znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 314/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a   sudcu Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   J.   S.,   zastúpeného   spoločnosťou   Advokátska kancelária   JUDr.   Mária   Badová, s. r. o.,   Vajanského 1/2765,   Žilina, v mene ktorej   koná advokátka   a   konateľka   JUDr.   Mária   Badová,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 32/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 32/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 32/2009   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J. S. trovy právneho zastúpenia v sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eur   a deväťdesiat   centov)   na účet   spoločnosti Advokátska   kancelária   JUDr.   Mária   Badová,   s. r. o.,   Žilina,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 314/2014-10 z 13. mája 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 32/2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom označeného konania iniciovaného návrhom na zaplatenie 80 669,50 Sk (2 677,74 €) s príslušenstvom podaným proti odporcom v 1. až 3. rade, a to 2. októbra 2008.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   je   okresný   súd   v označenom   konaní   nečinný a ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu (28. marec 2014) neurčil vo veci žiaden termín pojednávania.

Sťažovateľ   uvádza,   že   ochrany   svojich   práv   sa   pokúsil   domôcť   sťažnosťou na prieťahy   v konaní   adresovanou   predsedovi   okresného   súdu,   ktorú   tento   síce   posúdil ako dôvodnú, v záujme ochrany jeho práv však sťažnosť nepriniesla požadovaný efekt.V postupe   okresného   súdu   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   veci nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 32/2009, prikázal okresnému súdu konať v označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorého stanovisko doručené ústavnému súdu 7. júla 2014 obsahovalo konštatovanie skutkovej a právnej zložitosti veci. Okresný súd argumentoval: «Špecifikom   tohto   sporu   bolo   postupné   dopĺňanie   návrhu   na   začatie   konania   a zmena právneho názoru pôvodnej sudkyne na spôsob procesného vybavenia tejto veci a nesúhlas súčasného sudcu s chronologicky predchádzajúcim spôsobom dovtedajšieho vybavenia veci s otvorením zásadných právnych otázok. Ide o to, že aj keď za rozhodovania pôvodnej sudkyne bolo zrušené uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania, ja som návrh na začatie konania som napriek tomu po prevzatí a naštudovaní veci považoval objektívne za skutkovo nejasný. Moja pozornosť sa v tomto štádiu prejavila mimoriadne podrobným obsahom výzvy zo dňa 10.9.2013 na odstránenie vád návrhu na začatie konania, ktorá bola v   tomto   štádiu   obsažná   ako   prípadný   rozsudok   v   skutkovo   nadpriemerne   zložitej   veci. O význame tejto mojej pozornosti svedčí napokon aj obsah podania samotného advokáta navrhovateľa zo dňa 30.9.2013 na odstránenie vád podania, príznačne formálne s návrhom na zastavenie konania v dosiaľ nejasnej časti.

Až   od   podania   samotného   advokáta   navrhovateľa   zo   dňa   30.9.2013   je   predmet konania vymedzený jasne, a to prakticky tak, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody v rozsahu   dvoch   okruhov   úkonov   právneho   zastúpenia   (prvý   okruh   za   úkony   vykonané v trestnom konaní OS ZA 29T/17/2007 a v súvislosti s ním od 27.11.2006 do 28.7.2008 s prihliadnutím na čiastočnú úhradu z 7.9.2007, plnenie vo výške 50.719,- Sk, druhý okruh za úkony 12.5.2008 a 4.6.2008 adresované poisťovni škodcu vystupujúceho ako obvinený v trestnom konaní OS ZA 29T/17/2007). Pri väčšej alebo menšej miere procesnej spätosti všetkých takto skutkovo vymedzených úkonov právneho zastúpenia v súvislosti s trestným konaním OS ZA 29T/17/2007 je právne otvorená otázka právomoci a príslušnosti tunajšieho civilného súdu. V súčasnosti jediným predmetom tohto konania majú byť trovy trestného konania,   príznačne   podľa   §   557,   558   zák.   č.   301/2005   Z.z.   Trestného   poriadku,   keď pôvodne popri inom potenciálnom predmete konania, bol aj tento predmet uplatnený ako náhrada škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tu podľa názoru tunajšieho súdu   je   potenciálne   otvorená   otázka   prístupu   k   spravodlivosti   poškodeného   k   svojmu zákonnému sudcovi, ak predmet konania podľa takejto jeho povahy je aj v rozsahu trov trestného konania bežnou praxou trestných sudcov odkazovaná ako škoda do občianskeho súdneho konania, akoby občiansky súd mal rozhodovať o účelnosti trov trestného konania. Prelomenie tejto praxe originálnou činnosťou občianskeho súdu prvého stupňa je fakticky obmedzené publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, t.j. judikátom, č. 3To/45/2007, podľa obsahu ktorého „Najvyšší súd na margo poznamenáva, že podľa §557 ods. 1 Tr. por. na náhradu trov poškodeného je možné zaviazať odsúdeného, teda toho, proti ktorému bol vydaný odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť (§ 10 ods. 13 Tr. por.). Z tohto vyplýva, že výrok napadnutého rozsudku okresného súdu o aplikácii § 557 ods. 1 Tr. por.   (zaviazanie   obvineného   na   náhradu   trov   poškodeného)   nie   je   legálny,   lebo   k takému   rozhodnutiu   je   možné   dospieť   až   po   právoplatnosti   rozsudku,   ktorým   bol poškodenému aspoň sčasti priznaný nárok na náhradu škody“ - doslova akoby nezaviazanie odsúdeného na náhradu akejkoľvek škody (t.j. spôsobenej mimo konania) trestným súdom v dôsledku odkázania na uplatnenie tejto náhrady trestným súdom do občianskeho súdneho konania bránilo trestnému súdu rozhodnúť o trovách vlastného trestného konania. Okolnosť evidencie tejto sporovej veci s potenciálne širším, toho času nejasným predmetom konania, viedla k zápisu tejto   veci do   registra   občiansko-právneho   konania,   aj   keby v   procesne čistejšej veci by potenciálne boli splnené predpoklady zavedenia iného postupu s vecným argumentom   proti   publikovanému   judikátu.   Napokon   vzhľadom   na   faktickú   viazanosť spôsobom vybavenia predchádzajúcou sudkyňou, ktorá dala vec na vyjadrenie sporovým stranám s pôvodným predmetom konania (o zaplatenie procesne vyššej peňažnej sumy, aj keď časť tohto zaplatenia nebola jasne skutkovo odôvodnená), som uznesením z 1.7.2014 rozhodol o čiastočnom zastavení konania a o zvyšku predmetu sporu rozhodnem v tunajšom konaní, v dôsledku čoho som nariadil termín pojednávania na 24.9.2014.»

Okresný   súd   za objektívnu   okolnosť   negatívne   sa   odzrkadľujúcu   na   plynulosti konania   označil   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a s   tým   súvisiacu   jeho neprimeranú   zaťaženosť.   V liste   predseda   okresného   súdu   zároveň   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   29.   septembra   2014   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto na posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľ   podal   2.   októbra   2008   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti odporcom v 1. až 3. rade.

Okresný   súd   uznesením   z 22.   júna   2009   návrh   sťažovateľa   odmietol   z dôvodov nedostatkov   podania.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   a zároveň okresnému   súdu   doručil   doplnenie   odôvodnenia   svojho   návrhu   a zmenu   petitu   návrhu. Na základe toho okresný súd rozhodnutím z 11. augusta 2009 svoje uznesenie o odmietnutí návrhu   zrušil   a v septembri   2009   opravený   návrh   sťažovateľa   doručil   jednotlivým odporcom. Následne po zmene osoby zákonného sudcu okresný súd 10. septembra 2013 sťažovateľa   vyzval   na odstránenie   nedostatkov   návrhu.   Sťažovateľ   na   výzvu   reagoval 2. októbra 2013 a okresný súd uznesením z 1. júla 2012 konanie v časti zastavil.

Pojednávanie   vykonané   24.   septembra   2014   bolo   odročené   na   20.   október   2014 na účely doplnenia relevantných podkladov.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1.   Pokiaľ   ide   o otázku   zložitosti   sporu   sťažovateľa,   ústavný   súd   konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je uplatnený nárok na náhradu škody (spôsobenej   v dôsledku   ublíženia   na   zdraví   sťažovateľa   pri   dopravnej   nehode),   možno hodnotiť   ako   náročnejšie   po   skutkovej   stránke,   a   to   s   ohľadom   na   komplikovanejší skutkový   rámec   sporu   subsumujúci   viaceré   špecifické   sťažovateľom   uplatnené   nároky. Uvedená okolnosť však v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť obdobia zistenej nečinnosti okresného súdu identifikované preskúmaním súvisiaceho spisu (pozri bod 3 odôvodnenia). Navyše, konanie vo veci sťažovateľa judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ochrany práva zaradzuje do kategórie privilegovaných konaní vyžadujúcich z hľadiska požiadavky plynulosti konania osobitnú starostlivosť.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria nezistil ústavný súd okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho účastníka   na predĺžení   konania   narušením   jeho   plynulosti.   Sťažovateľ   prejavil   v konaní dostatočnú aktivitu a na výzvy okresného súdu, aby odstránil nedostatky návrhu, reagoval v primeraných lehotách.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   obdobia nečinnosti,   v ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   závažná prekážka.

Rozsiahle   obdobie   pasivity   kvantifikovateľné   nečinnosťou   v   celkovom   rozsahu takmer   štyroch   rokov   zistil   ústavný   súd   v konaní od septembra   2009,   keď   okresný   súd doplnený návrh sťažovateľa doručil jednotlivým odporcom, do 10. septembra 2013, keď okresný súd vyzval sťažovateľa opätovne na odstránenie nedostatkov návrhu.

Ďalšie   obdobie   krátkodobejšej   pasivity   (zhruba   šesť   mesiacov)   okresného   súdu nasledovalo   v konaní   od   2.   októbra   2013,   keď   sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   súdu na odstránenie   nedostatkov   návrhu,   do 1.   júla   2014,   keď   okresný   súd   prijal   uznesenie, ktorým konanie v časti zastavil.

K obrane   okresného   súdu   o nedostatočnom   personálnom   obsadení   súdu   a s   tým súvisiacou   jeho   neprimeranou   zaťaženosťou,   ktoré   predstavujú   podľa   neho objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne   problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti   za zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka personálnych   komplikácií   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy,   ktorých   sa   dopustil   v označených   obdobiach   nečinnosti   (v   celkovom   rozsahu takmer štyri a pol roka).

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom (takmer šesť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru   za primeranú   a ani   za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

K dôvodom požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ uviedol: „...   mnou   navrhovaná   výška   je   primeraná   ako   náhrada   nemajetkovej   ujmy vyjadrenej v peniazoch a mám za to, že vzhľadom na obdobie nečinnosti príslušného súdu, vzhľadom na uplatnený nárok, ako i na tú skutočnosť, že odporcovi som v predmetnej veci predložil listinné doklady, ktoré preukazovali moje tvrdenia a tvrdenia ostatných žalobcov, ako i na tú skutočnosť, že už pred jeho podaním som bol osobou s trvalým poškodením zdravia, som osobou, ktorá je držiteľom preukazuj ZŤP.“

Ústavný súd považoval v prípade   sťažovateľa za primerané priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty, ako aj privilegovanú povahu posudzovaného konania.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 340,90 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 8,04 €, k tomu tiež 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa   platcom.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania v celkovej sume 340,90 €.

Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014