SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 314/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľno-Čergov, s. r. o., Hlavná 238/2,Terňa, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK-TARABČÁK s. r. o., Hlavná 13, Prešov,za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Tarabčák, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014 z 18. decembra 2014 o náhrade trov súdneho konania,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľno-Čergov s. r. o. o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľno-Čergov, s. r. o., Hlavná 238/2, Terňa (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 109/2014 z 18. decembra2014 o náhrade trov súdneho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom konania v procesnejpozícii odporkyne vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 28 C 166/2014, predmetom ktorého bolo určenie, či nehnuteľnosti patriado dedičstva po zosnulom. Okresný súd v označenom konaním uznesením z 28. júla 2014konanie zastavil a samostatným výrokom rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradutrov konania. K zastaveniu konania došlo z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrhzo strany žalobkyne. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľkaodvolanie v časti výroku o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, a druhýmvýrokom rozhodol, že žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za porušujúce jej označenépráva z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, ktoré považuje za arbitrárne aj z toho dôvodu,že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj záver o dôvodoch osobitného zreteľa.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdo nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Poľno-Čergov s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014-35 z 18.12.2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014-35 z 18.12.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver ozjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, akoaj porušenie práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmuznesením krajského súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jejargumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keďjej nepriznal náhradu trov konania, hoci si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu a svojerozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente, že existovali dôvodyhodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne spočívajúce v jej postavení a jej osobnýcha majetkových pomeroch.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľanázoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciuako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012,III. ÚS 47/2013).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľovsmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdnehokonania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základnýchpráv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd jej v rozpore so zákonomnepriznal náhradu trov konania, ktorá podľa jej vyčíslenia v konečnom dôsledku predstavujesumu 397,86 €, o ktorú mala byť (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konaniaústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátená napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavnýsúd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajského súdu je z hľadiskakritérií zákonnosti jeho odôvodnenia sporný, ale v danom prípade je nevyhnutné zohľadniťaj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá byodôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Namietaná suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje anitrojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictvapovažovaná za bagateľnú [pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,OSP“), ktorý ustanovuje trojnásobokminimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiamodvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje protirozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochranysťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo kporušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavnenedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, podľaktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebnýchna účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku umožňuje všeobecnému súdu ajnáhradu trov nepriznať, a to v prípade, keď dospeje k záveru, že v danom prípade nejdeo trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ súd dospeje k tomutozáveru, tak môže náhradu trov nepriznať aj účastníkovi konania, ktorý mal plný úspechvo veci. V danom prípade k vecnému prerokovaniu návrhu ani nedošlo pre nezaplateniesúdneho poplatku, preto aj účelnosť uplatnených trov právneho zastúpenia z hľadiska jehovýsledku je sporná.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, jezjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolunapadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľaktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosťsťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnéhovzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmiz perspektívy ich možného porušenia.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky aj tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015