znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 315/05-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 prerokoval sťažnosť M. Š., bytom D., ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 124/2001 z 9. novembra 2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 27/01 z 5. decembra 2001, porušenie základných práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   5   Tp   10/2002 zo 14. februára 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 9/02 z 25.   marca   2002,   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 38/2002 z 24. apríla 2002, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 56/2002 z 11. júna 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 14/02 z 11. júla 2002, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 77/2002 z 26. augusta 2002, uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 96/2002 z 18. októbra 2002, uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 95/2002 zo 17. októbra 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 4/02 z 5.   decembra   2002   a   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp. zn.   5   Tp   113/2002 zo 17. decembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   M.   Š.   v časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 124/2001 z 9. novembra 2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 27/01 z 5. decembra 2001, porušenie základných práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   5 Tp 10/2002 zo 14. februára 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 9/02 z 25.   marca   2002,   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 38/2002 z 24. apríla 2002, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 56/2002 z 11. júna 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 14/02 z 11. júla 2002, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a   základných   práv   a slobôd podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 77/2002 z 26. augusta 2002,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť M. Š. v časti, ktorou namietal porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   Trenčín   sp.   zn.   5   Tp   95/2002   zo 17.   októbra   2002,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

3. Sťažnosť M. Š. vo zvyšnej časti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2002 doručená sťažnosť (doplnená dodatkom doručeným 20. januára 2003) M. Š., bytom D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 5 Tp 124/2001 z 9. novembra 2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 Tpo   27/01   z 5. decembra   2001,   porušenie   základných   práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 10/2002 zo 14. februára 2002 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 9/02 z 25. marca 2002, porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 38/2002 z 24. apríla 2002, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 56/2002 z 11. júna 2002 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 14/02 z 11. júla 2002, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods.   2   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   77/2002   z 26.   augusta   2002, uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 96/2002 z 18. októbra 2002, uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 95/2002 zo 17. októbra 2002 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo   4/02   z 5.   decembra   2002   a   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 5 Tp   113/2002 zo 17. decembra 2002.

Sťažovateľ uviedol, že na základe uznesenia bývalého Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v T. z 8. novembra 2001 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin brania rukojemníka formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234a ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 124/2001 z 9. novembra 2001 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 27/01 z 5. decembra 2001 bol sťažovateľ   vzatý   do   väzby   z dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   a ods.   2   Trestného poriadku. Podľa vyjadrenia sťažovateľa oba súdy jeho kolúznu väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku odôvodnili len tým, že pred vyšetrovateľom aj pred súdom popieral spáchanie trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu. Sťažovateľ uviedol, že dôvod väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku oba súdy odôvodnili tým, že je trestne stíhaný za trestný čin, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, bez toho, aby skúmali materiálnu opodstatnenosť právnej kvalifikácie.

Vzhľadom na to, že podľa sťažovateľa ďalšie vyšetrovanie neprinieslo dôkazy, ktoré by opodstatňovali dôvody kolúznej väzby a právnu kvalifikáciu skutku, podal 28. januára 2002 žiadosť o prepustenie z väzby doplnenú dodatkom z 10. februára 2002, ale okresný súd na základe uznesenia sp. zn. 5 Tp 10/2002 zo 14. februára 2002 jeho žiadosť zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 9/02 z 25. marca 2002 tak, že ju zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   je   dôvodne   stíhaný   za   trestný   čin   s vysokým   stupňom spoločenskej nebezpečnosti a vzhľadom na spôsob a okolnosti, za ktorých bol spáchaný, je ďalšie trvanie väzby sťažovateľa opodstatnené.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd uznesením sp. zn. 5 Tp 38/2002 z 24. apríla 2002 predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 6. septembra 2002. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa súd obmedzil len na konštatovanie, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú tak, ako to bolo konštatované v uznesení o vzatí do väzby. Proti uzneseniu sťažovateľ nepodal sťažnosť, pretože proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť nebola prípustná.

Keďže sťažovateľ prejavil nespokojnosť s postupom vo vyšetrovaní, 29. mája 2002 podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorá   bola   zároveň   posúdená   ako   žiadosť o prepustenie   z väzby.   Na   základe   toho   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Tp 56/2002   z 11.   júna   2002   tak,   že   žiadosť   sťažovateľa   zamietol   s poukázaním   na charakter,   spôsob   a závažnosť spáchania   trestného   činu,   pričom   konštatoval, že   nedošlo k zmene právnej kvalifikácie, čím je opodstatnená aj väzba z dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 14/02 z 11. júla 2002 tak, že ju zamietol s tvrdením, že väzbu odôvodňuje stupeň spoločenskej nebezpečnosti činu pre spoločnosť, spôsob jeho spáchania, ako aj okolnosti charakterizujúce osobu sťažovateľa.

Sťažovateľ   taktiež   uviedol,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   77/2002 z 26. augusta 2002 bola lehota jeho väzby predĺžená do 6. novembra 2002 s tým, že dôvody väzby aj naďalej trvajú tak, ako bolo konštatované v rozhodnutí o vzatí do väzby. Proti tomuto   uzneseniu   sťažovateľ   nepodal   sťažnosť,   pretože   takúto   možnosť   nepripúšťalo príslušné zákonné ustanovenie.

Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv aj uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 96/2002 z 18. októbra 2002, ktorým bola lehota jeho väzby predĺžená do 6. januára   2003   napriek   tomu,   že   podľa   jeho   vyjadrenia   od   predchádzajúceho rozhodnutia o predĺžení väzby nebol vo vyšetrovaní vykonaný žiadny vyšetrovací úkon. Sťažovateľ uviedol, že súd opäť len konštatoval, že dôvody väzby uňho naďalej trvajú, pričom   zároveň   uviedol,   že   viac   ako   trojmesačnú   nečinnosť   vyšetrovateľa   považoval za objektívny dôvod pre neskončenie vyšetrovania.

Sťažovateľ   uviedol,   že   odstránenie   porušovania   jeho   základných   práv   a slobôd sa snažil iniciovať prostredníctvom podania podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.   Prvý   z podnetov   bol   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) doručený 21. októbra 2002, ale zo strany generálnej prokuratúry nebol akceptovaný z dôvodu, že rozhodnutie o väzbe je trestnoprocesné rozhodnutie, ktoré možno   zmeniť   v každom   štádiu   trestného   konania.   Následne   7.   novembra   2002   podal sťažovateľ   opakovaný podnet na podanie sťažnosti   pre porušenie zákona, ale ani tento generálna prokuratúra neakceptovala z dôvodu, že „aplikácia povinností orgánov činných v trestnom konaní a oprávnení obvineného má prednosť pred postupom podľa § 266 ods. 1 Tr. por. zo strany generálneho prokurátora proti rozhodnutiu súdu o väzbe“.

Dodatkom k sťažnosti z 15. januára 2003 sťažovateľ namietal aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tp 95/2002 zo 17. októbra 2002, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. Podľa vyjadrenia sťažovateľa pri odôvodňovaní kolúznej väzby   súd   opäť   konštatoval   tie   isté   skutočnosti   ako   v predchádzajúcich   rozhodnutiach. Apeloval pritom na charakter, závažnosť, spôsob spáchania trestnej činnosti, ako aj na to, že prepustením sťažovateľa na slobodu by bolo marené objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, pretože by pôsobil na dosiaľ nevypočutých svedkov, ako aj na svedkov už vypočutých, ktorí majú z neho strach. Podľa názoru sťažovateľa opodstatnenosť väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku súd odôvodnil tým, že nedošlo k zmene právnej kvalifikácie.

Proti   uzneseniu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby   podal   sťažovateľ sťažnosť.   O sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tp   95/02   (správne 3 Tpo 4/02, pozn.) z 5. decembra 2002, v ktorom sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd v uznesení vyslovil názor, že neboli zistené skutočnosti, ktoré by dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti u sťažovateľa zoslabili   alebo   vylúčili,   a že   vzhľadom   na   závažnosť   trestného   činu   a okolnosti charakterizujúce osobu sťažovateľa je daný dôvod na väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku. Prieťahy v konaní krajský súd podľa sťažovateľa odôvodnil predovšetkým   podávaním   nedôvodných   námietok   zaujatosti   voči   vyšetrovateľke a dozorujúcej prokurátorke a zároveň uviedol, že po rozhodnutiach o námietkach sa vo veci vykonávali ďalšie vyšetrovacie úkony.

Sťažovateľ namietal, že na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 113/2002 zo 17. decembra 2002 bola lehota jeho väzby predĺžená do 6. marca 2003. Poukázal na to, že predmetné rozhodnutie súd odôvodnil len tým, že nezistil žiadne pochybenia v postupe vyšetrovateľky a že k veci ostáva vypočuť už len svedkyňu Ď. a dopočuť svedka B.. V tejto súvislosti však sťažovateľ uviedol, že potreba vypočutia svedkyne Ď. je známa od začiatku vyšetrovania,   teda   viac ako rok,   a v prípade   svedka   B.   ide   o štvrtý   opakovaný výsluch. Sťažovateľ   dodal,   že   dôvodom   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   podľa   súdu   bola   aj potreba doplnenia znaleckého posudku.

Sťažovateľ je toho názoru, že porušenie vyššie označených základných práv a slobôd mali svojimi rozhodnutiami spôsobiť okresný súd a krajský súd tým, že nebola dôsledne skúmaná zákonnosť jeho väzby, ako aj tým, že v danom prípade súdy rozhodovali rutinne bez skúmania konkrétnych okolností.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom by vyslovil porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, rozhodol o zrušení označených rozhodnutí všeobecných súdov a priznaní „nemateriálnej škody“ vo výške   768   Sk   za   každý   deň   porušovania   základných   práv   a slobôd   v dobe od 10. novembra 2002 do jeho prepustenia z väzby.

Navrhol tiež, aby ústavný súd prikázal Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“), okresnému súdu a krajskému súdu „dočasne zdržať sa vykonávania uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. 10. 2002 sp. zn. 5 Tp 96/2002“. Dodatkom k sťažnosti   doručeným   ústavnému   súdu   20.   januára   2003   navrhol   totožným   subjektom „dočasne zdržať sa vykonávania uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. 12. 2002 sp. zn. 5 Tp 113/2002“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Sťažovateľ   v časti   sťažnosti   namietal   porušenie   označených   základných   práv a slobôd uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 124/2001 z 9. novembra 2001 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 27/01 z 5. decembra 2001, uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 10/2002 zo 14. februára 2002 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 9/02 z 25. marca 2002, uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 38/2002 z 24. apríla 2002,   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   56/2002   z   11.   júna   2002   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 14/02 z 11. júla 2002 a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 77/2002 z 26. augusta 2002.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Porušenie   základných   práv   a slobôd   vyššie   označenými   rozhodnutiami   okresného súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľ   namietal   v sťažnosti   z 12.   decembra   2002   doručenej ústavnému   súdu   18.   decembra   2002,   teda   po   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti, čoho si bol vedomý aj samotný sťažovateľ, keď v sťažnosti uviedol, že „podľa čl. 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. možno podať sťažnosť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorej lehote z hľadiska právoplatnosti rozhodnutia zodpovedá v tomto prípade iba uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. 10. 2002, sp. zn. 5 Tp 96/2002...“ Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany   ústavnosti,   a s prihliadnutím   na   dátum   doručenia   právoplatného   uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 77/2002 z 26. augusta 2002 sťažovateľovi 2. septembra 2002, ktoré bolo z chronologického hľadiska vydané ako posledné z namietaných rozhodnutí tejto časti   sťažnosti,   ako   aj   so   zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (18. december 2002) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr. III. ÚS 301/04). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

2. Pri prejednaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods.   2   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5 Tp 95/2002   zo 17.   októbra   2002, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 7. októbra 2002, rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 5 Tp 95/2002 zo 17. októbra 2002 tak, že ju zamietol. Sťažnosťou podanou proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ domáhal, aby krajský   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zrušil.   Krajský   súd   však   uznesením   sp.   zn. 3 Tpo 4/02 z 5. decembra 2002 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Z uvedeného vyplýva, že námietka   porušenia   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   v podobe   podanej   sťažnosti smerujúca voči rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení z 5. decembra 2002.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   uznesenia   okresného   súdu,   pretože preskúmanie tohto rozhodnutia na základe podanej sťažnosti patrilo do právomoci krajského súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv   je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05).   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 96/2002 z 18. októbra 2002, uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 4/02 z 5. decembra 2002 a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 113/2002 zo 17. decembra 2002.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Tp 96/2002 z 18. októbra 2002 predĺžil lehotu trvania   väzby sťažovateľa   do   6.   januára 2003.   Proti   tomuto uzneseniu   sťažnosť   nebola prípustná. Okresný   súd tak rozhodol   na základe   návrhu   prokurátorky, ktorá   svoj   návrh odôvodnila tým, že prípravné konanie nie je možné v stanovenej lehote ukončiť, pretože je potrebné vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony, vypočuť svedkyňu J. Ď. a znalca k výsledkom expertízneho skúmania zaistených pachových stôp, ako aj vypracovať znalecký posudok z odboru psychiatria a psychológia na ďalšieho obvineného. Prokurátorka zároveň uviedla, že   konanie   je   komplikované   a predlžované   sťažnosťami   sťažovateľa   a spoluobvineného, žiadosťami   o prepustenie   z väzby   a   podávaním   námietok   zaujatosti   proti   vyšetrovateľke a dozorujúcej prokurátorke.

Okresný súd návrh prokurátorky preskúmal a dospel k záveru, že je dôvodný, ale zároveň konštatoval, že sťažnosti, žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj námietky zaujatosti sťažovateľa nemožno považovať za prieťahy v konaní, pretože sťažovateľ má na takýto postup   právo   v zmysle   ustanovení   Trestného   poriadku.   Okresný   súd   konštatoval, že „vyšetrovanie   nemohlo   byť   doposiaľ   skončené   z objektívnych   dôvodov   vzhľadom na veľký rozsah dôkazov, ktoré je potrebné zadovážiť pre náležité objasnenie veci. Taktiež je potrebné doplniť dokazovanie o znalecký posudok týkajúci sa vyšetrenia duševného stavu obvineného   B.   G.   Dôvody   väzby   u oboch   obvinených   trvajú   naďalej   tak,   ako   boli konštatované   pri   rozhodovaní   o vzatí   obvinených   do   väzby   v uznesení   okresného i odvolacieho   súdu“. Na   základe   toho   okresný   súd   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania väzby sťažovateľa a ďalšieho obvineného do 6. januára 2003.

Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 5 Tp 96/2002 z 18. októbra 2002   odvolal na dôvody   väzby sťažovateľa   uvedené v uznesení okresného súdu   o vzatí do väzby,   ako   aj   v uznesení   krajského   súdu,   ktorým   bola   sťažnosť   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   zamietnutá.   V uznesení   o vzatí   do   väzby   okresný   súd argumentoval tým, že sťažovateľ je stíhaný za trestný čin brania rukojemníka spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234a ods.1 a 2 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť 6. novembra 2001. Okresný súd konštatoval dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku. Dôvod väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku odôvodnil tým, že sťažovateľ je trestne stíhaný za trestný čin, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov. Dôvod kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súd odôvodnil potrebou vykonania ďalších procesných úkonov, ktorá vyvstala z výsluchov sťažovateľa, spoluobvineného   a poškodených,   a vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   povahu,   charakter a závažnosť   činu   bola   podľa   názoru   súdu   daná   dôvodná   obava,   že   sťažovateľ a spoluobvinený budú vplývať na svedkov, a to predovšetkým z dôvodu, že svoju trestnú činnosť   popierali.   Ich   tvrdenia   však   boli   vyvrátené   výpoveďou   poškodeného,   ako   aj ďalšieho svedka a podľa názoru súdu by práve sťažovateľov, ako aj spoluobvineného pobyt na   slobode   mohol   znamenať   dôvodnú   hrozbu   vzájomného   ovplyvňovania,   ako   aj ovplyvňovania vypočutých a nevypočutých svedkov. Na základe podanej sťažnosti proti uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol a plne sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu.

Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv a slobôd aj uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 4/02 z 5. decembra 2002, ktorým súd zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 95/2002 zo 17. októbra 2002.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentoval   predovšetkým   tým,   že   počas   posledného predĺženia lehoty trvania jeho väzby nebol vykonaný žiadny vyšetrovací úkon, za čo ale on nenesie zodpovednosť. Sťažovateľ namietal, že súd kolúznu väzbu odôvodnil predovšetkým závažnosťou   a charakterom   spáchania   trestného   činu,   ako   aj   spôsobom,   akým   bol   čin spáchaný, čím bola podľa názoru súdu daná dôvodná obava, že sťažovateľ bude pôsobiť na svedka   B.   a svedka   P.   Podľa   názoru   sťažovateľa   orgány   činné   v trestnom   konaní úmyselne   predlžovali   konanie   a vymýšľali   si   vykonanie   celého   radu   úkonov   za účelom dosiahnutia čo najdlhšieho trvania jeho väzby. Sťažovateľ vyjadril názor, že takýto postup orgánov činných v trestnom konaní bol „flagrantným porušovaním zákona a zneužívaním inštitútu väzby“. Sťažovateľ uviedol, že orgány činné v trestnom konaní stavali dôvodnosť jeho väzby na nezákonnej prezumpcii viny, a z toho dôvodu žiadal uznesenie okresného súdu zo 17. októbra 2002 zrušiť.

O podanej   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   4/02 z 5. decembra 2002 tak, že ju zamietol. Svoj právny názor odôvodnil tým, že okresný súd postupoval   v súlade   so   stavom   veci   a zákonom,   keď   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby   na   slobodu   zamietol   ako   nedôvodnú.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   uviedol: „Dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestných   činov   obvineným   je   naďalej   daná a doterajšie   zistenia   o spôsobe,   akým   mali   byť   spáchané,   spolu   s okolnosťami charakterizujúcimi   osobu   obvineného,   na   ktoré   poukázal   okresný   súd   v odôvodnení napadnutého uznesenia, tvoria konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce aj naďalej dôvodnosť trvania väzby v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. por. tak, ako na ne už podrobnejšie poukázal aj tunajší súd v uzneseniach, ktorými rozhodoval o predchádzajúcich sťažnostiach obvineného M. Š. proti uzneseniam Okresného súdu v Trenčíne, ktorými bol vzatý   do   väzby,   resp.   ktorými   boli   jeho   predchádzajúce   žiadosti   o prepustenie   z väzby zamietnuté.“ Keďže   krajský   súd   konštatoval,   že   nedošlo   k zmene   právnej   kvalifikácie skutku, považoval za odôvodnené ďalšie trvanie sťažovateľovej väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd v odôvodnení uznesenia vychádzal zo skutočností uvedených v prvostupňovom uznesení, predovšetkým čo sa týkalo opodstatnenosti dôvodu sťažovateľovej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V tejto súvislosti okresný súd, s ktorého právnym názorom sa krajský súd stotožnil, uviedol, že prepustením sťažovateľa na slobodu by mohlo dôjsť k zmareniu objasnenia skutočností závažných pre trestné konanie, pretože sťažovateľ by mohol pôsobiť na vypočutých, ako aj nevypočutých svedkov, hlavne na svedka B. a svedka P., ktorí majú z neho strach.

Napokon   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   113/2002 zo 17. decembra 2002 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 6. marca 2003. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ je trestne stíhaný za trestný čin brania rukojemníka formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234a ods. 1 a ods. 2 písm.   b)   Trestného   zákona   a trestný   čin   nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora podľa § 187 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie 13. novembra 2001. Okresný súd rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 6. marca 2003 na základe návrhu prokurátorky, ktorá svoj návrh odôvodnila tým, že vyšetrovanie nebude možné skončiť ani v predĺženej lehote do 6. januára   2003.   Prokurátorka   uviedla,   že   k danej   veci   bude   potrebné   vypočuť   ešte svedkyňu   J.   Ď.,   ktorá   sa   v mieste   trvalého   bydliska   nezdržiava,   pričom   jej   pobyt je priebežne zisťovaný. Zároveň uviedla, že vzhľadom na rozpornosť výsledku zaistených pachových   a trichologických   stôp   vyvstala   potreba   vypočutia   poškodeného   B.,   ktorý   sa zdržiava   v zahraničí   a ktorý   by   sa   na   Slovensko   mal   vrátiť   v polovici   decembra   2002. V neposlednom rade vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľa poukázala prokurátorka na potrebu dopracovania znaleckého posudku na sťažovateľa z odboru psychiatrie, ktorý mal byť predložený v polovici januára 2003.

Na základe návrhu prokurátorky dospel okresný súd k záveru, že návrh na predĺženie lehoty   trvania   väzby   u sťažovateľa   je   dôvodný.   Súd   uviedol,   že   nezistil   pochybenia zo strany vyšetrovateľky, ktoré by spočívali v jej nečinnosti, pretože v predĺženej lehote vypočula všetkých svedkov a ostáva jej vypočuť už iba svedkyňu J. Ď. a poškodeného M. B.   Podľa   súdu   dôvodom   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u sťažovateľa   bolo   aj dopracovanie znaleckého posudku z odboru psychiatria. Súd zároveň argumentoval tým, že dôvody   väzby u sťažovateľa,   ako   aj spoluobvineného   trvajú   tak,   ako   boli   konštatované v uznesení   o vzatí   do   väzby,   a že   prepustením   sťažovateľa   z väzby   by   mohlo   byť vyšetrovanie sťažené alebo zmarené. Proti tomuto uzneseniu nemal sťažovateľ právo podať opravný prostriedok.

Podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu,

a) že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko,

b)   že   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo   spoluobvinených,   alebo   ináč   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c)   že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak   je   trestne   stíhaný   pre   trestný   čin,   na   ktorý   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa odseku 1.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvody a podmienky, za ktorých možno vziať osobu do väzby, upravuje Trestný poriadok vo svojom ustanovení § 67. Vzhľadom na to, že väzba ako zaisťovací inštitút je zásadným zásahom do osobnej slobody jednotlivca, pre vzatie do väzby je potrebné striktne dodržať príslušné zákonné ustanovenia. Okrem toho, že musí ísť o obvineného, teda osobu, ktorej bolo vznesené obvinenie za niektorý z trestných činov uvedených   v osobitnej   časti   Trestného   zákona,   musia   byť   zároveň   splnené   podmienky odôvodňujúce útekovú väzbu [§ 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], kolúznu väzbu [§ 67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku],   preventívnu   väzbu   [§   67   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku]   alebo   môže   ísť   o prípad,   keď   je   obvinený   stíhaný   za   trestný   čin, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov bez toho, aby bolo potrebné splniť podmienky podľa § 67 ods. 1 písm. a)   až   c)   Trestného   poriadku.   Z príslušných   zákonných   ustanovení   jednoznačne vyplýva, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku sú založené na kumulácii vzneseného obvinenia za spáchaný trestný čin a ďalšieho predpokladu svedčiaceho o tom, že obvinený sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, prípadne že bude pôsobiť na procesné strany alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti. Vo vzťahu k spomínanému ustanoveniu zakotvujúcemu   dôvody   väzby   je   ustanovenie   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku benevolentnejšie, keď umožňuje vziať do väzby obvineného, ktorý je stíhaný za konkrétny trestný   čin   opodstatňujúci   tento   dôvod   väzby   bez   toho,   aby   tu   bola   obava   z úteku, ovplyvňovania alebo pokračovania v trestnej činnosti.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) však vo svojej rozhodovacej činnosti   (vo   vzťahu   k čl.   5   ods.   3   dohovoru)   opätovne   zdôrazňuje,   že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody a navyše musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02). ESĽP napríklad vo svojom rozhodnutí Jecius v. Litva z 31. júla 2000 konštatoval aj to, že samotné podozrenie voči sťažovateľovi   zo   spáchania   trestného   činu   vraždy   mohlo   spočiatku   odôvodňovať   jeho väzbu, avšak nemohlo byť významným a dostatočným dôvodom pre držanie sťažovateľa v nej takmer 15 mesiacov.

Sťažovateľ namietal, že súdy pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby neskúmali zákonnosť dôvodov jeho väzby. Podľa sťažovateľa kolúznu väzbu súdy odôvodňovali len povahou, charakterom, závažnosťou   spáchaného   trestného   činu,   okolnosťami,   za   ktorých   bol   spáchaný,   ako   aj osobou   sťažovateľa   a ďalšieho   spoluobvineného.   Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   súdy v danom   prípade   postupovali   v rozpore   s ustanovením   §   2   ods.   2   Trestného   poriadku zakotvujúcim prezumpciu neviny. Podľa názoru sťažovateľa súdy neodôvodnili dôsledne ani dôvod jeho väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku, pretože podľa neho neboli zabezpečené   konkrétne   dôkazy   o tom,   že   sťažovateľ   sa   dopustil   trestného   činu   brania rukojemníka formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234a ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

V súvislosti s namietanou zákonnosťou väzby sťažovateľa je potrebné poukázať na skutočnosť, že tento pojem zákonnosti má podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru ten istý význam. O tom,   či   je   väzba   zákonná,   sa   musí   rozhodnúť   s prihliadnutím   nielen   na vnútroštátne právo, ale aj na znenie dohovoru. Z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej   zákonnosti.   Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť   s poukazom   na   právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979). Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 79/02 okrem iného uviedol: „Keď najvyšší súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 18. februára 2002, tento sa v nej nachádzal už takmer tri roky (od 25. marca 1999). V tom čase preto iba samotné dôvodné podozrenie, že spáchal závažný trestný čin, nemohlo byť titulom pre jeho väzbu a ďalšie pokračovanie v nej. Väzba by bola opodstatnená a zákonná iba vtedy, keby k tomuto dôvodnému   podozreniu bola pristúpila aj niektorá z ďalších skutočností uznávaných ako väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 TP (obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti).“

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   a krajský   súd v namietaných rozhodnutiach nepodcenili svoju rozhodovaciu právomoc pri odôvodňovaní sťažovateľovej väzby. Je evidentné, že sťažovateľovu väzbu odôvodnili nielen ustanovením §   67   ods.   2   Trestného   poriadku,   aj   keď   tento   dôvod   bol   stále   aktuálny,   to   znamená, že v priebehu   trestného   konania   nedošlo   k zmene   právnej   kvalifikácie   skutku. Sťažovateľova väzba bola však odôvodnená aj v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku,   keď   súdy   v tejto   súvislosti   poukázali   na   potrebu   vykonania konkrétnych   dôkazov   (vypracovanie   znaleckého   posudku   z odboru   psychiatria a psychológia za účelom zistenia duševného stavu spoluobvineného, vypočutie svedkyne Ď. a svedka   B.,   doplnenie   znaleckého   posudku   z odboru   psychiatria   za účelom   zistenia duševného stavu sťažovateľa a podobne), ktorých vykonanie by pri prepustení sťažovateľa a spoluobvineného na slobodu podstatne sťažilo alebo zmarilo vyšetrovanie.

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu teda nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery okresného súdu a krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 77/05).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že aplikácia dôvodu väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku pri dodržaní všetkých   zákonných   ustanovení   neznamená   porušenie   označeného   práva,   pretože   ide o fakultatívny   spôsob   zaisťovacieho   inštitútu   väzby,   ktorý   za   splnenia   zákonných podmienok   možno   uplatniť.   Závisí   od   uváženia   súdu,   či   k takémuto   dôvodu   väzby v konkrétnom prípade pristúpi. A práve dôvodnosť podozrenia zo spáchania konkrétneho trestného   činu   obvineným   (za   spáchanie   ktorého   zákon   umožňuje   uložiť   trest   odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov) je tým kritériom, ktoré tento dôvod väzby opodstatňuje.

Držanie   sťažovateľa   vo   väzbe   z dôvodov   podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku v okolnostiach prípadu nemohlo predstavovať porušenie jeho základných práv, lebo bol vo väzbe zároveň z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré predstavujú samostatné   dôvody   väzby.   Ponechanie   dôvodov   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Trestného poriadku aj v štádiu väzby, kedy by už samostatne boli ústavne neakceptovateľné, preto neznamenalo materiálny zásah do základných práv sťažovateľa, ale len pochybenie bez skutočného dopadu na práva sťažovateľa nachádzajúceho sa v kolúznej väzbe.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľom   uvedeným skutkovým   stavom   a   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených základných práv a slobôd, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005