znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 314/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľno-Čergov, s. r. o., Hlavná 238/2,Terňa, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK-TARABČÁK s. r. o., Hlavná 13, Prešov,za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Tarabčák, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014 z 18. decembra 2014 o náhrade trov súdneho konania,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Poľno-Čergov   s.   r.   o. o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľno-Čergov, s. r. o., Hlavná 238/2, Terňa (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 109/2014 z 18. decembra2014 o náhrade trov súdneho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníkom   konania   v procesnejpozícii odporkyne   vedeného   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 28 C 166/2014,   predmetom   ktorého   bolo   určenie,   či   nehnuteľnosti   patriado dedičstva po zosnulom. Okresný súd v označenom konaním uznesením z 28. júla 2014konanie zastavil a samostatným výrokom rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradutrov konania. K zastaveniu konania došlo z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrhzo   strany   žalobkyne.   Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľkaodvolanie   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania,   o ktorom   rozhodol   krajský   súdnapadnutým   uznesením,   ktorým   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   a druhýmvýrokom   rozhodol,   že   žalobkyni   nepriznáva   náhradu   trov   odvolacieho   konania.Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za porušujúce jej   označenépráva z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, ktoré považuje za arbitrárne aj z toho dôvodu,že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj záver o dôvodoch osobitného zreteľa.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdo nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Poľno-Čergov s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo pokojne užívať majetok podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   12   Co   109/2014-35   z 18.12.2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014-35 z 18.12.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver ozjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, akoaj porušenie práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmuznesením   krajského   súdu   o náhrade   trov   súdneho   konania,   pričom   podstata   jejargumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keďjej nepriznal náhradu trov konania, hoci si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu a svojerozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente, že existovali dôvodyhodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne spočívajúce v jej postavení a jej osobnýcha majetkových pomeroch.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľanázoru   ústavného   súdu   dávať   na   rovnakú   úroveň   a   pripisovať   im   rovnakú   relevanciuako námietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012,III. ÚS 47/2013).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dôjsť   aj   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľovsmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdnehokonania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základnýchpráv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,že   vo   svojej   podstate   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   jej   v   rozpore   so   zákonomnepriznal náhradu trov konania, ktorá podľa jej vyčíslenia v konečnom dôsledku predstavujesumu 397,86 €, o ktorú mala byť (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konaniaústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátená napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavnýsúd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajského súdu je z hľadiskakritérií zákonnosti jeho odôvodnenia sporný, ale v danom prípade je nevyhnutné zohľadniťaj   intenzitu   namietaného   porušenia   zákona   (jeho   ústavnoprávny   rozmer),   ktorá   byodôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Namietaná suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje anitrojnásobok   minimálnej   mzdy,   teda   sumy,   ktorá   je   aj   vo sfére   všeobecného   súdnictvapovažovaná za bagateľnú [pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj  ,,OSP“),   ktorý   ustanovuje   trojnásobokminimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiamodvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje protirozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochranysťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo kporušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavnenedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, podľaktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebnýchna účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   umožňuje   všeobecnému   súdu   ajnáhradu trov nepriznať, a to v prípade, keď dospeje k záveru, že v danom prípade nejdeo trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ súd dospeje k tomutozáveru, tak môže náhradu trov nepriznať aj účastníkovi konania, ktorý mal plný úspechvo veci. V danom prípade k vecnému prerokovaniu návrhu ani nedošlo pre nezaplateniesúdneho poplatku, preto aj účelnosť uplatnených trov právneho zastúpenia z hľadiska jehovýsledku je sporná.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, jezjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo   vzťahu   k námietke   porušenia   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolunapadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľaktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   napadnutých   ústavnoprocesných   princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosťsťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho práva podľa   čl.   1dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnéhovzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru   a ústavno-procesnými   princípmiz perspektívy ich možného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky aj tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015