovateľka   požiadala   1.   apríla   2006   prokurátora   okresnej   prokuratúry o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a odstránenie prieťahov vo vyšetrovaní. Prokurátor okresnej   prokuratúry   7.   júna   2006   zamietol   jej   sťažnosť   proti   uzneseniu   o zastavení trestného   stíhania. Uznesenie   okresnej   prokuratúry   bolo   sťažovateľke   doručené   18.   júla 2006.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka v návrhu rozhodnutia (petite) svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva PZ v konaní sp. zn. ČVS: OÚJP – 1298/2002. Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý   rozhodne o jeho občianskych právach   a záväzkoch   alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, III. ÚS 33/06).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa   ustanovenia   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva PZ v konaní sp. zn. ČVS: OÚJP – 1298/2002.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu v tejto oblasti sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   porušenie   ešte   trvalo   -   napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 20/00.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky zistil, že jej sťažnosť bola ústavnému súdu podaná až po tom, ako okresná prokuratúra zamietla 7. júna 2006 jej sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania. Uvedené rozhodnutie okresnej prokuratúry jej bolo doručené   18.   júla   2006,   pričom   sťažnosť   sťažovateľky   z 18.   septembra   2006   bola ústavnému súdu doručená faxovým podaním v ten istý deň, podaná na poštovú prepravu 20. septembra 2006 a doručená ústavnému súdu 21. septembra 2006. Z uvedeného vyplýva, že   právna   neistota   sťažovateľky   už   bola   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu odstránená.

Sťažovateľka   podala   teda   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   až   po   právoplatnom skončení namietaného konania, keď ústavný súd už nemôže žiadnym spôsobom prispieť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniu   stavu právnej neistoty. Okresná   prokuratúra svojím uznesením zo 7.   júna 2006   odstránila   stav   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   sťažovateľka   pred   rozhodnutím nachádzala. Z uvedeného dôvodu ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   –   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS 248/05, III. ÚS 170/06.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých   dôvodov   sa   ho   domáha.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní, nezaoberal sa žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   sú viazané na rozhodnutie vo veci samej (napr. III. ÚS 225/06).

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006